Podoby magického myslenia v súčasnosti a nová evanjelizácia

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2012/4 (Studie)

Známy religionista James George Fraser (1854–1941) opísal vo svojom diele Golden Bough (1890),¹ ako boli archaické kultúry vo vzťahu k realite ovládané magickým myslením. Fraser vychádzal z predstavy Augusta Comteho, že magické obdobie bolo prvým v živote človeka, po ktorom malo nasledovať náboženské, a to malo byť prekonané vedeckým obdobím. Magické myslenie však nevymizlo ani zo života súčasného človeka, avšak objavilo sa v novej podobe.

Jean Piaget, ovplyvnený Lucienom Lévy-Bruhlom, prišiel s teóriou, že magické myslenie sa prejavuje v prvých rokoch života človeka, ale zriedka pretrvá (až na patologické prípady) v adolescentnom období.² Americká psychologická asociácia potom definovala magické myslenie ako patologickú formu myslenia indivídua, ktoré verí, že jeho myslenie, slová alebo skutky sú schopné určiť, alebo zamedziť nejakému špecifickému efektu. Napr. človek verí, že ak recituje určitú modlitbu tri krát v noci, môže byť zabránené smrti jeho matky na nedefinovaný čas. V klasickom ponímaní je magické myslenie typické pre deti, primitívov, ale aj patologické myslenie schizoidov, schizofrenikov, ľudí postihnutých obsesívno-kompulzívnou poruchou. Introvigne však tvrdí, že tento pohľad na magické myslenie treba prehodnotiť, pretože ho možno sledovať v ďaleko širšom spektre ľudí, ako sú deti či patologické prejavy u dospelých.³ V tejto štúdii sa dotknem niektorých prejavov magického myslenia, poukážem na jeho korene a pastoračné odpovede, ako magickému mysleniu čeliť.

Nové magické hnutie

Sigmund Freud (1856–1939) vo svojom diele Totem a tabu opisuje magické myslenie ako myslenie všemohúcnosti, teda že myšlienkou možno zmeniť svet.⁴ Otec psychoanalýzy uvádza toto myslenie ako čosi patologické, ale v súčasnosti sa rozširuje medzi ľuďmi predstava o pôsobení neznámych síl vo svete, ktoré možno ovplyvniť pomocou istého myslenia a magických manipulácií, ktoré privedú jedinca ku šťastiu a môžu zmeniť osud ľudstva. Niektorí autori hovoria dokonca o súčasnom magickom hnutí. Podľa francúzskej sociologičky Françoise Chapion je pre magické hnutie typické: primát skúsenosti, pokusy vedúce k autotranscendencii, záujem o okultizmus; holistické vedomie, etika s primátom lásky.⁵ K jednotlivým charakteristikám:

– primát experiencie dáva prednosť pred „kráčaním“ vo viere zážitkovosti, často stavanej len na emocionálnom prežívaní;

– v pokusoch o autotranscendenciu súčasník siaha po psycho-telesných a psycho-esoterických technikách. Verí, že pomocou nich sa dá prelomiť do duchovného sveta, nadviazať kontakt s anjelmi, duchovnými bytosťami, neznámymi silami, ktoré človeka posunú v osobnostnom vývoji;

– záujem o okultné skúsenosti je spojený s naivným optimizmom, pri ktorom súčasník verí najrozličnejším vedecky neovereným hypotézam a púšťa sa do experimentovania s duchovnými technikami bez toho, aby si uvedomoval možné nebezpečenstvá;

– vedomie holistické, monistické, odmietajúce dualizmy – tela a duše, človeka a sveta, muža a ženy ap. Odmietnutie dualizmu neočakáva nejaké posmrtné uspokojenie, ale šťastie tu a teraz na zemi, preto oproti minulosti súčasník tak ťažko znáša skúšky života. Omylom tohto prístupu je, že dualizmus neberie protiklady komplementárne, ale ako protivy;

– etika stavaná na láske, čo sa na prvý pohľad zdá byť prijateľné pre kresťanstvo. Táto etika však odsúva do úzadia otázku pravdy. Pápež Benedikt XVI. už v názve svojej encykliky Caritas in veritate naznačil spojenie kresťansky chápanej etiky lásky s pravdou.

