Idea Nebeského Jeruzalemu a Utópie v podmienkach globalizácie

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2011/2 (Studie)

Vo všeobecnosti možno povedať, že jedným zo spoločných pocitov všetkých ľudí je potreba premeny sveta. Judaizmus obohatil ľudské nádeje o vieru, že dejiny sa uberajú nejakým smerom, že nie sú hnané slepou náhodou ani stále sa opakujúcim kolobehom večného návratu, že nie sú nezmyselné, ale smerujú k naplneniu v Božom kráľovstve.

V židovskej teológii sa objavila myšlienka Jeruzalemu ako stredu sveta, ku ktorému smerujú všetky národy, aby sa klaňali jednému Bohu, napr. Ž 87(86).¹ V kresťanstve sa táto idea premenila na Nebeský Jeruzalem, ktorý zostupuje z neba, čím sa symbolicky malo poukázať na to, že Božie kráľovstvo bude darom Božím. Tento prísľub sa týka obnovy celého kozmu. V priebehu stáročí sa idea Božieho kráľovstva z centra kerygmy Cirkvi vytratila. Na miesto tejto nádeje, ktorá má splniť aj očakávania dokonalej spoločnosti, začali vznikať projekty alternatívnych spoločností súhrne nazývané utópia, často ako sekularizovaný pokus o obnovu sveta. V štúdii chcem predstaviť, ako bola idea Božieho kráľovstva nahradená utópiou, snami o vytvorení ideálneho ľudského poriadku, a jeho dopad na kultúru a globalizačný proces.

Historické podoby Ježišovej kerygmy o Božom kráľovstve

Pojem basileia – kráľovstvo – bol základom Ježišovej kerygmy o príchode Božieho kráľovstva.² Ježiš pri ohlasovaní Božieho kráľovstva vychádzal zo symboliky rôznych náboženských skupín, ako bola komunita v Qumráne či ľudové predstavy a očakávania Božej vlády na Zemi.³ Nie je celkom jasné, čo presne myslel Ježiš termínom Božie kráľovstvo. Táto nejasnosť vyplýva z faktu, že evanjeliá boli písané ešte v doznievajúcej atmosfére očakávania skorej parúzie. Podľa Ježišovej programovej reči v Mk 1,15 Božie kráľovstvo nie je mystickou skutočnosťou. Nie je to ani nejaké náboženské požehnanie či vnútorné puto s Bohom, ale skôr sa ním vyjadrujú naše sociálne, politické a pozemské potreby.⁴ Vlieval svojim učeníkom do sŕdc nádej, že v budúcnosti bude Boh panovať nad dejinami. Učil ich, aby sa táto nádej stala súčasťou ich modlitby, aby v modlitbe Otče náš prosili o príchod Božieho kráľovstva.⁵ Nejasnosť obsahu Ježišovej kerygmy viedla v priebehu dejín k štyrom základným interpretáciám kráľovstva Božieho:⁶

1. Eschatologická interpretácia, ktorá sa uberala v duchu semitských predstáv a počítala s tým, že Božie kráľovstvo sa zrealizuje na Zemi. Zastával ju napr. Klement Rímsky (1Klem 42,3; 2Klem 11,7; 12,1), Papias (in Eusebius: His. Eccl. 3.39. 12), Justín (Ap. 1, 11), Irenej (Ad Haer 5. 33. 3); Cyprián (De oret. Dom 13), atď.

