Richard Swinburne, BŮH JAKO VYSVĚTLENÍ

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2014/2 (Recenze)

Richard Swinburne, BŮH JAKO VYSVĚTLENÍ. Triton, Praha 2011, 168 str.

Richard Swinburne (*1934) je významný filozof, vďaka ktorému došlo istým spôsobom k obnove prirodzenej teológie ako uznávanej filozofickej disciplíny. Vo svojich prvých prácach sa hlási k Tomášovi Akvinskému, ale jeho „tomizmus“ treba chápať ako inšpiráciu, nie ako nejaké slepé nasledovanie Anjelského učiteľa. Táto inšpirácia spočívala v induktívnom prístupe k filozofickej reflexii. Swinburne nadväzoval na výsledky poznatkov prírodných vied. Úvahy o Bohu majú povahu kozmologickej teórie. U autora je zaujímavé, že pôvodne anglikán konvertoval k pravosláviu. K jeho prácam patria: The Existence of God (1977, Existencia Boha); Faith and Reason (1981, Viera a rozum); Providence and the Problem of Evil (1998, Prozreteľnosť a problém zla); Was Jesus God? (2008, Bol Ježiš Boh?). V češtine vychádza dielo Is There God? (1996).

K pozitívnym aspektom dielka patrí snaha priblížiť existenciu Boha prostredníctvom záverov prírodných diel. Píše: „Postulujem Boha pre vysvetlenie toho, čo vysvetľuje veda. Nepopieram, že veda vysvetľuje, ale postulujem Boha pre vysvetlenie toho, prečo veda vysvetľuje (...) veda ukazuje hlboké usporiadanie sveta, podáva mocné dôvody k presvedčeniu, že existuje ešte hlbšia príčina tohto poriadku.“ (str. 92) Najlepším vysvetlením je práve existencia Boha.

Na začiatku dielka prezentuje Boha ako osobu. Boh je osobná bytosť, pričom Swinburne rozumie osobou individuálnu bytosť so základnými schopnosťami (jednať zámerne), cieľmi a názormi. Zámerný úkon je úkon, ktorý osoba zamýšľa konať a koná. Je to úkon, ktorý koná zámerne, a nie iný. Filozof tak svojským spôsobom hovorí o poznaní a chcení, ale nie v nejakom statickom, ale v dynamickom stave. Cieľom sa myslí to, čo chce dosiahnuť zámerným úkonom, a je odlišný od tohto úkonu, aj keď niekedy môže byť cieľ spojený s úkonom, napr. keď spievam, kvôli spevu samotnému. Názory sú mienky často pravdivé. Boh má tiež základné úkony, ciele a názory, ktoré sú odlišné od ľudských. Teista tvrdí, že Boh má schopnosť udržať, zachovať alebo zničiť čokoľvek, čo je veľké, alebo malé (str. 21–23), preto je osobou.

Pri otázke monoteizmu si Swinburne pomáha Occamovou britvou, že najjednoduchšie riešenie je obyčajne pravdivé, známkou jednoduchého riešenia je málo príčin. Po tejto stránke nemôže byť jednoduchší výklad než výklad postulujúci málo príčin. V prospech jediného Boha ako jedinej príčiny je jednoduchší než polyteizmus (str. 66). Odmieta existenciu mnohých vesmírov, ktorými sa chce veda vyhnúť metafyzickej odpovedi o existencii jediného Boha. „Postulovať trilióny a trilióny iných vesmírov skôr než jedného Boha, aby sme vysvetlili usporiadanie nášho vesmíru, sa javí ako vrchol iracionality.“ (str. 91)

Namiesto náhody stavia Boha. „Najprirodzenejším stavom veci je jednoducho ničota, žiadny vesmír, žiadny Boh, nič. Ale niečo existuje. Náhodou by mohol vzniknúť jeden jediný elektrón. Ale toľko častíc!“ (str. 73)

V pozornosti anglického filozofa sú reflexie o Božích vlastnostiach. Píše, že Boh je večný, vždy existoval a vždy bude existovať (nie v zmysle nadčasovom ani mimo čas). Večnosť Božia znamená trvalé bytie. Je absolútne slobodný a nijaký objekt, udalosť ani stav (vrátane minulých stavov jeho samého) nijako kauzálne neovplyvňuje Boha, aby konal skutky, ktoré koná. Jedine jeho vlastná voľba v okamihu činu určuje, čo urobí.

Je ďalej všemohúci, pretože môže urobiť čokoľvek, čo je logicky možné (t.j. čo možno koherentne predpokladať), aby to mohol urobiť. Swinburne vysvetľuje, že všemohúci znamená, že nie je obmedzený prírodnými zákonmi. Môže ich dať, zmeniť, alebo zrušiť, kedy chce. Môže robiť čo chce. Ale popiera, že by Boh mohol urobiť niečo, čo je proti logike (str. 24–25). Je netelesný. Ako všemohúci pôsobí na svet, ale nie je od neho závislý. V pôsobení na poznaní sveta je nezávislý na svete. Je všadeprítomný, t.j. prítomný v tomto zmysle, že môže na veci pôsobiť všade a všade poznať, čo sa deje, bez toho, aby potreboval k tomu zmysly. Je vševediaci, lebo vie čokoľvek, čo je logicky možné, aby vedel. Padesáté výročí konání Druhého vatikánského koncilu s jistou samozřejmostí přináší konference a publikace k této významné církevní události. Recenzovaná publikace je souborem textů pronesených dvěma papeži buď přímo v koncilní aule během zasedání, nebo s koncilem bezprostředně souvisejících. Soubor textů opatřil jejich překladatel a editor, prof. Ctirad Václav Pospíšil, krátkým (s. 10