K magickému (nepatologickému) mysleniu patrí aj tzv. pozitívne myslenie, ktoré svojho času propagoval v dielach The Power of Positive Thinking (1952–1956)⁶ a You can if you think you can (1974)⁷ Norman Vincent Peale, hoci táto idea je staršieho dáta.⁸ V súčasnosti sa objavila rovnaká myšlienka napr. v knihe The Secret od Rondha Byrneho.⁹ Rovnomerné filmové spracovanie Secret ukazuje svedectvá ľudí o údajných úspechoch na základe pozitívneho myslenia. Mnohé z týchto „úspechov“ boli veľmi prízemné, napr. naučiť sa zvádzať ženy ap.

Psychedelická cesta k magickému mysleniu

Jednou z foriem magického myslenia je aj experimentovanie s halucinogénnymi látkami. Jeho inšpirátorom bol, okrem iných, aj Timothy Leary (1920–1996). Kontroverzná postava pôvodne psychológa, filozofa a tvorcu kontrakultúry, pokladaná za guruho, šarlatána, falošného proroka. Leary sa svojho času stal jedným z najvýznamnejších inšpirátorov psychedelického hnutia. Zásadný zlom v jeho živote nastal, keď ako tridsaťdeväťročný v roku 1960 kúpil v dedinke pri Cuernavace od istého šamana hrsť húb a užil ich. Prežil päť hodinovú riavu bizarných vízií a po tomto zážitku sa začal pokladať za najvyššieho kňaza revolučných hnutí. Ešte v tom istom roku začal spolu s ďalšími kolegami experimentovať s drogami na Harvardskej univerzite, kde pôsobil ako pedagóg. V roku 1963 bol pre svoje radikálne názory z univerzity prepustený. Svojimi názormi à la Peter Pán ovplyvňoval alternatívne subkultúry. Tak napr. v roku 1977 vydal dielo Exo-psychology,¹⁰ v ktorom sa zaoberal cestovaním vesmírom a potrebou vytvorenia vesmírnych kolónií. V roku 1979 objavil kyber svet, ktorým sa zaoberal až do konca svojho života.¹¹

Neustále ho fascinovala futurológia. Veril, že nová evolúcia človeka sa zameria na vývoj vedomia, pri ktorom zohrajú rolu drogy. Aj keď mnohé jeho prognózy nevyšli, bol pomerne presný v predpovediach o pokusoch ovládania mozgu, manipulovania s DNA a rozvojom nanotechnológie.¹² Leary tvrdil, že pri zrode všetkých náboženstiev a filozofie bola drogová skúsenosť.¹³ Zaliečavým spôsobom propaguje drogy, ktoré vraj majú terapeutické účinky (zlepšenie pamäti, u zločincov zníženie agresivity; vyriešenie nezvládnuteľných adolescentov; liečenie schizofrénie, homosexuality). LSD vraj zmenilo mnohým život k lepšiemu. Do roku 1968 vraj nebol zistený jediný prípad, že by narušila LSD mozog a telo.

Pokusy s psychedelickými látkami v USA boli na dlhé roky zastavené. Až kým v roku 1990 nezačal Rick Strassman (1952), lekár a špecialista na psychofarmaká, po 25 rokoch zákazu opätovný výskum psychedelických látok. Strassman (v knihe DMT: The Spirit Molecula, 2001) skúmal predovšetkým DMT (demethyltryptamin), extrémne rýchle účinkujúcu drogu, ktorá vyvoláva kaleidoskop videní, halucinácie, oddelenie vedomia od fyzického tela.¹⁴ Strassaman o nej tvrdí, že je to „molekula duše“, ktorá prirodzeným spôsobom vzniká ako droga v epifýze a sprostredkúva určité duchovné skúsenosti. Jeho závery sú však nepresvedčivé.

Typickým prejavom pre psychedelickú podobu magického myslenia potom je:

– sklon k synkretizmu, sympatia k archaickým pohanským náboženstvám,

– podceňovanie západného logického myslenia,

– sklony ku gnosticizmu – uvažovať o sebe ako o božstve,

– viera, že pomocou halucinogénnych látok možno nadviazať kontakt s inými dimenziami,

– alebo v miernejšej podobe, že pomocou nich možno dosiahnuť terapeutické úspechy v liečení rozličných závislostí.

