Zápas Katolíckej cirkvi o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti

Autor: Karol Dučák - Číslo: 2014/3 (Články)

Celými dejinami ľudstva sa ako zlatá niť tiahnu snahy o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Túžbu po návrate „strateného raja“ či „zlatého veku“ nachádzame v dielach známych osobností, napríklad u Plínia, Pomponia Mella, Vergilia, Ovídia, Senecu aj., vo vyspelom antickom Grécku. Často sa spomína spartský zákonodarca Lykurgos, ktorý údajne rozdelil pôdu rovnakým dielom všetkým plnoprávnym obyvateľom Sparty. Okolo života tejto historickej osobnosti je však mnoho nejasností. Nemožno dokonca presne stanoviť ani obdobie, v ktorom žil, pretože historické pramene aj autori sekundárnej literatúry sa vo svojich údajoch značne rozchádzajú. Podľa niektorých mohol Lykurgos žiť v 9.–8. storočí pred Kristom, podľa iných omnoho neskôr. Všeobecný encyklopedický slovník, vydaný v Prahe roku 2002, o tejto osobnosti okrem iného uvádza: „Lykurgos (asi koniec 9. storočia pred n. l.) – gréc. legendárny zákonodarca; spartský kráľ. Podľa tradície zaviedol väčšinu opatrení zameraných na posilnenie obce a vojenskej zdatnosti Sparťanov. Rozdelil rovnakým dielom pôdu všetkým plnoprávnym Sparťanom a zabezpečil im rovnosť v právach a povinnostiach (…).“¹

Pomerne spoľahlivé údaje máme o Sokratovom žiakovi Platónovi (okolo 427 – okolo 347 pred Kristom), autorovi diela Politeiá (Ústava), v ktorom Platón popísal svoju predstavu ideálneho štátu. Je však potrebné zdôrazniť, že v Platónovej republike neexistovala absolútna spoločenská rovnosť. Boli tam tri triedy. Trieda výrobcov mala nižšie postavenie a len jej najnadanejší príslušníci mohli postúpiť do dvoch vyšších tried. Nad triedou výrobcov bola trieda bojovníkov, ochrancov štátu, ktorá zabezpečovala vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť. Najvyššou bola trieda vládcov, ktorú tvorili filozofovia. Platón pokladal súkromné vlastníctvo za príčinu spoločenských konfliktov, preto sa ho snažil vo svojom diele čo najviac eliminovať. Občania síce mali neodcudziteľné podiely, no nesmeli vlastniť zlato ani striebro a ich peniaze platili len na území obce. Trieda výrobcov smela vlastniť majetok, ale pre jeho vlastníctvo platili pevne stanovené obmedzenia. Príslušníci dvoch vyšších tried nemali žiaden majetok, ani vlastné rodiny. Výchova, morálka a kultúrny život sa riadili racionálnymi pravidlami, ktoré sa prísne dodržiavali. Obecný záujem štátu bol povýšený nad záujmy jednotlivca. Okrem spomínaných troch tried však boli v Platónovom štáte aj bezprávni otroci, ktorí nepatrili k žiadnej triede. Platónovo dielo teda nebolo vyobrazením dokonalého spoločenského poriadku. Okrem už spomínaných nedostatkov hodnotu diela výrazne znižovala skutočnosť, že Platón v ňom zavádza spoločné vlastníctvo žien a detí. Napriek tomu však znamenalo istý pokrok a odvolávajú sa naňho mnohé neskoršie generácie bojovníkov za sociálnu spravodlivosť vo svete.²

V 3. storočí sa neoplatonik Plótínos (205–270) neúspešne pokúšal za pomoci vládnucej dynastie realizovať Platónovu republiku, ktorá sa mala volať Platónopolis.³

Práve v antickom Grécku zapustili utopické ideály pozoruhodne hlboké korene. Spomína sa napríklad Iambúlov utopický román, ktorý sa, žiaľ, nezachoval. Máme o ňom len sprostredkované informácie z druhej ruky – od Diodóra Sicílskeho z 1. storočia pred Kristom.⁴

Už po tisícročia teda rezonuje v ľudskom spoločenstve túžba po návrate „strateného raja“ či „zlatého veku“, ako o tom ostatne píše aj Miguel de Cervantes Saavedra vo svojom vari najznámejšom diele, v ktorom hlavný hrdina Don Quijote takto medituje: „Šťastlivý vek a šťastlivé storočia, ktoré stredovekí ľudia nazvali zlatými, a nie azda preto, že by sa zlato, toľme cenené v našom železnom veku, získavalo za oných šťastlivých čias bez námahy, lež preto, že ľudia vtedy žijúci nepoznali dve zlovestné slová:,moje‘ a,tvoje‘. Boli totiž v tom svätom veku všetky veci spoločné.“⁵

