Apel

Autor: Róbert Bezák - Číslo: 2014/2 (Dokumenty)

Z knihy Vyznanie (rozhovor s Marií Vrabcovou, vyd. Navi graf 2013), s. 250, 238, 240, 242, 234, 227, 151, 231, 216.

Aké neľudské hrdinstvo očakáva spoločenstvo od toho, kto prežíva bolesť? A aké to je spoločenstvo, ktoré si želá taký podivný pokoj a také ponižujúce ticho? Veď to, čo sa udeje jednému človeku, udeje sa následne, a nie len tak mimochodom, úplne všetkým...

Tá spolupatričnosť, ktorú mi ľudia vyjadrovali, a starostlivosť zopár vzácnych priateľov. Keď mi bolo najhoršie, niekto ma zdvihol z prachu, keď som bol najviac sám, vždy mi zazvonil telefón, keď sa všetko zdalo byť bezvýchodiskové, niekto ponúkol riešenie a posunul ma o krok ďalej. Viem, že Boh mi prejavil svoje milosrdenstvo cez blízkosť ľudí, a som za to nesmierne vďačný, lebo sám by som to nezvládol. Cením si aj tie myšlienky a pocity, ktoré sa v mnohých zrodili na základe môjho príbehu. Videl som, že začínajú vnímať cirkev kriticky ako našu spoločnú vec, za ktorú sme zodpovední všetci, a to ma tešilo. Mnohí začali nahliadať ponad inštitúciu a maniere ľudí v nej, sú vyspelejší v prežívaní viery. Toto sa už nevymaže, nezávisle od mojej osoby sa tu raz a navždy bude musieť rátať s tým, že veriaci nielen počúvajú, ale sa aj pýtajú. A majú právo na odpovede v duchu pravdy. Oni predsa nie sú v cirkvi akoby „menej“, oni sú cirkev sama, sú Boží ľud!

Mal som veľké plány a málo z nich sa mi podarilo uskutočniť. Keď po mne niečo zostalo, je to asi len v myšlienkach a pocitoch ľudí, lebo všetko ostatné starostlivo vymazali. Dúfam, že to boli niektoré kázne, akcie, ktoré sme robili, kňazi, ktorých som poslal na štúdiá do zahraničia. Maličkosti, ale ja verím, že príde chvíľa, keď sa ukáže ich význam. Hádam sa mi predsa len podarilo niečo zasiať.

Tú nádej, že sa raz moje meno očistí aj pred svetom, v sebe stále mám. Nielen kvôli mne, ale aj kvôli tým, ktorí stoja pri mne a proti mne, lebo ja nechcem, aby ich môj príbeh rozdeľoval ďalšie roky.

Ak ľudia oceňujú to, že pre mňa bola dôležitejšia pravda, spravodlivosť a čestnosť ako vysoký post, ak práve toto vnímajú ako môj odkaz, som naozaj rád. Týmto totiž neocenili len mňa, ale aj sami seba, lebo vyjadrili, aké hodnoty sú pre nich dôležité. A toto už nie je o rozlúčke s niekým, kto odchádza. Je to skôr odkaz pre tých, ktorí tu zostanú.

Preto som nemohol pripustiť, aby bola ľuďom podsúvaná myšlienka, že ak dostanem dobré odstupné, stíchnem, zoberiem peniaze a pôjdem si spokojne užívať svoj dôchodok.

Ani Kristus nekráčal so svojím krížom bočnými uličkami, ale niesol ho cez stred mesta. Nechcel skryť svoju bolesť, lebo vedel, že má pravdu.

Tí, ktorí sa dostali dostatočne vysoko, uverili tomu, že sú neohrození, neomylní a záleží práve na nich. Pritom práve tam by si mali dávať pozor, aby všetko bolo podľa práva a spravodlivosti, v duchu lásky, lebo to je poslanie cirkvi – nie to, aby zabezpečila určitý životný štandard pre hŕstku vyvolených. Ak sa toto nezmení, bojím sa, že cirkev sa vzdiali ľuďom natoľko, že nebudú mať záujem spoznať všetko to krásne, čo napriek svojim chybám ponúka.

Je to také spriaznenie s mocou, presvedčenie, že tí, čo sme sa dostali vysoko, musíme držať spolu, nezávisle od presvedčenia, pre obojstrannú výhodnosť. To nie je o priateľstve založenom na spoločných hodnotách, ale o pragmatizme. Ten vzťah vôbec nie je zadefinovaný, funguje len na základe spoločných záujmov, ale zdá sa, že to stačí. (…) Akoby tu bola tichá dohoda, že cirkev nebude kritizovať politické prechmaty a štát privrie oči napríklad nad tým, ako hospodári cirkev s reštitúciami.