Antikrist, reálna hrozba?

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2013/4 (Studie)

Je to duch antikrista, o ktorom ste teraz počuli,
že príde, a ktorý je teraz na svete (1Jn 4,1).

Jednou z teologických tém, ktorá má však aj politický podtext, je otázka príchodu Antikrista ako vládcu sveta. Je zaujímavé, že k tejto téme takmer neexistuje priame vyjadrenie učiteľského úradu Cirkvi.¹ Zaoberajú sa ňou však štandardné teologické slovníky, traktáty eschatológie,² teologické encyklopédie, lexikóny,³ Katechizmus Katolíckej cirkvi a národné katechizmy.⁴ Ako sa stavať k tejto téme, ktorá sa objavuje nielen v teologických špekuláciách, ale aj v umení? Nejde len o exaltované vyjadrenia antických autorov? Existujú skutočne reálne šance, aby bol niekým ovládnutý svet, alebo ide o literárny obraz? Na tieto otázky sa pokúsim odpovedať v nasledujúcej štúdii.

Obraz Antikrista v Biblii

Otázka Antikrista vyvoláva mnoho nejasností, ktoré vyplývajú jednak nedostatkom biblických detailov, ako aj tým, že sa postava stala objektom umeleckých fikcií, ktoré tému často ešte viac zahmlili. Niektorí biblisti, ako Xavier León-Dufour, sa snažia nájsť predchodcu Antikrista už v starozákonnej literatúre, v podobe protibožských síl. Biblista prichádza k záveru, že protibožské mocnosti, ktoré Antikrista anticipujú, sa nachádzajú v symboloch chaotických, nespútaných síl (Ž 74,13; 89,10; Iz 51,9) protiviacich sa stvoreniu a Stvoriteľovi. Patria sem ale aj historické sily, ktoré sa búria proti Bohu a jeho ľudu, ako je napr. svätokrádežne sa povyšovanie na piedestál božstva (knieža Týru – Ez 28, 2; Iz 14, 13; Gog, kráľ Magogu – Ez 38-39; Antiochos IV. Epifanes – Dn 11,36 ap.).⁵

Protibožská postava sa objavuje tiež v neskorej rabínskej literatúre (Apokalypsa Baruchova 30, 40; Nanebovzatie Mojžiša 8, komentujúca Dn 7-8). V časoch Ježiša ju nájdeme aj v kumranskej literatúre (komentár k Habakukovi ), kde sa protibožská postava označuje ako „muž lži“, „bezbožný“ či „bohapustý kňaz“.⁶

V Novom zákone sa protibožské sily stávajú silami antikristovskými. Termín Antikrist sa v Novom zákone nepoužíva v jednoznačnom označení. Objavuje sa v Listoch sv. Jána (1Jan 2,18.22; 4,3; 2Jan 7). Pavol používa preňho meno „človek bezbožný“, „syn skazy“, „protivník“, „odporca zákona“ (por. 2Sol 2,3-12). V Apokalypse je ním obluda vynárajúca sa z mora a obluda prichádzajúca zo zeme (Zj 13,1-10). Evanjelista Marek píše nepriamo o „znesväcujúcej ohavnosti“ (Mk 13,24).

Antikrist má podľa Nového zákona spojenie s démonmi, má moc od Draka (Zj 13,2.4), ale nie je Satanom (2Sol 2,9). Je anti-boh, uzurpujúci si Božie miesto a úctu (2Sol 2, 4); rúha sa Bohu a jeho domu (obluda z mora in Zj 13,6.8); znesväcuje chrám Boží (Mk 13,18, Zj 13,6) a posadí sa doň (2Sol 2,4). Je anti-kristom, nástroj Satana, tak ako bol Kristus poslom Otca. Jeho zloba ho núti rozširovať deformovaný obraz o Bohu. V určitom čase môže svoju moc prejavovať konaním zázrakov. Obsahom jeho posolstva je klamstvo (2Sol 2,8-12). Podľa Jána je antikrist každý, kto popiera Otca i Syna (1Jn 2,22), kto neuznáva, že Ježiš prichádza od Otca (1Jn 4,3) a to, že Ježiš prišiel v tele (2Jn 7).

