Sýrska liturgia v prostredí katolíckej tradície
Autor: Peter Caban - Číslo: 2012/3 (Studie)
Neparně zkráceno.
Medzi významné činitele katolíckej tradície v dejinnom prostredí neskorej antiky môžeme nesporne zaradiť sýrsku liturgiu v jej premenách. Bol to dejinný fenomén, ktorý ovplyvnil na dlhé roky mnohé činitele východného typu liturgie vo viacerých krajinách či dokonca kontinentoch. Prvotné cirkvi na Východe povstali odmietnutím vieroučných doktrín prvotných všeobecných koncilov, zvlášť Efezského a Chalcedónskeho. Neskôr prerušili unitu cirkevného spoločenstva s Rímom a takisto aj so svojimi východnými patriarchátmi. Vtedy sa od Ríma oddelilo niekoľko národných Cirkví, ktoré si niektoré doposiaľ zachovali svoju vlastnú liturgickú i národnú identitu.2 Tieto cirkvi majú bohaté liturgické, spirituálne a zvlášť mníšske skúsenosti. Z praktického a logického hľadiska ich môžeme rozdeliť podľa toho, koľko uznávajú všeobecných cirkevných koncilov.3
1 Bol to práve Druhý vatikánsky koncil, ktorý v nemalej miere udal konkrétne smernice pre budovanie praktického ekumenizmu. Osobitným spôsobom sa tak stalo v dekréte Unitatis redintegratio – O ekumenizme. Dekrét sa zvlášť zaoberá aj problematikou osobitného zreteľa na cirkvi Východu. Chce napomôcť k obnove jednoty medzi kresťanmi Východu a Západu. Kristus totiž založil jednu Cirkev, a predsa mnohé kresťanské spoločenstvá, ktoré sa síce hlásia za skutočných Pánových učeníkov a nasledovníkov, nezmýšľajú rovnako a ich cesty niekedy privádzajú k roztrieštenosti. Ježišov testament však bol skutočným volaním po jednote, po spoločenstve rovnako smerujúcich ľudí, aby omnes unum sint. Prekážky, ktoré sa stavajú do cesty vzájomnej jednote medzi cirkvami Východu i Západu, sa snaží prekonať ekumenické hnutie.
2 Počas stáročí svojej existencie si cirkvi Východu a Západu začali osvojovať odlišné zvyklosti v oblasti kultu, v usporiadaní cirkevného života a od kritického roku 1054 aj v doktrinálnej oblasti učenia. To vyvrcholilo otvorenou schizmou Východ kontra Západ. Autokefálne ortodoxné cirkvi teda rešpektujú len prvých sedem koncilov, ktoré pokladajú za ekumenické. Pokusy o zjednotenie badáme v r. 1274 v tzv. lionskej únii a v roku 1439 v tzv. florentskej únii.
3 Sú to predovšetkým: A. Starobylé orientálne cirkvi 5. storočia: Asýrska cirkev Východu (Sýria, Libanon, India, Irán, Irak...); B. Orientálne cirkvi do Chalcedónskeho koncilu: 1. Koptská ortodoxná cirkev (Egypt), 2. Sýrska ortodoxná cirkev (Sýria, Libanon, Jordánsko, India), 3. Arménska apoštolská cirkev (Arménsko, Irán, Irak, India, Etiópia), 4. Etiópska ortodoxná cirkev (Etiópia, Jeruzalem), 5. Malankarsko-sýrska ortodoxná cirkev (India). Tieto cirkvi akceptujú prvé tri ekumenické koncily. Každá z vymenovaných ortodoxných cirkví má akoby dvojníka – uniatskú katolícku cirkev, ktorá žije v úplnej jednote s Rímom. Svoj pôvod odvodzujú od východných kresťanov, ktorí obnovili svoju jednotu s Rímom. Dnes teda existuje Sýrska katolícka cirkev (1662), Arménska katolícka cirkev (1740), Koptská katolícka cirkev (1895), Etiópska katolícka cirkev (1930) a Sýrsko-malankarská katolícka cirkev (1930).
