Teilhard de Chardin – apologéta a vizionár

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2011/4 (Osobnosti)

Po Druhom vatikánskom koncile sa v Katolíckej cirkvi vytratila apologetika. Nahradila ju akási masochistická atmosféra ospravedlňovať sa, podľa mňa, bez dostatočnej spätnej väzby z iných kresťanských tradícií.

V súčasnosti je potrebná nová apologetika, ktorá bude mať prvok sebakritický, ale aj konštruktívny. Cirkev bude do skončenia časov rušivým elementom vo svete a bude stále potrebovať aj obhajobu.

Medzi deťmi Cirkvi sa v každej dobe objavujú osobnosti, ktoré sa nanovo pokúšajú pochopiť evanjelium a príťažlivo ho svojim súčasníkom vysvetliť. Niektorí sa dostali aj na oltár, ale sú aj takí, ktorí boli odsunutí do zabudnutia, ako napr. Abelard, alebo aj de Chardin. Príčinou sú často omyly, ktorých sa vo svojich reflexiách dopustili. Tieto osobnosti sú géniami, ktorí poznačujú dobu, a vo filozofickom svete sa ich idey stávajú rázcestím, na ktorých sa nasledujúce generácie mysliteľov musia rozhodnúť, či budú kráčať v načrtnutom horizonte, alebo sa vydajú iným smerom. Chardin takýto mysliteľ bol a je. Žiaľ, v súčasnosti je prorokom, ktorého hlas doba nepočuje. Je využívaný ako advokát v ezoterických a nekatolíckych kruhoch.

V mojom texte sa chcem zaoberať Chardinovou apologetikou, v ktorej sa pokúšal reinterpretovať základné posolstvo kresťanstva o stvorení, páde, spáse, eschatone v evolučnom pojmosloví, ako aj bilanciou vízií a intuícií, ktoré mal. Ide o komplikovaného autora, mystika, takže zo spomínaných problematických téz sa dotknem len niektorých, v prvom rade to však budú intuície, na ktoré ako katolíci môžeme byť hrdí, pretože Chardin napriek svojim nepresnostiam a teologickým bludom bol a zomrel ako katolík.

On sám sa nepokladal za teológa, a keď písal o teologických témach, hovoril len o podnetoch. Chardin je však náš a dal nám viac orientácie ako dezorientácie. Na jeho obranu ešte asi toľko, že počas svojho života nemohol oficiálne vydať svoje hlavné diela, a tak k nim nebola možná kritická diskusia.

Diagnóza a apologetický plán

Možno je to nevďačné tvrdenie, ale podľa Egona Bondyho bol Chardin od čias Augustína prvým originálnym mysliteľom, ktorý dokonca vyvolal ohlas aj v radoch ateistických protivníkov.¹ Chardin so svojou geologickou a biologickou špecializáciou mal zmysel pre čas a dejiny. Mal úctu k faktom, logickú prísnosť a precíznosť,² aj keď jeho spirituálne texty majú výslovne mystickú poetičnosť. Jeho teologické a filozofické reflexie ovplyvnili prírodovedecké fakty. Chardin sa pokúsil kresťansky premyslieť dominujúci vedecký obraz sveta, ktorý neprestal vládnuť aj vo vedomí súčasníka. Nevyjadroval sa striktne vedecky, ani teologicky. V snahe odpovedať na sekularizmus bol vášnivo patetickým. Nebol totiž len vedcom ponoreným vo svojom univerze výskumníka, ale aj dobrým pozorovateľom, psychológom doby, ktorému neunikali znamenia čias. Dokázal presne vystihnúť „ducha“ svojej doby, to, že:

– angažovanosť pre svet odvádza náboženský potencionál ľudstva;

– svet sa stal pre súčasníka duchovnou hodnotou;

– vo vesmíre nie statickom ale dynamickom, v celej jeho nesmiernosti sa človek cíti strateným;

– rastie vedomie zodpovednosti za budúcnosť, pričom si ľudstvo uvedomuje nebezpečenstvo smrti, možnosť kolektívneho zničenia;

– veda a technika potvrdili moc človeka nad svetom a pokrok v ekonomike priľnutie ľudí jedného k druhému;

– napriek tomuto pokroku človek cíti ťažobu nihilistickej logiky svojho ateizmu a jeho neschopnosti využiť k zdokonaleniu človeka hodnoty, ktoré považuje za výhradne svoje.³

Na tejto diagnóze sa ani v súčasnosti takmer nič nezmenilo, práve naopak, niektoré aspekty sa prehĺbili. Je tu hrozba globálneho sveta rozširovaním členov jadrových veľmocí v štátoch s problematickou ideológiou (napr. Irán, Severná Kórea). Rozširovanie ľudského „panstva“ nad prírodou prostredníctvom nanotechnológie a genetického inžinierstva. Bezmocnosť človeka pred utilitaristickým postojom: všetko je dovolené, čo je technicky možné, kladie vážne otázky s ohľadom na budúcnosť ľudského rodu.