Na základe biblickej literatúry možno povedať, že Antikrist v Novom zákone môže byť chápaný: 1. u Pavla ako indivíduum, ktoré vystúpi na konci časov; jeho znamením je apostáza a snaha zakryť svoju identitu, prirodzenosť; 2. v Zjavení Jána je to protibožská sila, pravdepodobne politického charakteru, ktorá vystupuje proti Cirkvi; 3. v Jánových listoch ide zasa o synonymum pre heretikov a apostatov.

Antikrist a jeho prejavy

V Novom zákone nemáme jednoliatu predstavu ohľadom Antikrista. Napriek tomu v post-biblických časoch neprestala mať veľký význam a nestratila sa z pozornosti kresťanov (Did 16,4; Apokalypsa Petrova 2; Sibyla 3,63-74) ani teológov. Antikrist však nie je Boží protihráč,⁷ lebo odporca Boží nebude nikdy Bohu partnerom. Napriek nejednoznačnosti biblických výpovedí o Antikristovi možno v tomto kontexte identifikovať niekoľko skutočností:

1. Povaha Antikrista. Exegéza sa svojho času delila na dve skupiny, ohľadom povahy Antikrista:

a) skupina zastávajúca názor, že ide o individuálnu osobu (Schnackenburg, Schmid, Rigaux). Námietka voči neosobnému chápaniu Antikrista je v tom, že subjektom dejín je indivíduum (Abrahám, Jakub, Mária, Ježiš), nie neosobné sily. Podľa tejto skupiny je potom logické, že tento paralelizmus musí byť aplikovaný aj na Antikrista.⁸ Prvý náhľad nájde svoj biblický základ v pavlovských odkazoch;

b) podľa druhej skupiny je Antikrist kolektív (Buzy, Romeo, Amist atď.). Spomínaná mienka chce tým podľa všetkého naznačiť, že môžu existovať hriešne – antikristovské – sociálne štruktúry, na čo možno nájsť v dejinách dostatok príkladov. Druhá pozícia argumentuje obrazom zo Zj 13,1-10, kde sa Antikrist objavuje ako morská šelma. Pôvodne znamenala táto šelma narážku na divinizovanie politickej moci rímskych cisárov, ktorí sa nechávali nazývať deus, dominus et deus, potens terrarum dominus ap. V Zjavení sa objavuje aj druhé zviera (13,11-18), prichádzajúce zo zeme, ktoré predstavuje magicko-kultickú moc, zneužívajúcu náboženstvo k tomu, aby zvádzalo ľudí.

Rahner a Vorgrimler akoby syntetizovali oba názory, keď uvádzajú, že za každou udalosťou spásy či zla sú osoby. Avšak aj všetky dejinné sily proti Bohu môžu byť zosobnené.⁹

2. Antikrist a dejiny. Vo vzťahu Antikrista k dejinám sa objavujú opäť dva názory:

a) tendencia historická, ktorá vidí zvlášť v Apokalypse konkrétne postavy, predovšetkým z čias paleokresťanských. Z tohto pohľadu boli identifikované v knihe Apokalypse kryptogramy rímskych cisárov (Néro, Domitianus ap.).¹⁰ Z tohto pohľadu by texty o Antikristovi patrili už len do minulosti;

b) tendencia dejinná, ktorá tvrdí, že Antikrist nemôže byť redukovaný na jediné indivíduum, ale sa objavuje v každej generácii pod rôznymi tvárami a prevlekmi. Gerhoch von Reichersburg (1093–1169) tvrdí, že nie je jedinou, ale mnohými postavami. Antikrist je každý, kto je „Christo contrarius (…) ten, kto ničí ordo a podnecuje zmätok. Jeho mnohotvárne historické zjavenie ohrozuje každú epochu svojím spôsobom.“¹¹ Týmto smerom sa uberal aj John Henry Newman, ktorý chápal biblické texty o Antikristovi doslovne. Tvrdí, že Antikrist bude osoba, nie systém. Pred jeho príchodom bude veľký odpad od viery. Nemyslel tým ateizmus, ale odpad od dogmaticky definovanej viery.¹² Vo svojich príhovoroch na tému Antikrist uvádza tri takéto postavy. Prvou je Antiochus, za ktorého došlo medzi Židmi k masovému odlevu od monoteizmu, viery v jedného Boha. Druhým je Julián Apostata, za vlády ktorého sa hromadne rozšíril arianizmus, popretie Ježišovej rovnosti s Bohom Otcom. Tretím je Mohamed, ktorého nástupu pomohol nestorianizmus a eutychiazmus.¹³

