Kresťanský komunizmus lásky v paraguajskom jezuitskom štáte

Autor: Karol Dučák - Číslo: 2013/2 (Články)

Po búrlivom roku 1989 sa zdalo, že vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti je utópiou, ktorú nie je možné realizovať v praxi. A predsa už pred niekoľkými storočiami takúto spoločnosť vytvorili jezuiti v paraguajskom jezuitskom štáte. Spoločné vlastníctvo, bezplatné školstvo, bezplatná zdravotná starostlivosť vrátanie liekov zdarma, osemhodinový pracovný deň, päťdňový pracovný týždeň, plná zamestnanosť obyvateľstva, plánované hospodárstvo, dobre organizovaná poľnohospodárska veľkovýroba, rozvoj remesiel a priemyslu, špecializácia a koordinácia hospodárskej činnosti v rámci jezuitského štátu, toto všetko boli výdobytky, ktorými jezuiti výrazne predbehli svoju dobu.

Obyvatelia jezuitmi budovaných indiánskych obcí, takzvaných redukcií, z ktorých sa skladal jezuitský štát v Paraguaji, si boli rovní. Neboli tu bohatí ani chudobní. Nejestvovalo súkromné vlastníctvo nehnuteľností a takmer všetok majetok redukcií bol spoločným vlastníctvom ich obyvateľov. Všetko, čo Indiáni potrebovali k životu, dostávali zdarma od spoločenstva redukcie. V jezuitskom štáte nikto nežobral, nikto nebol opustený, cudzí, zbytočný. Mladomanželia dostávali po svadbe od svojich obcí do užívania dom so základným zariadením a kusom poľa. Náklady na svadbu hradila komunita príslušnej redukcie. V redukciách nemali peniaze, ba – ako píše tirolský jezuita Sepp von Rainegg, ktorý tu pôsobil vyše 40 rokov –, bol pre redukčných Indiánov „dokonca aj výraz peniaze neznámy“.¹

Toto nie je rozprávka, ale skutočnosť, doložená historickými dokumentmi. Pritom spravodlivá spoločnosť jezuitov bola založená na princípoch lásky k Bohu a lásky k blížnemu, nie na princípoch triednej nenávisti a permanentného triedneho boja, ako to neskôr praktizovali vo svojom nedokonalom modeli sociálnej rovnosti boľševici a ich nasledovníci. V jezuitskom štáte nejestvovalo prenasledovanie človeka pre vieru či politický názor. Nedošlo tu k nijakej poprave. Mučenie, v tej dobe hojne rozšírené vo svete, bolo v paraguajských redukciách neznámym pojmom. Nepoznali tu ani trest smrti. Dokonca ani za také závažné zločiny ako vražda sa neudeľoval trest smrti, ale zločinec bol odsúdený na doživotný žalár, ktorý však v praxi trval nanajvýš desať či pätnásť rokov. V roku „1716 zmenil generál p. Tamburini doživotný trest na desaťročný“.² Obzvlášť nebezpečných a nepolepšiteľných zločincov vykázali z redukcie, ako to rozhodol už Diego de Torres Bollo, prvý provinciál Paraguaja, v prípade čarodejníkov.³

V roku 2009 uplynulo 400 rokov od založenia jezuitského štátu, v ktorom bezmála 160 rokov fungoval osobitý kresťanský komunizmus lásky. Dokázal konkurovať iným spoločenstvám svojej doby nielen usporiadaním spoločnosti, ale aj ekonomicky. Aj preto bol napokon potlačený silou.

Zopár všeobecných informácií na úvod

Je absolútne vylúčené na relatívne malej ploche článku seriózne objasniť celú rozsiahlu problematiku jezuitského štátu. Možno reálne rozobrať – aj to veľmi stručne – len niektorý jej aspekt. Ponechajme preto stranou historický vývoj jezuitského štátu a venujme sa výlučne problematike jeho spoločenského zriadenia. Na úvod je však predsa len nevyhnutné uviesť aspoň zopár základných všeobecných informácií pre lepšie pochopenie problematiky.