Chardin vo svojej dobe naznačil svoj apologetický plán, ako odpovedať moderne ohlasovanou kerygmou kresťanstva na tieto výzvy. Je pravdepodobné, že ho ovplyvnila implicitná apologetika Blondela, ktorého základné dielo Action poznal a s ktorým viedol iskrivý dialóg. Bol presvedčený, rovnako ako Blondel, že kresťanstvo obsahuje potenciál schopný odpovedať na túžby ľudského srdca každej doby, len sa musí prezentovať zrozumiteľne rečou sveta a odpoveďami na otázky dneška, ktoré ponúka evanjelium vo svojich ešte neobjavených dimenziách. Svoju apologetiku v jednom svojom texte⁴ postavil na štyroch tézach:

1. poukázanie na to, že kozmos a všetko má konvergentný charakter smerujúci k zmyselu; je ním bod Omega ako čisto imanentné ohnisko konvergencie;

2. objav Boha, ktorého postavil do stredu konvergencie ako osudový Stred príťažlivosti všetkého, nielen sveta, ale aj slobodného vedomia;

3. objav fenoménu kresťanstva, ktoré môže svojou vierou vo Vtelenie objasniť smerovanie sveta k zjednoteniu;

4. objav úlohy Cirkvi v tomto procese.

Nové víno v starých nádobách

Chardin bol vzdialený od toho, aby nekriticky hájil kresťanstvo. Práve naopak, tvrdil, že kresťanstvo, ktoré vlastní duchovnú pravdu a prostriedky spásy, je do určitej miery zodpovedné za postoj moderného vedomia k nemu a vytvorilo hlbokú priepasť pre súčasníka. Počiatok jeho kritických poznámok, ktoré sa objavujú v jeho diele, bol zaznamenaný po tom, čo mu bola odobraná misia učiť. Katolicizmu vyčítal:

1. nepochopenie pre moderný humanizmus; obmedzené obzory katolicizmu, neschopné asimilovať súčasné hodnoty; pozostatky manicheizmu, jansenizmu a dualizmus v náuke a zbožnosti (napr. in Le Christique, 1955);

2. nedostatočné poňatie lásky;

3. statický pohľad na vesmír a neúplný a zastaraný pojem Boha (napr. in Le Phénomène chrètien, 1950);⁵

4. nedostatok realizmu a reálneho spojenia vo vzťahu k svetu, prevahu právnických a moralizujúcich pojmov nad konkrétnym a fyzickým pojmom Vtelenia (napr. in Christologie et èvolution, 1935);

5. podľa neho úchylnú interpretáciu dedičného hriechu, tajomstva kríža, odovzdanosť utrpeniu (napr. in Le milieu divin, 1923);

6. spásu chápanú len ako osobnú záležitosť.⁶

Nie je to kritika úplne prekonaná, napr. nedostatok realizmu. Nevyčítajú laici kňazom impotentnosť kázní s abstraktným obsahom, naivnými príkladmi, moralizujúcimi receptami na všetko? Chardin sa na vytýčenú kritiku snažil odpovedať reinterpretáciou dogiem alebo objavením ich nových dimenzií. Na jednotlivé kritiky odpovedá:

