Vykúpenie z pohľadu Biblie

Autor: Štefan Šrobár - Číslo: 2014/2 (Lexikon)

Nepatrně zkráceno.

S pojmom vykúpenie máme dnes problém. Stráca sa nám jeho význam. Možno aj preto, že sme zabudli na to, že v Biblii sa vykúpenie spája vždy s niečím konkrétnym, poznateľným vo svete. A ďalej pri vykúpení má dôležitú úlohu aj spoločenstvo, ľudia okolo nás, nakoľko pôsobia uzdravujúco a oslobodzujúco. Dnes môžeme o vykúpení náležite hovoriť len vtedy, keď to robíme v dialógu s inými náboženstvami, s vedou a zároveň s ohľadom na politický a spoločenský význam vykúpenia.

Túžba po vykúpení

Vykúpenie nie je len intelektuálna téma, ale týka sa našej najhlbšej túžby. Ľudia sa pýtajú, kde a ako môžeme dnes vykúpenie zažiť. Podobné otázky často sprevádza zistenie, že príchod Ježiša Krista náš svet nezmenil: vojen skôr pribudlo, ľudia sa – podľa mienky väčšiny – dnes cítia horšie, než predtým, nemajú žiadny záchytný bod a vo svojom živote nenachádzajú žiadny zmysel. Ľudia sa nesťažujú len na pocit nezmyselnosti, ale aj na pocit prázdnoty, ktorý lekár a psychoterapeut V. Frankl označuje ako existenciálne vákuum, nedostatok obsahu života. Mnohí hovoria, že biblická zvesť o vykúpení im nedáva odpoveď na otázky, ktoré si práve oni kladú. Iní netúžia po vykúpení, lebo sa im v živote darí dobre. Nie sú tu len neriešené politické problémy chudoby tretieho sveta, devastovanie životného prostredia alebo stálych vojnových konfliktov. Ani v Európe sa ľudia, napriek všetkému blahobytu, necítia najlepšie. Pribúdajú psychické ochorenia, všade v našom okolí vnímame pocity depresie, iní sú ovládaní závislosťami, z ktorých nenachádzajú východisko. Všade ľudia hľadajú, kto by im pomohol žiť, preto sú stále viac prístupní ponuke psychoscény, alebo hľadajú vo východných náboženstvách techniky, ktoré by im pomohli šťastnejšie a pokojnejšie žiť. V kresťanstve mnohí nenachádzajú východisko, lebo spásna a oslobodzujúca Ježišova zvesť k nim z kresťanského hlásania a zo životnej praxe kresťanov nezaznieva. Pre mnohých ľudí sú tradičné cirkevné výpovede o vykúpení len prázdne škrupiny bez vnútorného obsahu. Jednoducho ich prevzali bez toho, aby o nich hlbšie premýšľali. Aj keď spolu s apoštolom Pavlom ako kresťania vyznávame, že Ježiš Kristus je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi, predsa musíme konštatovať, že Boh je vo všetkých dobách vykupujúci Boh a pôsobí vykúpenie aj v iných náboženstvách. Ježiš Kristus je potom vrcholom a dovŕšením vykúpenia. V diferencovanom prijímaní a odmietaní by malo kresťanstvo pôsobiť medzi svetovými náboženstvami ako kritický katalyzátor a kryštalizačný prvok ich náboženských, morálnych, meditatívnych, asketických a estetických hodnôt. Týmto spôsobom smie a musí cirkev aj dnes zvestovať Ježiša Krista všetkým ľuďom, aby umožnila jestvovanie práve tak autentického kresťanstva indického, čínskeho, japonského, indonézskeho, arabského, afrického. Ekuménu nielen v úzkom konfesionálne cirkevnom zmysle, ale v zmysle univerzálne kresťanskom (por. H. Küng). Zdá sa, že mnoho ľudí chápe vykúpenie magicky. Veria, že nás Kristus svojou smrťou raz a navždy vykúpil. To je síce v súlade s biblickým posolstvom, treba to však správne vysvetliť. Biblia nezastáva len názor o jedinečnosti vykúpenia v Ježišovi Kristovi, ale aj o vykúpení, ktoré do sveta vnášajú jeho učeníci svojím hlásaním a praktizovaním svojej viery. Nie sme len objektom vykúpenia, ale aj jeho subjektom. Na vykúpenie sa nesmieme pozerať len individualisticky. Už Starý zákon rozpráva o tom, ako Boh zo zajatia oslobodil celý národ, dokonca o tom, že Boh je lekár uzdravovateľ celého stvorenstva. List Kolosanom opisuje kozmický význam vykúpenia. Podľa Biblie jestvuje vykúpenie aj pre vesmír, pre rastliny a zvieratá, pre stvorenie, ktoré nám Boh daroval, a ktoré my svojim hriechom stále viac ničíme a ohrozujeme (Rim 8,19-22). Biblickú náuku o vykúpení nemožno redukovať len na jeden model. Aj my musíme – tak ako Biblia – opisovať tajomstvo nášho vykúpenia v Ježišovi Kristovi rôznymi obrazmi a pritom si uvedomovať, že sú to vždy len pokusy pochopiť nepochopiteľné. O vykúpení však nehovorí len Nový zákon, ale celé Písmo. Ak chceme porozumieť novozákonným textom o vykúpení skrze Ježiša Krista, musíme ich čítať na pozadí Starého zákona.