Jezuitský štát v Paraguaji vznikol v roku 1609 vytvorením prvej redukcie s názvom San Ignacio Guazú (staršia) a zanikol v roku 1768 vyhnaním jezuitov z redukcií Paraguaja. Celkove sa skladal z 33 redukcií, ktoré vytvorili misionári SJ v jezuitskej provincii Paraguaj. Vtedajšia jezuitská provincia Paraguaj však bola omnoho väčšia ako súčasná Paraguajská republika. 32 zo všetkých 33 redukcií jezuitského štátu obývali Indiáni kmeňa Guaraní, ktorí boli pred príchodom jezuitov polonomádi a živili sa lovom, rybolovom, ale aj primitívnym poľnohospodárstvom. Žili v rodoch a počas poľnohospodárskych aktivít vytvárali malé dediny s 3–6 domami.⁴ Jedno také obydlie obývalo mnoho rodín, často aj 200 ľudí.

Každý rod mal svojho náčelníka, takzvaného kacika, ktorého náčelnícka hodnosť bola dedičná. Kacikovia boli príslušníci domorodej šľachty, ktorá mala v primitívnom spoločenstve necivilizovaných Guaraníov výsadné postavenie. Kacik požíval veľkú vážnosť a ostatní členovia rodu mu boli bezpodmienečne podriadení. Keď začali jezuiti s evanjelizáciou Guaraníov, akceptovali toto pôvodné spoločenské usporiadanie a práve kacikovia zohrali významnú rolu pri evanjelizácii Guaraníov. V prípade, že misionári získali na svoju stranu kacikov, nasledovali ich celé rody. Na založenie redukcie bolo potrebné presvedčiť viacerých kacikov, pretože rod jedného kacika počtom nestačil na vytvorenie dostatočne veľkej redukcie. Stojí za zmienku, že výsadné postavenie kacikov rešpektovali jezuiti aj neskôr, po ich začlenení do redukcií. V kostoloch mali vyhradené čestné miesta a počas celej doby existencie jezuitského štátu požívali v redukciách rôzne privilégiá. Ich výsadné postavenie akceptovala aj španielska koruna. Oni a ich prvorodení synovia boli oslobodení od platenia tribútu (dane) španielskej korune, dokonca boli postavení na úroveň španielskych šľachticov a užívali španielsky šľachtický titul don. Aj pre kacikov však platila pracovná povinnosť. Počet kacikov sa líšil v závislosti od veľkosti redukcie. Ako uvádza Cardiel, „v každej dedine bolo 20–40 kacikov“.⁵

Celkový počet obyvateľov jezuitského štátu veľmi kolísal a najvyšší stav dosiahol v roku 1732, kedy žilo v redukciách vyše 141 tisíc Guaraníov.⁶ Keď bol jezuitský štát v roku 1768 násilím zlikvidovaný, žilo v redukciách okolo 100 tisíc Guaraníov.⁷

Základ hospodárstva jezuitského štátu v Paraguaji tvorilo, podobne ako v celom vtedajšom svete, poľnohospodárstvo. Najväčšie lány polí, zvyčajne v blízkosti obydlí, tvorili obecné polia, v reči Guaraníov označované ako tumbambae. Boli to vlastne poľnohospodárske družstvá, či – ako ich nazýva Otruba – „vzorové kolchozy“.⁸ Okrem spoločných pozemkov tu jestvovali aj rodinné polia, zvané abambae, ktoré takisto patrili obci, ale rodiny ich dostávali do bezplatného užívateľského práva. Poľnohospodárstvo bolo základom hospodárstva jezuitského štátu počas celej jeho existencie, no popri tom sa búrlivo rozvíjali remeslá. Neoceniteľný dar európskej vzdelanosti, ktorý domorodcom nezištne odovzdali misionári SJ, zmenil pozoruhodným spôsobom život týchto ľudí. Rozvoj remesiel vyústil postupom času do procesu industrializácie redukcií. V osadách Guaraníov vznikali remeselné veľkovýrobne, manufaktúry, ba aj skutočné fabriky, ktoré vyrábali rozličné priemyselné výrobky. Faßbinder píše, že oblasť jezuitských redukcií bola „jedinou priemyselnou krajinou Južnej Ameriky“.⁹

