GLOSY MLADÝCH: Postávanie pred kostolom a kázanie v kostole – výzva pre mládež?

Autor: Jakub Cichý - Číslo: 2015/2 (Dokumenty)

V súvislosti s nedávno čítaným pastierskym listom biskupov Slovenska dovolím si pripojiť pre čitateľov na zmyslenie niekoľko riadkov o pohľade nás mladých veriacich na kázeň v kostole, resp. na čas, ktorý je kázni venovaný. Je to takpovediac pohľad z druhej strany – zo strany nás, vnímajúcich mladých kresťanov.

Školská učebnica vraví, že kázeň je príhovorom týkajúcim sa vhodnej náboženskej témy.¹ Mala by mladých ľudí povzbudiť a usmerniť, pomôcť pri problémoch a životných ťažkostiach a dodať silu do života. Ale tiež by podľa mňa mala upútať a viesť k zamysleniu, poskytnúť odpovede na otázky či možno riešenia na problémy. Táto výzva je iste dôležitou úlohou kňazov či diakonov. Je potrebné uznať, že v dnešnom svete virtuálnej reality i rýchleho spojenia so svetom nejde o ľahkú úlohu a získať si dnes pozornosť mladých ľudí je náročná misia vyžadujúca si kňazskú osobnosť. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v súčasnosti je skutočne vzácne natrafiť na kázeň výnimočných kvalít, ktorá zaujme hľadajúceho mladého človeka a po ktorej by aj teenager človek mohol skonštatovať: „Teším sa na ďalšiu kázeň.“ Povedal by som, že tento stav súvisí aj so zmenou doby. Myslím si, že dnes je omnoho náročnejšie získať si mladých ľudí, ich počet sa na omšiach čím ďalej tým viac znižuje a v niektorých kostoloch Slovenska či Česka je skutočne úplná absencia mládeže.

Jedným z dôvodov, zvlášť na slovenskom vidieku, je napríklad chápanie nedeľnej omše ako akejsi povinnosti, čo je zakotvené v treťom prikázaní – Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil. Toto prikázanie nám prikazuje sláviť nedeľu a prikázané sviatky účasťou na svätej omši.² Ako všetci vieme, mladí nemajú radi, ak im je niečo nariadené. Obdobie mladosti v živote človeka sa vyznačuje práve akousi nezávislosťou, mnoho razy ignorovaním všetkého, čo nám je nadiktované, a snahou veci robiť podľa seba. Skutočná viera je však pravé poznanie, nečakaný dar či cnosť, ktorá je veľmi vzácna.³ „Viera je skutkom rozumu poháňaného vôľou“ (sv. Tomáš Akvinský). Nie je povinnosťou, je voľbou človeka. Veď aké by bolo jej opodstatnenie, keby bola založená na povinnosti? Aký by malo zmysel počúvanie kázne a účasť na omši v nedeľu, ak by som tam v skutočnosti úprimne byť nechcel? Doma by som mohol byť užitočnejší. Viera je niečo, čo sa nedá naučiť, je to niečo, k čomu človek musí dospieť. Viera je neustále sa vyvíjajúci proces vlastného vnútra, mnoho razy u mladého človeka dneška citlivého a zraneného.