Odkazy z dejín vyvoleného národa

Pozoruhodné snahy o presadzovanie princípov sociálnej spravodlivosti nachádzame aj v starozákonnej židovskej spoločnosti. Je známe, že Židia v období pred Kristom nezberali úrodu na poliach do čista. Zvyšky úrody nechávali chudobným. Navyše, každých sedem rokov sa pôda nechávala úhorom a všetko, čo vyrástlo samo, patrilo chudákom. Každých päťdesiat rokov sa všetky dlhy rušili a majetky, vrátane pôdy a domov, sa vracali pôvodným vlastníkom. Teda tak, ako sa o tom píše vo Svätom písme: „Päťdesiaty rok zasväťte! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov krajiny! Má to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu.“ (Lv 25,10) „Pôda sa teda nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste cudzincami a príšelcami u mňa.“ (Lv 25,23)

Teda ľudia mohli začať nanovo a nemohlo sa stať, že ak raz niekto schudobnel, všetci jeho potomkovia museli byť zákonite tiež chudobní, a naopak, ak niekto zbohatol, jeho potomkovia mohli bohatnúť ďalej.

V Starom zákone, zvlášť u prorokov, však môžeme čítať aj iné pozoruhodné myšlienky. Ako uvádza Mátel, „sociálnym zameraním svojej kritiky sú z biblických prorokov najaktívnejší Ámos, Micheáš a Izaiáš“.⁶

Nie je možné na relatívne malej ploche článku vymenovať všetky sociálne orientované výpovede biblických prorokov, pretože takýto zámer si vyžaduje samostatný rozsiahlejší materiál. Uveďme aspoň niektoré z nich od najznámejšieho z uvedených prorokov, Izaiáša: „Pán vstúpi do súdu so staršími svojho ľudu, i s jeho kniežatami:,Veď vy ste spásli vinicu, máte v dome korisť od bedára! Čo chcete? Drvíte môj ľud a rozomieľate tváre bedárov´ – hovorí Pán, Jahve zástupov.“ (Iz 3,14-15) „Beda tým, čo hromadia dom na dom a pole pripájajú k poľu... “ (Iz 5,8)

V Starom zákone nájdeme aj mnohé iné pasáže podobného charakteru, a tak nie div, že v starozákonnej židovskej pospolitosti boli myšlienky sociálnej spravodlivosti živé už pred príchodom Mesiáša. Vari najvýraznejšie sa prejavili v období od 2. storočia pred Kristom do roku 68 nášho letopočtu. V tomto období existovala židovská polomníšska sekta esejcov (aj esénov či essenov), ktorí „žili v samote v okolí Mŕtveho mora (…) Najznámejšia je komunita (...) žijúca podľa prísnych pravidiel (celibát, spoločný majetok, spoločný život,...) v Kumráne na púšti pri Mŕtvom mori.“⁷ Z kumránskej komunity esejcov údajne pochádzal Ján Krstiteľ a je možné, že splynuli s prvými kresťanmi.

Sociálna spravodlivosť v počiatkoch kresťanstva

Výrazný posun pri nastoľovaní požiadaviek sociálnej spravodlivosti v praktickom živote znamenal príchod Ježiša Krista na tento svet. Už pred ním začal ohlasovať Božie kráľovstvo svätý Ján Krstiteľ. Keď sa ľudia tohto svätca pýtali, čo majú robiť, odvetil im: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3,11)

Ježiš Kristus počas svojej spasiteľskej misie na tejto zemi vždy neohrozene pranieroval majetkovú nerovnosť. Biblia je plná jeho výrokov, ktoré sa nesú v tomto duchu. Napríklad slová, ktoré Ježiš povedal bohatému mládencovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) Alebo slová, ktoré Spasiteľ povedal svojim apoštolom: „Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. Ba hovorím vám: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Mt 19,23-24)

Tento Ježišov zmysel pre sociálnu spravodlivosť zostal v Cirkvi zakotvený aj po Jeho Nanebovstúpení. Prví kresťania v Jeruzaleme vytvorili spoločnosť, o ktorej Špirko píše: „Pri nanebovstúpení Pána mala Cirkev Kristova v celom Judsku a Galilejsku okolo 500 prívržencov, z ktorých 120 – keď aj apoštolov rátame – žilo v Jeruzaleme. Pod dojmom Petrovej kázne v Turíčny deň dalo sa pokrstiť 3000 a skoro potom ďalších 2000 ľudí. Boli to židokresťania, ktorí tvorili prvú cirkevnú obec v Jeruzaleme. Ňou sa vlastne začínajú dejiny Cirkvi. O jej vnútornom živote a ďalšom rozširovaní podávajú nám úchvatný obraz Skutky Apoštolské:,Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ a nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.‘ (Sk 4,32) Bol to istý druh komunizmu, pravda nie nanúteného, ale prúdiaceho z kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá nestrpela, aby spolubrat trpel núdzu.“⁸