Magické myslenie ovplyvnené psychedelickou ideológiou je však klam.¹⁵ Leary a spol. síce hovoria o terapeutických vplyvoch drog, ale už natoľko nehovoria o tom, že úspech v terapii dosiahli len niektorí jedinci. V pozadí magického myslenia sprostredkovaného psychedelickými látkami je svojská interpretácia orientálnych náboženstiev v zmysle podceňovania logického myslenia a racionálneho prístupu k svetu vôbec. Táto podoba magického myslenia vedie k zmätenému mysleniu, poverám, nebezpečenstvu drogovej závislosti, úniku od života a ktovie či nejakým spôsobom nie aj ku kontaktu s temnými silami. V roku 1966 výskumy odborníkov na skúmanie skúseností s tzv. psychedelickými látkami Mastersa a Houstonovej (The Varieties of Psychedelic Experience, Anthony Blond, London 1966) zistili pri klinických experimentoch s LSD u svojich klientov prekvapivé množstvo zážitkov s okultným a pohanským obsahom. Takmer polovica skúmaných mala démonické halucinácie, iba 7 % videlo anjelov. 67 % zažilo návrat k pohanským rituálom antického Grécka, Ríma alebo Egypta. Kresťanské, judaistické a muslimské rituály zažilo len 8 % a to i napriek tomu, že väčšina klientov pochádzala z kresťanských rodín.¹⁶ Na základe toho vyvodili spomínaní vedci teóriu, že hon na čarodejnice možno vyvolalo používanie halucinogénnych látok z rastlín (durman, rulík zlomocný, mandragora, blen, obsahujúcich medzi iným atropín, hyoscyamin a skopolamin), ktoré spôsobili halucinácie o sabatoch, o satanovi, sukuboch ap.¹⁷ Zaujímavé sú aj výsledky experimentov Strassmana, ktorý uvádza, že jeho dobrovoľníci pri pokusoch s DMT tvrdili, že sa skontaktovali s nemateriálnymi bytosťami z iných svetov, škriatkami ap.¹⁸ Strassman, nie bez protestov vedeckej obce, tvrdí, že by mohlo ísť o reálne stretnutie, pretože údajné bytosti nejavili charakter halucinácií. Svoje špekulácie opiera o hypotézu existencie multivesmíru, existenciu paralelného sveta, odkiaľ by tieto bytosti mali pochádzať. Alebo tiež z teórie o existencii tzv. temnej hmoty, kde by tieto bytosti mohli existovať.¹⁹ Podľa výpovedí pokusných osôb bytosti sa nejavili ako priateľské.²⁰

Magické myslenie a prípad Eliáš Dohnal

Zvláštna forma magického myslenia sa môže prejaviť aj vnútri kresťanstva. Existujú príklady najmä medzi guru-charizmatikmi.²¹ Nedá sa jednostranne tvrdiť, že by všetko, čo tvrdia, bolo pomýlené, alebo že by chceli vedome rozširovať magické myslenie. Je pozoruhodné, že aj keď ide o predstaviteľov rôznych denominácií, vyskytujú sa tu niektoré spoločné prvky myslenia:

– selektívny fundamentalizmus v čítaní Sv. písma;

– nekritické zháňanie sa za zázračnom a súkromnými zjaveniami;

– posadnutosť v odhaľovaní okultnej konšpirácie. Je to jeden z ich poznávacích znakov, že neustále rozprávajú len o okultizme a za všetkým cudzím, a nedajboh orientálnym, vidia len okultné či diabolské praktiky.