1. Prekonaním dualizmu. Chardin sa otvorene hlásil k monizmu. Hmota a duch nie sú podľa neho antagonistické, ale sa vzájomne priťahujú ako dve stránky predmetu. Podľa neho hmota neexistuje, keď sa definuje ako „vec“, v ktorej nie sú stopy po vedomí a spontaneite. Tvrdil, že vo Vesmíre je iba Duch v rôznych stupňoch organizovania mnohosti.⁷ Neviem, nakoľko bol Chardin oboznámený s kvantovou fyzikou, ale jeho monistický pohľad na svet mohol byť ovplyvnený aj týmto poznaním. Na atómovej úrovni sa vedci ponárajú do nového akoby nekonečného univerza.⁸ Pohrávanie sa s monizmom je samozrejme neprijateľné pre žido-kresťanskú víziu skutočnosti. Pre Chardina, ktorý sa filozoficky a teologicky mýlil, však bola táto vízia východiskom na prekonanie dualizmu v duchovnom živote. Chardin uvažoval o všeobecnom vedomí, panpsychizme, o idei, o ktorej uvažovali hermetické náuky, sofiológia, a ktorá sa v novej podobe objavuje aj v niektorých súčasných vedeckých komunitách, ako ešte ukážem v tretej časti textu. Zámerný vývoj vo vesmíre nemohol byť dielom náhody, ale nutne predpokladá vedľa seba hmotu i zložku nehmotnú, preto podľa neho nie je medzi nimi dualistická priepasť, ale ide o dva stavy toho istého vesmíru.⁹

2. Láska má v Chardinovej vízii sveta centrálnu úlohu. Nie je chápaná len ako cit, lež priamo ako ontologická skutočnosť, ktorá je základom vesmíru a jeho budúcnosti. Zároveň má byť láska k svetu, vesmíru, k činnosti vo svete hybnou silou spirituality. Kresťanstvo sa stalo neplodným, lebo dostatočne nemiluje svet.¹⁰

3. Chardin prijal evolúciu a aplikoval ju na vesmír. Boh podľa neho stvoril svet evolučným spôsobom, preto veľký jezuita prichádza s novým obrazom Boha ako Evolútora. Na základe toho, ako sa evolúcia vyvíja – objavenie života, objavenie človeka – Chardin proti filozofickým nihilistickým tendenciám svojej doby vidí v evolúcii vesmíru, Zeme a človeka zmysel, cieľ, ku ktorému evolučné dianie smeruje. Na tejto reflexii buduje svoj tzv. finalistický dôkaz Boha. Buď je život absurdný a nesmeruje nikam, alebo smeruje k presne stanovenému cieľu. Základom jeho dôkazu je dôkaz o Prvej príčine. Chardin však vo svojej myšlienkovej konštrukcii nestavia Boha na začiatok, ale na koniec všetkého. Nie Boh minulosti, ale Boh budúcnosti, Boh cieľ, ku ktorému všetko smeruje.¹¹ Evolúciu chápe z pohľadu tejto finality, pričom Cieľ – Boh – je vysvetlením zmyslu všetkých zákonov a dejín vesmíru. Podstata kresťanstva nie je v inom, ako v zjednotení sveta v Bohu skrze Vtelenie (Christologie et èvolution).¹² V Chardinovom obraze Boh prepožičiava energiu stvoreným veciam, ktoré obsahujú určitú potencionalitu vytvárať nové formy, a bytostiam obdareným vedomím aj určitú zodpovednosť. Túto ideu prebrali aj súčasní vedci zaoberajúci sa teológiou, ako napr. Polkinghorne, Paecock ap. Nejde však o deizmus. Boh je v evolúcii súčinný, zasahuje do jej diania, keď sa objavuje život, keď sa rodia nové druhy, alebo pri každom príchode ľudskej duše do dejín. Boh pri tom neruší prirodzenú príčinnosť sveta.¹³

4. Chardin vyjadril svoje idey spojením s vedou. Podľa Chaucharda Chardin predstavil spôsob, ako poznať Boha prostredníctvom matematicko-organického aspektu bytia.¹⁴ Vyhýbal sa moralizovaniu, aj keď v jeho úvahách nechýba etický akcent. V spirituálnych textoch je možné vycítiť pátos a optimizmus. Verí vo víťazstvo Boha vo svete. Je to neprimeraný optimizmus? Súčasní evolucionisti pri obhajobe niektorých problematických téz svojej vízie, ako je napr. objavenie života či vedomia, tvrdia, že na strane evolúcie je dlhý čas, počas ktorého sa mohli tieto skutočnosti vyvinúť. Rovnako aj Chardin počíta pri uskutočnení svojej optimistickej vízie s nesmiernym časovým rozsahom, snáď aj s miliónom rokov.¹⁵

