Myšlienky z prechádzok po Kremli a Waweli
Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2014/3 (Ekumena)
(K tématu Florentského koncilu srov. též její příspěvek autorky v TT 2/2012.)
V dejinách sú momenty, ktoré vplývajú na vznik národov. Niekedy sa divíme, prečo sa etnicky a jazykovo blízke spoločenstvá vnímajú ako špecifické entity. Deje sa tak spravidla na základe ich rôzneho vzťahu k tej istej závažnej historickej udalosti. Preto je poznanie dejín jednou z možností ako usilovať o zmiernenie konfliktov a hľadanie toho, čo jednotlivé spoločenstvá spája.
Bolo by ilúziou vysvetľovať všetky zložité súvislosti len ekonomickými vzťahmi a energetikou. Ak sa pozrieme len o niekoľko desaťročí dávnejšie, plyn a ropa nemali zďaleka tú dôležitosť ako dnes. Hlavným bohatstvom bola úrodná pôda. A aj v týchto, celkom iných podmienkach, existovali napätia, vedúce k vymedzeniam sa, uvedomeniu odlišnosti.
Jeden z aspektov dnešného napätia Ukrajiny a Ruska má korene v rôznom vzťahu k Florentskému koncilu. Ak budeme územie, ktoré zaujalo vzťah k Florencii podľa postoja vtedajšieho metropolitu Kyjeva Izidora nazerať ako diasporické pásmo, potom môžeme hovoriť aj o neskoršej obojstrannej diskriminácii tejto diaspory. Na tejto mali, žiaľ, účasť Moskva i Západ...
Hoci rozpory medzi kresťanstvom východu a západu jestvovali v priebehu stáročí a nedorozumenia sa prehĺbili počas pôsobenia konštantinopolského patriarchu Fócia (zhodou okolností práve v časoch cyrilo-metodskej misie), predsa zrušenie komúnia datujeme až rokom 1054 vstupom pápežského legáta Humberta do chrámu Hagia Sofia. Položenie exkomunikačnej buly na oltár a strasenie prachu zo sandál na prahu chrámu, kde sa obuv čistieva pri vstupe, možno naozaj nahliadať ako hybris, teda krajnú pýchu a spupnosť. Tento unáhlený akt vyvolal mnoho pokusov o anulovanie. V roku 1965 pápež Pavol VI. a konštantinopolský patriarcha Athenagoras odvolali vzájomné anatémy.
No uvažovanie o téme nemožno obmedziť na pár dátumov. V skutočnosti úsilie o obnovenie komúnia pravoslávnych a katolíkov predstavuje historické kontinuum, a tak môžeme spomenuté stretnutie najvyšších predstaviteľov východného a západného kresťanstva zaradiť do širšieho rámca – udalosti z 20. storočia okrem personálnych únií predchádzali viaceré pokusy o obnovu komúnia prostredníctvom snemov.
Z nich sa zameriame na Florentský koncil, ktorý vyústil do vyhlásenia Florentskej únie 6. júla 1439 v chráme Santa Maria del Fiore.
Zúženie témy na Florentský koncil možno zdôvodniť argumentom, že kým predošlé snemy prebehli bez účasti reprezentácie slovanského kresťanstva, neskoršie boli zase obmedzené na slovanské univerzum, resp. jeho časť – preto v súvislosti s post-florentskými snemami hovoríme o lokálnych úniách.1
1 Pre tému je príznačný terminologický rozkmit, avšak všetky 4 pojmy sú synonymá: snem = koncil, lat. = synod, gr. = sobor, rus.
