Actio et (vel) contemplatio ako prvok komunikácie v liturgii – napätie alebo jednota?

Autor: Peter Caban - Číslo: 2013/3 (Lexikon)

Práce vznikla s podporou Fondu na podporu vědy Filosofické fakulty Katolické univerzity v Ružomberku. –

Boh, ktorý sa stal človekom, volá človeka k sebe. Zostupuje k nemu a človek zas odpovedá Bohu na jeho výzvy. Táto vzájomná činnosť sa deje v každom liturgickom slávení, ktoré je centrom a zároveň i vrcholom života kresťana. Môžeme konštatovať, že v každej liturgii existuje istá činnosť, niečo viditeľné navonok, ale zároveň i niečo hlboko vnútorné, v čom deklarujeme Bohu svoj osobný vzťah k nemu.

Prežívajúc Rok viery, ktorý má viesť k novému obráteniu a k znovuobjaveniu viery, je vhodné si uvedomiť skutočnosť, ktorá nachádza svoje reálne opodstatnenie prežívanej viery v kresťanskej liturgii, a to v jej dvoch dimenziách: actio a contemplatio. Sú to dve činnosti, hlboko zakorenené v duchu kresťanstva, ktoré vplývajú na prežívanie liturgického diania. Panuje medzi nimi súlad či isté napätie? Je to otázka, ktorá hoci už rezonovala v histórii, je stále aktuálna. Má byť liturgia iba viditeľná, hoci zbožná a úprimná, actio bez kontemplácie? Alebo sa stačí zamerať len na „duchovnú účasť“ v zmysle, že vonkajšok je doplnením toho vnútorného? V súčasnej dobe je niekedy zarážajúce, že najzákladnejšie duchovné skutočnosti, ktoré sa viažu ku kresťanskému pojmu contemplatio, dnes v mnohom slúžia k opisu negatívnych stránok ľudského života, napr. pojmy ako mlčanie, skromnosť, pokora, samota, chudoba, vnútorný pokoj a pod. To, čo kedysi mnísi celý život sa snažili vyhľadávať ako prostriedok k nájdeniu Boha, to chce trend dnešnej doby akoby odstrániť. Veď koho dnes osloví mlčiaci chudobný človek, samotár, či ten kto vyhľadáva vo víre tohto sveta len pokoj a kľud? – to je domnienka dnešnej sekularizovanej postmodernej doby.

Boh v priebehu dejín vplýva na človeka, vedie ho svojou vôľou i prozreteľnosťou. Táto komunikácia medzi Bohom a človekom nachádza svoje plné opodstatnenie práve v liturgii. Liturgické dianie je v istom zmysle navonok vždy istá actio, zahŕňajúca v sebe prvky vnútornej contemplatio – liturgickú modlitbu, ako výraz vnútorného života. Právo a povinnosť veriacich aktívne sa zúčastniť na liturgii vychádza zo sviatosti krstu, ktorú sme prijali ako pečať Ducha Svätého a ako učí sv. Tomáš Akvinský, sú aj veriaci laici poverení k aktívnej účasti na bohoslužbe už silou pochádzajúcou z prijatia krstného charakteru.¹

Život človeka ako komunikatívna actio

Život človeka je v podstate „actio,“ je aktívnou komunikáciou, ktorá sa uskutočňuje vo vzájomnom odovzdávaní a prijímaní skutočností. Liturgia je takisto komunikáciou, dialógom medzi Bohom a človekom a zároveň v plnosti liturgického zhromaždenia je aj komunikáciou medzi ľuďmi navzájom. Práve tu sa nachádza patričný priestor hovoriť o účasti liturgického zhromaždenia, o skutočnom, plodnom zapojení sa do bohoslužobného života, čím sa vyjadruje actio v liturgii. Človek v liturgii je symbolom odovzdávania a prijímania: vyjadruje svoje bytie a realizuje to tým, že sa aktívne odovzdáva Bohu. To sa deje slobodným rozhodnutím a nachádza svoju výrazovú formu v pôvodných znakových liturgických úkonoch, ktoré svedčia vo všeobecnosti o liturgickej účasti veriacich. Darovanie, t. j. odovzdávanie seba samého Bohu k dispozícii, je veľmi starým gestom. Je možné a napĺňa sa prijatím darcu v prijatí jeho daru. Vzájomné dávanie a prijatie tvorí, zachováva a prehlbuje liturgické spoločenstvo tým, že vedie k aktívnemu prejavu. Ide o sebadispozíciu slobodnej osoby, o sebaodovzdanie sa bez výhrady Bohu, čo sa deje v liturgii, čím sa získava v duchu evanjelia nový život, život v Kristovi. Kresťanský ľud je kráľovským a kňazským národom, ktorý má mať primerane svojmu stavu účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa naplno realizuje v liturgii. Z toho vyplýva poznatok, že kresťanská liturgia vlastní osobitosť, ktorá ju tak odlišuje od pohanských kultov staroveku, že jej slávením vzniká nový typ budovania liturgického spoločenstva. Veď samotné komúnio v liturgickom zhromaždení je prejavom života a aktivity veriaceho človeka, je zmyslom darovania sa Bohu a otvorením sa komunikácii s ostatnými veriacimi.

