Cirkevné médiá. Porovnanie so sekulárnymi médiami vzhľadom na šírenie náboženského posolstva

Autor: Terézia Rončáková - Číslo: 2011/1 (Články)

Je mediálny jazyk schopný prenášať náboženské posolstvá? V rámci rozsiahleho výskumu na túto tému, ktorý uskutočňuje Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku v spolupráci s Fakultou spoločenskej komunikácie Pápežskej univerzity Santa Croce v Ríme, vystupuje postupne do popredia niekoľko zaujímavých zistení. V časti venovanej výskumu mediálneho komunikačného kanála (so základnou otázkou, či sú jeho inherentné vlastnosti v príkrom rozpore s vlastnosťami prenosového kanála náboženskej komunikácie) sa ako osobitný problém ustavične vyplavovali špecifiká cirkevných médií v porovnaní so sekulárnymi. Pomenúvaním problémov a zhromažďovaním informácií, ktoré sú často viac-menej známe, alebo aspoň tušené, dospela autorka tejto časti výskumu i tohto článku k poznatku, že ruptúra medzi cirkevnými a sekulárnymi médiami je väčšia, ako by sa zdalo na prvý pohľad. To otvára zaujímavú otázku, čo tento rozdiel vypovedá o prenosnosti náboženského posolstva mediálnym komunikačným kanálom. Naozaj si jeho úplný a neporušený prenos vyžaduje významne iný charakter prenosového systému?

K metodológii

Keďže na tomto mieste nie je priestor na dôkladné metodologické ozrejmenie, načrtnime základné postupy výskumu aspoň informatívne. Výskum sa uskutočnil metódou kvalitatívnej obsahovej analýzy¹ a kvalitatívnymi metódami výskumu publika focus groups² a metódou Delphi.³

V obsahovej analýze sme na vzorke slovenských a talianskych médií použili metódu sledovania frames⁴ a topoi.⁵ Jej cieľom je zistiť, o aké tematické skupiny (frames) a spoločne zdieľané idey (topoi) sa opierajú mediálne spracovania náboženských udalostí v jednotlivých typoch médií, na čo v myslení človeka apelujú – a čo možno z toho vyvodiť pre účinnejšie podávanie náboženských tém v médiách.

Skupinové rozhovory s laickými príjemcami a s mediálnymi expertmi sme realizovali na rozličných skupinách na Slovensku (sedem), dva rozhovory sa uskutočnili v Prahe a jeden v Ríme. Skúmali sme, ako respondenti vnímajú spracúvanie náboženských tém v cirkevných a sekulárnych médiách, čo im chýba, čo prekáža, v čom vidia rezervy, ako identifikujú príčiny atď.

Dospeli sme tak k základnej štruktúre výskumu: k analýze prenášaného náboženského posolstva a k analýze prenosového systému, čiže mediálnej komunikácie ako takej. Tá zahŕňa podľa klasických mediálnych teórií vysielateľa, kanál, kód, vonkajšie vstupy a príjemcu. Na tomto mieste chceme predstaviť svoje závery o špecifickej jednotlivosti prenosového kanála, akou sa ukázali byť cirkevné médiá. Vychádzame teda zo skupinových rozhovorov na laickej i expertnej báze.

Vo výskumných rozhovoroch sme časti o cirkevných médiách venovali osobitný priestor. Výpovede respondentov z radov odborníkov aj laických príjemcov boli výrazne kritické a pomenovali viacero kľúčových problémov cirkevných médií. Možno medzi nimi vyšpecifikovať niekoľko základných oblastí: zadanie a formát média, diverzifikácia, personálna otázka, cirkevná kontrola, vonkajšie tlaky, vnímanie publika, jazyk a štýl, nekomerčnosť.