V kristológii prichádza s tézou objavenia sa kozmickej dimenzie Krista vo vesmíre, teda spojením Kristovho mystického tela s celým vesmírom. Snažiac sa obohatiť kristológiu a vniesť do nej dynamiku, obohacuje ju o nové kristologické tituly. Kristus je zároveň Autorom a Stvoriteľom, Oživovateľom a Hýbateľom, Riaditeľom a Vodcom, Konzistenciou a Konsolidáciou (aktívnou jednotou), Zhromažďovateľom i Zhromaždením, Očisťovateľom i Obnoviteľom, Korunovaním i Dokonaním, Špičkou i Cieľom, Alfa i Omega, Počiatok i Koniec, Základný kameň i Klenák – Svorník, Plnosť i Naplnenie.¹⁶ Méta, cieľ vesmíru, je v bode Omega, ktorý nepatrí do rádu času a v Chardinovom chápaní je ním Kristus. Univerzálny Kristus, ktorý obnovuje Vesmír a vedie ho k spojeniu s Bohom. Námietkou voči reflexii o kozmickom Kristovi zo strany tradičnej kristológie je nedostatočná pozornosť Chardina, ktorú venuje historickému Ježišovi z Nazaretu. Zdá sa však, že Chardin neurobil nič iné, než sa vrátil a rozvinul kristológiu predovšetkým východných Otcov, ktorí vo svojich reflexiách uprednostňovali ako východisko Logos, teda kristológiu zhora. Otázka kozmického Krista nenašla v úradných dokumentoch Cirkvi vážnejšiu odozvu. V súčasnosti je téza „kozmického“ Krista v rukách ezoterikov a New Age.¹⁷

5. Interpretácia dedičného hriechu je asi najväčším hriechom otca Teilharda. Aj on sa snažil vyrovnať s pôvodom zla vo svete. Zlo sa celkove vymyká z jeho optimistického konceptu teológie dejín. Často sa k riešeniu tejto témy vracal.¹⁸ Zlo sa v jeho evolučnom chápaní sveta však stalo len akýmsi vedľajším produktom dejín, statickým prvkom brániacim evolúcii. Pôvod prvotného hriechu pripisuje kolektívu, nie nejakému prvotnému rajskému páru.¹⁹ Podobnú myšlienku už pred ním vyslovil Origenes, ten však vychádzal z etymológie mena Adam, ktoré podľa neho v Biblii „nehovorí o jednom človeku, ale (…) o celom ľudskom rode“,²⁰ a nie z poznatkov genetiky. Chardin teda nastolil otázku premyslieť prvotný hriech z pohľadu súčasných prírodných vied o počiatku ľudského druhu.²¹

Vo svojej intuícii nevyzdvihol dostatočne vykúpenie. Pojem Krista Vykupiteľa nahradil Kristom Evolútorom. Vykúpenie chápe ako nové stvorenie celého vesmíru v Kristovi. Odmieta ukrižovanie ako akt pomstychtivého božstva, ktoré vyžadovalo túto obetu. Vidí v kríži ponorenie sa Krista do našich bolestí, ktoré si často spôsobujeme sami. Vykupiteľské dielo nekončí však v ukrižovaní, ale vo veľkonočnej nádeji, že zmysel a láska sú silnejšie ako smrť.²²

6. Chardinovi bola cudzia individualistická spiritualita: „Spas svoju dušu!“ Osoba človeka podľa neho existuje pre celok a nie celok pre osobu, preto v poslednom okamihu celok sám sa stane Osobou.²³ V roku 1918 napísal: „Je blízko hodina, keď sa ľudstvo uzavrie samo v sebe a združí všetkých svojich členov v lone konečnej uskutočnenej jednoty, rovnakého zákonodarstva, rovnakého ducha, rovnakej orientácie, ktorá smeruje k prekrytiu trvalej rozdielnosti jednotlivcov a národov. Za malú chvíľu vytvoríme jediný blok. Toto je už začiatok.“²⁴ Alebo inde: „Tuším jediný milenarizmus, a to milenarizmus veku, keď si ľudia konečne uvedomia svoju spoločnú jednotu, svoje intímne spojenie so všetkými ostatnými, a tak ich ruky uchopia Plnosť svojej duše, ktorú majú slobodne vrhnúť do Božieho ohniska.“²⁵