O deficitoch pred-florentských snemov svedčí rozhodnutie zvolať Florentský, čiže 8. všeobecný koncil.2 Bol to dosiaľ posledný všeobecný koncil, lebo keďže krátko po ňom padol Konštantinopol (1453), ďalšie cirkevné snemy sa uskutočnili iba vrámci Západu. A podobne sa uskutočňovali aj snemy na Východe.3
2 Časť kresťanstva byzantského obradu sa tohto koncilu neskôr zriekla, a naďalej sa hlási len k predchádzajúcim siedmim snemom. Toto rôzne chápanie dejín sa odráža v ikonografii, a kým na bronzovej bráne chrámu sv. Petra nachádzame spodobený Florentský koncil (8. snem), časovo neskoršia fresková výzdoba kremeľského Uspenského chrámu, postaveného Aristotelom Fioravantim roku 1479, zobrazuje 7 ekumenických snemov, ku ktorým sa Moskva hlási, pričom sa dištancuje od Florentského koncilu.
3 Medzi týmito sú špecifické snemy ústiace do lokálnych únií s Rímom, ktorých sa spravidla účastnili aj delegáti Ríma a Konštantinopolu. V tomto pohybe sa niekedy prejavovala – celkom cudzorodo pluralistickému duchu Florentského koncilu – soteriologická exkluzivita zo strany Západu, a táto pôsobila kontraproduktívne k deklarovaným zámerom. Všetky lokálne snemy časovo spadajú do obdobia po Tridentskom koncile (1545–1563), ktorého primárnou úlohou bolo vyrovnať sa s reformáciou, a nesú stopy výrazne zmenenej kultúrnej klímy európskeho Západu. Prvou lokálnou úniou bola Brest-litovská z roku 1595. Ak nechceme pritakať jednostranným národným historickým naratívom, nemali by sme v našom predostretí udalostí zabúdať na to, že fenomén lokálnej únie vznikol ako reakcia na vyhlásenie Moskovského patriarchátu v roku 1589 za vlády Borisa Godunova, teda v atmosfére obáv z ambícií Moskvy dominovať nad kresťanmi východného obradu. Treba tiež uvážiť pohnútky zblíženia s Rímom: v diasporickom pásme kresťania byzantského obradu potrebovali čeliť konverziám na kalvinizmus – časť protestantských komunít priťahovala tým, že používala reč ľudu.
Už na koncile vo Florencii sa otvárala otázka, či má zmysel zmenšiť územie, na ktorom pretrváva schizma. Bolo to v súvislosti s jediným dôsledným odporcom zjednotenia z radov vysokého kléru – Markom Efezským. Oproti hlasom, že vzdorujúceho treba potlačiť, aby sa vylúčili negatívne následky do budúcna, prevládli názory, že treba uplatniť milosrdenstvo a veľkorysosť. Starosť o Markov bezpečný návrat domov nesporne motivovala aj praktická úvaha – stúpenci únie v ňom ako jej odporcovi nepotrebovali získať hrdinu-mučeníka. Pôvodným zámerom Florentského snemu bolo totiž úplné odstránenie rozdelenia, teda jednoznačné dobro. Argumenty za zmenšenie územia, kde panuje schizma, boli motivované úsilím o čiastočné dobro, ktoré by bolo určitou provizórnou anticipáciou dobra definitívneho a úplného.
Florentský koncil charakterizovala čo do priebehu maximálna možná účasť predstaviteľov východného i západného kresťanstva. Záverom koncilu bolo uznanie pravovernosti učenia oboch strán a potvrdenie obradovej plurality.
Univerzalita Florentského koncilu, jeho pozitívny charakter (napriek nedostatkom, ktoré sa mu vytýkajú pri spätnom pohľade dokonca aj signatármi jeho záverečného dokumentu),4 kumulácia intelektuálnej a umeleckej energie, ktorá ho sprevádzala – to sú dôvody, pre ktoré sa udalosť z našich dejepisných učebníc za socializmu úplne vynechávala.5 Na Slovensku to spôsobila aj dominancia českej historiografie, súvisiacej so špecifickosťou dejín zemí koruny českej. České kráľovstvo vo vzťahu k Florencii nevystúpilo konfrontačne, ale ani si ju veľmi nevšímalo – zostalo akoby pohrúžené do vlastných dejín zavinutých okolo husitizmu.