Zadanie a formát média

„TV Lux je nevyhranená, neoslovuje nikoho,“ konštatoval v rámci nášho výskumu sebakriticky redaktor katolíckej televízie Ľudovít Malík. Príliš všeobecné zameranie podľa neho riedi obsah a oslabuje účinok. Túto nevyhranenosť zdôrazňuje vo svojej charakteristike cirkevných médií aj F. Múčka, kde na prvom mieste uvádza „nejasné zadanie“.⁶ „Stratégia cirkevných médií je divná zmeska,“ konštatuje s odkazom na nejasnú cieľovú skupinu, ciele, prostriedky ich dosahovania a merania účinku. Český jezuita s dlhoročnou mediálnou praxou Petr Kolář nazýva tento problém cirkevných médií problémom „jednotriedky“. V orientácii na takú ťažko pomenovateľnú cieľovú skupinu sa potom formát média prirodzene posúva do pomerne abstraktných polôh. Riaditeľ TV Lux Marek Poláček charakterizoval napr. formát svojho média ako „duchovné programy“.⁷ Znamená to podľa neho „šíriť túžbu dobre žiť“, „ponúkať alternatívu – ako dopravná značka na ceste, ktorá upozorňuje, že je tu aj niečo iné“. To naznačuje, že svoje biele miesto na trhu nachádzajú cirkevné médiá prierezovo v náboženskej sfére každého potenciálneho príjemcu, bez ohľadu na jeho iné sociodemografické charakteristiky.

Diverzifikácia

Je len prirodzené, že pri takom širokom zadaní nie je možné dostatočne pokryť potreby a očakávania všetkých potenciálnych príjemcov, resp. pokrytie niektorých menšinových potrieb by sa mohlo stretnúť s väčšinovým neporozumením a odporom. Preto nastáva v cirkevných médiách proces prispôsobovania sa svojmu väčšinovému príjemcovi, čo je legitímne, vyčleňujú sa tak však viaceré skupiny s informačným a komunikačným deficitom. Riešenie tohto problému predstavuje diverzifikácia cirkevných médií, čiže fungovanie špecializovaných médií. Ako sa ukázalo v našom výskume, najsilnejšie volanie zaznieva v tejto oblasti po kritickom spoločenskom týždenníku s polemickým charakterom, ktorý by nebol oficiálne vydávaný a šírený cirkvou. Skúsenosti okolitých štátov, napr. Poľska, ukazujú, že také riešenie je možné a funkčné. Zdá sa však, že slovenský trh je príliš malý, motivácia čitateľov príliš slabá a praktické problémy časopisu tohto druhu príliš veľké – takže jediný pokus tohto druhu vo forme týždenníka Zrno so samizdatovými koreňmi sa predbežne javí ako neúspešný a odsúdený na zánik.⁸

Ďalšia čitateľská potreba na poli cirkevných periodík sa týka rodinného magazínu. Ambíciu plniť jeho úlohu javí dvojmesačník Família, ktorý vznikol z (tiež samizdatového) časopisu Rodinné spoločenstvo s 21-ročnou tradíciou v roku 2006. Stavil na klasický formát, papier, farebnosť a grafiku obrázkových rodinných časopisov. Neprenikol však do širšieho verejného povedomia, nezískal si dôveru cirkevných predstaviteľov, bojuje s príliš nízkym nákladom a jeho vydavateľ Hnutie kresťanských rodín čelí myšlienke vrátiť sa k niekdajšiemu novinovému formátu a menej žurnalistickému obsahu.

Zdá sa teda, že diverzifikácia slovenských cirkevných médií je nateraz v nedohľadne, zvlášť ak vedenie cirkvi prejavuje so súčasným stavom spokojnosť. Podľa hovorcu Konferencie biskupov Slovenska sa dnes už pozornosť nesústredí na printové médiá, ale na elektronické, kde cirkev zaznamenáva veľký posun. Systém internetové stránky – Rádio Lumen – Katolícke noviny – TV Lux funguje podľa J. Kováčika dobre a napriek rezervám niektorých jeho konkrétnych súčastí dostatočne.⁹

Personálna otázka

Jeden z kľúčových problémov cirkevných médií predstavuje personálna otázka. Náš výskum poukázal predovšetkým na to, že ich zamestnanci často nie sú skutočnými novinármi. „Nemajú relevantnú novinársku skúsenosť,“ konštatuje F. Múčka, podľa ktorého sa nemôže novinárom nazývať ten, kto nepracuje aj investigatívne, nečelí problémom s dobýjaním informácií, nedostane z času na čas vyhrážku od niekoho mocného, a navyše žije v neprofesionálnom presvedčení, že bojuje proti zvyšku sveta.¹⁰ Mnohé redakcie cirkevných médií fungujú na báze redigovania, čo znamená, že o vlastných dravých novinárov ani nejavia záujem, resp. nedisponujú podmienkami na ich zamestnanie a využitie, a veľkú časť materiálov objednávajú z externých zdrojov a sústredia sa najmä na ich novinárske spracovanie. Paradox nastáva, keď sa vyskytne potreba zaujať postoj k čisto náboženskej kauze a cirkevné médium osloví sekulárneho novinára.