Kontemplácia ako vnútorná potreba a povolanie

Kontemplácia je pôvodom latinské slovo a znamená pozorovať, vidieť, hľadieť, uvažovať, ale aj vnímať do hĺbky, pozerať do súvislostí… Prvé preklady slova kontemplovať často používali výraz nazerať v zmysle pozerať sa zúčastnene a pod. Kontemplácia je taká miera nášho ponorenia sa do vnímania Božieho tajomstva, ktorú ten človek, ktorého sa týka, vníma ako jeho prevyšujúce tajomstvo, dar, ktorý mu bol venovaný bez jeho zásluh a bez akéhokoľvek nároku. Vnímané tajomstvo sa javí ako živé a komunikujúce s človekom. Človek vníma dar kontemplácie v liturgii ako milosť, ktorá si podmaňuje človeka, pritom nepotláča jeho slobodu. Apoštol sv. Pavol ho opísal nasledovne: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1Kor 13,12) Pavol tu naznačil svoju skúsenosť kontemplácie. K nej však vedie dlhá cesta, ktorú opisuje aj Prvá kniha kráľov: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu!“ (1Kr 19,7) Z predchádzajúcich pokusov o definíciu kontemplácie vidíme, že ide o spontánne stretnutie sa so Slovom, Božím slovom v liturgii, ktoré má osobný a živý charakter. V kontemplácii sa prechádza od abstraktnej pravdy k Ježišovi Kristovi, ktorý je vteleným Slovom a darcom Ducha. Contemplatio je vpísaná do našej prirodzenosti, môžeme povedať, že je našou najhlbšou vnútornou potrebou, ku ktorej sme povolaní. Kontempláciu treba rozumieť ako nekonečný priestor láskyplného vzťahu s Tým, ktorý nás stvoril pre seba. Kontemplácia Boha je zotrvávanie v láske. A liturgia je v podstate vyjadrením lásky k Bohu. Keď sa už všetko pominie, to jediné ostane: kontemplácia Božej tváre. Skôr ako Boha uvidíme tvárou v tvár, ako nám o tom svedčí i text Tretej eucharistickej modlitby, takého, aký je (porov. 1Kor 13,12), môžeme ho kontemplovať v tvári Krista, ktorý je obrazom neviditeľného Boha (Kol 1,15). Treba tiež zdôrazniť, že kontemplácia Krista nie je odcudzením sa životu, nie je vzdialením sa zo sveta a jeho skutočnosti. Naopak, približuje nás k Tomu, v ktorom „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28), „v ňom prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Kontemplácia nás približuje k Bohu, ktorý svojou preliatou krvou priniesol pokoj zemi i nebu (porov. Kol 1,19-20). V kontemplácii sa otvárame duchovnej skúsenosti, ktorá je kľúčovou pre náš život, svet i Cirkev. Od stupňa lásky k Ježišovi, od úrovne modlitby a kontemplácie bude vo veľkej miere záležať úroveň nášho kresťanstva, našej kresťanskej voľby.²