Na území starovekej Sýrie existovali v kresťanskom staroveku dve významné centrá kresťanskej viery. Boli to mestá Antiochia, v ktorom prevládala helénska kultúra, a Edesa, kde sa používal sýrsky jazyk. V 4. storočí po Kristovi žilo v Antiochii približne pol milióna obyvateľov a Rimania na podklade národnej expanzie miestneho obyvateľstva priznali tomuto mestu štatút slobodného mesta, tzv. civitas libera.4 Evanjelium sa začalo v Antiochii ohlasovať už v 1. storočí, čiže sa jedná o jedno z najskoršie christianizovaných území, na ktorom vyrástli architektonicky významné kresťanské stavby či vznikli mnohé teologicky hodnotné diela. Avšak neskôr následkom konfesionálnych sporov či geografického zemetrasenia v roku 526, ako aj okupáciou perzskej (r. 538) a arabskej (r. 638) invázie, Antiochia začala výrazne upadať.5
4 A. SLODIČKA, Východné cirkvi, ich rítus a jednota, in: Liturgia, roč. 18, č. 1/2008, s. 27.
5 Porov. tamže.
V meste Edesa získavalo kresťanstvo svoje konfesionálne dimenzie už od apoštolskej doby. Podľa dejinnej tradície na pozvanie kráľa Abgara Ukomo prišiel na územie Sýrie apoštol sv. Júda Tadeáš, nazývaný aj sv. Addai.6 Podľa Zlatej legendy (Legenda aurea) ho poslal apoštol sv. Tomáš po Kristovom nanebovstúpení (pod spomenutým menom Addai) z mesta Edesy,7 druhého najväčšieho mesta Antiochijskej provincie, do Sýrie ku kráľovi Abgarovi, ktorý chcel namaľovať obraz Krista. Legenda hovorí, že kráľ nemohol dokončiť spomenutý obraz podoby Krista a Boh sám dokončil tento obraz. Potom ako obyvatelia Edesy8 prijali evanjelium, začali už veľmi skoro budovať prvé kultové miesta pre slávenie kresťanskej liturgie a mesto Edesa sa stalo centrom sýrskeho kresťanstva. Hoci sa v Edese jazykovo rozprávalo aramejským dialektom, sýrština bola silne praktizovaná ako oficiálny liturgický jazyk Sýrskej cirkvi v staroveku, ktorým písali svoje teologické diela takmer všetci sýrski cirkevní otcovia. Cez vzťah Edesy k Jeruzalemu sa mnohé liturgické zvyky exportovali zo sýrskeho prostredia do Jeruzalema.9 Pôvodne aramejské obyvateľstvo malo aj silný vzťah k semitským Židom, nakoľko prví kresťania, pochádzajúci zo židovstva, boli na území Sýrie nábožensky značne aktívni.10
6 Z liturgicko-vedeckého hľadiska je zaujímavá Anafora Addaiho a Mariho, v ktorej absentujú konsekračné slová správy o ustanovení Eucharistie.
7 Podľa ďalšej legendy panovník mesta Edesa – kráľ Abgar Ukomo napísal počas svojho života Ježišovi z Nazareta list, v ktorom ho prosil o uzdravenie. V spojitosti s týmto listom prišiel na územie Sýrie apoštol Addai (sv. Tadeáš) a zvestoval tam evanjelium.
8 Dnešné mesto Urfa v Turecku.
9 V súčasnosti o tom svedčí napríklad aj kaplnka v bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme, v ktorej sa slúži sýrska liturgia.
10 Na základe toho môžeme konštatovať, že sa množstvo starozákonných zvyklostí ďalej praktizovalo aj v sýrskom kresťanstve, napr. Tur`Abdin.
Dejiny sýrskej liturgie
Obyvatelia starej Sýrie sú potomkami kresťanských Aramejčanov, ktorí si uchovali ranokresťanský antiochijský sýrsky obrad a dnes žijú hlavne v Sýrii, v Libanone, v Iraku, v Egypte a v Spojených štátoch amerických. Rozkvitnutá kresťanská kultúra v provinciách Východorímskej ríše, predovšetkým v Sýrii, priniesla domorodcom silné kultúrne a národné povedomie, ktoré ich viedlo k nezávislosti od Konštantínopolu. Keď koncil v Chalcedone v roku 451 odsúdil monofyzitické bludné učenie o jednej prirodzenosti v Kristovi, vyvolalo to v Sýrii živý náboženský i politický odpor, najmä keď vo vtedajších časoch ešte neboli presne definované teologické pojmy prirodzenosť a osoba. V Sýrii sa monofyzitizmus rýchlo rozšíril, a to najmä na vidieku, a monofyzitom sa dokonca podarilo dosadiť svojho kandidáta na stolec antiochijského patriarchu.