Vykúpenie podľa Starého zákona

V Starom zákone má myšlienka vykúpenia (spásy) ústredné miesto. Boh sa tu veľmi často označuje ako vykupiteľ. Poznať Boha teda nutne predpokladá poznať ho ako Boha, ktorý prináša záchranu (Oz 13,4), takže slová „Boh“ a „záchranca“ sú v Starom zákone v zásade totožné (por. Nový biblický slovník, Návrat domů 1996). Starý zákon tu používa rôzne pojmy. Prvý výraz znie pomáhať, prispievať, zachraňovať. Vykúpenie spočíva v tom, že Boh niečo robí pre človeka, je milosrdný, stará sa o naše potreby, a že nás v núdzi zachraňuje. Tak sa pojem spasenia, ktorý sa zrodil pri vyvedení Izraela z Egypta, neoddeliteľne spojil s mocnými Božími zachraňujúcimi činmi v dejinách. Ďalšiu skupinu významov deklarujú v Biblii situácie riešiace napätie, či núdzu s definitívnou platnosťou, to znamená eschatologicky. Taká udalosť sa môže stať predmetom viery alebo nádeje v „Boha, jestvujúceho tu pre nás“ (por. Ex 6,6-8). Boha milostivého, solidárneho, súcitiaceho s človekom a svetom (por. Jn 3,16-17), a to tu a teraz. Preto Izrael spásu poznal, zakusoval a túžil po nej, hoci ju nekládol do života po smrti. Spásu podľa Písma nezakladá až Posledný súd, ale Božia dobrota, veľkomyselnosť, prítomná všade ako voda, či vzduch. Človek si spásu nemôže nijako zaslúžiť, je čírym Božím darom: „Boh zhliadol na ich poníženie (...)“, „Počul ich volanie (...)“. Spása je dôsledkom láskyplného vzťahu medzi Jahvem a ľudom, ktorý si obľúbil a vyvolil. Spásou je milostivé obdarovanie a záchrana (Ž 89,21-30; 13,6), a to z akejkoľvek núdze, v ktorej sa človek ocitne. Žiadna z ľudských núdzí nie je príliš profánna, či nehodná spásy.