+Spoločenský systém

Niet v Katolíckej cirkvi rehole, ktorá by bola vnímaná s takými protichodnými postojmi, ako Spoločnosť Ježišova. Priaznivci a prívrženci ju ospevovali, kým nepriatelia ju nenávistne zatracovali. Takéto protichodné postoje sa vzťahovali aj na najúchvatnejší počin jezuitov – republiku Guaraníov v Paraguaji. Priaznivci jezuitov v ňom videli realizáciu ideálneho spoločenského zriadenia. Napríklad Špirko považuje jezuitský štát v Paraguaji za uskutočnenie ideálov komunizmu „na spôsob starokresťanského komunizmu lásky“.¹⁰

Podľa Fülöpa-Millera dokonca „zodpovedal tento indiánsky štát najmodernejším demokratickým požiadavkám“.¹¹

Naopak opačný extrém predstavuje napríklad Lafargue, socialista a zať Karola Marxa, ktorý opisuje jezuitskú republiku ako „kapitalistický štát, ktorý odsúdil mužov, ženy a deti na nútené práce a bič, a pozbavil ich všetkých práv“.¹² Štúdium pomerov v jezuitskom štáte však usvedčuje Lafargua buď z povrchnej znalosti faktov, alebo z očividných klamstiev. Sám Lafargue si vo svojom diele často protirečí a pri hodnotení jezuitov prechádza z extrému do extrému. Na jednej strane jezuitov haní, na druhej strane nešetrí slovami chvály na ich adresu. Okrem iného o nich píše, že „misionári, ktorí zakladali misie v týchto panenských krajinách, preukázali mimoriadnu a obdivuhodnú múdrosť, sebazaprenie a šikovnosť pri riadení ľudí. Nestačia slová na vyjadrenie uznania pre týchto otcov jezuitov, ktorí bez rodiny, bez toho, aby sa riadili osobnou ctižiadostivosťou, strávili svoj život, alebo prinajmenšom svoje najlepšie roky medzi Indiánmi, akoby v pustatine.“¹³ Navyše označuje jezuitský štát za „sociálny experiment, a síce jeden z najzaujímavejších a najnezvyklejších, aké kedy boli uskutočnené“.¹⁴

Medzi uvedenými krajnými protiľahlými polohami nachádzame menej vyhranené postoje, no dá sa povedať, že „takmer všeobecne je,jezuitský štát‘ priraďovaný ku komunistickým štátom“.¹⁵ Zrejme aj preto mali jezuiti vždy toľko odporcov.

Položme si však otázku, nakoľko sa spoločenské zriadenie v jezuitskom štáte stotožňovalo s definíciou komunizmu. Pojem komunizmus je odvodený od latinského slova communis (spoločný) a vo svojej čistej forme znamená beztriedne spoločenské zriadenie, v ktorom vôbec nejestvuje súkromné vlastníctvo. Podľa Faßbindera „vedie komunistický princíp vo svojej najprísnejšej forme k zrušeniu rodiny tým, že sa majetkové spoločenstvo rozšíri aj na ženy a deti“.¹⁶ Takéto tendencie nachádzame napríklad u Platóna a Campanellu.

Je potrebné jednoznačne konštatovať, že z pohľadu katolíckej viery je takáto „najprísnejšia forma“ komunizmu morálne neprípustná a je príznačné, že v komunistických spoločenstvách pevne zakotvených v katolíckej viere sa komunizmus nikdy nezvrhol do takých obludných rozmerov. Aj v paraguajskom jezuitskom štáte misionári SJ zaviedli neporušiteľnosť rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Pred kristianizáciou mohol mať indiánsky náčelník Guaraníov „15, 20, i 30 žien“.¹⁷ Pritom mohol každú z nich kedykoľvek zapudiť. Jezuiti zásadným spôsobom zmenili situáciu. Zrušili predchádzajúcu polygamiu kacikov, zaviedli monogamiu, dali ženám aspoň základné vzdelanie a pozdvihli ich na úroveň predtým nepredstaviteľnú. Možno teda konštatovať, že kresťanská viera, ktorú do redukcií priniesli misionári, zlepšila spoločenské postavenie ženy. Aj preto „práve ženy akceptovali nové náboženstvo oveľa ľahšie ako muži a chodievali vo veľkých množstvách na bohoslužby“.¹⁸