Kontemplácia ako odpoveď na Božiu ponuku

Každé liturgické spoločenstvo je odpoveďou na Božiu ponuku, aby Boží ľud komunikoval s Bohom a zároveň aj medzi sebou navzájom. To je pravá komunikácia v liturgii v účasti na božskom bytí a živote. Proces vzťahu medzi slobodným Bohom a oslobodeným človekom má osobité predpoklady a štruktúry: Človek je v liturgii vždy Bohom obdarovaný skrze Božiu milosť, a to skôr ako sa on sám môže začať obdarúvať. Preto je pozemský spôsob existencie človeka vo svete rozhodujúci pre modalitu tejto výmeny, ktorá sa stelesňuje v dôraznosti, formovanej liturgiou, pretože spoločníkom a hlavným aktérom liturgie je Boh. Na ňom vždy zostáva hlavná iniciatíva v liturgickom zhromaždení, Kristus je prvým liturgom, ktorý prináša Otcovi obetu. V tradícii Cirkvi nachádzame istý druh kontemplatívnej modlitby, ktorá napomáha vnútornému stretnutiu s Ježišom, prehlbuje v nás odvekú túžbu po dôvernom vzťahu s ním – jedná sa o modlitbu evanjeliovej kontemplácie. Tá vedie nielen k vonkajšiemu poznaniu Ježiša a k jeho nasledovaniu, ale aj k oveľa hlbšiemu vzťahu. Je to modlitba, ktorá pretvára naše srdce, myšlienky i vôľu, aby sme boli „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29). Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že „kontemplatívna modlitba je aj v plnom zmysle slova silná chvíľa modlitby. V nej nás Otec skrze svojho Ducha vyzbrojuje silou, aby v nás mocne zosilnel vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval v našich srdciach“ (KKC 2714). „Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša.,Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa,‘ hovorieval za čias svojho svätého farára sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom. Táto pozornosť voči Ježišovi je zrieknutím sa svojho,ja‘. Jeho pohľad očisťuje srdce. Svetlo Ježišovho pohľadu osvecuje zrak nášho srdca. Učí nás vidieť všetko vo svetle jeho pravdy a jeho súcitu so všetkými ľuďmi“ (KKC 2715). Je to zvláštny druh modlitby, ktorá, ako ďalej uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi, „obracia svoj pohľad aj na tajomstvá Kristovho života. Učí nás tak vnútornému poznaniu Pána, aby sme ho väčšmi milovali a lepšie nasledovali.“

Actio a contemplatio vo vzájomnom vzťahu

Actio a contemplatio sa dnes niekedy stali akoby opozitami. Dnes, keď je mnohokrát prax vyzdvihnutá ako kritérium pravdy, je contemplatio považovaná za niečo abstraktné, niekedy prekonané či až prakticky neužitočné a zbytočné, použiteľné snáď pre kompenzáciu psychického vyčerpania. V bežnom živote sa vyzdvihuje actio, čin, výkon. Tomuto trendu má niekedy pokušenie podľahnúť i kresťanská contemplatio.³ Je nesmierne dôležité, aby v živote kresťana boli vyvážené obidve cesty – via activa a via contemplativa. Meditatívny spôsob poznania je nemenej dôležitý vo vzťahoch človeka voči sebe samému. Mnohí, čo to nepochopia, nemôžu uniesť sami seba, nemôžu byť sami. Mlčanie je pre nich neznesiteľné a samotu chápu ako sociálnu smrť. Človek, ktorý je len navonok plný aktivizmu, hoci by chcel pracovať pre druhých, bez hlbšej contemplatio by zdieľal iba svoju prázdnotu, ktorá by ho v plnej hĺbke nenapĺňala, pretože človek pôsobí na druhých nielen svojimi činmi, ale už aj tým, čím je, svojou bytosťou. Ten, kto je slobodný, môže oslobodzovať iných a zdieľať ich bolesti. Kontemplácia je reflexiou o skúsenosti meditácie. „Existuje iba jediná cesta k dokonalosti, a tou je modlitba. Pokiaľ vás niekto vedie iným smerom, klame vás“ (sv. Terézia z Avily).