Na toto spoločenstvo sa neskôr odvolávali cirkevní učitelia (uvádzaní aj ako cirkevní otcovia, či sv. otcovia), ktorých výroky „bičovali (...) zneužitie súkromného vlastníctva, alebo horlili podľa príkladu Platónovho a prvých kresťanov v Jeruzaleme za komunizmus lásky. Malo to byť odpoveďou sv. otcov na prílišnú túžbu ľudí po majetkoch, na lakomstvo a ziskuchtivosť, ktorá sa šírila i medzi kresťanmi.“⁹

Postoje cirkevných otcov boli naozaj mimoriadne radikálne. Výrečne o tom svedčí výrok sv. Jána Zlatoústeho: „Boháč je zlodej! Je žiaduce, aby sa zaviedla akási rovnosť tým, že človek človeku dá svoj príbytok. Bolo by lepšie, keby všetok majetok bol spoločný.“¹⁰

Žiada sa v tejto súvislosti dodať, že autenticita tohto výroku svätca býva spochybňovaná, ale to nič nemení na radikálnom boji proti sociálnej nespravodlivosti, ktorá charakterizovala život tohto cirkevného otca. Sám sv. Ján Zlatoústy nebol len mužom slov, ale predovšetkým mužom činov. Začal sám od seba. „Žil a jedol jednoducho a takúto jednoduchosť vyžadoval aj od duchovenstva (...) To, čo ušetril úspornými opatreniami, išlo na pomoc chudobným a na podporu charitatívnych ustanovizní.“¹¹ Založil nemocnicu v Carihrade a podobne postupovali aj iní cirkevní učitelia tej doby. Sv. Augustín založil nemocnicu v mestečku Hippo a sv. Bazil v blízkosti Cézarey.¹² Boli to v tom čase priam revolučné činy.

V období pôsobenia cirkevných otcov vznikol aj prvý známy katolícky kláštor, založený sv. Antonom. Princíp kláštorov bol prevzatý zo židovstva, ale známy bol aj mimo židovstva a kresťanstva. Kláštory boli komúnami, v ktorých bolo spoločné vlastníctvo. Ich vplyv na formovanie sa okolitej spoločnosti však bol do značnej miery obmedzený, pretože boli uzavretými komunitami, neraz izolovanými od vonkajšieho sveta.

Stredovek a novovek

Princíp komunizmu sa pestoval aj mimo Katolíckej cirkvi. Často sa v tejto súvislosti spomínajú rôzne sekty, ktoré zakladali spoločenstvá na princípe spoločného vlastníctva. Aj v protestantských cirkvách dochádzalo k pokusom o vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Vari najvýznamnejšími boli husitská mestská republika a Münsterská komúna.

K najpozoruhodnejším udalostiam v tomto smere však predsa len došlo v katolíckom prostredí. V roku 1494 taliansky mních Girolamo Savonarola (1452–1498) spolu so svojimi prívržencami ovládol Florenciu. V tejto „renesančnej metropole zriadil Kristovu republiku a Ježiša Krista vyhlásil za kráľa“.¹³ Florencia sa stala teokratickou republikou so Savonarolom na čele. Jeho vláda však trvala len zopár rokov. Savonarola bol popravený v roku 1498, ale Katolícka cirkev ho začiatkom 20. storočia rehabilitovala.

Ťažko povedať, či o týchto udalostiach vedel anglický právnik, politik a spisovateľ Thomas More (1478–1535) a či bol nimi nejako ovplyvnený pri tvorbe svojho latinsky písaného diela De optimo rei publicae statu, deque nova Insula Utopia (O najlepšom stave štátu a o novom ostrove Utopia). Autor v ňom podáva neúprosnú kritiku súdobej anglickej spoločnosti, no zároveň opisuje aj svoju predstavu ideálnej spoločnosti na vymyslenom ostrove Utopia. Príčinu všetkého zla vidí v existencii súkromného vlastníctva. Ústami Rafaela Hythlodaia vo svojom diele hovorí: „Zdá sa mi, že všade tam, kde trvá súkromné vlastníctvo a kde všetko merajú peniazmi, ťažko môže niekedy nastať, aby bol štát zriadením spravodlivým a prospešným (...) Preto som pevne presvedčený, že sa statky nemôžu nijako správne a spravodlivo rozdeliť a že nemožno ľudské pomery šťastne usporiadať, iba ak úplným odstránením súkromného vlastníctva.“¹⁴