3. Falošný prorok. Ježiš nepoužil termín Antikrist. Hovorí o falošných prorokoch a neprajníkoch (Mt 24,5.23-24; Mk 13,21-22), ktorí zvedú mnohých pravých vyznávačov Krista. Títo odporcovia Krista nesú rôzne mená (2Sol 2,1-12; 2Kor 6,15; Zj 11,2-13; 13,11-18; 19,11-21; Mk 13). Sú to akési diabolské moci v ľudskej podobe,¹⁴ ktorých stratégiou je klamstvo miesto pravdy (2Sol 2,3-12). Newman vo svojej reflexii o Antikristovi uvádza, že z nestorianizmu a eutychiazmu „povstal podvodom Mohamed a vytvoril svoje učenie“.¹⁵

4. Politický mesiáš a náboženský revolucionár. Antikrist bude hľadať nový poriadok sveta bez Krista. Mohla by to byť postava politika, diktátora ľudstva zhromaždeného do totalitnej organizácie. V rovnakom čase vystúpi ako náboženský reformátor, ktorý zavedie nový rítus, nové prirodzené náboženstvo.¹⁶ Imperátor-boh, imperátor-kňaz.¹⁷ Ani členovia Cirkvi nemusia byť ochránení pred Antikristom. Nie Cirkev ako celok, ale jej členovia, ktorí sa vzpierajú Božej vôli. Z tohto potom vyplýva výzva k bdelosti, aby sa ľud Boží nedal zviesť, ale zostal stále nanovo otvorený voči poznaniu Božej vôle, nie ako čohosi vopred daného, ale neustále poznávaného a rozlišovaného v ich živote. Na hlboký paradox kresťanstva: Kristus – Antikrist, Nový Jeruzalem – Babylon, Nevesta – pobehlica, upozornil Ratzinger na príklade Petra, ktorý je Skalou Božou, na ktorej stojí Cirkev, ale v rovnakom čase sa môže stať pohoršením, Pokušiteľom (Mt 8,33), ktorý oponuje Božím nárokom.¹⁸

5. Apostáza. Antikrist vzbudí odpor voči Bohu, spojený s vystúpením falošných prorokov a mesiášov. Povýši sa nad všetko, čo nesie meno Božie. Všeobecná apostáza bude úzko spätá s jeho vystúpením. Bude narastať tajomstvo bezbožnosti. Preto sa Ježiš pýta: „Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8) A vyjadril presvedčenie, že pred príchodom Antikrista nastane veľký odpad k ateizmu alebo od ortodoxnej viery.

Obraz Antikrista v umení

Tajomná postava Antikrista ako potencionálneho vládcu sveta priťahovala nie len teológov a náboženských mysliteľov, ale sa stala aj pomerne populárnou v umeleckých dielach. Zo známejších literárnych diel možno spomenúť Solovjovovo dielko Antikrist (1900). Solovjov opísal Antikrista ako inteligentného človeka, ktorý povyšuje mier, blahobyt, rozvoj vedy nad akékoľvek hodnoty, aj nad Krista. Kresťania nepostrehnú hneď jeho úskok, a tak ho prijímajú s nadšením. Antikrist má svojho mága, ktorý rozličnými „vedeckými“ trikmi podporuje svojho pána. Tri hlavy kresťanských konfesií, pomenované podľa apoštolov – pápež Peter II., pravoslávny starec Ján a protestantský profesor Pavol – poznajú klam a spoločne sa zjednocujú v tom, že: „Na prvom mieste záleží na osobe Krista.“ Všetky ostatné hodnoty majú privádzať k Nemu, ak sa však absolutizujú, odvádzajú od Krista a dostanú sa pod moc diabla. Antikristovské je, že sa volí dobro, a nie Kristus, pretože dobro a zlo nutne podľa kresťanského náhľadu odkazuje na osobu Krista.¹⁹ Text je nádherným prelúdiom k ekumenizmu: rozličné kresťanské tradície majú spoločne strážiť svet pred antikristovskými tendenciami.