Zo všetkých uvedených skutočností je zrejme, že pojem komunizmus nemá jednotnú interpretáciu a v praxi nie je možné stanoviť ani jednotný model komunistickej spoločnosti. Preto je potrebné, dokonca nevyhnutné, kategoricky odlišovať kresťanské a ateistické modely komunizmu. Najkrajšiu definíciu kresťanského komunizmu formuloval Dr. Špirko, keď napísal o spoločenstve prvých kresťanov v Jeruzaleme toto: „Pri nanebovstúpení Pána mala Cirkev Kristova v celom Judsku a Galilejsku okolo 500 prívržencov, z ktorých 120 – keď aj apoštolov rátame – žilo v Jeruzaleme. Pod dojmom Petrovej kázne v Turíčny deň dalo sa pokrstiť 3000 a skoro potom ďalších 2000 ľudí. Boli to židokresťania, ktorí tvorili prvú cirkevnú obec v Jeruzaleme. Ňou sa vlastne začínajú dejiny Cirkvi. O jej vnútornom živote a ďalšom rozširovaní podávajú nám úchvatný obraz Skutky apoštolské:,Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu myseľ a nikto nepovažoval za svoje niečo z toho, čo mal, ale všetko mali spoločné.‘ (Sk 4,32) Bol to istý druh komunizmu, pravda nie nanúteného, ale prúdiaceho z kresťanskej lásky k blížnemu, ktorá nestrpela, aby spolubrat trpel núdzu. Tú spoločnosť viedli apoštolovia na čele s Petrom.“¹⁹

Bolo to teda spoločenstvo lásky, ktorá nestrpela, aby sa ktorémukoľvek členovi tohto spoločenstva diala krivda. Takže nielen spoločné vlastníctvo, ale aj spoločná zodpovednosť za telesné aj duchovné blaho každého blížneho. Tým sa kresťanský komunizmus, ktorý Dr. Špirko výstižne pomenúva komunizmom lásky, pretože bazíruje na princípoch lásky k Bohu a k blížnemu, líši od akéhokoľvek ateistického modelu komunizmu.

V súvislosti so spoločenským zriadením jezuitských redukcií v Paraguaji je paradoxné, že jezuiti si nikdy nezakladali na tom, aby ich spoločenstvo bolo označované ako komunistická spoločnosť. Nemali dokonca záujem ani na udržiavaní homogénneho komunistického vlastníctva v redukciách, ale snažili sa viesť Guaraníov k podnikateľským aktivitám. Tento moment sa v sekundárnej literatúre o jezuitskom štáte často prehliada. Hartmann píše: „Stále znovu sa kritizuje, že jezuiti svojim spoločenským systémom málo vychovávali Indiánov ku kapitalisticko-podnikateľskej iniciatíve.“²⁰ Bolo by nespravodlivé obviňovať tohto nemeckého autora zo zaujatosti voči jezuitom. Hartmann nesporne vychádzal z precízneho štúdia veľkého množstva prameňov a zdrojov a spomínané konštatovanie sa vzťahuje na početné stanoviská mnohých iných autorov sekundárnej literatúry. Je však potrebné konštatovať, že takéto obvinenia na adresu jezuitov, ktoré sa často objavujú v rôznych zdrojoch, sú prinajmenšom zjednodušené, ak nie neoprávnené. Lugon píše, že istý čas pred zánikom jezuitského štátu misionári SJ „vskutku vyvíjali viac či menej rozhodné úsilie, zamerané na zavedenie a osvojenie si záľuby v súkromnom ​​vlastníctve. Tieto snahy nepriniesli výsledok následkom nedostatku záujmu a pasívnej rezistencie zo strany Guaraníov. To však nemení fakt, že v tomto období by Indiáni boli mohli stať sa vlastníkmi, alebo presnejšie povedané, súkromnými správcami určitej plochy pozemkov, ak by to boli chceli.“²¹