Samotný výraz Utopia znamená v doslovnom preklade miesto, ktoré nikde nejestvuje. Obyvatelia Utopie sú si rovní. Každý, s výnimkou malej skupiny učencov, je tu povinný pracovať. Výroba je zospoločenštená a založená na remeslách. Základom hospodárstva je poľnohospodárstvo. Okrem roľníckej práce sa každý obyvateľ naučí jedno remeslo. Ľudia pracujú 6 hodín denne. Ostatný čas venujú umeniu a vedám, ktoré sa tu tešia veľkej úcte. Samozrejmosťou je povinná školská dochádzka. Spoločnosť je beztriedna. Istou výnimkou v jednotnej štruktúre sú len úradníci a otroci. V Utopii vládne relatívna hojnosť, založená na skromnosti potrieb. Nejestvuje vykorisťovanie človeka človekom. Základnou bunkou spoločnosti je klasická patriarchálna rodina. O malé deti je postarané v zariadeniach, pripomínajúcich novodobé jasle. Chorí sa liečia v pekných a dobre vybavených verejných nemocniciach. Obyvatelia miest sa stravujú zdarma v spoločných sieňach, kým vidiečania sa stravujú doma. Súkromné vlastníctvo nejestvuje. Peniaze nie sú potrebné, pretože každý dostáva zdarma všetko, čo potrebuje. Ľudia sú vľúdni, svorní, vtipní a príčinliví. V krajine však panuje prísna morálka. Niet tu vinární, ani nevestincov. Nekompromisne sa dbá na cudnosť mládeže. „Ak je muž alebo žena usvedčená z kradmej súlože pred sobášom, stíha ho alebo ju ťažký trest a navyše zákaz sobáša navždy, ledaže milosť vladárova zľaví trest.“¹⁵

More opisuje Utopijčanov ako ľudí, ktorých doposiaľ nenavštívili misionári z Európy. Ich náboženské predstavy sú však prekvapivo blízke kresťanstvu. Väčšina ľudí verí v jediného Boha, ktorého nazývajú Otcom. Panuje tu však náboženská tolerancia. Lenže More vo svojom diele prekvapujúco prejavuje aj istú dávku liberalizmu a na niektorých miestach zachádza do nehumánnych extrémov. V Utopii je napríklad povolené dobrovoľné usmrcovanie nevyliečiteľne chorých a sporadicky sú povolené rozvody manželstiev. Podobných extrémov je v diele viac, takže možno konštatovať, že ani v Morovom ideálnom štáte nie je všetko ideálne. Aj tu žijú hriešnici, leňosi, neverné ženy, ba aj otroci, ktorými sú odsúdení zločinci, alebo vojnoví zajatci. V každom prípade však Morovo dielo popri všetkých svojich nedostatkoch obsahuje mnohé pozoruhodné a ušľachtilé myšlienky a je preto právom považované za jedno z najvýznamnejších diel svetovej literatúry vôbec. Navyše, aj keď išlo o utopické dielo, niektoré Morove myšlienky predsa len našli uplatnenie aj v praktickom živote, ako uvádza Kašpar: „Zákony pre Indie predpisovali určité urbanistické riešenia, inšpirované erazmovskými humanistami dvora Karola V., vychádzali z myšlienok, formulovaných v Utopii, ideálnom meste Thomasa Mora (z r. 1516).“¹⁶

Zhruba jedno storočie po vydaní Morovho diela, v roku 1623, vyšlo vo Frankfurte dielo podobného charakteru s názvom Civitas Solis (Mesto Slnka) Tomassa Campanellu (1568–1639). Preklady Campanellovho diela nezriedka nesú názov Slnečný štát, hoci presný preklad pôvodného názvu diela znie Mesto Slnka a niektoré preklady nesú práve tento názov. Pritom na rozdiel od Morovej Utopie, ktorá je ozajstným ostrovným štátom s 54 mestami a mnohými dedinami, Civitas Solis je mestom a štátom zároveň. Campanella vo svojom diele vykresľuje svoju predstavu ideálnej teokratickej spoločnosti bez súkromného vlastníctva a s direktívnym riadením života každého jednotlivca. Keďže je v Slnečnom štáte všetko spoločné, Slnečňania „dostávajú (...) všetko, čo potrebujú, od štátu a úrady pozorne sledujú, aby nikto nedostal viac, než si zaslúži“.¹⁷