Smutným prípadom magického myslenia je kauza bývalého katolíckeho kňaza Eliáša Dohnala (1946).²² Bol to človek modlitby, pôstu, ale s jednostranným záujmom o hon na okultizmus. Neustále s niekým bojoval a mal konflikty s cirkevnými predstavenými. V roku 2003 sa uchýlil na Ukrajinu, kde nakoniec dosiahol cieľ svojho podvedomého úsilia, keď sa dal bez povolenia pápeža spolu s ďalšími troma slepo mu vernými učeníkmi vysvätiť na biskupov. Za tento čin bol 29. 3. 2008 exkomunikovaný.²³ Neváhal založiť tzv. Ukrajinskú pravovernú gréckokatolíckou cirkev, pričom 5. apríla 2011 sa „pokorne“ dal menovať za jej patriarchu. Jeho činnosť vyvoláva rozpaky. Dohnal rozšíril do celého sveta výzvu, aby katolícki biskupi vyznali ním zostavené krédo, v opačnom prípade budú exkomunikovaní. Keď na jeho „skromnú“ požiadavku až na jedného biskupa neodpovedal nik, bez váhania všetkých biskupov Katolíckej cirkvi exkomunikoval. Ďalej žiadal posmrtnú exkomunikáciu Jána Pavla II., kvôli tomu, že tento pápež zvolal do Assisi predstaviteľov veľkých náboženstiev, aby sa každý svojím spôsobom modlil za pokoj vo svete. Eliáš Dohnal bol nesporne pravý charizmatik, ktorý však zneužil svoje dary. Jeho súčasné chrlenie kliatob na všetky strany nadobúda skôr okultný ráz ako službu Bohu Ježiša Krista. Z jeho spisby je jasné, že kto so zmesou jeho ideí nesúhlasí: „Diabla má.“ Kritický čitateľ, ktorému tiež ide o reformu cirkvi, sa pri čítaní jeho exkomunikačných textov môže pýtať: Sú v duchu Ježišovom? Chcel by toto Ježiš?

Páter Eliáš vymyslel tézu, že Katolícku cirkev ovládol akýsi duch Assisi, a preto Duch Svätý opustil Cirkev (aká odvaha!). Ak mám zostať v Dohnalovom ideovom svete, obávam sa, že sám Dohnal podľahol duchu moci, tomu duchu, ktorý sa pokúsil získať Ježiša na púšti (napr. Mt 4,1-11). Duch na púšti pokúšal Ježiša tým, že vytrhával citáty zo Sv. písma z kontextu, čím vytváral polopravdy. Takýto spôsob argumentácie – vytrhnúť z kontextu a vytvárať polopravdy – má aj Dohnal. Na základe toho, že Ján Pavol II. pri návšteve v Indii prijal okolo krku veniec a na čelo mu spravili značku, mal vraj podľa Dohnala odpadnúť od viery. Žiadny rozumný človek si nebude myslieť, že ak príde na návštevu Slovenska muslimský šejk zo Spojených arabských emirátov, stane sa katolíkom len preto, že sme ho ponúkli chlebom a soľou. Dohnal píše o pápežovi Jánovi Pavlovi ako o odpadlíkovi a modloslužobníkovi, bez toho, aby uviedol aspoň jeden písomný dôkaz o tom, že tento svätý pápež odpadol od viery. Práve naopak, keď vydal knihu Prekročiť prah nádeje,²⁴ pápež sa tu napr. vyjadril, že budhisti sú ateisti, na čo reagovali niektorí budhisti tým, že sa pri ďalších návštevách ázijských krajín odmietli s pápežom stretnúť. Alebo keď v roku 2000 vydal Vatikán s podpisom Jána Pavla II. dokument Kongregácie pre vieru Dominus Iesus, kde bolo jasne a „politicky nekorektne“ vyjadrené, že Kristus a Cirkev sú nutní k spáse, pobúril tým mnohých nekresťanov.²⁵ Čítali príslušníci Dohnalovej sekty niečo od Jána Pavla II., alebo len pozerali video (čo je iste pohodlnejšie) z pápežových návštev Orientu?

Duch na púšti pôsobil dojmom, že môže darovať moc nad svetom: Boh na nebi, diabol na zemi. Dohnalove myšlienky, určite nie vedome, rozvíjajú práve takúto mentalitu dualizmu, akoby Pán Boh a diabol boli „sparing partneri“. Svojou spisbou spôsobil to, že rozšíril medzi svojimi obdivovateľmi paranoický strach zo všemohúcnosti a všadeprítomnosti diabla.