2. Spirituálno-mystická interpretácia, ktorá stotožnila Božie kráľovstvo s nejakým aktuálne prítomným duchovným a intelektuálnym osvietením, ako je poznanie, kontemplácia či kresťanské cnosti. Druhou variáciou tohto modelu bolo Božie kráľovstvo chápané ako nesmrteľnosť, neporušiteľnosť a večný život s Bohom, ako budúci blažený stav veriaceho po všeobecnom vzkriesení. S touto interpretáciou prišli Otcovia, ktorí pretlmočili evanjelium do grécko-rímskej kultúry, vzdialiac sa tak od židovského apokalyptického myslenia. Jedným z protagonistov bol napr. Origenes (Or. Matt. 10. 5; Per Archon a inde), ktorý vychádzal z Lk 17,21 („kráľovstvo Božie je vo vás“). Kráľovstvo bolo stotožnené so vzkriesením. Na Západe takto chápal kráľovstvo Hilar z Poitiers. V rovnakom duchu sa uberalo aj stredoveké myslenie. Pre Alberta Veľkého (Enarrationes in Evangelium Matthaei 3: 2) bolo Božie kráľovstvo jednak cnostný život v duši veriaceho (podľa Lk 17,21), ako aj život samého Boha a svätých v nebi (podľa Mudr 3,8; Iz 33,22).⁷ V modernej dobe dostal tento model Božieho kráľovstva podobu etickej koncepcie u Immanuela Kanta v diele Náboženstvo v medziach rozumu (Die Religion innerhalb der Grenzen der bloβen Vernunft, 1793). Podľa neho má zlo korene v individuálnych, nekontrolovateľných vášňach, ale aj v spoločnosti. Spoločenské zlo možno prekonať spoločenskou zmluvou – etickou republikou, či kráľovstvom cnosti.⁸

Pozitívom modelu bolo, že sa rozvinuli rozličné mystické školy usilujúce sa rozvinúť kráľovstvo cnosti v srdci veriaceho, ale v mystickej interpretácii sa stráca zmysel pre historický vývoj. Vertikálna nádej pohlcuje horizontálnu. Bolo to však pelagianistické a tiež zúžené chápanie Božieho kráľovstva, na ktoré kriticky reagovali napr. Schleirmacher, Bernard Galura a najmä Joseph Weiss (Die Idee des Reiches Gottes in der Theologie, 1901). Weiss odmietal myšlienku subjektívne chápaného Božieho kráľovstva, pretože podľa neho ide o objektívne mesiášske kráľovstvo. Trvalo však až päťdesiat rokov, kým jeho kritiku prijala exegéza a systematická teológia. Weisove reflexie mali vplyv na teológiu nádeje Moltmanna, politickú teológiu Metza ako aj teológiu oslobodenia.

3. Politická interpretácia. Táto koncepcia stotožnila kráľovstvo Božie na zemi s konkrétnou politickou štruktúrou (či programom), ktorá bola budovaná na kresťanskom základe. Na Východe to malo byť Konštantínovo cisárstvo a na Západe Svätá ríša rímska Karla Veľkého. Typickým predstaviteľom tejto pozície bol Eusebius z Cezarey, ktorý napísal oslavný text na Konštantína (Laus Const.), kde videl spojenie medzi Pomazaným z nebies a pozemským cisárstvom. Eusebius zasnúbil rímske impérium s cirkvou a zrodil ideu kresťanskej ríše ako cirkevno-štátnej tradície, ktorá na tisícročia určila dejiny v Európe.

Pozitívnou skutočnosťou modelu je, že politické prúdy priviedli kresťanov k spoluzodpovednosti za verejné záležitosti. Vďaka vládnutiu kresťanských panovníkov sa podarilo vniesť do zákonných opatrení mnoho ušľachtilých ideí. Tak napr. Konštantín humanizoval trestný zákonník, zlepšil životné podmienky otrokov, prijal opatrenia na podporu chudobných detí, prehlásil nedeľu za deň pokoja, zrušil nespravodlivé zdanenie, ap. Model dal v stredoveku vznik idey kresťanského rytiera, ktorá spájala ideál kombinácie vojenských a kresťanských hodnôt. Kresťania však zároveň zistili, že nie je ľahké vládnuť spravodlivo. Politická idea však vyvolala extrémy zvlášť medzi sektami. Stačí spomenúť politické pokusy husitských radikálov, Münzera, anabaptistov s ich besnením.⁹ Hrozivé podoby dostal model v Hitlerovom experimente tisícročnej ríše, ktorá bola akousi politickou podobou sekularizovaného kráľovstva. Podľa mňa tieto deformované podoby politickej interpretácie Božieho kráľovstva našli tiež odozvu aj v najrozličnejších utópiách, ku ktorým sa vrátim v nasledujúcej podkapitole.

