Justínova apologetika svedectva. Z dejín apologetiky

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2012/3 (Osobnosti)

V prvom storočí v Rímskej ríši nebolo prenasledovanie kresťanov, pretože títo boli pokladaní za židovskú sektu a Židia boli v Impériu trpení. Rímske právo nepoznalo zločin proti náboženstvu, vychádzalo z princípu deorum iniuriae, deis curae (urážky bohov treba ponechať bohom). V Impériu zjavne existoval náboženský pluralizmus a značná tolerancia pod podmienkou, že sa dodržiavali určité pravidlá. Všetko sa zmenilo v druhom storočí, keď vyšlo najavo, že kresťania nie sú židovskou sektou. Rím začal kresťanstvo pokladať za nelegálnu a nedovolenú sektu. Prvé oficiálne prenasledovanie potom začalo za cisára Nera v roku 64.¹ Kresťania boli obvinení z nenávisti voči ľudskému rodu, pretože sa stránia spoločenského života, odmietali účasť na verejnom dianí, prechovávajúc odpor voči divadlám a cirkusovým hrám. Neprinášali obety na oltároch pohanských bohov, kvôli čomu ich pokladali za bezbožníkov, ateistov. Rovnako ich obviňovali z nelojálnosti voči cisárovi, keď odmietali uctievať jeho obraz na znak cisárovho božského pôvodu, čím si popudili proti sebe rímskych vládcov, ktorí ich pokladali za nepriateľov Impéria. Keďže nebol možný verejný prístup na kresťanské bohoslužby, vznikali najrozličnejšie očierňovania kresťanov, že na nich páchajú zločiny ako ľudojedstvo, krvismilstvo, vzývanie bytosti s osľou hlavou. Vznikol akýsi hon na kresťanov. Cisár Traján v roku 112 vydal reskript, ktorý nedovoľoval, aby sa pátralo po kresťanoch, ale ak boli udaní, musia byť potrestaní. Udaný mohol poprieť svoju vinu tým, že bude vzývať bohov, a tak získať milosť. Toto sa stalo všeobecnou normou v Rímskej ríši.² Na túto situáciu reagovali tzv. apologéti. Písali podľa pravidiel gréckej sofistiky a starovekej rétoriky. Ich obrana vniesla do kresťanstva nový typ literatúry: apologetické reči, dialógy, špekulatívne rozpravy a náboženské úvahy. Nebola pre nich prvoradá stránka rétorická, filologická, štylistická, ale obrana viery. Medzi prvými apologétmi boli Justín, Tacián, Atenagoras, Minucius Felix, Tertulián.

Život

Justín sa vo svojom diele Apologia (I,1)³ predstavuje ako ten, ktorý sa narodil vo Flavii Neapolis v Palestíne (dnešný Nablus). Šlo o nové mesto, ktoré vyrástlo na troskách mesta židovských povstalcov Sichem, zničeného Vespaziánom. Vo Flavii Neapolis žili prisťahované rímske rodiny. Justínova rodina bola pohanskou. O jeho detstve sa nič nedozvedáme. Uvádza, že jeho otec sa volal Prierus a starý otec Bacchius. V Dialógu so Židom Trifonom spomínal, že hľadal pravdu v rozličných filozofických školách. Mal k tomu možnosti, lebo vo Flavii Neapolis sa pretínali dôležité kultúrne a náboženské prúdy židovské, helénske i východné. Získal rozhľad a kozmopolitné vzdelanie. Neskôr mnoho cestoval a pritom hľadal pravdu. V Dialógu spomína, že sa stretol s peripatetikmi, pytagorejcami a stoikmi. Postupne odmietol peripatetikov, lebo ich učiteľ žiadal za vyučovanie peniaze, pytagorejcov, pretože tí vyžadovali prehnané množstvo poznatkov z astronómie, geometrie a hudby. Pri kritike pytagorejcov sa zdá, že kritizuje aj ich učenie o reinkarnácii. Justín argumentuje, že ak by o prevtelení v akomkoľvek tele jeho nositeľ vedel, že je trestaný, obával by sa aj malého hriechu (Dial 4).⁴ Je to dobré svedectvo, dôležité pre všetkých tzv. kresťanov, ktorí tvrdili, že učenie o reinkarnácii bolo pôvodná náuka Cirkvi, ktorú poprela v 4. storočí. Justínovo svedectvo z 2. storočia dokazuje, že Cirkev túto doktrínu iste nevyznávala.

