Kresťanstvo a sloboda. Historické a súčasné perspektívy

Autor: Ivana Pločicová - Číslo: 2014/4 (Články)

Práve symbolicky, na 1700-té výročie od Milánskeho ediktu, ktorým cisár Konštantín zaručil náboženskú slobodu v Rímskom impériu, sa v dňoch 13.–14. decembra 2013 stala pápežská univerzita Urbaniana v Ríme miestom stretnutia významných osobností a výskumníkov projektu „Religious Freedom“ z Berkeley Center pri Univerzite Georgetown vo Washingtone na konferencii „Kresťanstvo a sloboda“. Ako mimoriadny hosť vystúpil tiež chaldejský patriarcha Rafael I. Louis Sakho.

Dvojdňová bohatá diskusia sa viedla v tieni toho, ako náboženské prenasledovanie ohrozuje politický, spoločenský ale aj ekonomický rozvoj.

Po úvodných slovách Monsignora Dominique Mambertiho s príspevkom pod názvom „Kresťania a náboženská sloboda“ prevzala svoju úlohu moderátorky I. bloku konferencie redaktorka média „Fox News“ Kirsten Powers. Z pohľadu práce mediálnej tvorby správ a žurnalistiky hneď zostra uviedla, že len ťažko je možné do televíznych správ dostať informácie a reportáže o hrôzostrašnom náboženskom prenasledovaní (predovšetkým kresťanov) na Blízkom Východe.

Kresťania sú aj dnes obeťami prenasledovania

Paul Marshall, jeden z prvých relátorov konferencie, si ako hlavnú otázku svojho príspevku položil: „Kto a prečo vlastne prenasleduje kresťanov? Variabilita perzekútorov je čoraz širšia a hádam v histórii ešte nebolo tak ťažké presne ich zadefinovať, ako je tomu dnes.“ Marshall predpovedá, že do roku 2020 bude až 60 miliónov kresťanov žiť v oblasti, ktorá už bude pre nich riziková. Teraz je to približne 20 miliónov. Zaujímavou črtou celého ošiaľu, ktorý je často poznačený krvou, je, že sa deje hlavne na miestach, kde kresťanstvo narastá najrýchlejšie.

Čo vlastne môžeme považovať za náboženské prenasledovanie? Je to popieranie práva na náboženský kult a uctievanie; popieranie práva na náboženské inštitúcie a upieranie práva žiť plnohodnotne v spoločnosti. Toto posledné je vo svete najviac rozšírené. Hlavné skupiny, ktoré dominujú ako utláčatelia sú: komunistické krajiny, autoritárne štáty, radikálny islam (má ohromne narastajúcu tendenciu) a západný sekularizmus. Ten posledný je hádam najrafinovanejší.

V západnom svete bujnejú nové formy diskriminácie, ktoré sa koniec koncov zhodujú až s prenasledovaním. Ako príklad možno uviesť Margaret Somerville, kanadskú výskumníčku pôsobiacu na univerzite, ktorá nedávno napísala editoriál pre magazín The Globe and Mail, v ktorom sa vyznáva, ako na pracovisku odmietajú akúkoľvek jej vedeckú činnosť a myšlienky, a to z princípu, že je katolíčka. Margaret Somerville je zakladateľkou a riaditeľkou Mc Gill Centra pre medicínu, etiku a právo a vyučuje na Mc Gill – jednej z hlavných amerických univerzít. „Už viac ako 30 rokov sa zúčastňujem verejných diskusií, kde analyzujeme eticko-právne záležitosti, a nikdy na mňa neútočili pre príslušnosť ku katolíckej viere. Prečo práve teraz ma takto nálepkujú a útočia?“ Podľa Margaret „už len definícia nejakej osoby, že je náboženská, je diskreditujúce. Táto stratégia však umožňuje eliminovať argumenty protivníka bez toho, aby vôbec útočiaci zatiahol na podstatu problému a argumentačne diskutoval. Zarážajúce je, že „niektoré svetové významné medicínske časopisy žiadajú autorov článkov o prehlásenie ich náboženskej príslušnosti.“