Politickú interpretáciu Božieho kráľovstva navrhuje aj Viviano, ktorý tvrdí, že Božie kráľovstvo vo svojom plnom konečnom uskutočnení predstavuje realitu tohto sveta, aj keď sú jeho počiatky transcendentné. Podľa neho Ježiš neohlasoval nejakú individualistickú mystiku, cestu k sebarealizovaniu vnútornej reality, ale kázal na sociálne témy. Božie kráľovstvo síce prišlo v Ježišovi Kristovi, netreba však problém zjednodušovať tým, že prišlo len v Ňom, lebo ináč by nás Ježiš neučil modliť sa: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Božie kráľovstvo príde v budúcnosti pri Ježišovom druhom príchode aj ako politická realita.¹⁰ Keď príde vo svojej plnosti, bude pozemské, teritoriálne v priestore a v dejinách (Dan 7,13; Mt 6,10). „Stále čakáme na jeho príchod, ale už je prítomné anticipovane v Ježišovi a Duchu Svätom.“¹¹ Viviano svojím návrhom oddelil Božie kráľovstvo od vzkriesenia. Podľa neho má kresťan dvojakú nádej: horizontálnu, ktorou je Kráľovstvo, a vertikálnu, ktorou je vzkriesenie. Kráľovstvo nie je výlučne horizontálne, je priesečníkom pohybu do budúcnosti, ktoré náleží do pozemských dejín a záverečného vstupu Boha do spoločných dejín. Spojenie imanentného a transcendentného. Viviano tvrdí, že takáto je aj teológia Pavla, ktorý hovorí, že najprv príde Kráľovstvo – teda Kristus v sláve (1Kor 15,20-28). Bude to zavŕšenie dejín, pri ktorom budú odstránené všetky sily zla a nespravodlivosti a Boh bude kraľovať, a až potom bude vzkriesenie.¹² Niekoľko kritických poznámok k Vivianovmu návrhu. Zdá sa, že prílišným zdôrazňovaním politického a pozemského charakteru Božieho kráľovstva sa Viviano priblížil k chiliazmu a milenarizmu, ktoré boli Cirkvou odsúdené. Taktiež berie Ježišove výroky o kráľovstve Božom doslovne. Historicko-kritický výskum však ukazuje, že nevieme, čo Ježiš v striktnom slova zmysle pod Božím kráľovstvom myslel. Ďalej Viviano používa len selektívne texty, ktoré nahrávajú jeho hypotéze, pričom ignoruje texty, kde Ježiš hovorí: Božie kráľovstvo je vo vás (Lk 11,20) alebo kráľovstvo Božie je medzi vami (Lk 17,20-21). Tieto texty neredukujú kráľovstvo na politickú realitu, ale aj na záležitosť srdca. Okrem toho Viviano nezohľadnil vo svojej teórii pôsobenie Ducha Svätého. Prítomnosť Božieho kráľovstva Ježiš predsa nepropagoval len kerygmou, ale aj mocou Ducha, keď uzdravoval, oslobodzoval od démonov, stoloval s chudobnými, odpúšťal hriechy a oživoval mŕtvych. Ak je Božie kráľovstvo dovŕšením sociálnej spravodlivosti, mieru, kde je tu miesto pre obnovu zdravia človeka, porážku smrti a hriechu? Nie je preto namieste, keď sa Viviano radikálne snaží oddeliť Božie kráľovstvo od vzkriesenia. Ak je Božie kráľovstvo oddelené od konečnej spásy – vzkriesenia človeka –, prečo ho Kristus neuskutočnil hneď? Scestnosť modelu ukazuje sám Ježiš, ktorý nechcel byť tútorom, ombudsmanom či sudcom ohľadom rozdelenia pozemských majetkov (por. Lk 12,14), odmietal všetky politické ašpirácie a usiloval sa tiež vyhnúť politickej interpretácii jeho posolstva zástupmi ľudí (Jn 6,15). Zúžené politické chápanie Božieho kráľovstva v niektorých koncepciách teológie oslobodenia bolo svojho času kritizované Kongregáciou pre náuku viery.¹³ Z pohľadu chybnej interpretácie Božieho kráľovstva vnímam ako prorocké gesto vyhlásenie Pia XII. v roku 1925 sviatku Krista Kráľa, ktorý týmto reagoval na pseudomesiánske komunistické, nacistické a liberálne pokusy o raj na zemi. Naposledy nepriamo kritizoval politické chápanie kráľovstva Benedikt XVI. „Niet pochýb, že ‚Božie kráľovstvo‘ uskutočnené bez Boha – teda kráľovstvo samotného človeka – končí nevyhnutne v perverznom konci všetkých vecí...“¹⁴