Vládne tu duchovná aristokracia. Najvyšším vládcom je najmúdrejší filozof a najvyšší kňaz v jednej osobe, zvaný v ich reči Slnko alebo Metafyzik. Pomáhajú mu traja spoluvládcovia, takisto kňazi, z ktorých každý má ďalších troch podriadených. Vyšší úradníci v Slnečnom štáte sú kňazi. Každý Slnečňan je povinný pracovať, avšak len 4 hodiny denne. Zvyšný čas môže venovať vzdelávaniu, rozhovorom, čítaniu, písaniu a všestrannému zdokonaľovaniu svojej osobnosti. Slnečňania sú vzdelaní, múdri, majú učencov a vynálezcov. Voči sebe navzájom sú priateľskí, voči cudzincom pohostinní a štedrí. Slnečný štát je poľnohospodárskou spoločnosťou s remeselnou malovýrobou. Campanella nemá vo svojom štáte otrokov z radov obyvateľov Slnečnéhom štátu. Otrokmi sú len vojnoví zajatci. Obchod v pravom slova zmysle Slnečňania nepoznajú, jestvuje tu výmenný obchod. Peniaze razia len pre svojich vyslancov a spravodajcov. Náboženstvo hrá v živote obyvateľov Slnečného štátu kľúčovú úlohu. Poznajú Ježiša Krista a uctievajú si ho, no ich náboženstvo sa nezhoduje s kresťanským učením. Život v Campanellovom štáte sa však riadi prísnymi predpismi, ktoré dostávajú miestami veľmi nehumánnu podobu. Slnečňania by napríklad potrestali smrťou ženu, ktorá by si z túžby po kráse začala prikrášľovať líca, či nosila črievice s vysokými podpätkami, aby sa zdala byť vyššia, alebo si obliekala príliš dlhé šaty, aby skryla svoje nepekné nohy. Takisto niektorí vinníci tu musia podstúpiť veľmi kruté tresty, končiace smrťou. Navyše spoločné vlastníctvo sa tu netýka len majetku, ale aj manželiek a detí. Štát riadi úplne všetko, dokonca aj pohlavný život obyvateľov. Na pohlavný akt je potrebné povolenie a jeho dobu určuje lekár a astrológ. Campanella bol sám prívržencom a znalcom astrológie, takže aj v jeho diele zohráva astrológia nezastupiteľnú rolu. Podľa astrológov bola dôležitá priaznivá konštelácia planét a hviezd na nebeskej klenbe v okamihu počatia ľudského života, pretože to podľa ich učenia určuje telesné a duchovné kvality budúceho potomka. Preto je pohlavný život Slnečňanov veľmi prísne sledovaný a riadený. Plodenie potomstva je v prvom rade štátnym záujmom a záujmy jednotlivcov tu zohrávajú druhoradú rolu. Aby sa zo spojenia ženy a muža rodilo to najlepšie potomstvo, je pohlavný život obyvateľov pod dozorom „vrchného úradníka pre plodenie detí“...¹⁸ Tieto i ďalšie absurdné extrémy v živote obyvateľov Slnečného štátu výrazne znižujú celkovú hodnotu diela.

Campanella bol pri jeho tvorbe motivovaný úprimnou snahou vyobraziť ideálne spoločenské zriadenie a nechal sa inšpirovať aj životom prvých kresťanov, či kláštorným životom, no jeho dielo obsahuje popri pozitívnych momentoch aj závažné nedostatky, takže nemôže poskytovať príťažlivý príklad, hodný nasledovania.

Jezuitský štát v Paraguaji 1609–1768

Campanellovo dielo bolo vydané v dobe, keď už jezuiti v paraguajských redukciách realizovali v praxi najušľachtilejší model sociálne spravodlivej spoločnosti v dejinách ľudstva, o ktorom Špirko píše: „Bol to teda akýsi komunizmus na spôsob starokresťanského komunizmu lásky (...) Jezuitský štát v Paraguaji bol praktickým pokusom zriadiť teokraticko-patriarchálne spolužitie, o akom snívali vtedy niektorí utopisti (Tomáš Morus, Utópia; dominikán Campanella, Civitas Solis). Jezuitský štát sa i hospodársky, i kultúrne dokázal a patrí k najskvelejším výsledkom misijných dejín.“¹⁹ Komunizmus jezuitského štátu teda nie je v kontexte historického vývoja Katolíckej cirkvi ničím neprirodzeným, no napriek tomu registrujeme v súvislosti s jeho existenciou niekoľko paradoxov. Napríklad to, že realita paraguajských jezuitských redukcií v mnohých ohľadoch prekonala aj predstavy autorov utopických diel. V praxi jezuitských redukcií nenachádzame niektoré absurdné extrémy, ktoré sú v Platónovom, Morovom či v Campanellovom diele. Kým v predstavách týchto autorov neboli tresty smrti ničím výnimočným, v paraguajskom jezuitskom štáte nikdy nevykonali popravu človeka. Jezuiti uskutočnili svojský komunistický systém, ktorý pretrval vyše stopäťdesiat rokov „bez toho, že by musel vykúpiť svoje zriadenie a existenciu životom čo len jedného jediného inakšie zmýšľajúceho človeka. Náboženské korene misijného diela už vopred vylučovali každé použitie násilia.“²⁰

