GLOSY MLADÝCH: „Tichí kresťania v našich chrámoch...“ a „mládež nad sedemdesiat“

Autor: Emil Masliš - Číslo: 2015/2 (Dokumenty)

Ak sa v dnešnej dobe opýtate mladého človeka na jeho životné postoje, dostanete rôzne odpovede. A predsa sa mnoho mladých ľudí pýta: Prečo by som mal byť kresťanom? Čo mi to prinesie a čo mi to dá? Je to preto, že to chcú moji rodičia alebo starí rodičia? Alebo kresťanom som sa stal pri krste, keď som bol novorodenec, ale tam to aj všetko skončilo a už teraz vlastne ani veľmi o kresťanské hodnoty nemám záujem?

Samozrejme, túto otázku si položí ten, koho viera ničím nenapĺňa, nevidí v nej totiž žiadny praktický zmysel. Preto si myslím, že mnoho kresťanov, ale hlavne mnohí mladí ľudia, sa vôbec nesprávajú podľa Ježišovho učenia. Povedzme si: Koľko „kresťanov“ dodržiava Desať Božích prikázaní, koľko mladých ľudí pozná základné modlitby, koľko mladých dodržuje morálnu čistotu v princípe, koľko mládeže ide aspoň v nedeľu do kostola? Treba konštatovať, že nám mladým sa veľakrát nechce. Potom v našich kostoloch máme zväčša len „mládež nad sedemdesiat rokov“.

Inak ja osobne obdivujem ľudí na dedinách, kde majú len jedenkrát v nedeľu skoro ráno omšu a nemajú inú možnosť ako každé nedeľné ráno a častokrát s nechuťou vstávať do kostola. No tí, čo sú z miest, vedia, že v nedeľu si môžu pospať o niečo dlhšie, omší je na výber viac a to potom aj krásne vidno na omši večer. A koľko z nich je tam len z donútenia svojich rodičov? Alebo najčastejšie to vyzerá tak, že namiesto kostola v skutočnosti presedíš na lavičke niekde vonku, v parku, v bare s kamarátmi a pod. A potom prídeš domov a tváriš sa akoby nič, ako krásne bolo v kostole. Postupne sa z týchto ľudí stávajú tzv. „tichí kresťania“, ktorí akoby nepotrebovali Boha. Je pravda, že nemôžeme všetkých „hádzať do jedného vreca“. Úkon, ktorý robí človeka kresťanom, je viera v Ježiša Krista. To sa síce teoreticky vie, prakticky však sa to príliš málo uskutočňuje. Ako ja prežívam svoju vieru a kresťanskú liturgiu? Slovo liturgia znamená všetky bohoslužobné zhromaždenia cirkevnej obce, pre ktorých Kristus skrze Ducha Svätého vo zvestovaní a spásnych znameniach ponúka veriacim podiel na svojom veľkonočnom tajomstve a vykúpenému človekovi umožňuje vďakou a chválou odpovedať Otcovi.¹ Slovo „liturgia“ pochádza z gréčtiny a znamená každú verejnú službu pre ľud či štát, v Novom zákone bohoslužbu.² Liturgia pomáha veriacemu k modlitbe a tak kladie základy pre dialóg medzi Bohom a človekom. Plnohodnotný náboženský život kresťana je nepredstaviteľný bez účasti na sv. omši.³ Mnohí dnešní mladí ľudia strácajú vieru v Ježiša, a preto aj opúšťajú Cirkev. Veľakrát som bol aj ja svedkom, ako niektorí mladí hovoria, že Cirkev je taká a toto robí zle a tamto, spory o majetky, vyrovnania, peniaze... Iní zase Cirkev neuznávajú, ale Ježiša áno. Myslím si, že veľký vplyv má rodina, priatelia a celkovo spoločnosť, v ktorej mladý človek vyrastá. Vzťahy v rodine sú nesmierne dôležité a to do určitej miery ovplyvňuje aj jeho náboženský život. „Neschopnosť“ viery má častokrát svoj pôvod v detstve a dá sa hľadať v náboženskom zlyhaní či v indiferentnej výchove rodičov. U ľudí, ktorí sa zriekajú viery, ktorej prejavy mali v detstve praktizovať pod autoritatívnym správaním rodičov, dá sa konštatovať, že ich život viery tak postrádal lásku. Preto je rozhodujúce, či poskytujeme deťom veľa lásky, či máme ich dôveru a či zaisťujeme, aby si deti pestovali zdravé náboženské sebavedomie. Najväčšia časť nedôvery k viere je nedôvera k láske. Pokiaľ dieťa cíti, že je milované rodičmi, Cirkvou a Bohom, je tiež ochotné im uveriť.⁴ Aj Ján Pavol II. to vyjadril: „Potrebujeme nadšenie mladých. Potrebujeme radosť zo života, akú majú mladí. V nich sa odráža čosi z pôvodnej radosti, ktorú mal Boh, keď stvoril človeka.“⁵