4 SILVESTER SYROPOULOS po prvý raz v ruštine. http://www.teologicketexty.cz/casopis/2012-3/Silvestr-Siropul-VOSPOMINANIJA-O-FERRARO-FLORENTIJSKOM-SOBORE.html Siľvestr Siropul: Vospominanija o ferraro-florentijskom sobore. Sankt-Peterburg: Universitetskaja kniga – SPb. Naučnoje izdanije. 2010. 345 strán. ISBN 978-5-903525-49-2.
5 Tento fakt ignorovania historickej udalosti sa stal dôvodom môjho záujmu o ňu. Ruský dejepis udalosť vynechával, keďže neuznával jej platnosť, alebo ju zmieňoval z perspektívy vlastného odmietnutia, pričom na ňu premietal aj negatívnu skúsenosť z nasledujúcich lokálnych snemov.
Pozrime sa teraz na vzťah ďalších Slovanov k Florentskej únii. Ako sa vlastne prejavoval postoj k tejto udalosti a jej záverom? Technicky šírenie výsledkov koncilu prebiehalo tak, že predstaviteľ naň vyslaný po návrate domov slávnostne prečítal bulu zjednotenia v metropole, kde sídlil, či ktorú zastupoval.
Delegátom koncilu, ktorý zastupoval najväčšie územie zo všetkých, bol kyjevský metropolita Izidor. Vo Florencii predstavoval celú Rus (alebo aj všetky ruské zeme) ako i v tej dobe obrovskú Litvu. Keď Izidor so sprievodom priputoval do Kyjeva, vyhlásil zvesť slávnostným prečítaním dekrétu zjednotenia v Sofijskom chráme. Stalo sa to 1. októbra 1440. Zjednotenie bolo s radosťou prijaté a oznámené ďalej slávnostným hlaholom zvonov.
Moskva na podobný akt uskutočnený na Kvetnú nedeľu roku 1441 v Uspenskom chráme Kremľa reagovala niekoľkodňovým mlčaním, po ktorom nasledovalo odvrhnutie zjednotenia a uväznenie jej vlastného najvyššieho predstaviteľa – metropolitu Izidora. To je pomerne všeobecne známe.
Už menej sa hovorí, že Izidor menovaný aj za Litvu, vo Viľňuse vôbec nedostal príležitosť prečítať dekrét Florentskej únie! Keďže sa „nič nestalo“ (nemáme ani dátum), na prvý pohľad sa javí, že Litva, v tom čase z veľkej časti ešte pohanská a ktorá bola obrovským misijným územím, sa voči Florencii nevyhranila, ba že azda na to ani nedostala osobitnú príležitosť súc ešte bez poriadnej cirkevnej správy, bez poriadnej metropoly...
Ďaľšou príčinou, prečo sa zabudlo na pôvodný poľsko-litovský odpor voči Florentskej únii, bolo neskoršie tiché prehodnotenie tohto postoja, resp. horlivosť pri vzniku neskoršie datovaných lokálnych únií. Aj vďaka tejto horlivosti máme z novších dejín predstavu Poľska dôsledne verného Petrovmu stolcu, a len málokto si uvedomuje, že to nebolo vždy tak.
Avšak podobne ako Kyjev,6 aj Uhorsko, ktorého súčasťou bolo dnešné Slovensko, Florentskú úniu jednoznačne prijalo, dôsledkom čoho bola účasť nášho kráľa Ladislava v bitke pri Varne (1444), kde mladučký kráľ padol.7 Ladislav alebo Vladislav (s prívlastkom Varnenský) bol kráľom Uhorska a Poľska súčasne. Jeho osobnú angažovanosť v zápase o presadenie Florentského koncilu, ktorú v danej historickej chvíli predstavoval boj proti Osmanom a perspektívna pomoc Byzancii, prerušila smrť a tak chod poľských dejín ovplyvňoval len krátko.