Pri svojom hľadaní pravdy nakoniec odmietol Justín aj stoikov, pre ich nezáujem o Boha. Jeho hľadanie sa ukončilo pravdepodobne v Efeze,⁵ kde na základe vplyvu neznámeho starca, asi okolo rokov 133–137, konvertoval na kresťanstvo. Justín aj naďalej zostal filozof, ktorý chodil vo filozofickom plášti a svojich žiakov učil zadarmo. Medzi jeho žiakov patril aj Tacián. V Martyrium s. Iustini et sociorum sa píše, že odišiel do Ríma, kde hlásal Božie slovo a bojoval svojimi dielami za pravú vieru.⁶ Z martýriá sa dozvedáme, že Justín bol v Ríme dvakrát. V Ríme ho podľa prameňov udal Crescencius, lakomý, povrchný, zbabelý smilník chlapcov, filozof.⁷ Crescencius viedol s Justínom filozofické dišputy, ale Justín ho často „prehádal“ a verejne zahanbil. Pravdepodobne aj z pomsty ho Crescencius udal rímskym úradom, že je kresťan. Justín bol okolo roku 165 uväznený a predvedený pred prefekta a stoického filozofa Iunia Rustikona, ktorý bol prefektom v rokoch 163–167. Keď Justín odmietol zaprieť vieru v Krista, bol zbičovaný a odsúdený na trest smrti sťatím.⁸ Tertulián nazval Justína filozofom mučeníkom.⁹ Hans von Campenhausen presne vystihol jeho osobnosť: „Prostá, slobodná, nie príliš komplikovaná povaha – tak stojí pred nami Justín. V čo verí a čo chce, to povie, a nepochybuje o tom, že je pravda, že ‚učenie Krista‘, ktoré prináša, znamená vskutku spásu pre celý svet. Ani jeho pomer k filozofii, ani jeho postavenie v cirkvi nie sú problémom. Práve preto život tohto ‚filozofa a martýra‘ zostáva programom a všetci grécki cirkevní otcovia sú vedome alebo nevedome jeho nasledovníci.“¹⁰ Jeho sviatok sa v starej cirkvi slávil 1. júna. Lev XIII. ho preložil na 14. apríla, ale po Druhom vatikánskom koncile sa opäť presunul na 1. júna.

Apologetika a Dialóg so Židom Trifonom

Väčšina Justínových diel je stratená. Vďaka starému rukopisu z roku 1364, tzv. Codex 450 pod názvom Corpus opp. Iustini, sa v parížskej národnej knižnici zachovali: Apologia I., Apologia II., Dialogus cum Tryphone Iudaeo. Eusebius¹¹ uvádza ešte ďalšie práce: Adversus Marcionem, kde Justín píše, že Marción ešte žil; ďalej Ad Graecos, Syngramma, De monarchia Dei, Psalterium, De anima, ktoré sa však nezachovali. Medzi Justínove zachované diela patria dve apologetiky a Dialóg so Židom Trifonom. Prvá Apológia (maior) bola adresovaná cisárovi Antóniovi Piovi, cisárovmu synovi Verrissimovi a Luciovi (Ap I, 1) a druhá (minor) zasa Markovi Aureliovi a jeho spoluregentovi Luciovi Verovi. Obaja patrili k stoikom, ktorí oceňovali asketický život, pohŕdanie žiadosťami, malichernými vecami a cvičili sa v cnostiach. V oboch apologetikách argumentuje prostredníctvom filozofie, apelom na zdravý rozum. Niektorí autori tvrdia, že súčasná Apológia I. a II. tvorili jeden celok a pôvodná Apológia II. sa stratila.¹²