4. Ekleziálna interpretácia je modelom, ktorý sa snaží stotožniť kráľovstvo Božie na zemi s Cirkvou, občas označovanou aj ako kráľovstvo Kristovo, aby sa odlíšila od kráľovstva Božieho na nebesiach. Predstaviteľ tejto línie sv. Augustín ju prezentoval v diele Božie mesto. Augustín správne odmietol ideu náboženskej podstaty kresťanského impéria, pretože toto nie je totožné s Božím kráľovstvom (19,21), presunul ju však na Cirkev, ktorá je už teraz Kráľovstvom Kristovým a Kráľovstvom nebies.

Ani táto interpretácia Božieho kráľovstva nie je správna. Božie kráľovstvo jednoducho nemožno stotožniť s Cirkvou. V evanjeliu podľa Matúša (16,18; 18,17), kde sa nachádza termín cirkev, Ježiš nestotožňuje Cirkev s nebeským kráľovstvom. Ani Druhý vatikánsky koncil nestotožnil Cirkev s Božím kráľovstvom, ale Cirkev už obsahuje jeho prvky.¹⁵

Idea Božieho kráľovstva ako základnej kerygmy Ježiša Krista sa vytratila z kázania Cirkvi, alebo podľahla niektorej z uvedených neúplných, či dokonca nebezpečných interpretácií. Jednou z reakcií na prílišný mysticizmus v katolicizme a pravosláví, ktorý viedol k zredukovaniu Ježišovho posolstva na subjektívnu snahu o svätosť, a presunutie ťažiska na posmrtnú realitu boli podľa mňa utopistické hypotézy, ktoré sa objavili v renesancii, teda v čase radikálnych politických interpretácií Božieho kráľovstva.

Žiadne dovtedajšie politické zriadenie v Európe, ktoré žilo pod vplyvom kresťanstva, nedokázalo vybudovať systém schopný pretvoriť spoločnosť tak, aby uspokojil človeka. Ako alternatíva sa objavili tzv. utópie, hypotetické zeme, ktoré spĺňali predstavy ideálnej spoločnosti. Utópia vyjadrovala stav ducha, skrytého vzbúrenca v opozícii proti stavu spoločnosti. Utopista nebol však len kritik, prichádzal s návrhom úplne nového a odlišného. Na počiatku utópie je napriek všetkým jej pozemským snahám neuvedomelá túžba po raji, snáď ako podvedomá reakcia na neuspokojivý stav v spoločnosti, ako aj absencia autentického kázania o Božom kráľovstve, tejto nádeje pre svet.

Utópia a anti-utópia

V stredoveku neexistovali nejaké výrazné utopistické vízie. Existovali však veľmi populárne rozprávania o blaženej a výchovnej a bohatej ríši kňaza Jána, ktorý má pod sebou dvesto alebo sedemdesiat kráľovstiev. Boli organizované výpravy, ktoré mali doplávať na rôzne imaginárne ostrovy a do tajomných ríš, kde by nadviazali kontakt s jej obyvateľmi a vládcami.¹⁶ Na rozdiel od stredoveku renesančný človek neobracia pohľad na onen svet, ale pozerá na neutešený svet pozemský, ktorý potrebuje premenu. Tak začali vznikať utópie.