V ruských literárnych predlohách sa však Antikrist nie vždy kryje s biblickými popismi. Tak sa podľa Špidlíka objavuje antikristovská idea v Gogolovom diele Obraz, ktoré popisuje spisovateľ ako boj obrazu a slova, teda sveta zdania a sveta pravdy o človeku. Zlý človek sa dá namaľovať, lebo vie, že čoskoro zomrie, ale nechce celkom zomrieť, preto žiada umelca: „Môžeš namaľovať obraz, kde budem živý?“ Tento obraz je príčinou kliatby, spôsobuje nešťastie. Jeho vlastníci páchajú samovraždy alebo končia v blázinci. V diele je zobrazené nebezpečenstvo podľahnúť svetu fantázie, ktorá môže odviesť človeka od reality. Namiesto pravdy vládne imaginácia.²⁰ Iný ruský autor, Merežkovskij, popísal hneď niekoľkých Antikristov v románovej trilógii.²¹ Prvým Antikristom je Julián Apostata, rímsky cisár, ktorý prejavuje svoje antikristovstvo odpadnutím od Krista a vo vedomej opozícii voči kresťanstvu šíri pohanstvo. Druhým je Leonardo da Vinci, Antikrist v tom zmysle, že oddelil vedecké bádanie od morálky;²² a ďalej tým, že odmietol metafyziku a snažil sa ju nahradiť matematikou a skúsenosťou.²³ Leonardo stratil cit pre tajomstvo v kozme, v tom spočívalo jeho antikristovstvo. Keď dnes vidíme, ako bol da Vinci využitý v protikresťanských textoch à la Dan Brown, je Merežkovského intuícia pozoruhodná. Tretím Antikristom je u Merežkovského Peter Veľký, ktorý šíril voľnomyšlienkarstvo, imitáciu pohanstva a racionalizovanie kresťanstva v Rusku, čo malo neskôr fatálne dôsledky na vývoj Ruska. Pri boji o moc Peter neváha dať utýrať aj vlastného syna.

K románom o Antikristovi patrí aj dielo Roberta Huga Bensona Pán sveta.²⁴ Svet je rozdelený na veľké politicko-správne bloky. Rusko bolo pohltené čínsko-japonským gigantom, podobne ako Austrália, a nad svetom sa vznáša mrak vojnovej kataklizmy nevídaných rozmerov. Iniciátorom sú zjednotené štáty Orientu, poháňané náboženským fanatizmom. Prognóza o technickej vízii sveta Bensonovi až tak nevyšla: v jeho svete vo vzduchu stále lietajú vzducholode, mestá sú v jeho románe aj v podzemí, sú vydláždené gumou, aby tlmili hluk. Iné prognózy mu však vyšli. Univerzity ako pretrvávajúca bašta konzervativizmu sú v liberálnej spoločnosti zrušené. Je zavedená eutanázia. Komunisti a slobodomurári, socialisti a liberáli, panteisti aj ateisti stoja v jednom šíku za „krajší svet“. Chystajú sa ustanoviť európsky parlament a vytvoriť tak akúsi anti-katolícku cirkev, ktorá prenasleduje tú pravú. Román načasoval nástup Antikrista v 21.storočí. Postupne sa Antikrist stáva populárnym a ovládne svet tým, že nastolí svetový mier. Podarí sa mu rozšíriť falošný humanizmus, zoči voči ktorému je kresťanstvo a jeho evanjelium prezentované ako niečo neľudské. Zvláštnosť, ktorá sprevádza tohto Antikrista, je v tom, že ľudia si nevedia spomenúť na jeho meno, pokiaľ sa nestane Antikrist – Julian Felsenburgh – skutočným pánom sveta. Nikto nevie, odkiaľ sa vynoril, nepoznajú jeho minulosť, ale stačí, aby prehovoril, a zástupy znehybnia v nemom úžase. Julian je polyglota s osobným čarom. V momente, keď ľudia spoznajú jeho meno, začne prenasledovať kresťanov. Z kléru ostávajú len traja preláti. Kardinál Franklin je zvolený za pápeža, vymenuje nových kardinálov a udržuje podzemnú cirkev. Nakoniec odchádza do Palestíny k hore Karmel, odtiaľ ho vedie sýrsky kňaz k bielym skaliskám nazývaným Megiddo, ktoré niektorí volajú aj Armagedon. Tam očakávajú koniec časov.