Apológia I. bola napísaná v rokoch 150–155. Má 68 kapitol. Prvá a druhá kapitola sa snaží vyvrátiť obvinenia voči kresťanom. Verš 13–68 opisuje kresťanský život, záver tvorí list Hardiánovmu prokonzulovi Minuciovi Fundatiovi, aby sa postavil za kresťanov. Jeho adresátmi sú prívrženci stoi, mudrci, a preto vo svojej argumentácii apeluje na zdravý rozum, cnostný život a zbožnosť, avšak automaticky argumentuje aj Božím slovom. Verí v silu Božieho slova, nemá problém citovať pohanským cisárom biblické proroctvá s odvolaním sa na ich splnenie.

Požaduje od cisára a jeho príbuzných, ktorých pokladá za múdrych, aby sa pristupovalo ku kresťanom spravodlivo. „Nás, ktorí zlo nepáchame a bezbožne nezmýšľame (…) súdne nevyšetrujete, ale nerozumnou náruživosťou a bičom zlých démonov poháňaní nehanebne pokutujete za nič“ (Ap I,3).¹³ Justín nežiada, aby boli udavači potrestaní, ale aby sa prestalo donášať (Ap I,7). V podstate chce pre kresťanov rovnoprávnosť s inými náboženstvami. Nezostáva však len pri tom, ale aj sa usiluje ukázať, že kresťanstvo je vyššie náboženstvo ako modloslužba v Rímskom impériu.

Justín je často uvádzaný ako teológ, u ktorého možno hľadať základ pre medzináboženský dialóg. Netreba však jeho postoj k iným náboženstvám preháňať. Pripúšťa, že v mýtoch môže byť intuícia o Zjavení lógu. Napr., že Perseus bol zrodený z panny ako predobraz Inkarnácie, alebo že Aeskulap liečil a oživoval mŕtvych ako predobraz zázrakov Krista. Ale neraz tvrdí, že „démoni podobné rozprávania vynašli, aby ľudí od Krista odviedli“ (Ap I, 24).¹⁴ Zdá sa, že uznáva proroctvá aj mimo Zjavenia. „Boh (…) skrze ducha prorockého veci predvídal, aby stále pokolenie ľudské v pozornosti a rozjímaní udržal“ (Ap I, 43). Avšak veľmi jednoznačne kritizuje modloslužbu, teda uctievanie sôch alebo zvierat, pretože to uráža ľudský rozum a okrem toho, má pôvod od démonov (Ap I, 9).

Pre Justína sa stáva centrálnou metódou argumentácia v prospech kresťanstva na základe zázrakov a proroctiev (Ap I, 26.31-43, 55-101; Ap II, 6,6). Pohania vyhľadávali magické a zázračné. Justín využíva túto mentalitu a kritizuje, že magické praktiky pohanov zahmlievajú logos, kresťanstvo má však pravdu, lebo jeho proroctvá o Kristovi sa naplnili.¹⁵

Justín dokazuje, že kresťania, aj keď si nectia bohov a odmietajú modloslužbu (Ap I, 9.14), nie sú ateisti. Predstavuje Trojjediného Boha: Ducha Svätého predstavuje výslovne ako ducha proroctva (I, 6; 13); Boha Otca transcendentného ako „Boha tvorca všetkého, ktorý je vyšší ako veci premenlivé“ (Ap I, 20) a Syna ako Logos Boží, ktorý je zrodený z Božieho bytia (Ap I, 22). Nemáme žiadne dochované diela, kde by sa podrobne zaoberal otázkou Krista, avšak neoddával sa zbytočným mudrovaniam, ale prijímal ho na základe svedectiev prorokov.¹⁶ Nie je hieros gamos mýtov, ale „Logos, ktorý je prvý výplod Boží, bez zmiešania splodený“ (I, 21). Krista nazýva vyslancom (Ap I, 63). Justín nielenže potvrdzuje, že kresťania nie sú ateisti, ale aj svedčí o Bohu, ktorý sa zjavil. Dôležité aj pre súčasné svedectvo: hovoriť o Bohu, kto je Boh.