Podobne postupuje USA a tzv. ENDA (Employmet Non-Discrimination Act) – zákon, ktorý má za úlohu zabrániť na pracovisku diskriminácii na základe „rodu“, no v skutočnosti má za cieľ podporiť šírenie „rodovej ideológie“ a obmedziť slobodu tomu, kto túto ideológiu nepodporuje, alebo sa jej dokonca stavia proti. Ako dodávajú americkí biskupi, tento zákon nakoniec obmedzuje aj náboženskú slobodu – sami to už mohli okúsiť, keď ich istá asociácia zažalovala za to, že ich „protipotratový postoj ohrozuje život žiadateliek o potrat“. Tieto príklady by mohli pokračovať, jedným z posledných je prípad Talianky Costanzy Miriano, ktorej španielsky preklad publikácie Sposati e sii sottomessa (Vydaj sa a podriaď sa mu) bol v krajine zakázaný. (Publikácia je pokračovaním prvého diela pod názvom Ožeň sa a zomri pre ňu.) Takáto cenzúra tlače v Španielsku – v tak demokratickom svete – nastala prvýkrát od fašistického režimu pod vedením Francisca Franca.

Ako Paul Marshall poznamenáva, „tento model prenasledovania je analogický so svetom komunizmu či Blízkeho Východu. Hoci nie v takej miere, no predsa len je táto situácia veľmi znepokojujúca.“ Ďalej uviedol, že „jestvujú mimoriadne nebezpečné prúdy v spoločnosti a musíme si ich byť vedomí. Jedná sa o diskrimináciu v zamestnaní, ohrozená je sloboda slova ale aj sloboda žiť svoju vieru. Sloboda na Západe je rapídne na ústupe.“ Marshall pripomenul šokujúce zistenie významného štatistického centra Pew Forum, ktoré uvádza, že „stupeň nenávisti voči náboženstvu v západnej Európe je porovnateľný s Blízkym Východom“.

Narozdiel od spoločnosti, ktorá je otvorená, kde laici, kresťania ale aj hinduisti sú slobodní, je dnešná verzia sekularizovanej spoločnosti taká, kde štát „vteľuje svoju ideológiu, a žiada každého, aby sa jej prispôsobil“. Je to obrovský krok od pluralistickej spoločnosti smerom k spoločnosti ideologicky sekularizovanej. A nad tým by sme sa mali hlboko zamyslieť, ako aj oprávnene báť sa.

Keď sú kresťania nútení emigrovať, marginalizuje sa ďalšia skupina obyvateľstva

Výskumníčka Mariz Tadros z inštitútu Development Studies pri univerzite v Sussexe podčiarkla spôsoby náboženského prenasledovania kresťanov na Blízkom Východe, predovšetkým v Egypte. Uviedla, že od roku 2011 nastal prudký nárast čo do počtu a intenzity fatálnych útokov na kresťanov. „Za posledné tri roky sa objavili nové formy násilia práve na základe náboženskej identity, ako napríklad odstrihnutie vlasov žien vo verejnej doprave, ale aj odseknutie ucha koptského kresťana na verejnosti, zabitie koptského študenta v triede za prítomnosti jeho učiteľa, či zabitie staršej ženy vychádzajúcej z kostola.“ Jednou z hlavných príčin nárastu prenasledovania kresťanov na Blízkom Východe je nárast emigrácie. „Ak súčasný trend nárastu emigrujúcich koptských kresťanov bude pokračovať, strata náboženskej diverzity na regionálnej ale aj národnej úrovni bude nesmierna.“ Najmä koptskí kresťania zohrali dôležitú úlohu pri zachovaní dedičstva Cirkvi, ktoré pochádza od jej samotného počiatku, a prispeli k vytvoreniu platforiem, na pozadí ktorých bolo možné viesť diskusiu pri riešení problémov, ktorým čelia kresťania v tomto regióne. Ak sa oslabí prítomnosť najširšej kresťanskej komunity v regióne, vyvstáva existenčná otázka aj pre ďalších kresťanov – v iných častiach regiónu, kde počtom a politickým vplyvom sú oslabení až do krajnosti. S obavami vyslovila tiež ostré slová ohľadom konfliktov v Sýrii, kde utrpenie koptských kresťanov ostáva za dverami sekulárnej Európy, ktorá bezohľadne podporuje Moslimské bratstvo – tyranov, ktorí krvilačne vyhladzujú túto skupinu obyvateľstva.