Antikristovskú spoločnosť popisuje román Wilhelma Baumortha Potupenie kríža, dielo, ktoré bolo publikované aj v bývalom Československu tesne pred nástupom komunistov.²⁵ Dej sa odohráva v roku 3000 (s. 7). „Celý svet je jedinou ríšou, už nijaké colné prekážky (…) všetky národy (…) tvoria jednu rodinu“ (s. 8). Na čele ríše je vodca Adonaj, ale ríšu vedie tajomná spoločnosť piatich, ktorí sa najčastejšie stretávajú v Himalájach (s. 176). Autor týmto bizarným miestom naráža na ezoterické spoločenstvá, ako bola napr. teosofická spoločnosť, ktorá sa v opozícii voči kresťanstvu obracala s obdivom k východným náboženstvám a tvrdila, že existuje akási tajná spoločnosť v Himalájach. Román chce povzbudiť kresťanov vo vytrvalosti vo viere v časoch prenasledovania. Je pozoruhodné, ako tento román priam plasticky zachytáva budúce reálie podzemnej Cirkvi na Slovensku. Biskupi pracujúci v civilných zamestnaniach, tajné semináre v bytoch, samizdatové tlačivá, tajné vysviacky atď. Ide o román, ktorý využil rozličné odkazy na rôzne prenasledovania kresťanov (počas francúzskej revolúcie, v Mexiku, v Rusku ap.). Je však diskutabilné, či bude svet budúcnosti skutočne ateistickým. Možno ho budú skôr ovládať protikresťansky naladené spirituality. Ďalšou slabinou príbehu je, že v ňom vystupuje len Katolícka cirkev, na čele ktorej bojujú pápeži proti ateistickej totalite. Žiadny ekumenizmus ako u Solovjova. Príbeh končí verejným ukrižovaním pápeža, ktorý však z kríža menuje nových kardinálov.

Antikristovská postava sa objavuje aj v diele Karla Čapka Krakatit, ktoré sa dočkalo aj dvoch filmových verzií. Čapkov Antikrist nie je mierotvorcom, naopak, snaží sa financovaním zbraní získať ničivú látku, ktorou by ovládol celý svet. Jeho meno je Daimon.

Medzi literárnymi dielami sa objavujú aj románové vízie, ktoré opisujú antikristovskú spoločnosť. Patrí k nim napr. 1984 od G. Orwella.²⁶ Dej sa odohráva v dobe, keď je svet rozdelený medzi tri veľmoci: Oceániu, Euroáziu a Eastáziu. Medzi mocnosťami sa odohráva umelo vyvolávaná vojna. Je to geniálny politický trik, ako odvádzať obyvateľov od domácich problémov a držať ich zároveň pod kontrolou ilúziou, že je tu štát (v Orwellovom diele Strana a Veľký brat), ktorý drží svoju ochrannú ruku nad ich bezpečnosťou. Obyvateľstvo sa proti totalite bráni samizdatom a požičiavaním indexových kníh. Je vytvorený nový jazyk, tzv. newspeak, z ktorého sú vylúčené všetky ideologicky chybné slová. Zase ide o skúsenosť z totality, keď boli zo slovníkov cudzích slov odstránené napr. slová súvisiace s náboženstvom. Strana sa snaží pohltiť jednotlivcov a vytvoriť akýsi totalitny averroizmus: jedinec neznamená nič, existuje nesmrteľný kolektívny mozog (s. 181). Moc je boh (s. 172–173). Absurdnosť snahy o moc je tak zvrátená, že prekrúca aj poslanie jednotlivých ministerstiev. Ministerstvo mieru sa zaoberá vojnou, Ministerstvo pravdy lžou, Ministerstvo lásky mučením a Ministerstvo hojnosti šírením hladu atď.