6 Izidorov žiak, kyjevský metropolita Gregor Bolgarin, bol uznaný od počiatku Rímom a po synodálnom rozhodnutí Moskvy o oddelení sa od Konštantinopolu (1459) ho uznal aj konštantinopolský patriarcha Dionýz I. Jeho legitimita bola výrazne vyššia než akú mal moskovský Jonáš, preto ho väčšina biskupov uznala s oveľa väčšou ochotou.
7 Huňadyovci presadzovali florentskú orientáciu takým intenzívnym spôsobom, že prítomnosť Ladislava Pohrobka v uhorských dejinách sa javí len ako smutná epizóda.
Realizácia ideí je kontinuum, pri ktorom nejde len o okamih ich prijatia, ale aj následné správanie, plnenie záväzku. Hoci Poľsko už predtým podporovalo Bazilej proti Florencii (a protipápeža Félixa V. proti pápežovi Eugenovi), keď sa Vladislav I. Varnenský stal uhorským kráľom, orientoval poľský štát k záujmom svetového kresťanstva. No potom ako sa jeho nástupcom na poľskom tróne stal Kazimír IV., záujmy vlastného štátu oddelili Poľsko od účasti na spoločnom pohybe kresťanských národov. Po smrti brata Kazimír nezostal verný Florentskej únii.
V jeho prípade sa to neprejavilo principiálnym odmietnutím aktu zjednotenia, ale praktickým správaním – neposlušnosťou voči metropolitovi Izidorovi a reštriktívnymi opatreniami voči stúpencom Florencie. Hoci sa Kazimír IV. sám tituloval ako veľkoknieža litovské a dedičný pán Rusi, želal si, aby Kyjev v oblasti cirkevnej správy podliehal Moskve, reprezentovanej metropolitom Jonášom.8
8 Metropolitu Kyjeva Gregora Bolgarina, ktorý bol stúpencom Florencie, však Kazimír uznal. Je otázne nakoľko mal vlastne mladý panovník jasno v zložitej cirkevno-právnej a vieroučnej problematike. Na ilustráciu kontextu uveďme, že bol prvým Jagellovcom, ktorého pokrstili v detskom veku, zatiaľčo jeho predkov krstili tesne pred smrťou.
A tak sekluzionistické tendencie a snahu upevniť svoju dŕžavu nemožno pripísať len Moskve. V 15. storočí Moskovské kniežatstvo a Poľsko-litovské kráľovstvo jedno druhé zrkadlovo odrážajú. Azda je to cena za teritoriálnu expanziu všeobecne, v prípade Poľska cena za jeho spojenie s Litvou.
Poľsko neskôr svoje postoje prehodnotí. Najprv samo iniciuje lokálne únie, potom sa stavia na čelo protitureckého boja. V praxi však často dochádza k diskriminácii kresťanov východného obradu na jeho území. Pre túto príčinu ako i pre tureckú expanziu sa v 16.–17. storočí vynára myšlienka založenia kyjevského patriarchátu. Po prvý raz sa však táto myšlienka objavuje v spojitosti so založením moskovského patriarchátu. Len neskôr, ako slabnú nádeje na oslobodenie Byzancie sa založenie ruténskeho patriarchátu cum facultatibus Constantinopolitani (1679) motivuje potrebou preniesť Konštantinopolský patriarchát na bezpečné miesto.
Rozhľadený panovník Ján III. Sobieski (vládol v rokoch 1674–96) sa usiloval o zrovnoprávnenie uniatov s latinskou hierarchiou – hájil pluralistický koncept kresťanstva. Sobieskeho vojenské akcie boli integrálnou súčasťou jeho kultúrno-politickej vízie.