Cestu k spáse vnímal jednak kozmicky, ako zjednotenie všetkého v Bohu, a tiež v angažovaní pre svet v rozličných sektoroch, kde človek pracuje prostredníctvom solidarity a angažovanosti sa za svet. Dovŕšenie vesmíru je pripravené a postupne zreje v čase vďaka spolupráci slobodných bytostí a pôsobením bodu Omega. Tým sa vyzdvihuje význam každej ľudskej činnosti na ceste k zavŕšeniu dejín.²⁶ Chardinovská vízia kresťana v dnešnom svete: byť Božím dieťaťom a zároveň synom Zeme. Keď dopisujem tieto riadky, počúvam práve posledné CD írskej skupiny U2: No Line on the Horizont (2009). V mysli sa mi vynára angažovanosť jej speváka Bona na poli politickom a sociálnom. Zápal pre svet. Neviem všetko o Bonovom súkromnom živote, preto nech ctený čitateľ berie s kritickým odstupom to, čo píšem, avšak úsilie členov U2 a ich leadera možno predstavuje jeden z možných príkladov súčasného angažovania kresťana vo svete: dobrou hudbou a implicitnými posolstvami evanjelia v textoch pripravovať príchod Božieho kráľovstva.

Pokiaľ ide o Chardinov vzťah k iným náboženstvám, Chardin bol konzervatívny kresťan. Vyvinul svoju vlastnú argumentáciu s ohľadom na tzv. pravé náboženstvo (či absolútnosť kresťanstva). Pri svojich cestách Orientom postupne v rozličných textoch kritizuje: hinduizmus a budhizmus za to, že znevažujú mnohosť vo svete, hmotu a osobu (Listy z roku 1932 a 19. 12. 1935), budhizmus, že je opojený prázdnotou; islam, že je zasiahnutý princípom stagnácie, fixácie a neprináša žiadne osobitné riešenie do moderného problému náboženstiev. Islam je podľa Chardina zbytkový judaizmus bez zvláštnej osobitosti (Le voute de l´Ouest, 1932).²⁷ V náboženskej konkurencii vyhráva kresťanstvo. Svojím dynamickým poňatím dejín, ich zavŕšením, prístupom ku kozmu a osobe sa mu javí ako jediná alternatíva pre budúcnosť. Chardin chápe vieru veľmi rozumovo: „Veriť znamená prevádzať intelektuálnu syntézu.“²⁸ Jedinečnosť kresťanstva je v tom, že dokáže odpovedať na otázku zmyslu: vesmír smeruje k vzniku ducha a k svojmu dovŕšeniu v Kristovi.

Intuície a prognózy

Chardin predložil niekoľko intuícií, ktoré sa z pohľadu určitej interpretácie skutočnosti javia ako prorocké a nachádzajú svoje potvrdenie vo vedeckom svete, ale aj v našej, čoraz viac každodennej samozrejmosti (internet).

Teilhard zakomponoval do svojho myslenia evolúciu ako fakt. Aplikoval ju na vývoj kozmický, biologický a ľudský. Objavil, že hmota smeruje k stále väčšej organizovanosti a komplexnosti. Pripúšťa síce pri evolúcii náhodu, ale nie slepú. Vesmír smeroval k tomu, aby vznikol život. V súčasnosti túto jeho tézu podľa mnohých vedcov potvrdzuje tzv. antropický princíp. Náš vesmír je biofilný, existuje tu veľa veličín, ktoré viedli k vzniku a udržaniu života na planéte Zem. Práve podmienky na Zemi sa stali akýmsi vzorom pri vyhľadávaní potencionálnych planét so životom.²⁹

Chardin veril v panpsychizmus, že vesmír je nabitý psychologickými silami (Le paradoxe transformiste, 1925), že v každej častici je zárodočná psyché a bunkou vesmíru je vesmír sám (Le phénomène humaine).³⁰ Aj táto idea našla pokračovanie v niektorých netradičných vedeckých hypotézach. Tak napr. v hypotéze Gaia, kde Lovelock tvrdí, že Zem sa správa ako žijúci organizmus.³¹ Radikálnejšou je hypotéza morfogenetických polí, ktorá tvrdí, že všetky druhy sú navzájom pospájané poľom a prostredníctvom morfických rezonancií – akási nefyzikálna pamäť.³² Vesmír má tak v sebe kreatívny prvok. Všetky organizmy sú morfickým poľom – organizačným poľom systému. Celá príroda je vybudovaná zo systému v systémoch, včítane systémov planét, hviezd atď. Každý systém má svoje morfické pole, ktoré ho organizuje podľa zvyku príslušného druhu. V poli podľa Sheldrakeho existujú tzv. morfické rezonancie, akási pamäť. Atómy, molekuly, kryštály, organely, bunky, tkanivo, orgány a organizmy sa skladajú z častí, ktoré neustále oscilujú a všetky majú svoje vlastné vzory vibrácií a vnútorného rytmu. Morfická rezonancia je neenergetická a morfické polia nie sú ani typom hmoty, ani energiou. Morfická rezonancia je vplyv podobného na podobné mimo priestoru a času. Takto sa môžu navzájom učiť novým zručnostiam.³³ Aj keď ju vytvoril významný biológ, ostáva stále hypotézou. Niektorí slovenskí filozofi (Letz, Gálik) ju však prijali ako realitu.