Iným románom o antikristovskej štruktúre je Koniec civilizácie (Brave new world) od Aldouza Huxleya.²⁷ Román opisuje civilizáciu, kde vládcovia pomocou génového inžinierstva vytvárajú do seba uzavretú komunitu. Na počiatku tejto spoločnosti stojí tajomný Pán Ford, o ktorom sa však v celom diele nič nedozvieme. Huxley chce písať román – podobenstvo, preto sa nezaoberá detailmi nejakej fiktívnej histórie. Jeho cieľom je skôr popísať mechanizmy totalitnej mašinérie ovládania. Prvou pákou moci je stanovenie atraktívneho cieľa. Tento cieľ bol daný tajomným Pánom Fordom, ktorý udal dôležitý obrat v celkovom smerovaní spoločnosti, keď presunul dôraz „z pravdy a krásy na pohodlie a šťastie“ (s. 172). Snahu o sebaovládanie nahradil hedonizmus (s. 77). V Huxleyovej komunite prestali ženy rodiť deti, väčšina z nich je sterilizovaná, sex sa stal konzumnou záležitosťou, promiskuita novou morálkou, dojčenie detí sa pokladá za zahanbujúce správanie a stály vzťah medzi mužom a ženou je hanbou. (Táto stratégia je perfektne vystihnutá vo výroku zenového majstra Suzukiho: „Povzbudiť ľudí, aby boli hriešni a zlomyselní, je najlepší spôsob, ako ich kontrolovať. Potom budú pod kontrolou v širšom zmysle. Dať krave alebo ovci veľkú, priestrannú lúku, to je najlepší spôsob, ako ju kontrolovať. A tak je to i s ľuďmi...“²⁸) Ďalším krokom je odstrániť rešpekt pred Transcendentnom. Totalitný vládca si osobuje božské atribúty. „Čo človek spojil, to príroda nemôže oddeliť“ (s. 19). Tretím krokom, ako dosiahnuť ovládanie nejakej spoločnosti, je dosiahnutie kontroly jedinca počas celého jeho života. Preto sa v románe objavuje stanovenie ideálu novej spoločnosti: komunita – identita – stabilita (s. 8). Komunita dosahuje stabilitu pomocou detí zo skúmavky. Huxley opäť anticipuje naše problémy, keď hovorí o klonovaní, ktoré má zaistiť identitu. Vplyv spoločnosti na jednotlivca však v Huxleyovom svete pokračuje aj v dospelosti. Je to predovšetkým pomocou masmédií, hlavne cez kino.

Medzi filmové klasiky s Antikristom treba zaradiť Polanského Rosemary má dieťatko (1968). V tomto filme má prostredníctvom komplotu splodiť Satan dieťa s pozemšťankou. Zaujímavé na tomto filme je, že kontroverzný režisér tu nechal v závere hrať aj zakladateľa jednej z moderných satanistických cirkví – Szandora La Veya.

V podobe dieťaťa sa objavila postava Antikrista vo filme The Ohmen (Prichádza satan, USA, r. R. Donner, 1976). V dnes už klasickom hororovom príbehu sa ukazuje, ako sa rodí malý Antikrist tým, že je splodený šakalom a na hlave má materské znamienko v tvare 666. Vo svojom okolí spôsobuje nešťastie a samovraždy osôb, ktoré ho obklopujú. Film mal komerčný úspech, takže bolo natočených niekoľko ďalších pokračovaní. Damien dosiahne obrovskú moc ako diplomat, ale aj ako okultista, ktorý dokáže ovládať aj zvieratá. V poslednej je démonický Damien-Ohmen zabitý dýkou, ktorú k tomuto účelu vyrobili v časoch Krista.

Z filmov na antikristovskú tému treba spomenúť The Code Omega (1999, r. R. Marcarelli) a The Omega Code 2. Megido (USA, r. B. Trenchard-Smith), filmy, ktoré financovali Svedkovia Jehovovi.²⁹ V časti Megido sa antikrist Stone Alexander ako mladý kadet stal členom satanistickej sekty. Rúha sa Márii a Ježišovi. Miluje chaos, lebo je podľa neho podnetný. Stáva sa prvým kancelárom Svetovej únie. Odstráni infekcie, hlad, terorizmus, ale požaduje za to božskú úctu. Proti Svetovej únii sa vzoprú USA a Čína. V záverečnej bitke pri Megide Alexander doslovne odhaľuje svoju diabolskú tvár, ale je nakoniec definitívne porazený. V snímke je dobre poukázané, ako môžu byť zneužité pre temné účely masmédia a falošný humanizmus. Vo filme je zobrazená aj možnosť, že Antikrist je inkarnáciou zlého ducha, idea, ktorá sa občas objaví aj v katolíckych slovníkoch.³⁰

Aktuálnosť Antikrista?

Ukázal som na rôzne modely antikristovstva, ako sa nachádzajú v Písme. Je idea Antikrista aktuálna? Aké bludné náuky však narúšajú kresťanskú vieru dnes? Magické hnutia a alternatívne religiozity hlásajú iného Krista než autentické evanjeliá. Svojvoľnými špekuláciami sa usilujú oddeliť Ježiša Krista od cirkevného ortodoxného učenia tak, ako bolo sformulované v prvých storočiach existencie kresťanstva. Avšak nielen to. Často ignorujú kánonické evanjeliá a utiekajú sa k vlastným okultným a gnostickým prameňom, ktorými deformujú pôvodné posolstvo Ježiša Krista. V ich predstavách je Ježiš len jedným z početných duchovných vodcov, ktorí prinášajú ľudstvu posolstvo spásy, a i to viazané na konkrétne geografické územie a presne stanovené obdobie. Nie je už jediným spasiteľom a prostredníkom medzi Bohom a človekom. Jeho náuka, ktorá sa mu týmito ezotericko-okultnými a neognostickými kruhmi pripisuje, sa tak stáva akýmsi synkretickým učením o vegetarianizme, reinkarnácii, karme, aure, astrálnom a hrubohmotnom tele, anjeloch a pod.