Druhý výraz – padach – pochádza z obchodného práva a znamená vykúpiť, kúpou niekoho vyslobodiť (človeka alebo zviera, ktoré náleží niekomu inému). Tak vykúpil Boh Izraelitov, keď boli otrokmi v Egypte; tak ich vyslobodil z rúk ich utláčateľov. Vykúpenie znamená vyslobodenie od nejakého zla zaplatením určitej ceny. Ide tu o viac, než len o vyslobodenie. Zaplatenie ceny za vyslobodenie je základným a charakteristickým znakom. Vojnoví zajatci môžu byť prepustení, keď je za nich zaplatené „výkupné“ (grécky lytron). Všetky ďalšie príbuzné slová vyjadrujú myšlienku „prepustenia po zaplatení výkupného“. Starý zákon rozumel vykúpením právny úkon, ku ktorému dochádza z povinnosti majiteľa, či rodového príslušníka v situácii, kedy život, majetok, meno „brata“ je v nebezpečí. Taká právna zodpovednosť za brata v núdzi, povinnosť postarať sa o neho, často zachránila, spasila. Tak napríklad nastala povinnosť ujať sa existenčných potrieb aj keď len vzdialeného príbuzného, pokiaľ sa ocitol na kritickej hranici chudoby, alebo úmrtím člena rodiny prišiel o svojho živiteľa (por. Rút 4,1-6; Lv 25,47-49). Tá istá povinnosť zastať sa („vykúpiť“) zdôvodňovala aj krvnú pomstu a levirátne manželstvo.

Tretí výraz znie gaal; je to pojem z rodinného práva a znamená nahradiť zomrelého brata, manžela svojej švagrinej, a splodiť s ňou zomrelému bratovi potomka. Inak by bývala táto vdova bezprávna. O Bohu sa tu hovorí v rodinných pojmoch. Boh je ten, kto sa stará o naše práva a naše dobro, ako je to povinnosťou príbuzného (A. Grün). Všetky semitské náboženstvá chápu vzťah medzi človekom a Bohom ako vzťah príbuzenský, často otcovský (a materský). Izrael bol naviac s Jahvem viazaný Zmluvou (porov. Dt 8,6-8). Preto je náboženské vykúpenie v Izraeli fenoménom spoločenským a osobným (1Kr 1,29). Jahve je vykupujúcim (tiež „zástancom“); ale zároveň aj tým, z ktorého ruky sa treba vykúpiť. Tak mu právom patrili všetci prvorodení (Ex 13,13-15) a tí, ktorí mali byť potrestaní (Ex 21,30; 1Sam 14,45). Levíti mu patrili ako trvalé výkupné za celý Izrael. Pojem vykúpenia má obchodno-právny základ. Zároveň však má aj starozákonné vykúpenie v sebe niečo, čo možno rozvinúť do duchovnej udalosti.

Opísané prípady zahrňujú v sebe okrem prekonania konkrétnej núdzovej, či kritickej situácie aj začiatok novej existencie. Tak exodus Hebrejov nielen vyslobodzuje z otroctva, ale zároveň z nich tvorí Boží ľud (Oz 2,25). Abrahám ani Mojžiš nie sú len súkromnými osobami, ale v udalosti prisľúbenia, vykúpenia a spásy personifikujú Boží ľud. Preto aj dnes je treba rozumieť spáse a vykúpeniu v ich personálnom a spoločenskom kontexte (K. Klein). Vykúpenie má niečo spoločné s naším každodenným životom, a preto ho nemôžeme jednostranne preložiť do minulosti a obmedziť ho len na previnenia voči Bohu. Izraeliti zakusujú deň čo deň, že Boh je ich vykupiteľ a osloboditeľ, ktorý zasahuje do ich života a pomáha im. Miestom, kde Izrael zakusoval vykúpenie a spásu, bol predovšetkým kult. Väčšina starozákonných spisov nepozná vykúpenie ojedinelým činom, ale spásnym pôsobením Boha po celé stáročia. Len Deuteronómium pozná ojedinelý spásny čin Jahveho, keď vyviedol ľud z Egypta. Na tento jedinečný oslobodzujúci čin spomína Izrael každý rok pri slávnosti pesach. Vykúpenie ale vyžaduje obrátenie človeka, jeho ochotu priznať svoju vinu. Na vyznanie viny odpovie Boh odpustením hriechov. Vykúpenie je trvalá Božia ponuka. Spomienka na spásne Božie činy v dejinách má len posilniť vieru v Boha, ktorý nás zachraňuje a vykupuje tak dnes ako v minulosti. Vykúpenie neprichádza až s Ježišom Kristom, ale je v ňom dovŕšené.