Ako príklad možno uviesť kauzu sexuálneho zneužívania chlapcov vo františkánskej reholi z mája 2009.¹¹ „Fakt, že kauzu Františkáni začali hneď od začiatku riešiť liberálny denník a ľudia z dvoch biznis titulov a nie katolícke médiá, svedčí o nezdravých pomeroch v miestnej cirkevnej žurnalistike. Podľa našich informácií dokonca Katolícke noviny chceli, aby túto tému pre nich spracovali novinári zo spomínaných sekulárnych médií,“ napísal vtedy internetový časopis Postoy.¹² Autor článku Pavol Rábara označil správanie sa cirkevných médií za „čistý alibizmus“: „Tisíce ľudí, ktorí cirkevným médiám veria, sa z nich o čudných praktikách polície zatiaľ veľa nedozvedeli. Možno je čas dať si dolu ružové okuliare a znova sa spýtať, ako to v tých kresťanských médiách plníme svoju úlohu...“

Charakter zamestnancov cirkevných médií súvisí s možnosťami zamestnávateľov, na čele s finančnými, s charakterom samotných médií, kde sa typ materiálov náročný na profesionálne novinárske spracovanie vyžaduje v pomerne malej miere, ale aj s mnohými trecími plochami medzi charakterom žurnalistickej a náboženskej komunikácie, ktoré sú predmetom iných častí nášho výskumu. Keď sa profesionálny novinár ako nositeľ týchto komunikačných predpokladov dostáva do kontaktu s požiadavkami cirkevného média, naráža na tieto konfliktné body a potom závisí od neho a od vedenia média, ako sa ustáli pomer medzi nutnosťou prispôsobiť sa a dôverou zverujúcou do jeho rúk príslušné kompetencie a úlohy. Na základe nášho výskumu môžeme v tejto súvislosti vysloviť tvrdenie, že cirkevné médiá volia „cestu ľahšieho odporu“ a uspokojujú sa s pracovníkmi bez veľkých novinárskych ambícií, neprinášajúcimi problémy. „Profesionálny ambiciózny novinár nedostane v cirkevných médiách priestor,“ konštatovala redaktorka Slovenského rozhlasu Margita Zrebná, pričom poukázala napr. na prácu Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska. „Produkuje zbytočné správy, ktoré slovenskej verejnosti nič nepovedia.“

Cirkevná kontrola

Podobné obmedzenia ako voči pracovníkom platia v cirkevných médiách aj voči výberu a spracovaniu tém, vrátane výberu informačných zdrojov a hostí diskusných programov. „Embargo“ na ľudí a témy potvrdzovali v našom výskume všetci odborníci s priamou skúsenosťou práce v cirkevných médiách. F. Múčka nazýva túto prax „supercenzúrou“: „Sťažujeme sa, že v sekulárnom médiu nedostal priestor ten-onen kňaz či veriaci, ale v cirkevných médiách funguje oveľa silnejšie embargo na ľudí.“¹³ J. Kováčik zdôvodňuje uplatňovanie „embarga“ potrebou „nemrhať svoj čas a priestor na iné, opozičné názory“.¹⁴ Priestor cirkevných médií, resp. priestor vydobytý pre náboženské posolstvo v sekulárnych médiách, je podľa neho príliš vzácny a treba ho využiť na prezentáciu vlastných postojov. Prísne výberové kritériá platia aj pre náboženských mediálnych komunikátorov, ktorí musia mať podľa J. Kováčika „mandát“. Preto – podobne ako v prípade tvorivých pracovníkov – bývajú eliminovaní aj ambiciózni komunikátori, najmä z radov kňazov, ktorí prejavia schopnosť vyjadrovať sa príťažlivo a získať si priazeň mediálneho publika. „Pri používaní mediálneho jazyka sa posolstvo riedi, okliešťuje, ľahko sa tak povie blud – a hneď sa ozvú ‚pravoverní‘,“ pomenovala príčinu redaktorka Katolíckych novín Mária Raučinová. Všetky tieto písané alebo nepísané pravidlá slúžia na zabezpečenie cirkevnej kontroly nad svojím mediálnym priestorom.