Justín zastáva v súvislosti so Synom zvláštny názor, ktorý ovplyvní písanie ikon. Ikonopisci totiž až na malé výnimky (ikona „otečestvo“) odmietnu zobrazovať Boha Otca. Justín tvrdil, že teofánie boli vlastne christofánie. Kristus sa zjavil Mojžišovi v podobe netelesnej ako oheň, ale nakoniec ako Boží Syn (Ap I, 63). Boha nikto nevidel, iba Syn sa zjavil. Stálo by za to, väčšej askézy pri zobrazovaní Božieho tajomstva v našej západnej ikonografii. Tiež väčšiu prísnosť pri výbere do sakrálneho priestoru.

Druhé dielo, Apologetika II, vznikla v Ríme okolo roku 155–160. Má len 15 kapitol. Píše tu o božskom Logose. Novostoici verili, že hybnou silou vesmíru je logos spermatikos, ktorý je aj svetový rozum. Je to racionálny božský život, ktorý preniká prírodu i človeka.¹⁷ Túto ideu prebral aj Justín. Aplikoval to na veriacich, ktorí žili podľa logu. Pokladal ich za kresťanov pred kresťanstvom. Všetko, čo bolo krásne, akýmkoľvek spôsobom vyjadrené patrí kresťanom (Ap II, 13, 4). Netreba však túto skutočnosť preháňať, pretože Justín uvádza, že pohania sa neudržali na ceste logu, ale tvrdošijne ostali na ceste mýtu.¹⁸ Tvrdí, že anjeli splodili démonov so ženami a démoni inšpirovali mýty (Ap II, 5). Už v prvej Apológii tvrdil, že náboženstvo pohanov je výtvorom démonov, a tiež poetov, ktorí boli inšpirovaní démonmi. To isté opakuje aj v Dialógu so Židom Trifonom, keď píše, že bohovia národov sú modly démonov, že všetci bohovia sú diabli (Dial 53). Je zaujímavé, že nepopiera okultné javy, že sa občas ukazujú strašidelní démoni (Ap I, 5), ale o vyvolanom duchu Samuela tvrdí, že to urobila bruchovravkyňa (Dial 105).

Obhajuje kresťanov, že nie sú fanatici, ale obetujú sa preto, lebo veria, že svojou obetou zmenia svojich prenasledovateľov a vyslobodia ich z vlastných bludov a nenávisti (Ap II, 13). Ako o znaku hodnovernosti píše o charizmách: „Mnohí kresťania z našich po celom svete i vo vašom Meste menom Ježiša Krista, pod Pontským Pilátom ukrižovaného, oslobodzujú od démonov ľudí takých, ktorým iní zaklínači, kúzelníci a čarodejníci nepomohli“ (Ap II, 6).¹⁹

Dialóg s Trifonom mal 142 kapitol, ale zachoval sa neúplný, v Codexe Paríž 450. Chýba úvod a 74. kapitola. Text si berie vzor z Platónových dialógov. Vznikol po Apologetikách, aj keď je v Codexe umiestnený pred ne. Napísal ho v Efeze okolo roku 160. Dialóg je rozdelený na dve knihy podľa času, ako dlho trvala dišputa. Diskusia má reálny podklad, šlo o rabína Tarfona, ktorý prednášal v Lydde. Tarfon bol hašterivý a často napádal kresťanov. Rozhovor s ním mohol prebehnúť okolo roku 130 v Efeze.²⁰ Metódou pri dialógu so Židom je argumentácia prostredníctvom Starého zákona, pričom Justín používa alegorickú metódu. Konfliktom je určitá interpretácia Starého zákona. Zaoberal sa niektorými teologickými problémami, ako osud duše.²¹ Leitmotívom je dialóg so Židom. Židia podľa Justína stratili vyvolenosť (Dial 26.109-142).

