Hviezdy na slovenskom nebi. Pokus o vyjadrenie generačnej vďaky Vladimírovi Juklovi a Silvestrovi Krčmérymu
Autor: František Mikloško - Číslo: 2012/4 (Osobnosti)
Aké sú životné príbehy ľudí mojej generácie? Prichádzali sme ako študenti do Bratislavy v 60-tych, alebo skôr v 70-tych a 80-tych rokoch. Pochádzali sme väčšinou z nábožensky založených rodín, vedeli sme, že komunisti prenasledujú cirkev i veriacich ľudí. Do akého sveta sme to, v začínajúcej sa normalizácii na Slovensku, vošli?
Komunizmus už nebol tak brutálny ako v 50-tych a 60-tych rokoch. Už tu neboli tisíce nevinne väznených ľudí. Ale vo svojom cieli, byť jediným pánom všetkých ľudí, sa nezmenil. Cirkev, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky mali vymrieť prirodzenou cestou. Keď niekto vyvinul väčšiu náboženskú aktivitu a bol prichytený, bol poslaný aj do väzenia. Štát nedovolil žiadnu náboženskú literatúru, vyučovanie náboženstva sa obmedzovalo na krajnú mieru. Stretanie veriacich okrem kostola bolo zakázané.
Rovnako to bolo v spoločenskom živote. Neexistovali žiadne, čo len trochu kritické knihy a časopisy. Humanitné vedy boli pod priamou kontrolou komunistickej strany. Cestovanie sa väčšinou obmedzovalo na dovolenky v Rumunsku a Bulharsku, človek sa mohol angažovať, najmä v technickej oblasti v práci, ale vedúce posty aj tu obsadzovali len kádre strany. Oficiálny život v Čechách a na Slovensku ustrnul v duchovnej nehybnosti. Príslušníci ŠtB otravovali ľudí a ťahali ich do spolupráce. A nikto nemohol vedieť, ako dlho to bude takto trvať. V takejto atmosfére sme boli odkázaní kráčať každý nejakou svojou cestou.
A tu sa nás odrazu opýtal nejaký kamarát alebo spolužiak: „Nechcel by si navštevovať malé spoločenstvo ľudí? Čítame Písmo sväté, modlíme sa, diskutujeme, chodíme na výlety!“ Možno si aj po desaťročiach pamätáme, kde a kto to bol! Toto náboženské hnutie malých spoločenstiev, za ktorým stáli Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, ovplyvnení myšlienkami chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča, začalo v Bratislave pôsobiť medzi vysokoškolskou mládežou, potom medzi rodinami a nakoniec na stredných a základných školách.1 Cieľom týchto stretnutí bolo osobne dozrievať vo viere i v spoločenskom rozhľade. V tých začiatkoch to bolo niekoľko ľudí, postupne sa tento pohyb rozrastal a začal prenikať na celé Slovensko.
1 Vladimír Jukl (1925–2012) a Silvester Krčméry (*1924) sa zoznámili v roku 1943, keď do Bratislavy prišiel chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Spolu s Václavom Vaškom sa stali jeho najbližšími spolupracovníkmi. Tento charizmatický kňaz založil na Slovensku a v Čechách hnutie Rodina, ktoré viedlo týchto ľudí k hlbšiemu prežívaniu kresťanstva a k novým formám laického apoštolátu. Jukl, Krčméry a Vaško odišli v roku 1944 s Kolakovičom do Povstania. Po skončení II. svetovej vojny boli Jukl a Krčméry kvôli Kolakovičovi prvý krát zatknutý a vo vyšetrovacej väzbe strávili niekoľko týždňov. Jukl dokončil v roku 1947 na Karlovej Univerzite matematiku a fyziku a Krčméry v roku 1948 tamtiež medicínu. V roku 1951 ich oboch zatkli. Jukl bol v procese Mádr a spol. odsúdený na 25 rokov väzenia, Krčméry bol 3 roky vo vyšetrovacej väzbe, pretože odmietal vypovedať, a v roku 1954 bol odsúdený na 14 rokov väzenia. Obidvaja si odsedeli vo väzení 14 rokov. Po návrate z väzenia ihneď začali v Bratislave organizovať laické hnutie medzi vysokoškolskou mládežou. Až do roku 1989 stáli za všetkými kľúčovými aktivitami tzv. tajnej cirkvi: náboženské stretania, vydávanie samizdatov, organizovanie púti mladých ľudí, podávanie správ do zahraničia. Na začiatku 70-tych rokov založili tajný sekulárny inštitút Fatima, ktorý bol zameraný na apoštolát v Rusku v duchu fatimských posolstiev a na Slovensku bol „komunitou aktuálnych služieb“ – čo v praxi znamenalo, že pracovali na každom poli náboženského života, ktoré bolo nepokryté. Jukl a Krčméry zostali celý život v úzkom pracovnom a priateľskom spojení s Otom Mádrom, Josefom Zvěřinom a Václavom Vaškom a na Morave s Josefom Vlčkom.
