Jacques Heers, LE MOYEN AGE, UNE IMPOSTURE (Stredovek, zavádzajúci termín)

Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2012/2 (Recenze)

Jacques Heers, LE MOYEN AGE, UNE IMPOSTURE (Stredovek, zavádzajúci termín). Perrin, Paris 2008.

Hoci osvietenská interpretácia stredoveku bola už neraz spochybnená, v širokej verejnosti sa adjektívum stredoveký ešte často používa v zásadne negatívnych súvislostiach. Heers cituje príklady takéhoto jazykového správania, medzi nimi aj istý francúzsky časopis, ktorý hovorí o „stredoveku železníc“.

S Heersom možno súhlasiť, keď protestuje proti ideologizácii a beletrizácii dejín (Michelet). Podľa mňa trochu priveľa vervy prejavuje voči samej beletrii – neušetrí ani Victora Huga. Príliš prísny je podľa môjho názoru aj voči Huizingovi (Jeseň stredoveku) a Le Goffovi (Civilizácia stredovekého Západu) – svoje kritické tvrdenia síce podopiera citovaním týchto autorov, osožil by však aspoň náznak ocenenia ich prínosu.

Vo svetle Heersovej dejinnej revízie sa mi zdá, že prameňom Dostojevského predpojatej kritiky Západu by mohli byť práve osvietenské beletrizované dejiny, na ktoré v jeho časoch ešte neodznela primerane výrazná reakcia.

Heers správne zdôrazňuje kontinuitu dejín a ukotvenosť umelcov a učencov 13.–15. storočia v kresťanskej kultúre, pričom akcentuje skutočnosť, že prvé vykopávky nemali za cieľ nájsť antické pamiatky, ale kresťanské hroby a cintoríny.

Na početných dokumentoch dokazuje, že idey, literárne sujety, inštitúcie, spoločenské normy, ekonomické postupy, náboženské vojny, či hon na čarodejnice, ktoré sa považujú za typické pre stredovek, korenia v hlbšej minulosti a presahujú do neskorších storočí. Ak k tomu prirátame fakt, že dejinný pohyb neprebiehal všade rovnako, oveľa presnejšie je orientovať sa podľa storočí – tak ako to robí talianska historiografia.

Hoci Renanovu charakteristiku stredoveku ako tisícročnej pauzy v dejinách dnes už nik nemôže brať vážne, Heers sa domnieva, že pojem stredovek sa nikdy nezbaví charakteristiky prechodnosti a navrhuje úplne sa vzdať tohto „zavádzajúceho termínu“. Je otázne, nakoľko je takáto výzva reálna, no argumentácia, ktorú autor prináša v jej prospech, je podnetná.

V ďalšej časti tejto recenzie sa preto zamerajme na Heersov rozbor terminológie, používanej v traktátoch o umení autormi ako Cennini, Ghiberti, Filaret, Alberti, Landino a Vasari. Pri čítaní umenovedných textov, od vzniku ktorých nás delia stáročia, zistíme, že pod návratom k prírode majú ich autori na mysli antickú inšpiráciu, pričom postupujú na základe premisy, že predkovia boli bližšie prírode. Táto premisa by si zasluhovala bližšie kritické skúmanie, podobne ako rovnítko, ktoré menovaní autori kladú medzi prívlastky barbarský a úpadkový – prívlastky, ktoré by sme dnes umiestňovali na opačné konce časovej osi vymedzujúcej určitý dejinný jav.

Heers ukazuje, ako sa v časoch avignonského zajatia prebúdzalo v prostredí umelcov neapolského dvora ich národné cítenie. V tejto súvislosti používa termín nacionalizmus, čo zrejme vychádza z jeho snahy o terminologické usúvzťažnenie javu v kontraste ku gotike ako medzinárodnému slohu. V skutočnosti tu ide skôr o patriotizmus: Petrarca i Boccacio v čase úpadku Ríma a straty jeho postavenia ako pápežského sídla a centra západného kresťanstva zdôrazňovali kvality rímskeho ducha v maľbe a architektúre. Gibelínska predstava univerzálnej monarchie s Rímom v strede, o akej sníval už Dante, bola ich reakciou na mohutnejúci galikanizmus a anglikanizmus.

Humanistickí vzdelanci síce nevylučujú grécku antiku, no výrazy stavby na rímsky spôsob a stavby na antický spôsob sú pre nich synonymá. Protiklad k ideálu rímske a antické formuluje vo svojom Traktáte o architektúre Filaret, ktorý gotiku hodnotí negatívne a klasifikuje ju ako nemecké (tedesco) a moderné. V duchu tejto „neohrabanej“ terminológie znamená maniera tedesca pre architektúru asi toľko, čo maniera greca pre maľbu.

V definícii antického humanisti nezdôrazňujú grécku antiku: sú Rimania, preto preberajú mýtus o svojom pôvode z Vergiliovej Eneidy, komponovanej kontrastne k Homérovým eposom. Považujú sa za potomkov Grékmi porazených Trójanov, ktorých história sa začína Eneovým exilom. Zdá sa, že talianski humanisti nevnímajú kontinuitu byzantských a antických zobrazovacích kánonov – alebo je tento aspekt pre nich ešte prílišnou samozrejmosťou, aby ho považovali za potrebné verbalizovať. Maniera greca pre nich označuje len byzantské umenie, ktorého stáročného vplyvu sa talianske maliarstvo v tejto dobe pokúša striasť.

Avšak autori traktátov o umení používajú citované pojmy nie preto, aby zaviedli akúsi večnú terminológiu, ale jednoducho preto, aby sa vyjadrili. Svedčí o tom terminologický rozkmit. Napríklad Vasari používa výrazy moderno glorioso a buona maniera moderna greca antica ako synonymá. Pri umenovednej periodizácii však ten istý autor hovorí o maniera antica, maniera greca a maniera moderna – pričom poslednú charakterizuje aj ako terza maniera che noi vogliamo chiamare la moderne (tretí spôsob, ktorý môžeme nazývať moderna). Jeho „moderna“ je vlastne dôsledkom rinascita del l’arte, znovuzrodenia umenia – výraz, z ktorého sa neskôr odvodil termín renesancia.

Živý jazyk citovaných humanistov – jeho miesto v zápase o podobu urbanizmu a prístup k zobrazovaniu sveta – možno pochopiť a so záujmom sledovať. Prehnaná terminologická fixácia, ktorú priniesla osvietenská retrospektíva dejín umenia, však reflexii nepomáha. Osobitne škodlivé je jej šírenie v základnom dejepisnom vzdelávaní, veď zaškatuľkovanie dejinných procesov je len ilúziou poznania.

A preto: škatuľky, hýbte sa! Nech počujeme, či vo vás niečo je...