Čoraz viac odborníkov prichádza k záveru, že násilná likvidácia jezuitského štátu v Paraguaji v roku 1768 bola veľmi nešťastným momentom v histórii Latinskej Ameriky. Zánik jezuitského štátu zavinil, že Indiáni v tejto oblasti upadli po vyhnaní jezuitov do nesmiernej biedy. Tak duchovnej ako aj hmotnej. Dodnes patrí juhoamerický kontinent, ktorý mohol byť pýchou ľudstva, k tým biednejším teritóriám sveta. Veľmi výstižne to vyjadril Kmeťko vo svojom diele Svetové misie: „Nebyť ľudskej zlosti u kolonizátorov, ktorí znemožnili ďalší vývin misií, rehoľníci, zvlášť jezuiti, zakladaním tzv. kresťanských indiánskych redukcií (osád) boli by vytvorili v celej Južnej Amerike nové kresťanské štáty, a to nielen prechodné, ale trvalé, ktoré by boli bývali predmetom obdivu celého sveta a vzorom pre všetky svetadiely.“²¹

Zánik jezuitského štátu v Paraguaji však výrazne poškodil nielen samotný juhoamerický kontinent, ale celú ľudskú civilizáciu. Ľudstvo svojou chamtivosťou a primitívnym materializmom udusilo úchvatný pokus o vybudovanie sociálne spravodlivej spoločnosti na princípe lásky k Bohu a k blížnemu. A keďže bol násilne potlačený tento, ale aj ďalšie pokusy o vytvorenie spravodlivého spoločenského zriadenia na princípe nenásilia, zákonite nastúpili sily, presadzujúce princíp spoločenskej rovnosti násilnou formou. Ani Októbrová revolúcia v Rusku nebola náhodným počinom, ale zákonitým dôsledkom neochoty jediného chamtivého tvora na svete, človeka, spravodlivo sa deliť so svojím blížnym o každú skyvu chleba. Ľudstvo malo dostatok možností a podnetov na nápravu sociálnych deformácií spoločnosti. No nestalo sa. Preto boli pustošiace revolúcie zákonitým a spravodlivým trestom pre ľudstvo za neustále ignorovanie potreby spoločenskej spravodlivosti vo svete. Aj takým ľuďom, ako boli markíz Pombal, Angličan Keene, Španiel Aranda, či iní nepriatelia jezuitov, ktorí sa pričinili o záhubu jezuitského štátu v Paraguaji, môže dnes ľudstvo pripísať vinu za zničujúce revolúcie, ktoré pustošili svet v posledných storočiach. Bolo by pokrytectvom zvaľovať len na Marxa, Engelsa a Lenina vinu za milióny zmarených ľudských životov, ktoré mali na svedomí boľševici. Prapríčina všetkého zla tkvie omnoho hlbšie v ľudskej histórii, v ľudskej spoločnosti, aj v človeku samotnom. Týmto problémom sa okrem iných zaoberal už citovaný cirkevný učiteľ sv. Ján Zlatoústy, ktorý „tak, ako aj iní cirkevní učitelia hovoril tisíc päťsto rokov pred Proudhonnom, že vlastníctvo je krádež“.²² On sám považoval za žiaduce zavedenie rovnosti a spoločného vlastníctva. Podľa významného ruského kresťanského socialistu Nikolaja Berďajeva bol sv. Ján Zlatoústy svojimi výrokmi o sociálnej nespravodlivosti dokonca ostrejší ako Proudhonne či Marx.²³