Svojho času Ján kritizoval doketistické chápanie Krista. Správnou odpoveď na toto pokušenie nachádza v 1Jn 4,2: „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha.“ Príliš doketistické chápanie Krista nie je mŕtve, objavuje sa v spiritualite New Age.³¹

Dnešné nebezpečenstvo je tiež pokušenie oddeliť Krista od Ducha Svätého tak, že by existovalo nejaké božie kráľovstvo, ktoré by bolo mimo spasiteľného diela Ježiša Krista. Toto pokušenie prezentujú falošné mystiky, moderné formy gnosticizmu a nesprávneho chápania medzináboženského dialógu, emancipujúceho všetky náboženstvá na rovnakú úroveň. U niektorých teológov sa objavila tendencia o oddelení Krista od Ježiša.³² Na tieto tendencie zareagovali pápežské vyjadrenia, cirkevné a teologické dokumenty.³³ Druhým pokušením je obraz Krista, ktorý by sa šíril bez pôsobenia Ducha. Prejavuje sa vo fundamentalizme a pozitivizme, ale „zdravá pneumatológia je kristológia a zdravá kristológia je pneumatológia“.³⁴

Okrem teologických antikristov v jánovskom zmysle je v jeho Zjavení aj upozornenie na nebezpečenstvo antikristovstva v zmysle ideologicko-politickej svetovlády. Dnes na toto nebezpečenstvo ukazujú ľahko identifikovateľné znaky:

– vznik masovej selektívno-kompilačnej kultúry. Nastáva stretnutie najrozličnejších kombinácií, kde niet pri týchto mixoch žiadnych obmedzení. Silným prostriedkom je napr. súčasná populárna hudba. Niet tam žiadnej originality, často napodobňovanie tých istých pohybov, motívov v texte, tých istých produktov. Pop music dnes nie je prostriedkom rebélie dospievajúcej mládeže. Ľudia na celej planéte používajú tie isté elektronické zariadenia, aby sledovali alebo počúvali tie isté masovo produkované piesne a príbehy.³⁵ Takáto masa môže byť ľahko manipulovateľná;

– presadzovanie konzumnej kultúry. V pozadí tejto manipulácie sú veľké obchodné spoločnosti, ktoré majú nadnárodné záujmy. Presadili filozofiu: „Peniaze ako zmysel života.“ Ľudstvo spotrebúva svoju energiu v peniazoch a produktoch peňazí. Pomocou peňazí vytvárajú ilúziu, že možno získať moc, šťastie, istotu, naplnenie, pocit osobnej hodnoty. Namiesto toho, aby nás učili, že cesta k plnému životu spočíva v budovaní vzťahov v rodinách, komunitách, s prírodou a so živým kozmom, média ovládané korporáciami nám opakovanie vtĺkajú do hlavy svoj falošný sľub: nech sú naše túžby akékoľvek, trh je cesta vedúca k ich okamžitému uspokojeniu. „Naším cieľom je konzumovať – narodili sme sa, aby sme kupovali (…) Čím viac svojej životnej energie venujeme peniazom, tým väčšiu moc dávame do rúk inštitúciám, ktoré majú pod kontrolou náš prístup k nám a k veciam, ktoré za ne môžeme kupovať. Prenechanie takejto moci slúži záujmom obchodných spoločností, pretože ich stvorili peniaze.“³⁶

– masové rozšírenie komunikačných prostriedkov a strata zmyslu pre súkromie: internet a mobilný telefón umožňujú nielen kontrolu, ale aj lokálne monitorovanie jednotlivca zo strany spoločnosti. Internet je v súčasnosti hodnotený ako vysoko hodnoverné médium zvlášť medzi mládežou. Je tu opäť nebezpečenstvo, že môže pomocou dezinformácií ovládnuť spoločnosť, ak užívateľ internetu nebude používať toto médium s kritickým odstupom;