V podobnom duchu píše aj Komorovský: „Je isté, že v posledných desaťročiach trvania republiky otcovia vynakladali značné úsilie, aby Guaraníom vštepili záľubu v súkromnom vlastníctve, ale toto úsilie narážalo na odpor Indiánov. Zavedené návyky boli také silné a tak veľmi zodpovedali sociálnemu zmyslu Guaraníov, že všetko išlo ako predtým.“²²

Na obhajobu jezuitov je potrebné uviesť aj iné argumenty. Jezuiti neboli jasnovidci a nemohli vedieť, že ich experiment, ktorý tak obdivuhodne prosperoval, bude násilne potlačený. Nemali teda dôvod pripravovať Indiánov na iné pomery. Okrem toho komunistická spoločnosť redukcií bola spravodlivým spoločenstvom rovných a jezuiti nemali dôvod meniť situáciu v tomto spoločenstve násilným spôsobom, proti vôli Indiánov. Zvlášť preto nie, že si uvedomovali „až priveľmi dobre, že rozvíjanie zmyslu pre egoistický prospech iste povedie k úpadku náboženského a spoločenského života v ich spoločenstvách“.²³ Inými slovami, zachovanie komunistického spoločenstva redukcií umožnilo zachovanie rajskej nevinnosti Guaraníov. Alebo, môžeme koniec koncov argumentovať aj opačne: rajská nevinnosť Guaraníov prekazila vznik vykorisťovateľského kapitalistického zriadenia v redukciách.

Guaraníovia boli snáď jediní obyvatelia tohto sveta, ktorých nebolo možné nakaziť mamonárstvom. V Južnej Amerike tej doby máme dočinenia s dvomi extrémami. Väčšina Európanov prúdila do Ameriky v honbe za mamonou. Guaraníovia predstavovali opačný extrém. Boli snáď jediným národom sveta, ktorý bezvýhradne akceptoval slová Ježiša Krista: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte:,Čo budeme jesť?‘ alebo:,Čo budeme piť?‘ alebo:,Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba.“ (Mt 6,31-34) Guaraníov naozaj vôbec netrápilo, či budú mať zajtra niečo do úst alebo do čoho sa odejú. Ich vlastné polia boli spustnuté a zanedbané v kontraste so spoločnými poliami redukcií, ktoré boli vďaka istému nátlaku zo strany jezuitov vzorne obrábané. S istou trpkosťou to konštatoval aj páter Sepp, ktorý o svojich Indiánoch napísal: „Oni sa vonkoncom nestarajú o zajtrajšok.“²⁴

Ich indiferentný postoj k materiálnym veciam hraničil s ľahkomyseľnou nezodpovednosťou a spôsoboval vážne starosti ich dušpastierom. Misionári sa totiž nemohli naplno venovať svojim dušpastierskym povinnostiam, pretože museli v prvom rade zabezpečiť materiálne potreby Guaraníov. Jezuitský misionár José Cardiel, ktorý strávil v redukciách 38 rokov svojho života, si na jednom mieste svojho diela takto povzdychol: „Čo viac by sme si želali, ako oslobodiť sa od toľkých svetských starostí (...) Keby títo Indiáni boli ako Španieli alebo ako Indiáni v Peru a Mexiku (...) Ale oni sú celkom odlišní.“²⁵

Odlišná mentalita Guaraníov podmienila dlhodobú úspešnú existenciu komunizmu jezuitských misií v Paraguaji, ktorý bol v tomto regióne ojedinelý. V redukciách „iných indiánskych kmeňov Paraguaja, napríklad Chiquitos alebo Pampas, ktorí ukázali viac zmyslu pre hospodárenie ako Guaraníovia, sa ponechalo náležite viac voľnosti súkromnému hospodárstvu; kým v iných jezuitských misiách sa komunizmus vôbec nezavádzal.“²⁶