Tieto obmedzenia, prirodzene, nevyplývajú len z poslania média a jeho vnútorného zámeru a politiky. Vnútorná štruktúra cirkevných médií sa líši od klasického „pavúka“ vzťahov nadriadenosti a podriadenosti predovšetkým v najvyššom bode, kde na mieste majiteľa, prípadne nad majiteľom, stojí cirkevná hierarchia. Týmto spôsobom sa do riadenia média premieta hierarchická štruktúra cirkvi ako taká. „Šéfredaktor je pod obrovským tlakom,“ konštatoval v rámci nášho výskumu šéfredaktor gréckokatolíckeho dvojtýždenníka Slovo Juraj Gradoš, sám kňaz. V cirkevných médiách sa týmto spôsobom zámerne prekrývajú vzťahy z viacerých rovín, takže napr. povinnosť poslušnosti kňaza voči svojmu biskupovi sa prenáša aj na šéfredaktora kňaza. Požiadavka lojality, prirodzená v cirkevnom prostredí ako takom – kde prirodzené kompetencie nositeľov úradu posilňuje Božie povolanie doň a určitá Božia záruka dobrého konečného výsledku, aj keby sa cesta k nemu javila spochybniteľná –, sa tak prenáša aj do externého prostredia mediálnej komunikácie. Ako sme už uviedli na príklade časopisov Zrno a Família, dostať sa do pozície „nelojálnych“ znamená stratiť podporu a získať nálepku nadšencov za svoju vec bez pravého záujmu o veci cirkvi. Opačným extrémom je však lojalita na úkor profesionality. Podľa niekdajšieho riaditeľa Rádia Lumen Vladimíra Slováka sa slovenské cirkevné médiá neprofesionalizujú práve preto, lebo sa v nich nadraďuje lojalita nad profesionalitu. Táto línia je podľa neho škodlivá a postavená na nesprávnom predpoklade, že „cirkev rovná sa hierarchia“. „Lojalita voči predstaviteľom slovenskej Katolíckej cirkvi nemusí byť lojalitou voči Katolíckej cirkvi ako takej a voči jej učeniu!“¹⁵ Možno teda uzavrieť, že kontrolné mechanizmy v cirkevných médiách eliminujú ambicióznych profesionálnych novinárov aj ambicióznych schopných vonkajších komunikátorov, znefunkčňujú vnútornú hierarchiu mediálnej inštitúcie jej podriaďovaním hierarchii platnej v cirkvi, a nesprávnou interpretáciou lojality s cirkvou pôsobia proti profesionalite.

Vnímanie publika

Vnímaniu publika zo strany cirkevných médií sa v rámci výskumu venujeme osobitne, na tomto mieste sa však žiada zdôrazniť kľúčový postoj k publiku ako nezrelému a neschopnému stráviť „tuhú potravu“. To je prirodzený dôsledok „jednotriedneho“ charakteru množiny príjemcov cirkevných médií, keď víťazia potreby, nastavenia, schopnosti, očakávania a požiadavky väčšiny. V iných častiach publika to však spôsobuje pocit, že ich receptívne a kognitívne schopnosti sú podceňované a že sa im nedôveruje. Úplne iný prístup si zároveň vyžaduje skupina potenciálnych adresátov mimo cirkevného prostredia, ktorej – ako vyplynulo z nášho výskumu – cirkevné médiá nie sú určené viac-menej vôbec a ani sa o to neusilujú. „Akoby úplne rezignovali na nových príjemcov,“ konštatoval pracovník Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku Imrich Gazda. Súčasné cirkevné médiá sú zamerané na starostlivosť o veriacich, chcú poskytovať „alternatívu“ v mediálnom priestore, kde je uspokojovanie náboženských potrieb vylúčené, pričom výnimočne (napr. v prípade TV Lux) hovoria aj o alternatíve pre všeobecného príjemcu, ktorý dostáva šancu všimnúť si na mediálnej diaľnici aj značku „duchovno“. Možno ho k tomu privedú ťaživé životné okolnosti, možno náhoda... Rozdiel medzi presviedčaním „presvedčených“ a „ostatných“ je rozdielom medzi pastoráciou (starostlivosťou o svojich) a evanjelizáciou (oslovovaním cudzích), ktorý podrobnejšie rozoberáme v osobitnej časti výskumu.