Kolísavosť myslenia gréckych cisárov, ktorí chceli upokojiť Sýriu, priniesla so sebou skutočnosť, že vyše 70 rokov spravovali Sýrsku cirkev v Antiochii raz katolícki, inokedy monofyzitickí patriarchovia. Cisár Justín I. (518–527) túžil mať v krajine konečne mier, a preto potláčal separatistické snahy a v boji proti monofyzitikom postupoval so všetkou neúprosnosťou. Jeho synovcovi Justiniánovi (527–555) by sa aj bolo podarilo definitívne odstrániť blud monofyzitizmu, keby sa cisárovná Teodora napokon nezasadila za monofyzitizmus. S pomocou cisárovnej sa dostal k biskupskej hodnosti mních Jakob Baradai. Tajne preoblečený za žobráka prešiel Malú Áziu, Sýriu a Egypt a opäť vytvoril monofyzitickú hierarchiu. Od tých čias sa monofyzitickí Sýrčania nazývajú podľa svojho organizátora jakobiti. Iba v Palestíne sa jakobitom nepodarilo získať si pevnú pozíciu, a to vďaka odporu kláštora sv. Sabíny pri Jeruzaleme a jeho mníchov. Takto existovali v Sýrii de facto dve cirkvi: katolícka menšina melkitov (pravoverných, kráľovských z antiochijského patriarchátu) a monofyzitická cirkev jakobitov. Pretože jakobiti pokladali východných Rimanov za nenávidenú cudziu moc, privítali v roku 636 arabských dobyvateľov. Neskôr sami mnoho trpeli pod nadvládou mohamedánov a mnohí Sýrčania vtedy odpadli od kresťanstva a prijali islam.11
11 H. KUNKEL – N. LIESEL, Die Liturgien der Ostkirche. Die Eucharistiefeiern der orientalischen Katholiken, Familienverlag, Fulda 1956, s. 36–37.
Po relatívne krátkom misijnom pôsobení reholí dominikánov a františkánov v časoch križiackych výprav a tiež v 16. storočí sa až na začiatku 17. storočia (r. 1662) podarilo vytvoriť Sýrsku katolícku cirkev, keď v meste Aleppo, predovšetkým pričinením kapucínov a jezuitov, sa získalo na katolícku stranu mnoho jakobitov, medzi nimi i niekoľko biskupov a patriarchu, pretože takmer 100 rokov trvajúce prenasledovanie katolíkov jakobitmi by bolo bezmála zničilo Sýrsku katolícku cirkev. Na konci prenasledovania (1783) si štyria katolícki sýrski biskupi zvolili za patriarchu Michaela Garweha, ktorý ako utečenec založil stály patriarchát v libanonskom Charfete. Patriarcha Efrém II. (1898–1929) preložil sídlo parchiarchátu do Bejrútu v Libanone.
Sýrsky liturgický rítus
Sýrska (antiochijská) liturgia pochádza z Jeruzalema a inak sa nazýva aj Jakubovou liturgiou podľa svätého apoštola Jakuba ml., prvého jeruzalemského biskupa. Sýrska liturgia obsahuje vo svojom bohatstve veľmi staré znenie jednotlivých liturgických modlitieb, používaných na území Sýrie, ktorá bola v prvých storočiach kvitnúcim kresťanským územím s patrične rozvinutou liturgickou tradíciou, o čom nám svedčí napríklad bohatstvo sýrskych liturgických stavieb, pochádzajúcich už z 2. storočia po Kristovi. Významným dejateľom, ktorý zanechal hlbokú brázdu na poli Sýrskej cirkvi, bol svätý Efrém Sýrsky († 373), nazývaný aj „Slnkom sýrskych prorokov“ a často označovaný i ako „Citara Ducha Svätého“.12 Liturgickou rečou je starosýrčina, veľmi blízka aramejskej reči Ježiša a apoštolov, ale používajú sa aj iné jazyky. Mnohé modlitby, predovšetkým čítania, sa pri bohoslužbách modlia či spievajú po arabsky, turecky, ale hlavne v jazyku malayalam. Takmer vždy sa používa pri eucharistickej liturgii sýrskeho rítu kadidlo. Forma slávenia omše je zvyčajne spievaná. Sýrsky rítus používa množstvo anafor (Eucharistických modlitieb), ktoré sa striedajú podľa sviatkov a výberu celebranta.