Náboženské prenasledovanie v minulosti

Ian Christopher Levy, profesor dejín teológie na Providence College, predniesol príspevok na tému „Tolerancia a sloboda vo veku inkvizície“.

Hoci uznal, že za istých okolností boli aplikované donucovacie techniky vo vtedajšej dobe, predsalen uznanie náboženskej slobody ako božské a prirodzené právo bolo vtedy konzistentné. „Osobné praktizovanie tejto slobody mohlo byť oklieštené pre prípad spoločného dobra, ale akékoľvek takéto obmedzenie bolo v súlade so štandardmi spravodlivého procesu, ktorý garantoval práva ako kresťanom tak aj nekresťanom.“

„Uznanie, že objaviť pravdu je možné rozumovým poznávaním tiež znamenalo, že žiadna ľudská bytosť z akéhokoľvek spoločenského statusu nemôže nariadiť absolútnu poslušnosť“, nakoľko vždy u človeka ostala sféra slobody, v rámci ktorej jednotlivý kresťan mohol nasledovať pravdu. Kanonisti by to nazvali „prirodzeným zákonom“, zatiaľ čo teológovia to spojili s „evanjeliovou slobodou“, ktorá nemôže byť porušovaná žiadnym ľudským zákonom.

Levy zdôraznil, že kresťania počas stredoveku „uznali fundamentálne práva, ktoré patria všetkým ľuďom na základe prirodzeného zákona z princípu ich spoločnej ľudskej podstaty. Toto uznanie síce nebolo napĺňané v dokonalej miere, no zaiste patrí k širšej tradícii náboženskej slobody na Západe, ktorá dospela až do týchto časov.“

Rémi Brague, francúzsky filozof, emeritný profesor stredovekej a arabskej filozofii na univerzite „Paris 1“ zakončil prvý deň príspevkom „Boh a sloboda: biblické korene západného konceptu slobody“.

Tento profesor zo Sorbonny sa vo veľkej miere zaoberá islamom. Ako hovorí, hoci je to posledné z troch „zjavených“ náboženstiev, spôsob a povaha predpokladaného zjavenia sú veľmi zvláštne. Hoci je historicky najmladším, vyžaduje si prvenstvo čo do poradia a deklaruje sa ako najstaršie – tvrdením, že Korán existoval od večnosti a teda pôvodne boli všetci ľudia stvorení ako moslimovia. Ak niekto nie je moslimom, je to kvôli tomu, že ho rodina alebo nejaké náboženstvo pomýlili. Táto teória spočíva tiež v pohľade Koránu na vojnu. Islam sa ňou totiž len snaží „prebudovať“ človeka „na toho, kým bol stvorený až ho nespravodlivo neodvliekli od jeho pravého a prirodzeného náboženstva“. Keďže ani Starý ani Nový Zákon nespomína Mohameda, objavila sa ďalšia teória, ktorá postuluje, že pôvodné židovské a kresťanské spisy boli sfalšované a všetky odvolávania sa na Mohameda boli odstránené. „Vzťah Alaha ku stvoreniu je taký, že človek je mu úplne celý predmetom. Alaha musia chápať ako niekoho, koho neobmedzujú jeho vlastné zákony. Narozdiel od,Boha kresťanov‘, princíp kontradikcie Alaha neokliešťuje. Táto absolútna sloboda je nevyhnutná preto, aby bolo možné vysvetliť mnoho protirečení, ktoré sa v texte Koránu objavili.“ Ako podotýka profesor, samotný text ani nikdy nebol predmetom nejakej veľkej formálnej kritiky. Korán špecificky odmieta dve základné kresťanské idey o Bohu – to, že Boh je Trojica a že jedna z Osôb sa stala človekom. To „najlepšie“, čo Korán je schopný o Kristovi vysloviť, je, že bol prorokom, ale nie Bohom. Je to preto, lebo Alaha nemožno nikdy chápať ako otca. Korán chápe Alaha ako maskulínitu, a teda ak je tu Kristus ako Syn Boha, musí tu byť aj žena. Preto popieranie Trojice a Vtelenia je logickým výsledkom chápania jednoty Boha, ktorá popiera vnútorný život Božstva a identifikuje otcovstvo s virilitou (mužskosťou), na rozdiel od kresťanskej teológie. Brague hovorí, že Korán je knihou, ktorá „vyrobila“ náboženstvo; Nový zákon zasa kniha, ktorá nasleduje náboženstvo a Starý zákon je skôr knižnicou než knihou. Pre moslimov však Korán prišiel priamo od Alaha. Mohamed s textom nemal nič, lebo text prislúcha Alahovi. Preto nebol inšpirovaný, ale bol samotným Alahovým slovom v arabčine.