Absencia individualizmu a materializmu v povahe a myslení Guaraníov na jednej strane a ich vrodený silný kolektivizmus na druhej strane, ich typická ťažkopádnosť a lenivosť, vrodená prostoduchosť a nenáročnosť, dobre fungujúci systém distribúcie materiálnych statkov zo spoločných zásob redukcií, absencia peňazí, prísnosť mravov, obmedzovanie prístupu cudzincov do redukcií a relatívne homogénne spoločenstvo redukcií, to boli šťastné okolnosti, ktoré bránili vzniku kapitalizmu a naopak podmienili vytvorenie ideálneho spoločenského poriadku Guaraníov. Paradoxne, aj keď vytvorenie komunistickej spoločnosti nebolo poslaním jezuitov v Paraguaji, predsa „sa práve jezuitom v Paraguaji podarilo túto utópiu uskutočniť. Hoci boli vzdialení úsiliu budovať svoj štát na akejkoľvek teórii, využili proste patres oveľa viac rajskú nevinnosť svojich Indiánov a na nej vybudovali celú hospodársku a politickú organizáciu redukcií (...) jezuiti v Paraguaji (...) nemuseli robiť nič iné, než že svoje pravidlá prispôsobili motívom a potrebám necivilizovaných pralesných Indiánov, a,ideálny komunistický štát´ už vzišiel pod ich rukami sám od seba.“²⁷

Ak hodnotíme spoločenské zriadenie v redukciách, musíme konštatovať, že absolútny komunizmus v paraguajských redukciách nikdy nejestvoval, hoci sa tamojšie pomery približovali k vyhranenej predstave absolútneho komunizmu. Mnohé skutočnosti svedčia jednoznačne o komunizme redukcií. Všetky dielne a priemyselné prevádzky, pôda, všetky nehnuteľnosti, ale aj drvivá väčšina hnuteľností v redukciách boli spoločným vlastníctvom redukcií. Nejestvovali peniaze a každý dostával zdarma svoj prídel zo spoločne vyrobených zásob tovaru. Obchod redukcií, s výnimkou nepatrného výmenného obchodu v rámci redukcií, bol monopolom spoločenstva redukcií. Pre hospodársku činnosť bola charakteristická istá miera kooperácie, špecializácie a plánovaného riadenia jezuitského štátu ako celku. Napriek tomu to nebol komunizmus absolútny, pretože Guaraníovia mali aj – hoci nepatrný – súkromný majetok. Rodinné polia, ktoré boli prideľované každej rodine, boli síce majetkom redukcie, no „výnos z rodinných polí a tiež všetko, čo Guaraní vyrobil vlastnou usilovnosťou – zvlášť umelecké drevárske práce – bolo jeho výlučným majetkom, takisto aj mzda, ktorú príležitostne zarobil počas pobytov v španielskych mestách“.²⁸ Kým všetky výrobky, vyrobené v dielňach a priemyselných podnikoch redukcií, patrili celému spoločenstvu, „predmety vyrobené vo voľných hodinách predstavovali, samozrejme, vlastníctvo výrobcu. Guaraníovia boli vášnivými majstrami-amatérmi. Ohraničený čas trvania pracovného dňa im ponechával veľa voľných chvíľ. Všeobecnej obľube sa tešilo rezbárstvo alebo práce s kožou.“²⁹

Je potrebné konštatovať, že súkromný majetok Guaraníov bol v podstate nepatrný. Jeho najcennejšiu súčasť tvorili sekery, nože, luky, šípy, atď. Aj keď teda hovoríme plným právom o komunizme v jezuitskom štáte, nebol to absolútny komunizmus. Nejestvovala ani absolútna rovnosť všetkých obyvateľov redukcií. Ženy v redukciách nikdy nedosiahli spoločenskú úroveň mužov a ani muži nemali úplne rovnocenné postavenie. Náčelníci mali predovšetkým pri obsadzovaní spoločenských funkcií v redukciách privilegované postavenie. Vždy sa však prízvukovalo, že aj indiánsky náčelník je len primus inter pares, čiže prvý medzi rovnými, a skutkový stav vecí tomu zodpovedal. Každá indiánska rodina dostávala rovnaký kus poľa a rovnaký dom s potrebným zariadením a náčiním. Všetko potrebné k životu bolo rozdeľované rovnomerne a spravodlivo. Muratori o pomeroch v redukciách píše: „Nevyužívajú otrokov, (...) ani nemajú pánov, ktorým by slúžili a ktorí by ich týrali.“³⁰