Sobieski, ktorého korisť z bitky pod Viedňou (1683) si možno pozrieť v orientálnej expozícii Wawelu, získal rešpekt ostatných európskych vladárov. Dodnes na dôkaz tohto rešpektu vidíme v jednej z wawelských expozícií dary, ktoré dostal od francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. i pápeža. Toto víťazstvo bolo aj momentom uznania miesta poľského národa na scéne európskych dejín. Avšak už o pár rokov nato je Kyjevský metropolitanát pripojený k Moskovskému patriarchátu ako výsledok zmluvy o večnom mieri (1686) a konštantinopolský patriarcha sa vzdáva jurisdikcie nad Kyjevom v prospech Moskvy.9
9 Dôsledkom toho bola náboženská sloboda pravoslávnych veriacich v Poľsku. Zároveň sa však otvorila aj možnosť zasahovania Moskvy do vnútropolitických záležitostí Poľska a Litvy.
Za cára Petra I. (1682–1725), ktorý stavbou Sankt Peterburgu otvoril Rusku okno na západ, sa tak zatvorilo jedno existujúce okno – v Kyjeve. Hybris tohto panovníka je samostatná kapitola. Cár Peter, ktorý radikálne vstupoval do právomocí pravoslávnej cirkvi a imperátorským titulom (1721) ohlasoval nároky na svetovládu, vyvolával negatívne postoje Západu k uniatským snahám o komúnio.
Na sklonku 18. storočia aj Rusko akoby si vzalo podiel na historickej vízii jednotného kresťanstva a (aj vrámci spoločného frontu zformovaného proti Napoleonovej hybris) dvaja z ruských cárov sa stávajú veľmajstrami maltézskeho rádu. Po napoleonských vojnách sa začínajú vojenské ťaženia proti Turecku. Avšak táto vízia zostáva poznačená imperiálnou ambíciou – podrobením Poľska.
Sto rokov po Sobieskeho víťazstve nastáva koniec poľského kráľovstva (deľbou medzi Rusko, Prusko a Rakúsko 1772–95), exodus inteligencie a šľachty. Príznačne, poľskí básnici zomierajú v parížskom exile. Cár Nikolaj I., na korunovácii ktorého nechýbal mocný meč poľského víťaza, potlačil novembrové povstanie.
V dejinnej retrospektíve vidíme ako od obdobia smuty nastupovali vždy ďalšie a ďalšie nešťastné konfrontácie dvoch veľkých slovanských národov. Vyostrenie situácie v 20. storočí nastalo rozdelením Poľska v dohode Stalina s Hitlerom. Vo vzťahu k diaspore nasledovalo kruté zaobchádzanie Poliakov s Lemkami a povojnová perzekúcia uniatov sovietmi: nič z toho nepridalo hľadaniu skutočnej jednoty a nastoleniu pokoja národov. V poľskej historiografii, práve tak ako v ruskej, dodnes prevažuje národná narácia.10
10 Pravdaže, vzácne sa nájdu aj čiastkové štúdie smerujúce k spoločnému historickému naratívu (aiming at the common historiography), ich vznik však podmieňuje univerzalistický diskurz. Pozri napr. Waclaw Hryniewicz: The Florentine Union: Reception and Rejection. In : Alberigo, G. (Ed.): Christian Unity. Leuven University Press, 1991. s. 207-224. http://www.crvp.org/book/Series04/IVA-32/chapter-15.htm
Zatiaľ Uhorsko vo vernosti koncilu vytrvalo, jeho králi sa účastnili protitureckých vojen. Lokálne únie na uhorskom území sa uskutočnili až medzi poslednými, a tak v priebehu vlastných dejín Uhorsko nevyostrilo vzťahy s Ruskom na báze rozdielov v obradovej príslušnosti. Preto je slovenská historiografia v dobrej pozícii na to, aby sa pokúsila o nestrannejší, nadnárodný dejinný naratív a odpovedala tak na výzvu doby. Táto aktivita môže byť súčasťou našej dejinnej úlohy a táto štúdia jej skromným náčrtom.