„Židia ako aj kresťania tvrdia, že Starý zákon bol inšpirovaný. Ak ste židom, v Starom zákone nevidíte plán spásy, ktorý by mal viesť ku Kristovi ako vtelenému vykupiteľovi. Židia aj moslimovia sa zhodnú v tom, že v Bohu popierajú Trojicu a Vtelenie.“

Moslimské chápanie Alaha má niekoľko vážnych nedostatkov, až sa stáva rozumovo nekoherentným. Túto nekoherentnosť priznávajú aj niektorí samotní islamskí myslitelia. „Tento problém vysvetľuje, prečo potrebujú voluntaristickú metafyziku, v ktorej Alah si môže želať jedno protirečenie, potom druhé, a popri tom žiadať absolútnu poslušnosť,“ hovorí Brague. Židovské chápanie sa líši od kresťanského v širokej miere v interpretácii o tom, kto bol Kristus. Ak tu máme premisu, že židovská Biblia neviedla k zjaveniu Slova ako od Otca, židovské myslenie muselo zriadiť nové, alternatívne chápanie zmyslu zjavenia, kde Jahveho plány v Starom zákone vylučujú Krista alebo „Slovo“.

Čo je na kresťanstve unikátne, je jeho vnútorná koherencia chápania Boha a jeho zjavenia človekovi – ako to je vidieť v Starom aj Novom zákone – ako jedno koherentné zjavenie.

Chaldejský patriarcha žiada vypracovať dokument určený pre moslimov

Hádam najviac očakávaným hosťom konferencie bol chaldejský patriarcha Rafael I. Louis Sako. Arcibiskup Sako, ktorého cirkev je v plnom spoločenstve s Rímom, bol kľúčovým hovorcom tejto konferencie.

Vo svojom hodinovom príspevku vyriekol výzvu, aby sa veriaci priblížili k moslimom a spolu sa snažili nájsť význam náboženskej slobody, spoločne ju aj podporovali a vytvárali. „Väčšina moslimskej populácie nie je násilná. Oni tiež nesúhlasia s extrémistami, ale žiaľ sa boja verejne reagovať. Oni sami sú totiž ohrozovaní na živote extrémistami.“

Podčiarkol, že keďže sú umiernení moslimovia väčšinou v rámci ich náboženstva, „je nevyhnutné, aby propagovali náboženskú slobodu a občiansku harmóniu v spoločnosti. Musia svetu dokázať, že islam nie je náboženstvom teroru a zabíjania nevinných civilistov.“ Navrhol, aby katolícka cirkev vydala dokument venovaný moslimom, v ktorom by im ponúkla idey náboženskej slobody v jazyku, ktorý je moslimskému mysleniu prístupný. „Takéto podchytenie moslimov by mohlo aj Cirkvi pomôcť nájsť nový a zrozumiteľnejší teologický jazyk v arabčine, aby pomohol kresťanom a moslimom pochopiť našu vieru a dôležitosť náboženskej slobody pre každého človeka a v každej spoločnosti,“ povedal Rafael I.