Mondragón

Aj keď bol jezuitský štát v Paraguaji násilne zlikvidovaný v roku 1768, ideály, na ktorých bola založená jeho existencia, neboli zlikvidované nikdy. Nie je bez zaujímavosti, že práve v dobe existencie jezuitského štátu v Paraguaji sa uskutočnil aj iný pozoruhodný sociálny experiment, ktorý však ani zďaleka nebol taký významný a veľkolepý, ako jezuitský štát v Paraguaji, a pomerne rýchlo upadol do zabudnutia. Autorom myšlienky bol dominikánsky mních Caraciolo a jeho ideu v praxi realizovali piráti pod vedením francúzskeho korzára Missona na ostrove Madagaskar. Misson sa líšil od iných korzárov. Na svojej lodi La Victoire mal bielu vlajku s nápisom „Za Boha a za slobodu“. A paradoxne, slobodu aj udeľoval. Keď sa zmocnil viacerých otrokárskych lodí, otrokov prepúšťal na slobodu, alebo nimi dopĺňal svoju posádku. Hoci prepadával lode, ľudí nemučil ani nezabíjal. So svojimi mužmi si vzal z prepadnutej lode len potraviny a rum. Toľko, koľko potreboval na prežitie. Jeho dôstojníci sa správali k námorníkom ako bratia, čo bolo v tých časoch skutočnou raritou.

Mohli by sme teda povedať, že Misson bol korzár humanista. Baštou pirátov sa stal ostrov Madagaskar. Tam zamieril so svojou loďou aj Misson a v roku 1695 tu založil Libertáliu, obec slobodných ľudí, ktorá sa v priebehu niekoľkých rokov rozrástla na niekoľkotisícové, výborne opevnené mesto. Zloženie obyvateľstva bolo pestré – Európania, domorodí Malgaši i černosi. Kolonisti postupne vybudovali obchody, dielne a lodenice, z ktorých čoskoro vyplávali dve nové lode – Avant a Liberté. Potravinovú základňu získala Libertália kúpou dobytka a pôdy od domorodcov.

Misson a jeho priateľ dominikán vytvorili stálu správu a vypracovali zákony, ktorými sa Libertálčania riadili. Všetci osadníci si boli rovní. V kolónii neexistovalo súkromné vlastníctvo. Lodenice, dielne i pôda boli vo vlastníctve štátu. V Libertálii platil prísny režim. Všetci kolonisti vo veku od sedemnásť do šesťdesiat rokov boli povinní pracovať v pracovných čatách po dvanásť mužov. Vedúci každého družstva bol členom zhromaždenia, ktoré prijímalo dôležité rozhodnutia. Na čele komunity stál staršina, ktorého volili každé tri roky. Najvyšším predstaviteľom – protektorom tejto malej republiky – sa pochopiteľne stal Misson a jeho sekretárom bol Caraciolo. Istú dobu Libertália prekvitala, ale aj tento pozoruhodný sociálny experiment zničila ľudská chamtivosť a zloba. Domorodí Malgaši, bývajúci mimo Libertálie, využili spolu s konkurenčnými pirátmi z iného spoločenstva neprítomnosť Missona a v roku 1705 Libertáliu zničili. Missonova loď sa neskôr rozbila o koralové útesy a potopila sa spolu s Missonom a jeho dominikánskym druhom. Libertália už nikdy nebola obnovená a čoskoro upadla do zabudnutia. Napriek tomu má pre nás nadčasový význam. Ako píše Jaroslav Zemančík vo svojom článku o Libertálii: „Hoci zakladateľmi kolónie boli drsní piráti, jej základná myšlienka bola nesporne ušľachtilá a na tú dobu úplne nedocenená (...) Nosná myšlienka Libertálie predbehla svoju dobu. Do histórie vošla ako jeden z najoriginálnejších pokusov o nastolenie socializmu.“²⁴

Požiadavky sociálnej spravodlivosti sa však neriešili len v Paraguaji, či na ostrove Madagaskar. Počas existencie jezuitského štátu i po jeho zániku vystúpilo mnoho sociálnych reformátorov v snahe pričiniť sa o vytvorenie spravodlivejšieho sveta. Boli medzi nimi Jean Meslier (1664–1729), Gabriel Bonnot de Mably (1709–1785) a veľa iných osobností z katolíckeho prostredia. Po zániku paraguajskej jezuitskej republiky sa však veľmi dlho nedarilo v praxi znovu realizovať tak úchvatný model sociálne spravodlivej spoločnosti, akým bol jezuitský štát v Paraguaji. No túžbu človečenstva po sociálnej spravodlivosti sa nepodarilo udusiť. V 20. storočí našla táto túžba excelentné uplatnenie v Baskicku. Mondragón (uvádzaný aj ako Mondragon) je baskické mesto, o ktorom Katolický týdeník uvádza vo svojom čísle 23 z 5. júna 1994 okrem iného aj toto: „Kresťanom sa vytýka, že síce hovoria o potrebe spravodlivého spoločenského usporiadania, ale ešte nikdy ho nedokázali uskutočniť. Katolíci údajne majú akési učenie o spoločnosti, ale to je príliš abstraktné a pre dnešok nepoužiteľné. Je to nepravdivé obvinenie. Pretože spravodlivé spoločenské vzťahy, založené dokonca programovo práve na katolíckom učení o človeku a spoločnosti, nie sú len spomienkou na veľkolepý historický čin v juhoamerických jezuitských redukciách, ale fungujú i dnes. Inšpirátorom ,ostrovčeka spravodlivosti‘ bol katolícky kňaz José-Maria Arismendiarrieta, ktorý pôsobil vo vidieckom mestečku Mondragon v Baskicku (v severnom Španielsku). Keď tam po španielskej občianskej vojne prišiel, bolo to zaostalé miesto, zničené bojmi. Otec Arismendiarrieta získal skupinu nadšencov, ktorá sa rozhodla aplikovať myšlienky kresťanskej etiky v praxi – postaviť továreň v spoluvlastníctve tých, ktorí v nej pracujú. Vychádzali pritom z predstavy výrobného družstevníctva, ktorú ďalej rozvinuli a prepracovali.“²⁵