Pomenovanie utópia (z u-topos – miesto, ktoré nie je; ne-miesto) pochádza od Thomasa Mora zakladateľa žánru o utópiách. Prvým utopistickým dielom bola Knižka naozaj zlatá a rovnako užitočná ako zábavná o najlepšom stave štátu a o novom ostrove Utópii od presláveného muža Tomáša Mora z roku 1516,¹⁷ aj keď predstavy ideálnej spoločnosti reprezentovanej nejakým mestom či ideálnym štátom sa vo filozoficko-politologických úvahách objavujú už dávno pred ním.¹⁸

Na vytváranie utópií mali vplyv: kritika spoločnosti, ktorá prebiehala skrytým spôsobom, v opačnom prípade by dielo neprešlo cenzúrou; ďalej cestopisy a objavenie nových krajín, a v neposlednom rade fantastika. Pod vplyvom Morovej Utópie vznikali ďalšie fiktívne projekty o ideálnej spoločnosti.¹⁹ V Morových predstavách na Utópii existovala šesťhodinová práca, miesto pre využitie voľného času na zábavu, rekreáciu a sebavzdelávanie. Morus podporoval hedonizmus v morálke, toleranciu v náboženstve, demokraciu v politike, spoločné využitie prírodných zdrojov, pre všetky vrstvy bolo zabezpečené bezplatné zdravotníctvo a vzdelanie.²⁰ Morus dal podnet k vzniku žánru utópie, ktorý má nasledujúce charakteristiky:²¹

1. Vyčlenenie priestorovo-zemepisné. Zobrazenie utópie v izolovanom priestore je zásadné. Najčastejšími priestorovými archetypmi sú odľahlý ostrov, náhorná plošina, púšť, prales, ťažko dosiahnuteľné vrcholky hôr ap. Vyčlenený priestor predstavuje miniatúrny kozmos. Niektorí neskorší autori situovali svoju utópiu na iné „planéty“, napr. na Mesiac.

2. Sebestačnosť. Vďaka zemepisnej (alebo inej priestorovej) fikcii je komunita utópie chránená pred stykom a poškodením zvonku. Vzťahy s vonkajším svetom, zvlášť hospodárske, sú minimálne. Utopistické spoločnosti sú zväčša sebestačné a stavajú sa proti obchodu a závislosti na cudzích krajinách.²²

3. Mimočasovosť. Utópia je nepriateľom dejinného vývoja. V utópii je všetko „dané“ niekam inam. Nevie sa, čo bolo predtým a ako došlo k zmenám. V utópii je prítomnosť definitívna. Minulosť ostáva, ale budúcnosť nie je, nič sa nemení. Kraľuje tu statický čas – navždy. Inšpiráciou utópie mohol byť ideálny čas minulosti, tzv. zlatý vek. Od 17. storočia sa však utopistické projekty obracajú do budúcnosti a majú na ňu vplyv.²³ Tak napr. veľký vplyv mala utópia Francisca Bacona Nová Atlantis²⁴ na tzv. otcov zakladateľov, zväčša slobodomurárov, zakladajúcich Spojené štáty americké. Baconovo mesto stojí síce naoko na kresťanských základoch, ale určujúcou pre ideálnu spoločnosť je veda.

4. K utópii patrí aj vybudovanie mesta obyčajne pravidelnej geometrickej štruktúry. Hrůza vidí jednu z takýchto utopistických predstáv aj v biblickej predstave ideálneho mesta u proroka Ezechiela (40-48). Podľa neho ide asi o najstarší architektonický traktát v dejinách ľudstva.²⁵

5. Reglementácia. V utópiách sa objavuje stereotyp zovšeobecnenia, totalizácie, a tým úsilie o usporiadanie spoločnosti do harmónie skrze ucelenú teóriu, kde sú všetky stránky kolektívneho a súkromného života určené. Toto tiahne ku kolektivite a homogenite. Klasická utópia je nepriateľská anomáliám, improvizáciám a nepredpisovým rozdielom. Skôr sa honosí matematickou a geometrickou plánovitosťou. Zákonodarca, vladár, učenec či monarcha na čele utópie vypracoval svetské projekty, ktoré navždy vyriešia záhadu dejín a zrušia nepokoj, ktorý človeka sprevádza. Šťastie je kolektívne. Je tu rovnostárstvo a istý asketizmus vo zvykoch.²⁶