12 Toto označovanie pochádza z 6. storočia od Jakuba Saruga.
Štruktúra sýrskej eucharistickej liturgie
Z hľadiska historickej rekonštrukcie môžeme tzv. typickú formu slávenia eucharistickej liturgie v sýrskom obrade charakterizovať nasledovne:13 Kňaz, oblečený v kňazskom rúchu14 čiernej farby, najprv vykoná na oltári prvú stupňovú modlitbu, v ktorej odporúča celé svoje konanie i existenciu Bohu. Následne si uctí oltár v jeho strede a na bokoch. Na to zoberie do dlaní pripravenú veľkú hostiu15 a nad ňou recituje modlitbu obetovania. Po druhej stupňovej modlitbe si s patričnou modlitbou oblečie samotné omšové rúcho a obráti sa naspäť k oltáru, kde prednesie ďalšiu stupňovú modlitbu. Potom pozdvihne paténu a kalich, pričom svoje ruky drží prekrížene na hrudi, a vysloví ďalšiu modlitbu k Bohu s prosbou, aby Pán prijal pripravené dary chleba a vína na príhovor Panny Márie i svätých. Zároveň si pripomenie i pamiatku zosnulých, ktorí ho už predišli do večnosti. Za tým nasleduje oslavná pieseň s incenzom oltára, obetných darov a ľudu. Počas incenzovania kňaz dva razy požehná obetné dary a na to hovorí znenie Trishagionu – Svätý, svätý, svätý. Nato nasleduje epištola (zvyčajne čítaná miništrantom) a evanjelium, ktoré prednáša kňaz. Pred a po evanjeliu kňaz požehná veriacich evanjeliárom, pričom povie: „Pokoj nech je s vami všetkými.“ Za tým sa prednesie Vyznanie viery. Po incenze oltára a umytí si rúk celebranta nasleduje obrad prejavenia si znaku pokoja s následným liturgickým bozkom a za tým modlitba vkladania rúk nad obetné dary so vzývaním Ducha Svätého. Potom nasleduje modlitba s vélom, počas ktorej kňaz tri razy pohybuje kalichovým vélom nad obetnými darmi. Za tým nasleduje gesto požehnania – predsedajúci sa sám prežehná, potom požehná asistenciu a takisto ľud na tri svetové strany. Ďalšie obrady sú podobné rímskemu poriadku: nasleduje Sursum corda,16 Gratias agamus17 a prefácia. Nasledujúca konsekrácia sviatostných spôsobov je bez pozdvihnutia sviatostných spôsobov a bez pokľaknutia, používa sa iba hlboký úklon po premenení chleba i vína. Po ďalšej epikléze nasledujú šesťnásobné intercesie s diptychmi, po ktorých sa celebrant dotkne najprv konsekrovaných spôsobov a následne svojich pier ako symbolu pozdravenia pokoja. K tomu sa pripája lámanie chleba a mixtio – zmiešanie spôsobov, pozdrav pokoja a šesťnásobné požehnanie (tri požehnania oltára, tri požehnania ľudu). Po Otčenáši s doxológiou a vkladaním rúk celebrant pozdvihne konsekrované spôsoby. Najprv pozdvihne paténu so slovami „Sancta sanctis“, pričom si uctí Kristovo telo priložením na oči a na pery, rovnako potom krv s pozdvihnutím kalicha so slovami „Gloria Patri“. Tretie pozdvihovanie obidvoch konsekrovaných spôsobov je rovnaké ako pri obetovaní, avšak so zvolaním: „Jediný Svätý je Boh Otec.“ Po prijímaní kňaza prijímajú veriaci, a to vždy pod obidvoma spôsobmi. Prijímanie veriacich v sýrskom obrade sa začína i končí sviatostným požehnaním so sviatostnými spôsobmi. Nasleduje vďakyvzdanie po prijímaní a záverečné požehnanie. Na záver sa celebrant ešte pomodlí záverečnú modlitbu a odíde.