„Musíme nájsť spôsob, ako pomôcť moslimom zmieriť islam s občianstvom, ktoré by bolo založené na rovnosti.“ Týmto výrokom vyvolal v sále šum a pochybnosti niektorých účastníkov o tomto kroku. Javí sa totiž, že zo samotnej podstaty islamu ako náboženstva takéto niečo nie je možné. „Iba ak by sa vzdali svojej doktríny, čo je nerealistické,“ podotkol jeden z účastníkov.

Chaldejský patriarcha však nestráca nádej a v tomto prípade by mohol podľa neho pomôcť koncept sekulárneho štátu. „Sekulárny štát, ktorý by vyžadoval spoluprácu medzi náboženskými a politickými lídrami, by bol ideálny.“

Patriarcha ďalej zdôraznil dôležitosť kresťanov na Blízkom Východe práve kvôli ich dejinnej príslušnosti siahajúcej až do apoštolských časov, teda dávno pred príchodom islamu. Kresťanská kultúra na týchto miestach je zjavná najmä čo sa týka vysokého stupňa vzdelanosti, ich práce. Snaha potlačiť kresťanstvo alebo nútiť ich emigrovať je „obrovským zločinom a veľkou stratou pre moslimov“. Vyzval k „ukončeniu smrtonosného exodu kresťanov a hrozieb vojny, extrémistického politického islamu a organizovaného zločinu“.

Ďalej patriarcha urgoval, aby Západ a medzinárodné spoločenstvo ako aj vedeckí výskumníci účastní konferencie prejavili zvýšenú snahu pomôcť moslimským národom „zmodernizovať“ prístup islamu k náboženskej slobode ako aj presvedčiť moslimov o tom, že prenasledovanie kresťanov neškodí len kresťanom ale aj spoločnostiam ako celku. Práve táto výzva zaznela ako najťažší oriešok. Mnohí sa zhodli na tom, že ak by sa islam zmodernizoval, už by to nebol islam. A to je pre presadzovateľov politického islamu, ktorý je krajne extrémistický, neprijateľné.

Vyhnanie kresťanov radikálne zmení črty kultúry a spoločnosti na Blízkom Východe

Rafael I. Sako má sídlo v Iraku (Bagdád) a obzvlášť sa posťažoval na nedostatok bezpečnosti v krajine ako aj dennodenné bombové útoky, únosy a vraždy. „Je len prirodzené, že sa bojíme o svoju budúcnosť. A naša tragédia nie je len tragédiou Iraku, ale celého regiónu.“

„Naša kríza vypukla inváziou Američanov v roku 2003. Od roku 2003 bolo zabitých viac než 1000 irackých kresťanov, ďalší boli mučení, unášaní a prepúšťaní len na vysoké,kaucie‘. Asi 62 kostolov a kláštorov bolo zničených, a iracká populácia sa zmenšila o polovicu od roku 1987, pričom 850 000 ušlo z krajiny.“

Podotkol, že podobný scenár sa deje v Egypte, kde zaútočili na viac než 100 kostolov za posledných 18 mesiacov. V Sýrii to bolo 67 kostolov a desiatky tisíc kresťanov opustilo krajinu.

Na záver Sako pripomenul hlboké korene kresťanstva na Blízkom Východe, ktoré siahajú až do apoštolských čias. Sýrski kresťania používajú reč veľmi blízku aramejčine, ktorú používal Ježiš Kristus a prví kresťania. Navyše, ako prví kresťania boli označení nasledovníci Ježiša Krista v Antiochii, rímskej provincii Sýrie. Sídla patriarchov piatich cirkví taktiež započali v Antiochii.

Mnohí moslimovia nepoznajú historickú úlohu kresťanov v náboženskom a intelektuálnom formovaní islamskej civilizácie. „Strata kresťanstva na Blízkom Východe by radikálne zmenila črty kultúry a spoločnosti národov ako Irak, Sýria a Egypt. Takýto koniec by znamenal koniec nádeje a pre pluralizmus a demokraciu.“