Dôležitou skutočnosťou veriaceho človeka je uvedomiť si, že modlitba kontemplácie má byť čas pre Boha. Tak, ako ľudia, čo telefonujú z mobilu – nevnímajú okolo seba nikoho a nič iné, len svoj hovor, a to aj v početnej a hlučnej spoločnosti. A neuveriť nikdy tomu, že „nemám čas na modlitbu“. Fajčiar, nech je akokoľvek zaneprázdnený, si čas na cigaretu vždy nájde.⁴ Kresťanská tradícia zachovala tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontemplatívnu modlitbu (KKC 2699). Kresťanská modlitba má smerovať k poznaniu Božej lásky a k spojeniu s ním (KKC 2708). V contemplatio ide o ponorenie sa nášho vnútra do živého obsahu viery. Naša kontemplácia v liturgii, a to zvlášť pri čítaní a počúvaní Božieho slova,⁵ je vnútorná, tichá radosť z Ježiša Krista, Víťaza nad smrťou, ktorý hlása Otca a je najvyšším sprostredkovateľom spásy, darcom milosti a radosti z evanjelia.⁶ Ako treba usporiadať kontempláciu? To vysvetľuje sv. Tomáš Akvinský. Priateľstvo medzi človekom a Bohom sa môže rozvíjať na troch úrovniach. Sú ľudia, ktorí bez veľkých ťažkostí zanechajú kontempláciu, aby sa venovali pozemským veciam. Je to prejav nepatrnej lásky. Iní sa zasa za žiadnu cenu nechcú zriecť kontemplácie. Tieto dva stupne sú podľa sv. Tomáša nedokonalé. Pravé priateľstvo uskutočňujú ľudia tak, „že sa sami zriekajú kontemplácie Boha, nakoľko v nej zakusujú najväčšiu radosť, aby slúžili Bohu v starostlivosti o spásu blížneho.“⁷

Actio liturgica a komunikácia

Cieľom účasti kresťana na liturgii je vnútorná jednomyseľnosť, ktorá sa prejavuje i navonok v jednote giest, odpovedí a spoločných prvkov liturgického slávenia. Táto liturgická actio sa neohraničuje len na slobodu veriacich, ale je ovocím Ducha a naplnením spoločenstva. Dorozumievanie sa s Bohom v liturgii je predovšetkým milosťou; to platí nielen o sebazjavení Boha, ale rovnako aj o účasti človeka, ktorá sa týmto umožňuje v liturgickej obete a dáva odpoveď. Tento podstatný jav sa odzrkadľuje mnohonásobným spôsobom v nábožensko-dejinnom stave. Obrad obety podstatne spolu určuje skutočnosť, že kresťan nestojí na rovnakej rovine s Bohom, v tom zmysle, že by mu bol rovný,⁸ ale stojí v plodnej komunikácii s Bohom skrze liturgiu. Natoľko zmyslom obety je komunikácia, obrátenie sa k Bohu a Božia odpoveď, základným zmyslom aktivity zhromaždenia v liturgii je odovzdanie sa Bohu a komunikácia medzi veriacimi navzájom. K tomu slúžia v liturgii rôzne druhy modlitby (modlitba prosby, chvály, prezidenciálne modlitby a pod.). Eucharistická obeta je liturgickým úkonom, ktorý spôsobuje, že sa z obyčajného chleba a z vína, ktoré sú matériou k sláveniu, transsubstanciáciou stáva Kristovo telo a krv. Je to spôsob darovania sa Boha človekovi, je to actio medzi Bohom a ľuďmi. Eucharistická hostina je zároveň aj komunikatívnym úkonom: zakladá, zachováva, posilňuje a udržuje spoločenstvo, zvýrazňuje ho a privádza k existencii plného duchovného života. Actio v liturgii je znakom prijímania sa navzájom v dosahu sveta, ktorý je nám ľuďom vymedzený ako životný priestor. Ako pre biologický život je nevyhnutný pokrm a nápoj, rovnako a veľmi podstatne je eucharistická hostina najhlbším náboženským procesom, pokrmom pre duchovný život; je výrazom aktívneho dorozumievania sa, v ktorom jedlo a nápoj predstavujú Božie dary, je to Boh sám.⁹

Nábožensko-antropologický význam pojmu actio v liturgii

Činnosť veriacich v slávení Eucharistie sa jednoznačne deje aj za pomoci rôznych znakov a symbolov. Ústredným znakom osobného, vedomého dorozumievania sa je slovo, reč. Slovný prejav, ktorý môže byť aj modlitbou, je podstatným prvkom každého bohoslužobného liturgického úkonu. V liturgii neslúži slovo len k informácii, ono je oznámením v kvalifikovanom zmysle: slovo od Boha ako partnera bohoslužobného dialógu, umožňujúce odpoveď ľudí, v ktorej sa prejavuje ich odovzdanie sa Bohu vo viere. Toto dialogické slovné dianie je performatívnym rečovým úkonom, to znamená, že má silu nastoliť a zmeniť skutočnosť. Zakladá, prehlbuje, obnovuje spoločenstvo, ktoré sa v tomto rozhovore zdieľa, a tak komunikuje podiel na bytí toho druhého. Liturgia je komunikatívna actio slova v bohoslužbe a je základnou platformou slávenia, pretože zakladá a zdôvodňuje v celku i jednotlivo odpoveď viery vysvetľujúc jej príznačný výraz.¹⁰