Je absolútne dobrý, čo vyplýva z jeho dokonalej slobody a vševedúckosti. S jeho dobrotou súvisí tiež Božia štedrosť. Boh sa chce zdieľať. V ľudských telách a v prírodných zákonoch je zvláštny druh jeho dobroty. Boh je dokonale slobodný, lebo koná to, čo je dobré, a nikdy nebude konať to, čo pokladá za zlé. Jeho sloboda znamená, že nie je obmedzovaný. Ak sú nejaké obmedzenia, je to vďaka jeho rozhodnutiu, jeho slobodnou voľbou. Je stvoriteľ všetkého, všetko, čo existuje v každom časovom okamihu (s výnimkou jeho samého), existuje preto, lebo v danom časovom okamihu spôsobuje, aby to existovalo, alebo pripúšťa, aby to existovalo. Je stvoriteľom i udržovateľom sveta. Príležitostne zasahuje do prirodzeného sveta, napr. zázrak, uzdravenie ap. (str. 24–31)

Swinburne píše, že Boh je najlepším vysvetlením sveta. Opiera sa o piatu cestu Tomáša Akvinského (St I 2.3), podľa ktorej sú určité skutočnosti vo svete, veci smerujú zámerne k dosiahnutiu cieľov, a nie náhodne. Boh, ktorý stvoril a zachováva veci, nás vedie k tomu, že dosiahnu to, čo majú v sebe. Materialistický prístup hovorí, že sa takéto vlastnosti vyvinuli náhodne, a nie ako niečo, čo vyžaduje vysvetlenie (str. 80). Ďalej je to nastavenie vesmíru tak, aby mohol vzniknúť život.

Zaujímavo argumentuje v prospech ľudskej duše. Človek nie je len telo, lebo potom by sa mentálne procesy týkali len vlastností tela, len materiálneho sveta. Ale človek má sny, pamäť, plány. Dáva hypotetickú skúšku, že by došlo k rozdeleniu mozgu na dve hemisféry, kde by sa jedna hemisféra transplantovala do inej osoby s pôvodnou hemisférou, osoby, ktorej bola darovaná ľavá hemisféra. Pamätali by si s týmito hemisférami, správali by sa ako Ja, pretože by si pamätali, čo som robil, zachovala by sa reč. Kde by bolo ja? Je to moja pravá hemisféra? Ľavá hemisféra transplantovaná v inom človeku? Alebo ani jedna? Z toho vyplýva, že čo sa deje s telom alebo s mozgom, alebo s iným materiálom, nehovorí, čo sa deje s osobami. (str. 100) Ak by sa zachovalo Ja, tak len bez značnej časti pamäti. Ak vieme, čo sa stalo s naším mozgom, to neznamená, že vieme, čo sa stalo s nami. „Z toho plynie, že vo mne musí byť niečo viac ako hmota, z ktorej je moje telo a mozog, ďalšia esenciálna nemateriálna časť, ktorej zotrvanie v existencii činí mozog (a tým i telo, s ktorým je spojený) mojím mozgom (mojím telom) – a tomuto niečomu dávam tradičný názov duša. Som moja duša a plus mozog a telo, ktoré sú spojené. Normálne moja duša ide, keď ide môj mozog, ale za neobvyklých okolností (ako keď je mozog rozdelený) je neisté, kam ide.“ (str. 101) Podobne sa pýta, ak by po mozgovej porážke zmrazili jeho telo, pričom by sa poškodili nejaké časti mozgu. Ak by sa ho podarilo oživiť, vrátila by sa jeho duša do života, alebo nie? (str. 102)

Swinburne tvrdí, že spojenie medzi jednou dušou a mozgom sa ustálilo, je to kauzálne spojenie. Udalosti v tomto jednotlivom mozgu vyvolávajú udalosti v tejto jednotlivej duši a udalosti v tejto jednotlivej duši vyvolávajú udalosti v tomto jednotlivom mozgu (str. 104). To platí aj o mozgu pohlaví – v spojení s mužským mozgom začína mať mužské myšlienky. Veda nemá vysvetlenie, prečo sa neurčené Ja hodí k mužskému mozgu skôr ako k ženskému (str. 114). Okrem spôsobu poznávania, dokazuje existenciu duše možnosťou slobodne voliť.

Do diela vsunul aj otázku teodícei. Neodpovedá však až tak presvedčivo. Zaujímavé je tvrdenie, že zlo vyvoláva solidaritu, prirodzenú možnosť robiť dobro (str. 133).

Rieši otázku zvrchovanosti kresťanstva. Odvoláva sa na Ježišovo vzkriesenie, ako zásah proti prírodným zákonom. Zázraky sú dôvodom hodnovernosti kresťanstva: „Charakteristickým znakom zjavenia je, že nám hovorí veci, ktoré nemôžeme sami objaviť.“ (str. 153)

K negatívnym aspektom diela patrí fakt rýchleho vývoja vedy, pri ktorom súčasné poznatky nemusia zajtra platiť. Druhým negatívom je Swinburnove spochybňovanie Božej vševedúcnosti. Boh podľa Swinburneho nepozná budúcnosť.

Je tu tiež argumentácia ohľadom monoteizmu: presvedčila by predstaviteľov náboženstiev, kde existuje politezimus, Occamova britva? Diskutabilný je názor, že všetky živé formy majú nemateriálnu dušu (str. 104), ktorá vstúpila v určitom okamihu evolúcie do tiel živočíchov. Istým nedostatkom je aj to, že je zázrak redukovaný na prekročenie prírodných zákonov. Zázraky však nesú predovšetkým Božie posolstvo. Nie sú len prekročením prírodných zákonov, pretože nesú v sebe predovšetkým sémantické posolstvo.