V Biblii boli dve vízie jednoty ľudstva: babylonská – ktorá je znakom totalizačnej tendencie budovať jednu vežu jedným jazykom (Gn 11). Druhou víziou je vízia jeruzalemsko-letničná – kde je zachovaná jednota v pluralite (Sk 2,7-12). Prvá jednota je postavená len na ľudskej iniciatíve, druhá prišla Božím zásahom. Podobne aj Utópia mala byť uskutočnená len ľudským úsilím, Božie kráľovstvo sa zasa naplní milosťou. Práve ľudské úsilie o utópiu môže viesť k deformáciám. Posledný aspekt charakterizujúci utópiu viedol k tomu, že boli písané anti-utópie, varujúce pred systémami, v ktorých hrozí potlačenie slobody jednotlivca. Dobrý kráľ Utopos z Morovej knihy sa nebadane premení na svoj protiklad – Veľkého brata (Orwell), či Dobrodinca (Zamjatin). Medzi prvé anti-utópie patria napr. Gulliverove cesty od Swifta, Orwellov 1984 a Zvieracia farma, My (1921) Jevgenija Zamjatina, Franceho Ostrov tučnikov či 451 Fahrenheita od Bradburyho, atď. Filozofickú kritiku utopistických spoločností urobil Marcuse v diele Koniec utópie (1967). Ku kritike utópie prispel nemalou mierou aj postmodernizmus, ktorý kritizoval márnosť veľkých narácií a propagoval radikálnu pluralitu.

Akúsi pokrivenú podobu utópie, či skôr anti-utópiu, pripomínajú temné stránky globalizácie. Nechcem tým odsúdiť globalizačné tendencie ako také,²⁷ ale ani poprieť nebezpečenstvá, ktoré môže priniesť globalizácia. Tie sa objavujú v podobe nadnárodnej oligarchie, ktorá chce získať celosvetovú kontrolu finančnú (čo sa vyrába a kam sa to exportuje), vojenskú, mediálnu (čo si ľudia majú myslieť, programovanie) a demografickú (kontrola pôrodnosti a dostupnosti zdravotnej starostlivosti ako regulátora populácie).²⁸ Riadi sa princípom zisku.²⁹ Negatívne môžu byť globalizačné tendencie kultúry, napr. v spoločných zábavných programoch, ktoré zaplavili svet: Superstar, Pošta pre teba, Talentmánia ap., v selektovaných správach. Globálna masová kultúra sa vyrába cez reklamu a cez tretiu moc, spoločensko-komunikačné prostriedky. Nie je ťažké postrehnúť kultúru smrti ako ďalší temný prejav globálnej kultúry, ktorá sa pokúša zmenšiť populáciu napr. diskusiami o tom, či je plod ľudská bytosť alebo nie. Sem patrí aj nebezpečná túžba po eugenike prostredníctvom klonovania, názory transhumanistov, ap.

Anti-utopistickým dielom sa dostala Utópia do nemilosti. Stala sa synonymom pre neuskutočniteľné chiméry a sny, alebo nebezpečným experimentom, ktorý požiera osobnú slobodu. Napriek tomu sa autori ako Aínsa nechcú utópie vzdať. Aínsa navrhuje nahradiť klasickú utópiu utopistickým spôsobom.³⁰ Ide o širšiu skutočnosť, než je utópia ako literárny žáner. Je to schopnosť predstavovať si – pozmeniť skutočné hypotézy a vytvoriť odlišný poriadok od terajšieho, čo neznamená poprieť skutočné, ale prehĺbiť to, čo by skutočné mohlo byť. Ide o duševné cvičenia týkajúce sa možných aspektov.³¹ Nejdem sa zaoberať kritikou tohto návrhu, skôr sa ako teológ pýtam, prečo v človeku neustále existuje túžba po utópii. Myslím si, že je to hlboko zakorenená nevedomá túžba po tom, k čomu je človek stvorený, k Božiemu kráľovstvu, pre ktoré má Biblia názov nebeský Jeruzalem (Zj 21).