– mediálne vzbudzovanie stále väčšej predstavy o nebezpečenstve terorizmu môže viesť napr. k zavádzaniu čipov s osobnými údajmi do tela. U niektorých kniežacích rodín a menších delikventov boli čipy už odskúšané. Istým spôsobom ako menšie zlo by mohli ako pomoc proti prípadnému celosvetovému čipovému panstvu byť hackeri, využívajúci počítačový „terorizmus“ na systémy snažiace sa o globálnu kontrolu sveta;

– o možnosti ovládnutia sveta sa píšu aj neteologické práce, podľa ktorých pri ovládnutí spoločnosti môžu zohrať nemalú úlohu nadnárodné spoločnosti.³⁷ Niektoré z týchto spoločností, ako je Bilbergergroup, Ilumináti ap., sa skloňujú v rôznych konšpiračných teóriách. To, že v pozadí spoločenského politického diania môžu stáť ekonomické skupiny, ukazuje aj nie celkom objasnený prípad Gorila u nás.³⁸

A netreba zabúdať na protagonistov týchto „moderných“ zvodov, ktorí často vystupujú ako mesiáši či sprievodcovia pri riešení problémov sveta, ale aj na duchovnej ceste, oháňajúc sa pompéznym pseudoduchovným slovníkom, no v skutočnosti sú len nafúknutými bublinami, ktoré rýchlo spľasnú.

Záver

Katolícka cirkev, ako bolo uvedené na začiatku, nikdy oficiálne nevytvorila systematické učenie o Antikristovi, ale spolu s ostatnými kresťanskými konfesiami je ako strážkyňa, ktorá má upozorňovať na toto nebezpečenstvo. Po Druhom vatikánskom koncile je aj maximálne sebakritická na svoje postoje a metódy v minulosti. Nie je to teda len kritika ad extra, do sveta, ale aj ad intra, do svojho vnútra, na všetko to, čo nie je hodné vznešenosti evanjelia. Poslaním Cirkvi je teda upozorňovať na antikristovské sily brániace šíreniu evanjelia, ale aj na protibožské sily snažiace sa o ideologickú či náboženskú nadvládu nad svetom. V Jánových správach vystupuje mnoho antikristov. V dejinách Cirkvi to boli tí, čo vystupovali hrdo, pohŕdavo, a keď sa dostali k moci, využívajú všetko – nenávisť, moc, podvod – na vykorenenie každej myšlienky na Boha.³⁹ Pokiaľ ide ohľadom osobného či neosobného charakteru Antikrista, so zaujímavým riešením prišiel svojho času Leonardo Boff. Používa obraz o histórii, ktorá má paradoxne dve tváre ako rímsky boh Janus. Jedna – usmievajúca – vyjadruje cnosť, milosť, mladosť. Druhá je cynická, bezcitná, vyjadrujúca egoizmus, pýchu. Sú to dve dimenzie rovnakej reality, ako to naznačil Ježiš v podobenstve o kúkoli a zrne (Mt 13,24-43). Dejiny majú svoju kristovskú atmosféru, ktorá vyvrcholila v Ježišovi Kristovi a je charakteristická triumfom pravdy, spravodlivosti a spolupráce s Bohom, a majú aj svoju antikristovskú atmosféru: históriu nenávisti, vôľu k moci, vládu egoizmu, pýchu, fanatizmus, kde je zisk povýšený za smerodajný; proletariát povýšený na Mesiáša; libido povýšené ako riešenie a vysvetlenie všetkých dynamizmov psychiky. Tieto ideológie majú svojich kňazov a prorokov, keď sa vteľujú do histórie.⁴⁰ Podľa Boffa Antikrist môže byť kolektívnou štruktúrou, od ktorej ťažko oddeliť indivíduum. „História nie je neosobný proces. Kolektívne sily, ideológie moci berú telo osobám individuálnym, historickým, a preto Antikrist môže byť oboje.“⁴¹ Kristus a Antikrist sú reality, pred ktorými stojí každý človek, ktorý má rovnaké šance byť svetlom a tmou, svätosťou a hriechom. Kresťan je svojím srdcom na pomedzí frontových línií, preto je dôležitá jeho osobná sebakritickosť, aby sa neotváral protibožským silám. Duch Svätý nechce dať kresťanom presné informácie o príchode Antikrista, ale chce ich naučiť patričným spôsobom vnímať Pravdu, aby bdeli a nestratili vieru.