Andrej Slodička a kol., DEJINY RELIGIONISTIKY NA SLOVENSKU

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2013/3 (Recenze)

Andrej Slodička a kol., DEJINY RELIGIONISTIKY NA SLOVENSKU. Prešov 2012.

Monografia obsahuje príspevky dvanástich autorov, ktorí sprostredkúvajú informácie o vzniku a súčasnom stave slovenskej religionistiky.

V zborníku prevláda názor (Slodička, Kečka atď.), že zakladateľom slovenskej religiozity je Ján Komorovský, ktorý pred vydaním monografie, 20. 3. 2012, zomrel. Príspevok Jánosa Molnára – Rudolf Macúch (1919–1993) slovenský teológ, orientalista a religionista – tvrdí, že práve Macúch, významný odborník svetového mena, je zakladateľom slovenskej religionistiky. Vedecká a prekladateľská práca Macúcha (napr. Korán v slovenčine) je nepochybne významná. Avšak vzhľadom na to, že Macúch prežil podstatnú časť mimo Slovenska a v podstate sa nezúčastnil na budovaní inštitúcií ohľadom religionistiky na Slovensku, myslím, že prvenstvo zakladateľa a organizátora religionistiky treba ponechať prof. Komorovskému.

Na tvorbu, resp. na jednu zo „srdcoviek“ Komorovského diela, Vladimíra Solovjova, nadväzuje v zborníku aj článok J. Hospodára Pokus o odkrytie významu Vladimíra S. Solovjova a jeho stúpencov pre „dýchanie dvoma pľúcami“. V príspevku Daniela Slivku – Prínos slovenskej biblistiky k poznaniu fenoménu náboženstva – je cenný zoznam pôvodnej slovenskej literatúry k téme. Monika Záviš (Religionistika na Evanjelickej fakulte UK v Bratislave: z dejín, súčasnosti a budúcnostnej perspektívy) poinformovala o výuke religionistiky na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK Bratislava. V závere celý vývoj na fakulte sumarizuje: „Religionistika prešla svojím vývojom od poplatnosti degeneračnej hypotéze o vzniku náboženstva a apologetickým tendenciám (Osuský), cez obdobie podriadenosti systematickej teológii (Michalko), po priklonenie sa k Tilichovej koncepcii náboženstva (Olexa, Ondejkovič, Gažík) a súčasnému postaveniu ako disciplíny, ktorá vedie študenta k rešpektu inakosti s vnútorným pochopením iných náboženských systémov a tradícií s cieľom byť schopný viesť konštruktívny medzináboženský dialóg v bilaterálnej i multilaterálnej rovine.“ (s. 81)

Mária Poliaková sa zaoberá fundamentalizmom (Problematika náboženského fundamentalizmu v ponímaní religionitiky na Slovensku), pričom jej záujem uviazol pri islame. Bolo by bývalo vhodné doplniť tiež pár slov o hinduistickom a judaistickom fundamentalizme. V závere autorka tvrdí: „To, čo sa o islame môžeme dočítať v tlači, alebo to, čo počujeme v médiách, je častokrát desivé. Desivé kvôli množstvu predsudkov a démonizujúcemu tónu, ktorým sú súdy a názory o islame prednášané. Nikto sa nebojí budhizmu alebo hinduizmu, ale voči islamu je strach bežným postojom.“ (s. 94) Čudujem sa počudovaniu autorky voči „predsudkom“ k islamu, ak sa sledujú štatistiky, ktoré nás „nepustia“, ohľadom podielu muslimov, v komparácii s inými náboženskými tradíciami, na nábožensky motivovaných vojnách a terorizme. V tomto smere odporúčam knihu Benjamina Kurasa Jak zabít civilizaci (Bronet 2011). Príspevok Poliakovej moje „predsudky“ voči tomuto nepredvídateľnému náboženstvu nerozptýlil.

Trstenského sociologicky príspevok Religiozita na Slovensku od roku 1990 po súčasnosť prehľadne prezentuje stav religiozity na Slovensku. Veľmi originálny je príspevok Andrey Čusovej Dielo Vojtecha Zamarovského ako prínos do slovenskej religionistiky. Odhliadnúc od toho, či bol alebo nebol spolupracovník tajnej služby, jeho pop-vedecké dielo je pre rozšírenie obzorov o starovekých kultúrach v časoch, keď sme boli uzavretí v klietke komunizmu, veľmi významné. Isté rozpaky budí aj príspevok Veroniky Schlossarovej Súčasné vyučované predmety zaoberajúce sa okultnými praktikami na jednotlivých pracoviskách religionistiky a náboženstiev, a to z dvoch dôvodov: 1. Čitateľ dostane len málo konkrétnych informácií, aký je skutočný stav vyučovania o okultných praktikách na jednotlivých pracoviskách religionistiky. Bolo by bývalo dobré, keby aspoň spomenula časopis Rozmer. 2. Text Schlossarovej, v ktorom sa stručne okrem šamanizmu a totemizmu spomínajú aj východné náboženstvá, budí dojem, že tieto náboženstvá sú len okultnou hrozbou. Nepochybne v nich existujú aj povery a okultné praktiky, ale redukovať ich na okultizmus by bol skutočne omyl. Mimokresťanské náboženstvá sú výzvou, konkurenciou, ale nie nepriateľom. Taká je línia Katolíckej cirkvi a väčšiny veľkých kresťanských cirkví, ktoré sa zúčastnili na medzináboženskom stretnutí v Assisi (1986, 2001, 2011). Diskutabilný je aj názor Kedena, že východné náboženstvá vedú k pasivite (s. 160). Stačí spomenúť dalajlámovu angažovanosť za mier vo svete, ekologické aktivity budhistov (viď napr. D. LUŽNÝ: Zelení bódhisattvové. Sociálně a ekologicky angažovaný buddhismus, Masarykova univerzita, Brno 2000). Škoda, dobre zvolená téma, ktorú by bolo treba precíznejšie spracovať.

Zborník je vzácnym príspevkom pre skúmanie dejín religionistiky a môže byť inšpiratívnym dielom pre podrobnejšie rozvinutie niektorých načrtnutých tém.