13 Porov. H. KUNKEL – N. LIESEL, c.d., s. 37.
14 Ešte sa nejedná o rúcho, v ktorom sa bude celebrovať liturgia.
15 Ešte nekonsekrovanú.
16 S pozdvihnutím rúk k nebesiam.
17 S úklonom, ruky predsedajúceho smerujú k obetným darom. Obetné dary kňaz viac razy žehná krížom.
Osobitosti liturgie sýrskeho obradu
Liturgia Sýrskej cirkvi má v sebe inkorporované značné množstvo špecifických liturgických prvkov, závislých od dejinného vývoja, ako aj vlastných proprií, zachovaných v liturgických knihách. K osobitným bohoslužobným predmetom sýrskeho obradu sa zvlášť zaraďuje: paténa s podstavcom, asterisk (hviezdicový oblúk nad paténou) a lyžička na prijímanie. Hostia v sýrskom obrade je kysnutá, hrubá cca 0,5 cm. Veľká hostia je označená 13 krížikmi.18 Praktizuje sa prijímanie pod obidvoma spôsobmi, a to namáčaním. Kňaz prijíma eucharistickou lyžičkou. Namiesto pally sa môže použiť kovové veko. K liturgickému rúchu kňaza v sýrskom obrade patrí i náplecná šatka vo forme kapucne. V dejinách predstavovala mitru a kedysi ju nosili iba biskupi a vyššie postavení cirkevní hodnostári ako súčasť chórového oblečenia.
18 H. KUNKEL – N. LIESEL, c.d., s. 37.
K ďalším osobitostiam sýrskej eucharistickej liturgie patria:
– cez Krédo sa incenzuje oltár i ľud;
– viacnásobné zvolanie „Orate fratres“, ktoré celebrant hovorí po oboch stranách najprv smerom k oltáru a potom smerom k veriacim;
– pri vzývaní Ducha Svätého, epikléze, vykonáva kňaz rovnaké krúživé pohyby rúk ako pri prefácii;
– k spoločnej modlitbe vyzýva kňaz veriacich so zdvihnutým kadidlom, aby sa spoločne s ním modlili. Deje sa tak pred Otčenášom a pred Vyznaním viery;
– invokácia „Dominus vobiscum“ sa deje čírim zdvihnutím pravej ruky a jednoduchým obrátením hlavy napravo.19
19 Tamže, s. 38.
Zaujímavý symbolický význam zahŕňa v sebe symbolika Najsvätejšej Trojice podľa reťazí na sýrskej kadidelnici pri incenzovaní: kňaz uchopí prvú reťaz kadidelnice a požehná kadidlo slovami: „Svätý je Svätý Boh Otec“, nato uchopí dve ďalšie reťaze (dve Kristove prirodzenosti) a požehná ich slovami: „Svätý je Svätý Boh Syn.“ Pri modlitbe k Duchu Svätému uchopí kňaz všetky reťaze kadidelnice, čo pre obyvateľov Orientu predstavuje veľmi slávnostný okamih.
Záver
Osobitné podmienky cirkvi v Sýrii nám ozrejmujú špecifický vývin a skutočnosť reálnych interkonfesionálnych vzťahov medzi cirkvami Západu a Východu. Nech i táto predložená štúdia,20 týkajúca sa katolíckej identity sýrskeho rítu, napomôže k hlbšiemu poznaniu Katolíckej cirkvi v Sýrii a celkovo sýrskej liturgie spod zorného uhla religionistickej i liturgickej vedy.
20 Štúdia vznikla s podporou v rámci vedeckého projektu Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Isidorus I./2011.