Všetko spomínané ovplyvňuje i dnešná postmoderná doba. Zo života mladých ľudí sa postupne vytráca duchovno. Súvisí to s viacerými faktormi, ako sú napr. sekularizmus, neustály vývoj techniky, reklama, média, konzumný spôsob života, vplyv prostredia a partie a i. Tým, že na nás z každej strany neustále „útočia“ nové vymoženosti, ktoré sú niekedy v rozpore s duchovným, pričom doba je veľmi hektická, tak je na dnešných mladých ľudí vyvíjaný stále väčší tlak. To niekedy spôsobuje, že nestíhajú alebo vôbec nechcú riešiť záležitosti viery. Mnohým to príde úplne nepodstatné a špeciálne u mladých ľudí tento stav ovplyvňuje práve mienka ich rovesníkov, v spoločnosti ktorých sa pohybujú. Medzi mladými je v súčasnosti často rozšírený názor, že viera nie je podstatná, treba si život užiť, a viera je označovaná za smiešnu, trápnu a zbytočnú. Mladí sa na vieru pozerajú ako na niečo, čo im veľa prikazuje a málo dáva. Je to dôsledok dnešného materiálneho sveta. Ľudia za všetko niečo očakávajú a to, čo im ponúka náboženstvo, nie je pre väčšinu z nich lákavé. Nezáujem o vieru je tiež dôsledkom konzumnej doby, ovplyvňovaní mladých „idolmi“, ako sú speváci, herci a všetky tie známe hollywoodské celebrity prezentujúce svoje životné štýly – sex, drogy, alkohol, čo je pre mladých pochopiteľne lákavejšie ako kázeň či modlitba v kostole. To je dôvodom, prečo si mnoho mladých ľudí vyberá voľnejší spôsob života. Radšej pôjdu na diskotéku alebo do baru s priateľmi ako do kostola, ktorý vnímajú ako niečo, čo sa musí alebo patrí. A ak príjdu, mnohí z nich postávajú pred kostolom, čo je realita mnohých aspoň slovenských vidieckych farností.

Myslím si, že jedným z problémov, ktoré spôsobujú apatiu mladých voči návšteve kostola, je i akási vážnosť v liturgii, omše majú svoje pravidlá, liturgická hudba nie je „in“, nie je práve taká, akú mladí počúvajú vo voľnom čase, a priebeh omše môže pôsobiť na nich príliš vážne alebo nudne, čo mladých ľudí odrádza. Svätá omša samozrejme nemôže vyzerať ako nejaká párty.

Dnešná Cirkev potrebuje mladých ľudí, ktorých by mohli do kostolov dostať napríklad mladí kňazi, prípadne rôzne aktivity, ktoré by mohli mládež osloviť. Ako základ pre výchovu ďalších generácií mladých kresťanov by mohli slúžiť tzv. omše za účasti detí, ktoré aj z mojich vlastných skúseností vedia najmenších zaujať, a potom sa tešia na návštevu kostola. Zaujímavé je, že ich často navštevuje aj veľa dospelých či starších ľudí, ktorí si tak akoby zdravo kompenzujú svoj duchovný hlad a obdobie predchádzajúcich rokov komunizmu. Takto by sa dal budovať akýsi základ, ktorý by mnohým deťom určite zostal aj do ďalšieho života. V staršom veku by mnoho mladých určite pokračovalo v tejto tradícii navštevovaním „mládežníckych“ svätých omší. Tu ale narážame na problém, že deti musí do kostola najprv niekto priviesť, či už sú to ich rodičia alebo starí rodičia, pretože päťročnému dieťaťu asi len ťažko napadne samému ísť do chrámu. Ak sa teda dnes niekto narodí do ateistickej rodiny alebo do rodiny, ktorá je nábožensky vlažná či nulová, je len malá pravdepodobnosť, že dieťa, prípadne tínedžer bude obľubovať liturgiu z vlastnej vôle, ak môže isť v sobotu na diskotéku a celú nedeľu potom prespať. V staršom veku zohráva veľkú úlohu aj spoločnosť i prostredie, v ktorom sa mladý jedinec pohybuje. Často sa stáva, že ľudia naučení chodiť do kostola sa pod vplyvom partie, do ktorej sa napríklad v novom školskom či univerzitnom prostredí dostanú, zmenia a to, čo pre nich bolo predtým samozrejmosťou, je odrazu zbytočnou príťažou.

Minulý rok som putoval pešo do Santiaga de Compostela a zistil som na sebe, že viera je dar, ktorý sa nedá nanútiť. Viera nie je „chodenie do kostola“ či núdzové postávanie pred ním. Viera je darom i tajomstvom od Boha. Viera prináša mladým ľuďom istotu a životné smerovanie. Je na každom z nás nájsť si čas a aspoň sa pokúsiť prehĺbiť dar viery. Ono to stojí za to.