Ale nielen to. Toto narastajúce dielo si vyžadovalo literatúru a časopisy. Boli to holandskí protestanti, ktorých som u Vlada Jukla stretal a ktorí sem v špeciálne upravených autách prevážali náboženské knihy. Boli to poľskí priatelia, ktorí v batohoch nosili knihy na hrebene hôr, odkiaľ ich zase naši mladí ľudia odnášali. A boli to tajní tlačiari na Slovensku i v Čechách, kde sa tlačili samizdaty a knihy. Bol to vlastne zázrak. Na Slovensku nevyšla oficiálne žiadna náboženská kniha, ale nebolo fary a nebolo takmer kresťanskej rodiny, kde by sa takáto kniha nenašla. A potom púte mladých ľudí, ktoré z podnetu Vlada Jukla začali v septembri 1984 v Šaštíne a stali sa nakoniec osobitným zjavom v komunistických krajinách.
Ak na začiatku to bolo niekoľko ľudí, na konci 80-tych rokov mala Bratislava vybudovaný kontakt so 400 obcami a mestami na Slovensku a po Velehrade 1985, Sviečkovej manifestácii 1988, keď na záver Mariánskeho roku 15. augusta 1988 došlo do Nitry asi 80 tisíc ľudí, príslušníci ŠtB začali odkazovať: „Už dosť, lebo zasiahneme!“ Pohybovali sme sa v prostredí duchovných elít Slovenska i Čiech a mali sme prístup k takmer každej zaujímavej knihe.
Čím by sme boli v živote bez tohto prostredia? Čím by sme boli bez Jukla, Krčméryho, Korca a ďalších? Prežívali sme tu svet, ktorý nás vnútorne napĺňal a v ktorom sme sa dotýkali slobody. Svet, ktorý sa postupne stával kvasom celej spoločnosti na Slovensku a ktorý dnes tvorí už súčasť slovenských dejín. Boli sme jednou veľkou rodinou a ešte dnes, keď sa náhodou stretneme, priatelia z dávnych čias, máme pocit, že sme v rozhovore prestali včera.
Cirkev na Slovensku i v Čechách vydala v časoch komunizmu hrdinské svedectvo vernosti Bohu a Sv. Otcovi. Boli to biskupi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, veriaci rodičia a v neposlednej rade to bola generácia Kolakovičovcov, v ktorej Zvěřina a Mádr v Čechách a Jukl a Krčméry na Slovensku boli rozhodujúcimi hýbateľmi. Nakoniec úder komunistického režimu voči týmto odchovancom pátra Kolakoviča hovorí za mnoho – spolu boli odsúdení na viac ako 500 rokov väzenia. Jukl a Krčméry stáli celý život v prvej línii zápasu s ateistickým režimom. Vo svojom živote vybudovali obrovské náboženské i kultúrne dielo. Ich videnie a predvídanie sveta bolo vždy inšpirujúce. Jediný pocit, ktorý cítime voči dnes už nebohému Vladimírovi Juklovi a voči Silvestrovi Krčmérymu, ktorý vo svojom byte už len leží a nepoznáva okolitý svet, je pocit nevýslovnej vďačnosti. Oni sú naozaj hviezdami na slovenskom a, dovolím si povedať, i na európskom nebi!