Actio a liturgický symbol

Istá actio v liturgii v sebe zahŕňa aj pochopenie liturgických symbolov. Už ich samotná prítomnosť má výchovný vplyv na ľudí, ktorí si snáď ani niekedy neuvedomujú ich význam. Symboly v liturgii si vyžadujú trvalú mystagógiu a vysvetlenie na báze liturgickej katechézy, ktorá by umožnila veriacim i kňazom napredovať v poznávaní sláveného tajomstva. Neverbálne znaky a symboly (gesto, hudba, rúcho, scénické, obrazové, architektonické stvárnenia, použitie prírodných prvkov...) patria tiež k istej actio v liturgickom zhromaždení, majú svoju vierohodnosť a rozširujú výrazové pole liturgického úkonu, v ktorom sa slovo a skutok spájajú v jedno. Slová a neverbálne znaky sú v liturgii navzájom komplementárne, ale neverbálne znaky sú do tej miery odkázané na slovo, ako im ono poskytuje jednoznačnosť a zmysel. Ich prirodzená, viacvýznamová reč zaväzuje k zmyslu zjavnému v slove, čo sa deje v aktívnej účasti liturgického zhromaždenia. Slovo má teda prednosť oproti neverbálnemu znaku, pretože nepatrí len k naturálnej, ale aj k osobnej rovine diania. Slovo vstupuje podľa potreby do znakových úkonov (napr. liatie vody, pomazanie...) za tým účelom, aby zvýraznilo svojím prirodzeným symbolickým obsahom tú skutočnosť, ktorá spočíva v podstate danej sviatosti. Symbol objasňuje a naznačuje zmysel, pri sviatostných úkonoch ho dokonca sprítomňuje. V liturgickej actio nejde len o kultové zapojenie sa ľudí, ale aj o dejiny spásy medzi Bohom a jeho povolaným ľudom – dejiny, ktoré sa nemohli adekvátne prejaviť len prirodzenými znakmi, ale potrebovali reč, zjavenie Boha, ktoré smeruje k človekovi. Spoločenstvo, zhromaždené pri oltári k sláveniu Eucharistie, má tvoriť spolu s kňazom, ktorý mu predsedá, jednotu zúčastnenia sa v liturgickom zhromaždení, pretože slávenie Eucharistie nie je súkromnou záležitosťou, ale je záležitosťou celej Cirkvi. O všetkých účastníkoch slávenia platí, že „pri slávení svätej omše sú veriaci svätým spoločenstvom, získaným Božím ľudom, kráľovským kňazstvom, aby mu ďakovali a prinášali nepoškvrnenú obetu nielen rukami kňaza, ale aj spolu s ním, a tým sa učili sami sa podávať Bohu“.¹¹ Práve Cirkev „je ľudom, ktorý ďakuje za tajomstvo spásy skrze Krista tým, že prináša svoju obetu...“¹² Táto oblatio sa deje v celých premenách dejín Cirkvi v eucharistickej liturgii skrze slovo, ktoré je pokračovaním Kristovho príkazu: „Toto robte na moju pamiatku!“ (Lk 22,19) Cirkev plní tento Kristov príkaz od najstarších čias skrze apoštolov a ich nástupcov a koná Eucharistiu na jeho pamiatku.¹³ Vplývajúc z toho má byť naša účasť na liturgii autentická, to znamená zhodujúca sa s naším životom, čo si vyžaduje stálu a pevnú dispozíciu, ktorou je viera. Ona odhaľuje rôzne a veľmi bohaté významy liturgických znakov. Len viera umožňuje kňazovi uskutočňovať jeho vlastnú, aktívnu úlohu – byť posvätným Kristovým nástrojom a slúžiť jeho mystickému telu, ktorým je Cirkev.¹⁴

