GLOSY MLADÝCH: „Ite, missa est“ – Kam má smerovať mladý kresťan dneška?

Autor: Ivana Uhliarová - Číslo: 2015/2 (Dokumenty)

V súčasnosti je Česko i Slovensko slobodnou, demokratickou krajinou. Každý z nás je slobodný v konaní, myslení, vzdelávaní sa, ale i v praktizovaní náboženstva. My mladí, narodení po roku 1989, sme generáciou, ktorá sa už nemusí obmedzovať v prežívaní a praktizovaní svojej viery navonok. Jedným zo spôsobov, ako možno verejne prezentovať svoju vieru a príslušnosť k Cirkvi, je zúčastnenie sa na kresťanskej liturgii. V západnej Cirkvi sa používa výraz „omša“. Slovo omša je odvodené od záverečného zvolania, prepustenia ľudu v latinskom jazyku: „Ite, missa est.“ Uvedenú vetu je ťažké doslovne preložiť a bližšie objasniť po lingvistickej stránke. Hovoríme o tzv. idiomatizme latinského jazyka a význam vety vysvetľujeme opisom alebo viacvýznamovo.¹ Označenie „liturgia“ používajú i východné kresťanské cirkvi na označenie slávenia Eucharistie od 9. storočia.² V súčasnosti je, žiaľ, trendom u mladých ľudí upúšťať od praktizovania kresťanstva. Ľudia sú dnes upriamení skôr na konzumný spôsob života a na situačnú etiku typu: „Čo z toho budem mať?“ To samozrejme neposkytuje priestor pre rozvíjanie duchovna v živote väčšiny ľudí, nevynímajúc mladých kresťanov. Hovorí sa v našej spoločnosti, že mladí stále menej dbajú na plnenie si svojich náboženských povinností. Čoraz menej vidíme na nedeľnej omši mladých, stále menej mladých pristupuje k sviatostiam a množstvo mladých dokonca vyhlási: „Boh áno, Cirkev nie!“ Zastávam však názor, že nie všetci mladí kresťania majú takýto postoj. Veľa mladých dokáže prejaviť svoju príslušnosť ku Katolíckej cirkvi aktívnym sa zapájaním v charitatívnej oblasti, zapájaním sa do projektov s deťmi pri príprave napr. letných táborov či vianočných programov. Mnohí aktívne pomáhajú kňazom pri príprave detí na prvé sv. prijímanie a taktiež pri príprave birmovancov. Mnohí svoju príslušnosť ku Kristovi vyjadria podpísaním petície za dobrú vec alebo zúčastnením sa rôznych pochodov za život, aký bol napríklad v Košiciach za účasti niekoľko desiatok tisícov ľudí, za mravnosť detí a mládeže, za ochranu rodiny a pod. Aj dnes nájdeme farnosti, kde sa množstvo mladých priateľov stretáva na omšiach im určených. Títo mladí, praktizujúci kresťania, sa aktívne zapájajú pri slávení svätej omše čítaním zo Svätého písma, spevom žalmu, prinášaním obetných darov a v neposlednom rade i hrou a spevom piesní počas celej omše. Z vlastnej skúsenosti a zo skúseností svojich rovesníkov viem, že pre takýto postoj je potrebný osobný vzťah s Bohom. Takýto vzťah človek v ktoromkoľvek veku svojho života dosiahne najmä pravidelnou a vytrvalou modlitbou, pričom je potrebné „otvoriť svoje srdce“ a byť v pozícii otvorenosti pre Božie veci. Podobne ako osobná modlitba je dialógom medzi človekom a Bohom, takisto i liturgiu môžeme vnímať ako dialóg medzi človekom a Bohom. Tak sa v liturgii skrze zmyslové vnímanie človek posväcuje.³ Svätý pápež Ján Pavol sa o omši vyjadril ako o „nebi na zemi“. Toto nebo na zemi dokáže zažiť len človek, ktorý dokáže prežiť omšu s poznaním pravdy o tom, ako Boh koná v Kristovi slovom a znameniami, ktoré prinášajú spásu. Až potom je človek schopný odpovedať Bohu vďakou a chválou spolu s Kristom a skrze Ducha Svätého.⁴

Omša v živote mladého kresťana je a má byť zjednotením sa s Kristom.⁵ Ale ako sa zjednotiť s Kristom, keď niekedy nedeľná svätá omša je, podľa vyjadrení rovesníkov, akousi „hodinou prerušovanou detským plačom, falošne spievanými piesňami, dlhými, nezáživnými a nudnými kázňami a postojom veriacich, ktorí prišli oblečení ako keby išli na výlet, nákup alebo na futbalový zápas“. Je aj napriek tomu omša nebom na zemi a navyše zjednotením sa s Kristom? Napriek všetkému, určite je.

Myslím si, že jedným z dôvodov, prečo mnoho mladých nemá vzťah k Bohu, je skutočnosť, že im ich rodičia v detstve nedali príklad toho, ako si vytvoriť takýto vzťah. Nedali im dôvod a inšpiráciu k tomu, prečo vlastne hľadať Boha vo svojom živote. Na druhej strane sú známe prípady, kedy mladý človek pochádzajúci z rodiny, kde viera bola skutočne žitá a odovzdávaná rodičmi, odíde povedzme na internát, kde ho rodičia nekontrolujú, a zrazu tento mladý prestáva sa modliť, prestáva žiť svoju vieru. Tu zostáva iba konštatovať, nakoľko bola jeho osobná viera skutočná a pravdivá a nakoľko to všetko bolo žité iba preto, lebo rodičia si to tak priali. Aj z tohto príkladu je zrejmé, že ak človek nemá osobný vzťah s Bohom, „korene jeho viery“ nie sú pevné a trváce. Som presvedčená o tom, že postoj mladého kresťana k viere je podmienený jeho zrelosťou i osobnou skúsenosťou s Bohom. „Boh existuje, ja som sa a ním stretol“ – tak by mal hovoriť každý kresťan svojím životom. A v takomto zmysle je svätá omša darom pre človeka. Niet väčšieho daru než možnosť prijať Krista do svojho života. Viera je pre mladého kresťana prameňom života, je niečím živým a životaschopným, je plnohodnotným naplnením života mladého človeka, lebo práve „neviditeľný Boh sa vo vtelenom Slove zjavuje svetu v eucharistickej liturgii a Eucharistia je prameňom a vrcholom celého kresťanského života“ ⁶ aj dnešného mladého kresťana.