U Dohnala sa vždy prejavovala nenávisť voči diablovi. To je veľmi nebezpečná metóda, ako bojovať proti Zlému, pretože môže mať inverzný efekt, bez toho, aby si to jeho obeť uvedomila, na čo svojho času poukázal Berďajev:

„Aby sme zvíťazili nad zlom, musíme ho vidieť, vedieť ho odhaliť. Kto zlo nevidí a popiera, pripravuje sa o silu k odporu. Človek sa nachádza v moci démonov, ktorí sa často zdajú byť anjelmi svetla. Je ale tiež druhé nebezpečenstvo, totiž, že sa príliš sústredíme na zlo, koncentrujeme ho v sebe, vidíme ho všade a preceňujeme jeho silu a zvodnosť. Prebieha akási neustála meditácia zla. Človeka sa zmocňuje nedôvera a podozrievavosť. Začína viac veriť sile diabla než Božej moci, viac verí v antikrista než v Krista. Z toho vzniká patologická duchovnosť, rozkladajúca pozitívny a tvorivý život. Človek sa dostáva do vplyvu zla nie len, keď ho popiera, ale tiež, keď ho extrémne preceňuje. V boji so zlom sa človek ľahko zlom nakazí, napodobňuje svojho nepriateľa. Z nedôvery, podozrievania a hnevu voči zlu a jeho nositeľom sa stáva nová forma zla. Kvôli hriešnosti ľudskej prirodzenosti sa boj so zlom ľahko zmení na nové zlo. A pre človeka, ktorý so zlom bojuje, je veľmi neľahké, zostať dobrým a zlom sa nenakaziť. Dejiny sú plné zla spôsobeného bojom proti zlu, či už na konzervatívnej, alebo revolučnej strane. A ku zlu sa nemožno stavať zle, ale je treba prinášať svetlo. Dokonca aj k samotnému diablovi sa treba správať džentlmensky a ušľachtilo. Diabol sa raduje, keď sa mu podarí voči sebe vyvolať zlé, teda diabolské vášne. Diabol slávi triumf, keď sa s ním bojuje zlými, vskutku diabolskými metódami. Vnukol ľuďom klamnú ideu, že je možné zlom bojovať proti zlu... Pravá duchovná hygiena vedie k tomu, aby sme sa príliš neoddávali zlu, ale sústredili sa na dobro, na Boží svet a svetlo. Ak je však človek príliš zaujatý svetovým sprisahaním slobodomurárov či Židov a všade vidí ich agentov, duchovne sa tým ničí a prestáva vidieť svetlo a Boží svet (…) Predovšetkým je treba vidieť zlo v sebe samom a nie v druhých.“²⁶

Je dôležité zachovať si rozlišovanie pri charizmatikoch, ktorí môžu byť podobne ako Dohnal falošní proroci. Prináša Dohnalova sekta ovocie Ducha? Obávam sa, ako som už uviedol, že rozšírila (azda proti svojej vôli) istý typ magického myslenia.

Pastoračné impulzy pre novú evanjelizáciu

Introvigne správne identifikoval v súčasnej kultúre návrat k mágii, teda k archaickým predstavám o kozme a k rituálom, pomocou ktorých chce súčasník ovplyvniť svoj život. Aj keď by som nechcel stotožňovať filmy, ako je Harry Potter, Čarodejnice, Sabrína malá čarodejnica, Buffy lovkyňa upírov atď., priamo s mágiou, na popularite týchto filmov vidieť, že súčasná kultúra je senzitívna na magický svet. Vznikli internetové komunity, ktoré si vytvorili akýsi kult okolo Harry Pottera. Rozšírená je viera v talizmany, liečivú silu kameňov, veštice majú svoje vlastné poradne, hodiny vo vysielaní TV. Aj tzv. televízne celebrity na Slovensku sa netaja tým, že majú svoju dvornú vešticu (Ginu), bývalú narkomanku, ktorá si zo svojho údajného vešteckého umenia urobila živnosť. Je úplne desné, že v kníhkupectvách ponúkajú staré čarodejnícke a magické príručky (grimoáry), ktoré boli v minulosti utajované, a tiež knihy pre malé začínajúce čarodejnice ap. Kde sú korene tejto zmeny prístupu k realite a myslenia?