Actio v plnosti liturgických služieb

Hoci je liturgické zhromaždenie spoločenstva bratským a svorným stretnutím Božieho ľudu na životnej ceste so svojim Stvoriteľom a všetci členovia by mali mať v ňom účasť, predsa sú nutné v tomto zhromaždení rozličné funkcie a stupne. Nie každý môže aktívne vykonávať ľubovoľnú funkciu, čo vyplýva nielen z rozumových úvah o zachovaní poriadku, ale aj priamo podľa Kristovho ustanovenia z podstaty Cirkvi, zvlášť pri úlohách vyžadujúcich si sviatosť posvätného stavu.

Liturgickej actio predsedá celebrant, ktorý vedie celé zhromaždenie a uvádza jeho modlitbu. V ranej dobe kresťanstva, čo môžeme badať už z niektorých kázní sv. Augustína, mohol celebrant dokonca samostatne rozdeľovať rozličné cirkevné úrady či služby či voľne zvoliť texty pre čítania alebo pre spev a dávať znamenia pre ich začiatok a koniec atď. Celebrant vykonáva posvätné úkony a láme ľudu chlieb Božieho slova i Eucharistie; nie je iba ten, ktorý dbá len nad rubrikami a poriadkom v kostole, aj keď poriadok tvorí neoddeliteľnú časť liturgického slávenia, ale je ten, v ktorom sa stýka nebeské s pozemským, ktorý berie do rúk Krista. Medzi ostatnými služobníkmi, ktorí zastávajú nejaký úrad v liturgickom zhromaždení, sú jedni poverení ako služobníci Božieho slova ohlasovať Božie slovo v čítaniach; iní sú služobníkmi celebrujúceho kňaza, ktorí asistujú a príp. ako mimoriadni vysluhovatelia pomáhajú rozdávať sv. prijímanie; napokon iní stoja v službe ľudu, ktorý vedú či sprevádzajú. Medzi celebrantom a Božím ľudom je množstvo liturgických služobných funkcií, ktoré napomáhajú, aby actio liturgica vynikla svojou krásou a pestrosťou služieb. Toto rozoznávanie a rozpoznávanie úradov či služieb robí zo zhromaždenia spoločenstva jedno telo ako prejav Kristovho mystického tela¹⁵ a z liturgie hierarchický spôsob zapojenia sa v usporiadanej harmónii celého úkonu.¹⁶ Pretože čítanie Božieho slova má veľmi dôležitú úlohu v liturgickom zhromaždení, existovali od prvopočiatkov Cirkvi¹⁷ vlastní čitatelia Božieho slova, z ktorých onedlho vznikol vlastný hierarchický stupeň lektorát.¹⁸ Ďalej treba brať do úvahy už naznačené úlohy akolytu, sacelána, organistu,¹⁹ žalmistu,²⁰ predspeváka, schóly cantorum, miništrantov a iných liturgických služobníkov, vykonávajúcich actio v liturgii.

Záver

Actio i contemplatio v priebehu dejín kresťanskej bohoslužby naberali rôzne dimenzie. Jasne však vidíme, že Božie pôsobenie dáva Cirkvi nádej a odvahu všetkých vychovávať ku skutočne plodnému zapájaniu sa a prežívaniu eucharistickej obety z hľadiska činnosti i vnútornej modlitby. Podstatnú plnosť kresťanskej bohoslužby v zmysle pojmov actio et contemplatio liturgického zhromaždenia nemožno odvodzovať len z čisto ľudských zdrojov. Boh je primárnym dejateľom liturgie. V každej sv. omši sa zúčastňujeme na kulte Boha, pričom to nemáme chápať ako povinnosť, ale skôr ako právo, privilégium, vrchol a prameň posvätenia človeka. Má to byť skutočná participatio actuosa, vonkajšia i vnútorná, teda zapojenie sa do liturgie celou svojou bytosťou, čo nám prináša predovšetkým Božiu milosť pre náš duchovný osoh, ale i pre vnútorné dobro kresťanského spoločenstva. Actio v liturgii predpokladá contemplatio. Skutočná actio liturgica musí vychádzať z vnútornej contemplatio a na druhej strane contemplatio bohoslužby by nebola v plnosti vyjadrená, ak by neexistovala i actio v liturgii.