Vyčíta im vierolomnosť, že Židia sa podieľali na falošných obvineniach voči kresťanom (Dial 17; 108; 117). Táto skutočnosť je historicky doložená.²² Vyčítajú kresťanom, že nedodržujú sobotu a obriezku. Je to text okolo roku 160, takže v tomto čase už kresťania iste nesvätili sobotu.²³ Ako argument proti výlučnému sväteniu soboty Justín uvádza, že pred Mojžišom nebolo soboty, ani židovských sviatkov, ani obety (Dial 23-24). Ako obranu cituje tiež Iz 58,13, kde prorok píše, že odvolávanie sa na vonkajšie svätenie soboty nestačí k plneniu Božej vôle (Dial 27). Obriezka bola nedostatočným znakom zmluvy s Bohom. Justín uvádza, že ani Noe nebol obrezaný. Na jej nedokonalosť ukazuje aj fakt, že ženské pokolenie obriezku neprijímalo.²⁴ Starý zákon bol podľa Justína len provizórnym, jeho naplnenie je v Novom zákone, v Kristovi, ktorý bol predpovedaný prorokmi. Justín sa ho pokúša predstaviť Židom ako osloboditeľa od bremena zákonov.²⁵ Svoje tvrdenia vzhľadom na Krista sa snaží dokázať tým, že argumentuje Starým zákonom, kde na rozličných textoch vykladaných alegoricky tvrdí, že sa naplnili v Kristovi (Dial 48-108). V Ježišovi boli naplnené predpovede SZ ako predobrazy: Mojžiš s roztiahnutými rukami do symbolu kríža, bronzový had, Žalm 22 ap. (Dial 91.128). Filozof sa snaží dokázať, že Ježiš sa narodil z Panny, ako predpovedal Izaiáš. Vedie dlhú diskusiu o tom, že Židia zdeformovali Písmo tým, že preložili slovo panna termínom mladé dievča. Slabinou Justínovej argumentácie zo súčasného kritického pohľadu je, že sa pri apológii voči Židom odvolával na Septuagintu a tiež na nepresné latinské preklady, ktoré Židia nerešpektovali. Niektoré Justínove argumentácie nie sú súčasnou exegézou akceptované. Napr., že tajomstvo Trojice je naznačené už v Gn 1, kde je napísané: Učiňme…

Pre kresťana je veľmi pôsobivá Justínova argumentácia s ohľadom na to, že obety Starého zákona boli len dočasne dovolené, lebo Boh ich nedovolil nikde, len v Jeruzaleme. „(…) iba na jednom mieste bolo vzývané jeho meno, vediac, že prídu dni po utrpení Krista a mesto Jeruzalem bude vydané vaším nepriateľom a všetky obety prestanú. A baránok, ktorého bolo prikázané piecť celého, bol obrazom utrpenia kríža, ktorý mal podstúpiť Kristus, lebo baránok, ktorý sa pečie, je na podobu kríža upravený“ (Dial 40).²⁶ Justínovým ďalším tromfom proti judaistickej radikálnej transcendencii Boha sú teofánie Boha v Starom zákone. Justín kladie otázku, ako sa mohol zjavovať Boh, ktorého je podľa Tóry zakázané zobraziť. Filozof argumentuje, že Ježiš je Logos, že to bol On, ktorý sa zjavil Mojžišovi v ohnivom kre a viedol ľud ako Anjel Pána (Dial 60). Teofánie boli christofánie, ako som uviedol vyššie. Kristus je Boží Syn.

Justín pokladá evanjelium za pravú filozofiu (Dial 8), pretože Ježiša pokladal za filozofa. V Justínovej dobe opúšťali filozofi diskusie o kozmologických a noetických otázkach a presunuli ťažisko k problémom etickým a náboženským. Vo filozofii prevládli náboženské problémy, zvlášť otázka, ako dosiahnuť osobnú blaženosť a spásu. V takomto zmysle chápal aj Justín Ježiša ako filozofa.²⁷

Ďalší Justínov argument v apológii voči Židom sú charizmy. „Proroci bludných a nečistých duchov neplnili ani nečinili a nečinia divy“ (Dial 7). Avšak podľa Justína: „ A u nás vidieť ženy i mužov, ktorí od ducha Božieho prijali dary (…) Nech je vám to na svedectvo!“ (Dial 88). Píše o sile Ježišovho mena, v ktorom sa dejú medzi kresťanmi úspešné exorcizmy (Dial 30) a divy (Dial 35).