Kerygma Božieho kráľovstva dnes

Utópia, vybudovanie dokonalej spoločnosti bez duchovných princípov, bez Boha, môže skončiť strašne, ako nás o tom učí história, predsa však existuje túžba v ľudskom srdci po lepšej spoločnosti. Jednou z odpovedí na túto túžbu by mala byť v multikultúrnej spoločnosti kerygma zrozumiteľná prezentáciou a ohlasovaním Božieho kráľovstva ako veľkého Božieho plánu s ľudstvom v budúcnosti, za ktorý sa kresťania dennodenne modlia: Príď kráľovstvo Tvoje. Kráľovstvo bude darom Božím, ktorý završuje uskutočnenie spravodlivosti a lásky, pokoja a radosti (Mt 6,36; Rim 14,17). O integrálnejšie chápanie Božieho kráľovstva v súlade s Ježišovým ohlasovaním a konaním bol návrh pred časom zosnulého belgického dominikána Edwarda Schillebeeckxa, podľa ktorého:

– Božie kráľovstvo je naša spása, radikálne oslobodenie ľudstva k bratskému a sesterskému spolužitiu, kde sa stratia pomery pán-sluha a Boh zotrie všetky slzy a odstráni zármutok.

– Božie kráľovstvo je naša dokonalá spása a šťastie, kde telo bude obnovené a nebude viac prežívať porušenosť.

– Božie kráľovstvo bude obnova tohto sveta, ktorý je ekologicky porušený. Nevieme, ako to Pán Boh spraví, ale v Biblii je označený ako nové nebo a nová zem.

– Božie kráľovstvo ukáže naplno význam Ježiša, ktorý dovŕši narastajúce Božie kráľovstvo. Nijaký iný zakladateľ náboženstva nemôže dovŕšiť Božie kráľovstvo, iba Ježiš.³²

Božie kráľovstvo je bezpodmienečná a oslobodzujúca suverénna láska Božia k človeku. Je to absolútna budúcnosť ľudstva. Prísľub Božieho kráľovstva, Nebeského Jeruzalemu, učí človeka, že Boh sa neustále stará o tento starý, unavený svet, že teda aj kresťan sa má viac angažovať v tomto živote, v čase, v dejinách. Prísľub nás má naučiť znovu dúfať. Naučiť sa brať svet vážnejšie. Kresťanská nádej nezahŕňa len vzkriesenie a život večný s Bohom na nebesiach, ale tiež očakávanie Božieho kráľovstva na Bohom premenenej zemi. To je výzvou pre angažovanie sa v zápase za spravodlivosť, ľudskejšie usporiadanie spoločnosti, mier, a bez zúfalstva, lebo Boh je verný svojím prísľubom a naozaj nás chce priviesť do svojho Kráľovstva.³³ Božie kráľovstvo môžeme vyprosovať v modlitbe. Túžiť po ňom a konať skutky, ktoré pripravujú jeho príchod. Teda predovšetkým snahou investovať svoju inteligenciu, plány a projekty pre skvalitnenie človeka a za mier vo svete. Tým sa dostávam k druhej odpovedi na túžbu súčasného človeka po dokonalom svete.