Ako chápal vykúpenie Ježiš

Keď sa pýtame v Novom zákone na vykúpenie skrze Ježiša Krista, potom sa musíme vyvarovať toho, aby sme vykúpenie okamžite nespájali s Ježišovou smrťou. Mnohí si myslia, že Ježiš prišiel na tento svet len preto, aby za hriešnikov zomrel. To však odporuje jeho zvesti. Ježiš hlásal blízkosť Boha: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Pre Ježiša sa Božie kráľovstvo stalo skutočnosťou pri uzdravovaní chorých a pri vyháňaní démonov. Celé Ježišovo pôsobenie je pôsobenie vykupujúce a oslobodzujúce. Vykúpenie sa pre ľudí deje tak, že Ježiš s nimi stoluje, že sa k ním obracia, že im ponúka odpustenie, a že celým svojím správaním ukazuje, že ich Boh miluje a že ich život má nekonečnú hodnotu. Vykúpenie chápe Ježiš tak, že dáva ľuďom pocítiť milujúcu a spásnu blízkosť Boha, že ich napriamuje, a že im vracia ich nedotknuteľnú dôstojnosť. Ježišovou materinskou rečou bola aramejčina a zo skutočnosti, že novozmluvné texty aramejskej tradície používajú ako ekvivalent slov spása, spasiť a Spasiteľ výrazy život, oživiť a Oživovateľ, vyplýva, že Ježiš evanjelií chápal spásu ako proces oživovania (vzkriesenia) Božieho života v ľuďoch, a tomuto procesu slúžila aj jeho smrť. Otvárať oči pre zmysluplný zápas a dávať nádej na zmenu spolužitia ľudí znamená otvárať dvere Božej budúcnosti.

Kresťanstvo zostáva kresťanským len vtedy, keď je výslovne spájané s Kristom. Podľa tohto kritéria však kresťanstvo neznamená exkluzivitu spásy, ale onú jedinečnosť, ktorá je zakotvená v Ježišovi Kristovi. Podľa Michela de Certeaua Ježiš nie je to, čo vlastníme, ale to, bez čoho by život nebol životom. Nesmieme Ježišov význam zredukovať len na jeho smrť, akoby bol Ježiš prišiel na tento svet len preto, aby zomrel za naše hriechy. Prišiel, aby hlásal Božie kráľovstvo a aby ho zviditeľnil svojimi vlastnými činmi ako už prítomné. Ježiš si vykúpenie predstavuje predovšetkým ako milostivý Boží čin; ako niečo, čo ponúka všetkým ľuďom, čo ale vyžaduje obrátenie a vieru. S jeho zvesťou by sa nezhodovalo, keby sme odpustenie hriechov chápali ako niečo, čo je spôsobené len jeho smrťou. Keby bol sám Ježiš zamýšľal vykúpiť ľudí len svojou smrťou, potom by predsa nemalo zmysel hlásať ďalej obrátenie a odpustenie hriechov. Napriek tomu musel Ježiš myslieť aj na svoju smrť. Keď ho židovské vládnuce kruhy odmietli, a keď sa stal svedkom vraždy Jána Krstiteľa, musel počítať s tým, že to isté čaká aj jeho. Podľa židovskej tradície chápal Ježiš svoju smrť ako údel prorokov (A. Grün). Ježišova smrť ako pečať dovŕšila drámu jeho života, ale neznamenala koniec jeho diela. To pokračuje. Jeho smrť na kríži, ako radikálne vzdanie sa seba, otvorila nový horizont v podobe nového spoločenstva a spolužitia s Bohom. O tom svedčí aj zvesť o Ježišovom vzkriesení, ktoré evanjelista Ján interpretoval: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24). Ako pšeničné zrno, tak ani skutočná obeť, akou bola Ježišova smrť, sa nepredvádza, ale prináša. Nehrá, ale berie na seba ťarchu sebaobety, lebo má na zreteli mnohých, za ktorých sa chce obetovať. Ak Ježiš Kristus zastupuje, tak zastupuje vzťažne, so zreteľom na dobro a uzdravujúcu spásu zastupovaných. Preto jeho zastupovanie nemá absolútny a tým vyraďujúci charakter. On zastupuje, ale nenahradzuje našu zodpovednosť, našu lásku a proexistenciu.

