Radost být chudý

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2013/4 (Dialog)

Titulek redakční.

Jeden z veľkých argumentov proti náboženstvu je ten, že viac kriminality, chudoby a nevzdelanosti je práve v krajinách, kde je veľa nábožných ľudí. Na druhej strane, v týchto viac religióznych oblastiach je paradoxne aj viac podpory, veselosti a radosti než v tých regiónoch perfektnejších, vyspelých a preorganizovaných.

Je v tom veľké tajomstvo, mysterium iniquitatis, zdroj nepokoja a neprávosti, že práve tým, ak si ľudia sami, vlastnými silami, chcú vybudovať raj na zemi, prichádza k explózii zúfalstva, surovosti a vzájomnej nenávisti. Nad tým, ako nás práve trápenie robí viac ľuďmi ako blahobyt, sa čuduje už kniha Jób. Ako by ten satan so všetkými svojimi fintami bol naozaj len tým Božím poskokom.

Každý človek si buduje svoj sen, svoju stavbu a teší sa z nej, aj keď je tá stavba evidentne len úbohou chatrčou. Je to v medziľudských a konkurenčných sporoch tak, že ak si my niekoho nevážime, ani on si nebude vážiť nás, a ak my budeme bezohľadne kopať do tej stavby, ktorú si ten druhý buduje, a znevažovať ju, nakoniec dokope on nás, a možno aj za pomoci druhých.

Kedysi jazdila po Bratislave električka s veľkým nápisom: „Všetko je podvod, iba mlieko je voda." Pripadalo mi to ako zúfalý pokus nájsť aspoň nejakú logiku v tom marazme okolo nás, ktorý zvlášť dobre vidíme, keď sa na veci pozeráme odspodu...

Ako je to možné, že oveľa viac zúfalstva, nenávisti a stresu vzniká práve v krajinách, ktoré prestávajú Boha úplne rešpektovať, kde už nemajú radosť z narodenia hlúpučkého dieťatka, ale z budovania vlastnej vzdelanosti, neomylnosti, neohroziteľnosti a veľkolepej kariéry? Je to akoby železné pravidlo, že kde sa stráca úcta k Bohu, stráca sa aj úcta k človeku. Je to práve tam, kde sa kostoly prerábajú na kultúrne domy a domovy dôchodcov; dôchodcov občas aj takých, ktorí za ten svet nechcú, aby sa stali menej perfektnými, alebo dokonca smrteľnými. Technika postupuje, vzdelanie napreduje, menej schopní a múdri sú vytláčaní na okraj, len tí snaživejší sú in a cool a ostanú takí takmer navždy. Aj ako metuzalemovia a metuzalemky budú mať krásne prsia a stopercentné penisy, len už zabudnú, na čo ich majú...

Je to maximálne smutné, ale aj maximálne povzbudzujúce, že z najväčších katastrof a ponížení často vzniká najväčšie dobro, radosť a rozmach. Historici to môžu sledovať pri štúdiu rôznych predvojnových, vojnových a povojnových atmosfér. Je v tom možno istý fatalizmus a zdá sa nám nelogické tvrdenie moslimov, že ten Alláh si rozdáva dobro a zlo tak, ako sa to jemu hodí, a my do toho nemôžeme vidieť a už vôbec sa nesmieme do toho starať a kritizovať to. Ako som sa to snažil naznačiť, nejakú logiku to má, len to potrebuje tú kresťanskú korekciu, ktorá nazýva Boha Otcom a dovoľuje sa na tieto paradoxy a nelogickosti pýtať a dokonca mu ich vyčítať.

Modlime sa a prosme a naše trápenia trpezlivo nosme. Občas sa ale niekomu aj posťažujme a vynadajme, a ak nemáme komu a tú našu drzú a „nevymáchanú hubu“ nám ešte drzejšie zapchávajú, tak sa posťažujme a vynadajme aj tomu nášmu milovanému Bohu. Za určitých okolností nás on sám k tomu vyzýva. Ak si ostatní myslia, že máme len malú hodnotu a nerobíme žiadnu dobrotu, občas len ten Boh nám prejaví reálnu ochotu. Ak sa nám krivdí, ak nás urážajú a ohovárajú a my nechceme robiť to isté, spoľahnime sa na toho Boha, ktorý si nás určite vypočuje, aj keby si všetci zapchali uši, a často sa nás aj reálne zastane a tých povýšených machrov pošle s hanbou do dôchodku, občas aj predčasného.

Je to najťažšia vec na svete, dokázať prehltnúť urážky a nepomstiť sa za veľké pohŕdanie a surovosti. Prenechať pomstu Bohu je ale niekedy naozaj jediná cesta k vyliečeniu osobných aj spoločenských neduhov a problémov.