Introvigne pokladá za nestora súčasného magického hnutia Cagliostra (1743–1798), šarlatánskeho mága, ktorý pestoval alchýmiu, sexuálnu mágiu, imitoval vzývanie duchov. Myslím, že pri odhalení koreňov moderného magického myslenia v západnom myslení možno ísť ešte ďalej. Renesanciu magického myslenia spôsobila, podľa môjho názoru, hlboká zmena predstavy o hrdinovi v európskej kultúre, ako to svojho času zaznamenal Erich Fromm. Ten v diele Mať alebo byť? tvrdí, že v západnej kultúre to bola najprv

„viera v Ježiša ako Spasiteľa, ktorý obetoval svoj život z lásky k spolublížnym. Bol to hrdina, hrdina bez moci, ktorý nepoužíval silu, ktorý nechcel vládnuť, ktorý nechcel nič mať. Bol hrdina bytia, dávania, zdieľania... Viera v takéhoto hrdinu lásky získala na státisíce prívržencov, mnohí z nich zmenili svoju životnú prax alebo sa stali mučeníkmi. Kresťanský hrdina bol mučeník, lebo podľa židovskej tradície bolo najvyšším hrdinským činom obetovať svoj život pre Boha alebo pre blížnych. Mučeník je pravým opakom pohanského hrdinu, personifikovaného v hrdinoch gréckych a germánskych. Cieľom týchto hrdinov bolo dobýjať, víťaziť, ničiť, lúpiť. Naplnením ich života bola pýcha, sláva a najvyšším umením zabíjať.“²⁷

Fromm tvrdí, že nacizmus, ale aj celá západná kultúra (medzi iným napr. pri olympijských hrách) oslavuje tento typ pohanského hrdinu: najsilnejšieho víťaza, ktorý sa dokáže presadiť skrze špinavú miešaninu biznisu a reklamy. Takýto vzor hrdinu vedie k vykorisťovaniu, manipulácii, honbe za majetkom.²⁸ Namiesto aby sa človek niekým stal, niekým bol, ženie sa za vlastnením, túži mať.

Frommovu intuíciu možno doplniť teóriou antropológa Richarda Rudgleya, ktorý tvrdí, že zásadný význam pre vzkriesenie moderného pohanstva mal Carl Gustav Jung, ktorý sa celý život usiloval obnoviť pohanstvo. Jung bol presvedčený, že popri individuálnom nevedomí má človek aj kolektívne nevedomie, v ktorom sídlia archetypy, predstavujúce určité spôsoby fungovania ľudskej psychiky. V minulosti boli v mytológii tieto archetypy personifikované do bohov a bohýň. Podľa jungianskej psychológie však staroveké myslenie žije i v modernom človeku, aj keď skryté a potlačené v hlbších vrstvách jeho psyché.²⁹ Rudgley tvrdí, nie bez výhrad akademickej obce, že týmto archetypom pre germánsku rasu bol archetyp Odina, boha symbolizujúceho zmenený a rozšírený stav vedomia, iracionalitu, umeleckú tvorivosť, sexuálnu vášeň, sny a nočné mory atď. Odin tak predstavuje inštinktívnu, imaginatívnu, citovú, inšpiračnú a intuitívnu súčasť ľudskej psychiky.³⁰ Rudgley vo svojom diele, myslím, celkom presvedčivo dokázal, ako odinovská „mentalita“ postupne prenikla západnú kultúru. Zatiaľ čo sa monoteistické náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam (odhliadnuc od mystiky) – usilujú o posilnenie racionality, logiky, kontroly nad emóciami, inštinktami a vášňami, v súčasnosti vyvolávajú nedôveru. V západnej mentalite prevládajú odinovské vlastnosti, ktoré sa charakterizujú dôrazom na emócie, vášeň, spontánnosť atď. Nietzscheho Dionýz proti Kristovi je ilustrujúci príklad.