Ľudské termíny majú svoju históriu. Mnohé sú spojené so životom vecí, ktoré človek používa. Pokiaľ sú tieto súčasťou ľudského života, tak žijú aj slová, ktoré ich označujú. Ak napr. technická vec, ako napr. videorekordér, sa stáva minulosťou, s ním sa stráca aj slovo, ktoré ho označovalo. Budú ho poznať filológovia, popr. historici zaoberajúci sa technikou. Niektoré slová potrebujú zasa čas, kým sa stanú aktuálnymi. Tak je to napr. s termínom noosféra.³⁴ Chardin vo svojej vízii počítal s tzv. planetárnym myslením, ktoré nazval noosferou (L’énergie humaine, 1937), mysliacim obalom Zeme (Les singularités de l’espèce humaine, 1954) či mysliacim kolektívnym organizmom (Le Coeur de la matière, 1950). Cesta k tomuto dovŕšeniu dejín prechádza rozličnými etapami vývoja. Existuje biofilný vesmír s akousi fyzikálnou pamäťou, obsahujúcou dôležité údaje pre vznik života. Aj v prírode pravdepodobne existuje akási možno nikdy vedecky verifikovateľná biologická pamäť, spájajúca príslušníkov rodu, ako bolo naznačené. Biologická evolúcia je ukončená zrodom človeka, ale tento proces neúprosne vedie ku svojmu finále, ktoré Chardin videl v bode Omega, ktorý je v srdci noosféry. Noosféra, charakteristická novou formou solidarity, komunikácie a zjednotenia, je nespočetná korelácia, ktorá môže humanizovať Zem. Mnohí autori vidia naplnenie vízie o noosfére v internete. Internet je svojím spôsobom komunikácie tak uspôsobený, že sa ním môže vytvoriť multiformná, pluralistická a harmonická globálna civilizácia.

Kyberpriestor sa stal globálnou agorou podieľajúcou sa na vytváraní globálneho vedomia.³⁵ Sú autori, ktorí nestotožňujú internet s noosférou, ale s novým vývojom človeka k ultra-ľudskému.³⁶ Avšak sám Teilhard, zdá sa, naznačil pri rodiacej sa kybernetike možnosť pre rozvoj noosféry.³⁷ Je to úžasná predvídavosť, pretože v čase, keď Chardin umiera, bola TV v plienkach, mikročípy neexistovali, rovnako ani osobné počítače, nehovoriac o prepojení počítača s telefónom.

To sú aspoň niektoré aktualizované intuície de Chardina.³⁸ Po stránke teologickej sú mnohé z jeho téz problematické, ale zdá sa, že jeho vízie anticipovali vznik internetu, teóriu morfogenetických polí, antropického princípu atď.

Záver

Teilhard de Chardin sa pokúšal vo svojich teologických reflexiách odpovedať na otázky dnešného človeka. Túto snahu chápal ako apologetiku. Chardinova apologetika nebola narcistická ani konfrontačná, dokázala sebakriticky zhodnotiť aj negatívny podiel kresťanstva na súčasnom stave sveta. Neostával však pri konštatovaní, preskúmal mentalitu, pomenoval problémy doby, na ktoré nevedela Cirkev adekvátne odpovedať, a ponúkol riešenie v súlade so súčasnou mentalitou. V svojich reflexiách ponúkol horizont smerovania vyvíjajúceho sa sveta a víziu jeho dovŕšenia. V tomto spočíva fascinácia Chardinom až do dnešných dní. Ostane určite výzvou pre teológov, aby nežili uzavretí vo svojich traktátoch, ktoré nie sú ničím iným, len menšinovou literatúrou pre špecialistov, ale aby sa odvážne púšťali do nových tém a znovu sa vrátili na Areopág ako vizionári.