Tou druhou odpoveďou je snaha o globálne prijateľnú etiku, ktorá by rešpektovala slobodu jedinca a zároveň viedla ľudí k oslobodeniu od egoizmu s poukázaním na spoločné úsilie v budovaní jednotného sveta. Božie kráľovstvo môžeme pripravovať tu, v našom živote. Ľudia sa môžu nevedome podieľať na príprave Božieho kráľovstva, lebo majú v srdci túžbu po niečom stále lepšom a spravodlivejšom. Idea Božieho kráľovstva nás má viesť k určitému konkrétnemu jednaniu: starostlivosti o všetkých, zvlášť tých, ktorí sú vytlačení na okraj; tí čo stoja stranou, zranených ľudí; je to výzva ku kritike tam, kde ide o bezprávie; starostlivosť o telo, o psychické i fyzické zdravie; starostlivosť o prostredie človeka; pestovanie kresťanskej viery, nádeje a lásky; starostlivosť o osamelých,³⁴ ďalej ohlasovanie, že Boh miluje každého človeka. Aj človek, ktorý nepozná Krista, mu môže slúžiť v angažovaní sa pomoci núdznym, s ktorými sa Ježiš stotožnil (Mt 25,31-46). Jedným z pekných príkladov, ako sa aj nekresťan môže zúčastniť na príprave príchodu Božieho kráľovstva, je tzv. medzináboženský dialóg – dialóg praxe. Spolupráca na spoločných charitatívnych sociálnych projektoch. Po stretnutí predstaviteľov rozličných náboženstiev 2002 vznikol tzv. Dekalóg mieru z Assisi, ktorý kresťan môže vnímať ako pre všetkých ľudí dobrej vôle prijateľnú prípravu a pre nekresťanov nevedomú túžbu po príchode Božieho kráľovstva. Týmto Dekalógom, ktorý by sa mohol stať aj moderným spytovaním svedomia nielen pre kresťanov, ukončujem štúdiu:

„1. Zaväzujeme sa prehlásiť naše presvedčenie, že násilie a terorizmus protirečia pravému náboženskému duchu a odsudzujeme akékoľvek odvolávanie sa na násilia a vojny v mene Božom alebo náboženskom. Zaväzujeme sa urobiť všetko možné, aby sme vykorenili príčiny terorizmu.

2. Zaväzujeme sa učiť ľudí k vzájomnému rešpektu a úcte, aby sa dosiahla vzájomná pokojná a solidárna koexistencia medzi rôznymi etnickými, kultúrnymi a náboženskými skupinami.

3. Zaväzujeme sa podporovať kultúru dialógu, aby sa rozvinulo porozumenie a vzájomná dôvera medzi osobami a národmi, pretože to sú podmienky pre autentický mier.

4. Zaväzujeme sa brániť práva každej ľudskej osoby viesť dôstojný život, zhodný s jej kultúrnou identitou a slobodné založenie vlastnej rodiny.

5. Zaväzujeme sa viesť dialóg s úprimnosťou a trpezlivosťou, nezdôrazňovať to, čo nás rozdeľuje ako neprekonateľný múr, ale naopak rozpoznávať, že konfrontácia s rôznosťou môže sa stať príležitosťou k väčšiemu vzájomnému porozumeniu.

6. Zaväzujeme sa vzájomne si odpustiť chyby a predsudky z minulosti a prítomnosti. Podporovať spoločným úsilím víťazstvo nad egoizmom a neprístojnosťou, nenávisťou a násilím. Naučiť sa z minulosti, že mier bez spravodlivosti nie je pravý mier.

7. Zaväzujeme sa stáť po boku tých, ktorí trpia biedou a opustenosťou. Byť hlasom tých, ktorí hlas nemajú a konkrétne pracovať na prekonaní podobných situácií v presvedčení, že nik nemôže byť šťastný sám.

8. Zaväzujeme sa byť /zlým svedomím/ voči tým, ktorí sa oddávajú násiliu a zlu. A želáme si spolupracovať všetkými našimi silami a dať ľudstvu našich čias reálnu nádej na spravodlivosť a mier.

9. Zaväzujeme sa povzbudiť akúkoľvek iniciatívu, ktorá podporuje priateľstvo medzi ľuďmi v presvedčení, že ak chýba bežné porozumenie medzi ľuďmi, technologický progres vystavuje svet narastajúcemu nebezpečenstvu zničenia a smrti.

10. Zaväzujeme sa žiadať zodpovedných národov, aby sa všetkými možnými silami usilovali, aby na národnej úrovni a na úrovni /svetovej/ bol povzbudzovaný a upevňovaný svet solidarity a mieru budovaného na spravodlivosti.“³⁵