Nová evanjelizácia by mala prezentovať Ježiša ako osloboditeľa nielen od hriechov, ale aj od chorôb. Na jeho príklade ukázať, že nie je potrebné samospasiteľné konanie, ale živý vzťah s Kristom, ktorý je tým pravým hrdinom pre rozvoj európskej kultúry. V rímskej bazilike S. Maria sopra Minerva je Michelangelova socha Krista – atléta. Bola to dobrá inšpirácia vo svojej dobe. V súčasnosti potrebujeme, aby bol predstavený Christus heros³¹ ako ten, kto prijal prirodzenosť sluhu a dokázal fascinovať ba dokonca zjednotiť okolo seba komunitu ľudí často aj s protichodnými názormi – zelótov a mýtnika. Nebol to nijaký extatik, ale svojimi podobenstvami, ktoré sú aj literárnou lahôdkou, viedol k mysleniu podľa zdravého sedliackeho rozumu a zároveň nechával priestor pre otvorenú „racionalitu“ akceptujúcu tajomstvo. Aký obraz Christus heros ponúknuť svetu v novej evanjelizácii, je podľa mňa jednou z jej kľúčových úloh.

Pozitívne myslenie môže nepochybne autosugestívne pôsobiť na stav zdravia, otázkou je, či možno dosiahnuť skutočne všetko, na čo sa bude človek pozitívne sústrediť. Nebezpečenstvo tzv. pozitívneho myslenia je nebezpečenstvo sebaklamu o vlastnej všemohúcnosti, ktoré môže viesť aj k skutočnému patologickému mysleniu. Magické myslenie stavia zväčša na rozvoji ľudských potencionálov. Na to by kresťanstvo nemalo zabúdať a malo by siahnuť po evanjeliových posolstvách, ktoré by k ich rozvoju prispeli. Jedným z kľúčových Ježišových podobenstiev pre dnešnú dobu by mohlo byť podobenstvo o talentoch (Mt 25,14-30). Nie fuga mundi, ale kreatívne prežívať život na zemi, angažovať sa v šírení dobra a jeho rozvoji pred tvárou Božou tak, ako by sme nemali nikdy opustiť tento svet.

Aj kresťan môže myslieť pozitívne. Vyšla kniha od klinického psychológa Henryho Clouda (*1956) Božie tajomstvo,³² ktorá kombinuje tento optimistický spôsob života s biblickou zvesťou. Nie je tu nejaké znásilňovanie reality kvôli egoistickým cieľom. Aj kresťan môže pozitívne myslieť, ale pri svojich snoch a predstavách nemá zabúdať doplniť: „Buď vôľa tvoja.“

Vo všeobecnosti možno povedať, že pokusy s halucinogénmi vyvolávajú často obrazy s desivým a nebezpečným obsahom a ich aktéri majú pocit, že sú kýmsi ovládaní.³³ Nie je tiež bez zaujímavosti, že drogy používajú šamani, aby došli údajne do kontaktu s duchmi. Je rozumné, aby sa uzákoňovalo voľné používanie hoci aj tzv. ľahkých drog, ako sa o to pokúšajú niektoré politické strany? Je vôbec bezpečné vystavovať svoje vedomie prúdu psychedelických predstáv? Prírodné vedy nevedia odpovedať na túto otázku.³⁴

Nakoniec, ako rozlíšiť pravého od nepravého charizmatika, ktorý rozširuje istý typ magického myslenia? Ježiš ponúka jednoduché riešenie: „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,15-20) Ovocný strom môže prinášať dobré, alebo zlé ovocie. Gal 5,19-21 opisuje zlé skutky: „(...) je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ Iste nemožno dohnalovcom vyčítať celý Pavlov katalóg necností, ale tie, ktoré som označil kurzívou, na Dohnalovu pastoračnú činnosť sedia. Dobré ovocie nazýva Pavol ovocie Ducha (Gal 5,22-23): „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet.“ Toto ovocie sú vlastne cnosti, ktoré podnecuje Duch Svätý.

Spoločnou stratégiou reagujúcou na rozličné typy magického myslenia, z ktorých som spomenul len niektoré, je posilnenie otvorenej racionality, teda viera vo vedecké vnímanie sveta, ale nie ako jediné vysvetlenie skutočnosti. Otvorená racionalita uvažuje aj medituje, akceptuje sylogizmus aj intuíciu. V spiritualite je potom dôležité, aby kňaz hľadal a sprostredkoval aj zážitkové odovzdávanie právd viery.