Práve tak ako Indiáni dostávali všetko rovnako, mali s ohľadom na svoje schopnosti rovnakú povinnosť pracovať pre spoločenstvo. V tomto smere však jezuiti sústavne narážali na problémy, spojené s mentalitou Guaraníov. Keďže Indiáni, ako zdôrazňujú prakticky všetky pramene i autori sekundárnej literatúry, nevynikali usilovnosťou, bolo potrebné nútiť ich k práci. Produktivita práce Indiánov bola pritom pomerne nízka. Redukcie mohli dosiahnuť aj vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, nebyť príslovečnej lenivosti Guaraníov. K tomuto handicapu sa pridružili aj ďalšie nepriaznivé okolnosti, brzdiace rast ekonomiky. Spočiatku to boli nájazdy nepriateľov, decimujúce obyvateľstvo redukcií, neskôr početné vojenské a pracovné nasadenia Guaraníov v službách španielskej korune, morové epidémie, živelné pohromy, predražený import tovarov predovšetkým z Európy, prekážky zo strany španielskych obchodníkov pri exporte produkcie redukcií, predovšetkým pri exporte čaju yerba, či iné okolnosti. Niekedy rozhodovali objektívne ťažkosti, inokedy zlyhával ľudský faktor. Vari najviac však brzdila rozvoj redukcií nedostatočná pracovná iniciatíva Guaraníov.

Na rozdiel od juhoamerických statkárov, ktorí svojich Indiánov nútili k práci masívnym nátlakom, tvrdými trestami a zastrašovaním, jezuiti nepoužívali drastické donucovacie metódy pri plnení hospodárskych úloh. Ich prvotným zámerom nebolo dosahovanie vysokých ziskov či hromadenie kapitálu, ale duchovné a hmotné blaho Guaraníov. Na rozdiel od živelných, primitívnych trhových ekonomík kapitalizmu fungovalo v jezuitskom štáte relatívne vyspelé plánované, riadené hospodárstvo v pravom slova zmysle.³¹

Jezuitský štát mal od čias pôsobenia generálneho predstaveného rádu Aquavivu osobitného superiora, ktorý sídlil v Candelarii. Superior pravidelne navštevoval všetky redukcie a na základe poznatkov z týchto návštev formuloval direktívy pre ďalší rozvoj redukcií. Tak v poľnohospodárstve, ako aj v remeselnej produkcii fungovala kooperácia a špecializácia výroby. Redukcie tvorili istý uzavretý systém, pričom „každá z redukcií vynikala určitou zvláštnou zručnosťou; napríklad v Lorete sa zhotovovali sochy a drevorezby, v San Juan Bautista boli zase najlepší výrobcovia nástrojov, zatiaľ čo v iných redukciách sa Indiáni prednostne zaoberali spracovávaním koží“.³²

Snahou jezuitov bolo dosiahnuť potravinovú sebestačnosť každej redukcie, no nie vždy to bolo možné pre nestále počasie a iné okolnosti, ktoré často ohrozovali potravinovú základňu redukcií. V takýchto prípadoch bola veľmi dôležitá solidarita a spolupatričnosť všetkých redukcií. Ak niektorej z redukcií hrozil hladomor v dôsledku neúrody, moru hospodárskych zvierat či inej príčiny, poskytli jej ostatné redukcie pomoc. Aj novozaloženým redukciám poskytovali staršie redukcie výpomoc v ťažkých začiatkoch. Páter Sepp píše, že po založení jeho novej redukcie San Miguel mu z rôznych iných redukcií posielali Indiánov na prácu, kone, voly, mulice či semená na siatie.³³

Tento princíp solidarity, spolupatričnosti a kolektívnej zodpovednosti fungoval precízne až do konca existencie jezuitského štátu. Platil však nielen vo vzťahu medzi redukciami, ale aj v rámci každej redukcie zvlášť. Jeden za všetkých, všetci za jedného – toto platilo v jezuitskom štáte absolútne a za každých okolností. Muratori píše, že z úrody, ktorá sa pozberá zo spoločných polí a uskladňuje v spoločných sýpkach a skladoch redukcií, sa v priebehu roka prideľujú potraviny chorým, nevládnym, sirotám, ale aj tým, ktorí nemohli obrábať vlastné polia pre svoje pôsobenie v službe spoločenstvu na cestách a úradoch, ďalej tým, ktorí nemohli dopestovať obživu pre seba kvôli náhodným nešťastiam, či pre vlastnú nedbanlivosť, a napokon tým, ktorí sa v službe kráľovi zúčastnili na nejakej vojnovej výprave neraz aj v počte 4 až 6 tisíc bojovníkov.³⁴