Táto tendencia znie aj v tvorbe Milana Rúfusa, keď cituje slová stredovekého básnika, že Kristus nemá ruky, nohy, ústa – len tie naše, aby nimi konal. Obdoba toho v našich časoch znie aj v nádhernej modlitbe väzňa od Freia Betta: „Pane, keď vzhliadaš na tých, ktorí nás uväznili a mučia nás (...) zabudni Pane na zlo, ktoré spáchali. A rozpomeň sa radšej na to, že táto obeť nás priblížila Tvojmu ukrižovanému Synovi: mučením sme prijali stigmy jeho rán, zamrežovaním jeho Ducha, naše odsúdenie nám otvorilo nádej jeho kráľovstva a poníženie radosť z toho, že sa stávame jeho deťmi.“ Pretože proces vykúpenia sa deje tak, že Božie kraľovanie preniká do sveta, nemôže sa vykúpenie uskutočniť bez ľudí. Boh totiž vládne len tam, kde sú ľudia, ktorí uskutočňujú Božiu vôľu vo svete.

Ježiš sa identifikuje s ľudstvom na tej úrovni, ktorá je najzraniteľnejšia a zároveň najviac rozhodujúca. Podľa R. Rohra pokiaľ sa snažíme poradiť si so zlom inými prostriedkami než odpustením, nikdy nezakúsime skutočný zmysel zla a hriechu. Budeme ho naďalej projektovať inde, obávať sa ho inde, útočiť na neho inde, namiesto toho, aby sme na neho „hľadeli“ zvnútra a „plakali“ nad ním uprostred nás všetkých. Vina nemá materiálny rozmer, nemožno ju izolovať a zaradiť do zoznamu; je často slovom nepostihnuteľná. Vznikne popretím vzťahu alebo odmietnutím absolútnosti nárokov vzťahu, alebo je nevernosťou. Takémuto charakteru viny zodpovedá aj charakter trestu. Nie je ním žiadna sankcia udelená zvonku, ale samo nové porozumenie, že výzva k láske trvá a ja ju nezmyselne opúšťam (por. Jn 3,16). Ľútosťou sa rozumie vyznanie vlastnej nevery. Taká ľútosť nemá strach z odvety, pretože si je istá, že láska prekoná každú nevernosť. Ľútosť znovu otvára srdce a kriesi dôveru v nové stretnutie, uskutočnene v pokornejšej pravde. Nový zákon tiež preznačil význam procesu odpustenia: Odpustenie neznamená zotretie viny, ale potvrdenie reality obojstranného vzťahu, ktorý bol vinou otrasený alebo ranený. Vinu netreba zotrieť, ale zmeniť jej význam tým, že bude zahrnutá do procesu pokračujúceho dozrievania lásky. To však nemôže vykonať ten, kto sa previnil, ale ten, kto bol vinou zranený. Len tak sa stane také gesto aj udalosťou zmierenia, len vtedy bude vina „šťastnou vinou“, ako ju zakúsil Augustín. Práve preto, že taká náprava viny už nie je v silách toho, kto sa previnil, hovorí sa v náboženskej rovine právom o vykúpení a o spáse.