Justín vyčíta Židom, že trikrát denne preklínajú kresťanov (Dial 16). Veľmi dôrazne píše, že nemôžu byť spasení, keď preklínajú Krista i kresťanov (Dial 47). Židia zaviedli kliatby kresťanov, ako to uvádzajú aj iní Otcovia.²⁸ Je možné, že kliatby úplne nevymizli aj medzi niektorými súčasnými skupinami.²⁹

Aktuálnosť Justínovej apológie

Význam Justínovej tvorby spočíva v tom, že ako prvý teológ priniesol filozofiu do výkladu evanjelia. Nebol to filozof akademik odtrhnutý od života, pretože svojou filozofickou tvorbou sa usiloval „občiansky“ angažovať, aby získal slobodu vyznania pre kresťanov.

Filón a Jozef Flavius prišli s hypotézou plagiátu, že grécka filozofia čerpala pravdivé informácie z Biblie. Justín túto hypotézu čiastočne prekonáva, keď uplatňuje stoickú teóriu logos spermatikos, ktorá sa blíži k idei prirodzenej teológie. On sám uznával aj hypotézu plagiátu, ktorá bola s jeho teóriou semenných slov v konflikte, a tak svoju teóriu logoi nerozpracoval.³⁰ Je to škoda, lebo to môže viesť k manipulácii s názormi tohto teológa. Pri odvolávaní sa na neho je potrebné, aby sa neprekračovali jeho úmysly. Justín nebol až tak benevolentný k pohanským náboženstvám, ako by to chcel vidieť teologický pluralizmus. Bohovia náboženstiev boli démoni a títo, podľa Justína, mágiou zahmlievajú pravdu o Logose. Justín bránil, že nie kresťania, ale magici a okultisti žili nemravne. Títo, podľa svedectva Otcov, neváhali zabíjať nevinné deti a veštiť z čriev nemluvniat.³¹ Eusebius uvádza, že čierny mág Maxencius veštil zo zabitých tiel tehotných žien.³² Nie je to však prekonaná praktika. Dodnes existujú kulty, kde sú ľudské obete pre magické účely.³³ Medzináboženský dialóg má tiež svoje hranice.

V Justínovom Dialógu so Židom Trifonom nachádzame polemiku s ohľadom na sobotu. V súčasnosti sú známi svätením soboty a dodržiavaním židovskej životosprávy adventisti siedmeho dňa, jedna z najrýchlejšie rastúcich protestantských denominácií. Ježiš určite dodržoval sabat, lebo On ako jediný pravý Žid naplnil zákon (Mt 5,17). Rovnako aj prvotná Cirkev.³⁴ Avšak ohľadom dodržovania židovských zvyklostí už Pavol odsudzuje pletky okolo jedla a dní (por. Kol 2,16-17; Gal 4,9-1). Kristovým zákonom (Gal 6,2) nastala nová situácia, nová zmluva. Sloboda v Kristovi priviedla k zmene aj v oblasti zasvätenia posvätného dňa. „Lebo nieto rozdielu medzi dňom a dňom, iný nerozlišuje dni; len nech je každý úplne presvedčený o svojom“ (Rim 14,5). Rímska komunita sa necítila viazaná na židovský kalendár. Všetky dni patria Bohu rovnako. Neexistujú nijaké zvláštne dni. Neexistuje nič také ako: „sekulárne verzus sväté“. Všetko je sväté. Z tohto Pavlovho textu sa nedá povedať, či kresťania už svätili prvý deň ako Deň Pánov (Zj 1,10; Didaché 14,1), alebo nie. Nemožno to však vylúčiť, ale nie je to pravdepodobné.³⁵ Pavol chce relativizovať diskusie o sabate. Je možné, že v Ríme sa nakoniec definitívne presadila nedeľa.³⁶ „Nedeľa alebo prvý deň týždňa neboli nikdy pre kresťanov šabbatom, alebo dňom odpočinku, ale dňom, v ktorom sa na pamiatku Kristovho zmŕtvychvstania konali bohoslužby (Sk 20,7) (…) náhradným šabbatom sa stala nedeľa oveľa neskôr.“³⁷ Ak by Boh bazíroval na striktnom dodržiavaní soboty, nastal by problém tam, kde sa prelamuje časové pásmo, tzv. dátumová čiara, kde jedna časť adventistov svätí sobotu na ostrove Samoa a Fidži, zatiaľ čo na ostrove Tongo je nedeľa, ale slávia ju ako sabat ako ich spoluveriaci na Samoa. Už Justín upozorňoval na to, že prírodné sily nedodržujú sobotu (Dial 29). Iste nie je tiež bez zaujímavosti, že existujú aj adventisti prvého dňa, ktorí svätia nedeľu. Na druhej strane treba povedať, že tieto cirkvi sú určite vzorom v tom, ako dôsledne sa snažia svätiť Pánov deň.