Pozoruhodná história Mondragónu sa začala písať v roku 1956, keď postavili továreň na výrobu varičov. Pracovalo v nej 24 mužov a 2 ženy. Už o tri roky neskôr tu ale pracovalo 100 ľudí a o 20 rokov stálo v Mondragóne viac ako 80 podnikov rovnakého typu s vyše 17 000 zamestnancami. Za 20 rokov sa zaostalý Mondragón zmenil na vyspelé priemyselné mesto.

Dnes je mondragónsky kolos najväčším kooperatívnym združením na svete. Za jedno polstoročie sa rozrástol na „160 samostatných kooperatívov (družstiev), zahŕňajúcich 23 tisíc členov. Medzi najznámejšie kooperatívy patria obchodný reťazec Eroski, priemyselný podnik Ulgor či továreň na výrobu domáceho príslušenstva Fagor Clima. Začiatkom 90. rokov sa jednotlivé kooperatívy spojili do veľkej korporácie Mondragón (MCC). Korporácia je rozdelená do troch sektorov, a to finančného (banka Caja Laboral a sociálna poisťovňa Lagun Aro), obchodného (obchodný reťazec Eroski) a priemyselného (približne 90 tovární). Všetky spomínané zložky, vrátane banky či poisťovne, sú kooperatívami. Patrí sa dodať, že aby bol vo vnútri jednotlivých podnikov udržiavaný duch kooperácie, žiaden z kooperatívov nemá viac než 500 členov.“²⁶

Mondragónsky kolos tvoria priemyselné, poľnohospodárske a obchodné firmy, ktoré vyrábajú veľmi široký sortiment tovarov od tých najjednoduchších až po priemyselné roboty a počítače. Vari najznámejšia je biela technika, ktorou zaplavuje trhy v mnohých krajinách sveta. Korporácia MCC sa však venuje aj potravinárskej výrobe, gastronómii a hotelierstvu. Nie je len priemyselným gigantom, ale v meste Mondragón a okolitom regióne obstaráva prakticky všetko, vrátane vzdelávania a mnohých sociálnych služieb. Stojí za zmienku, že MCC skupuje súkromné podniky a podľa štatistík táto korporácia vykazuje dvakrát väčšie zisky než priemerná korporácia v Španielsku.²⁷

Mondragónsky gigant však už pôsobí nielen na domácej pôde, ale čoraz viac sa aktivizuje v zahraničí a buduje priemyselné podniky aj za hranicami Španielska. Navyše vytvára v zahraničí dcérske spoločnosti, ktoré pôsobia okrem iného aj v ČR a na Slovensku. Čo je však najdôležitejšie, príbeh Mondragónu inšpiruje ľudí aj mimo hraníc Španielska, či dokonca európskeho kontinentu, a po vzore mondragónskych kooperatívov vznikajú podobné podniky v mnohých krajinách sveta.

Novým pozitívnym fenoménom súčasnej doby sa stáva solidárna ekonomika. Jestvuje už „veľa príkladov úspešných kooperatívov v celom svete od solidárnej ekonomiky Brazílie po baskický megakooperatív Mondragón alebo družstevnú regionálnu ekonomiku, aká je v talianskom regióne Emilia Romagna“.²⁸ Môžeme sa teda aj v dnešnej dobe inšpirovať ideou kolektívneho vlastníctva a kolektívnej zodpovednosti za osud každého jedného člena ľudského spoločenstva. V tomto ohľade ostáva aj historický odkaz jezuitského štátu v Paraguaji v rokoch 1609–1768 večne živý.