Ako už bolo uvedené, jezuitské redukcie v Paraguaji mohli dosiahnuť aj vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, nebyť príslovečnej lenivosti Guaraníov a iných nepriaznivých okolností, ktoré brzdili hospodársky rozvoj jezuitského štátu. Napriek tomu však „Guaraníska republika, stratená uprostred pámp a panenských pralesov, bola v týchto časoch jedinou priemyselnou krajinou v oblasti Južnej Ameriky“.³⁵ Zvlášť v 18. storočí dosiahli jezuitské redukcie v Paraguaji pozoruhodnú úroveň hospodárskeho rozmachu a vyslúžili si obdiv a uznanie aj u takých nepriateľov Katolíckej cirkvi i samotného jezuitského rádu, ako boli francúzski osvietenci Buffon, Raynal, Montesquieu, Voltaire, Rousseau, Diderot, či d’Alembert. Ako sa vyjadril jeden z nich, Montesquieu, aj v prípade, ak by jezuiti „neurobili nič viac, len rozšírili medzi týmito ľuďmi priemysel, bolo by ich dielo veľké“.³⁶

Podľa dobových svedectiev boli Guaraníovia veľmi spokojní vo svojich obydliach a netúžili vrátiť sa ku kočovnému spôsobu života. Lenže ich pozemský raj nemal trvať večne.

Koniec ušľachtilých nádejí

V polovici 18. storočia sa začali nad jezuitmi sťahovať ťažké mračná. Sprisahanie ich úhlavných nepriateľov, medzi ktorými boli španielski osadníci a obchodníci, štátnici rôznych krajín, ba aj niektorí nie bezvýznamní predstavitelia Katolíckej cirkvi, no predovšetkým osvietenci a slobodomurári, vyústilo do dočasného zrušenia jezuitského rádu v roku 1773. Už predtým však boli jezuiti postupne vyháňaní zo svojich pôsobísk vo svete. Najciteľnejšie ich postihlo vyhnanie z Portugalska, Španielska a ich kolónií v rokoch 1759–1767. Nakoniec, v roku 1768, vyhnali jezuitov aj z paraguajských redukcií. Guaraníovia sa s touto krivdou nikdy nezmierili. Lugon píše, že Guaraníovia sa po vyhnaní misionárov SJ opakovane obracali na španielskeho kráľa so žiadosťami o povolenie na návrat jezuitov, a keď nedosiahli nápravu neutešených pomerov v redukciách, „prepukali dokonca aj vzbury. Stávalo sa, že boli vyhnaní administrátori či farári. Tieto osamotené hnutia boli rýchle potlačené.“³⁷

Španielska koruna Guaraníom nikdy nevyhovela a jezuitov im nevrátila. Koniec týchto Indiánov bol veľmi smutný. Guaraníovia „sa novému poriadku stavali nejaký čas na odpor, ktorý sa prejavoval v písomných žiadostiach kráľovi o návrat jezuitov a znovuzavedenie starých pomerov; na niektorých miestach však došlo aj k otvorenému protestu a k vyhnaniu nového farára alebo administrátora. Keď toto všetko nepomohlo, ušli mnohí do lesov a upadli znovu do nekultúrnosti a pohanstva; iní sa skazili v španielskych mestách; väčšinou však upadli do úplnej apatie a odumreli rovnako rýchlo ako Indiáni z komend.“³⁸

Ani obnovenie jezuitského rádu v roku 1814 situáciu nezmenilo a jezuitský štát sa na škodu Indiánov i celého ľudstva nikdy nepodarilo vzkriesiť z mŕtvych. Ten zostal raz navždy minulosťou a mementom ľudskej zloby, ktorá už zničila aj tie najušľachtilejšie ľudské diela.