Justínova kritika judaizmu ostáva aktuálna v dialógu s monoteistickými náboženstvami. Dnes by mohol liberálnym kresťanom, predstaviteľom judaizmu a islamu klásť otázky: Kto si je istý tvrdením, že by sa Boh nemohol vteliť? Kto sa opováži povedať, čo môže a čo nemôže Boh urobiť?

Možnosť inkarnácie Boha ukazuje, že Boh nie je úplne mimo sveta, že by sa oň nezaujímal, že by sa s ním nebol dobrovoľne skontaktoval a naveky spojil.³⁸ Kresťanstvo so zjaveným Bohom, ktorý sa sklonil v súcitnom Ježišovi k človeku, je aktuálnejší a príťažlivejší než ostatné abrahámovské náboženstvá.

Mala by sa oživiť apologetika odvolávajúca sa na splnenie biblických proroctiev. Obávam sa, že v súčasnosti sa pod vplyvom niektorých radikálov v exegéze zahmlievajú proroctvá tým, že sa pokladajú len za dobové. Každé proroctvo má však polyvalentný obsah, ktorý možno pochopiť po čase. V tomto zmysle je metóda Justína stále aktuálna. Nemal by byť problém siahnuť po klasickej apologetike a ukázať na starozákonných textoch, ako sa splnili na Ježišovi.³⁹

V Martýriu Justínovi jednu z prvých otázok kladie vypočúvajúci prefekt: „Aký život vedieš?“ Justín: „Bezúhonný, nik mi nič nemôže vytknúť.“⁴⁰ Justín chce vo svojich apológiách adresovaných cisárom ukázať, že kresťania sú spojencami tých, ktorí sa usilujú o dobro, pokoj a mier. Že sú dobrí, cnostní občania: že platia dane (Ap I, 17), že očakávajú síce kráľovstvo, ale nie tu na zemi ako politickú realitu, ale ako Božie kráľovstvo (Ap I, 11). Tým chce ukázať, že kresťania sú politicky korektní a nie sú pre Impérium konkurenti. Píše: „My sme vám užitoční a prospešní, lebo medzi ľuďmi šírime pokoj a učíme, že klamár, nemravník (…) podľa svojich skutkov budú súdení“ (Ap I, 12).⁴¹ Apeluje na cnostný život kresťanov, ktorí nežijú ako cudzoložníci, a mnohí 60 a 70roční, ktorí nasledujú Krista, žijú cnostne (Ap I, 15). Žiada dokonca, aby tí, čo nežijú ako kresťania, boli cisárom potrestaní (Ap I, 10). Mohol by takto o hodnovernosti kresťanstva teológ argumentovať dnes?