Jazyk a štýl

Jazyk a štýl náboženských posolstiev v kontraste so žurnalistickým jazykom a štýlom tiež predstavuje špecifickú rozsiahlu kapitolu a podrobne sa mu venujeme v niektorých doterajších prácach.¹⁶ V súvislosti s charakterom cirkevných médií treba len zdôrazniť, že nežurnalistické jazykové a štýlové vlastnosti sa naplno prejavujú práve na ich pôde a v našom výskume sa ukázali ako jeden zo základných problémov cirkevných médií. J. Gradoš považuje za tri hlavné problémy práve cirkevných médií cirkevnú kontrolu (cenzúru), tlak príjemcov (neschopných stráviť náročnejšie obsahy) a jazyk. Devótny jazyk robí aj médiá – slovami D. Contrerasa – „devótnymi“, avšak „devótne médium“ (pričom D. Contreras naráža konkrétne na taliansku katolícku televíziu Telepace) nie je médium, jeho práca nie je žurnalistikou.¹⁷ Účastníci nášho výskumu reflektovali tento problém ako stratu žurnalistickej príťažlivosti a informačnej hodnoty materiálov v cirkevných médiách. „Chcú byť skôr príjemné, oddychové, akási ‚slepačia polievka pre dušu‘,“ konštatovala jedna z respondentov. To sa prejavuje aj vo forme ústupu od novinárskych žánrov v prospech žánrov rečníckeho, esejistického a náučného (prípadne úradného) štýlu, ako aj vo forme odklonu od náročných tém a prispôsobovania sa všeobecnému mediálnemu lajfstajlovému trendu, apelujúcemu na jednoduchšie a nižšie potreby publika. Obe tendencie môžeme na základe nášho výskumu označiť za škodlivé, poškodzujúce aj samotné náboženské posolstvo. Zdá sa však – ako zhodne zaznievalo na rôznych fórach nášho výskumu –, že ide skôr o slovenské špecifikum než o celocirkevný trend. „Aktuálne veci k spoločenskému dianiu v Katolíckych novinách chýbajú – okrem vatikánskych stránok, tam sa to aj neúmyselne podarí,“ vyslovil sa jeden z respondentov. Podobne redaktor časopisu Týždeň Jaroslav Daniška vyzdvihol kontrast medzi výpovednou hodnotou slovenských náboženských komunikátorov a textov pápeža Benedikta XVI. Zdá sa teda, že náboženské médium nemusí byť nevyhnutne „devótne“, a teda nežurnalistické, vyžaduje si to však veľkú intelektuálnu kapacitu, schopnosť pomenovať veci aj riešenia a odvahu provokovať – ako u Benedikta XVI. Ľahšia cesta odporu vedie cez lajfstajlové prispôsobovanie sa väčšinovému vkusu, čo však náboženské posolstvo v konečnom dôsledku oslabuje.

Nekomerčnosť

Charakter cirkevných médií napokon výrazne poznačuje ich nekomerčné zameranie. Ich riadiaci pracovníci a majitelia ho považujú za výhodu. Podľa J. Kováčika sú práve neziskové médiá „vlastnými“ médiami – na rozdiel od komerčných a verejnoprávnych.¹⁸ Ich zásadou je neusilovať sa o zisk presahujúci spätné investičné potreby a nedať sa spútať jeho reťazou.¹⁹ To sa premieta predovšetkým do vyšších nárokov na motivačné faktory, ktoré majú tvorcov cirkevných médií viesť k produkovaniu kvality porovnateľnej s komerčnou konkurenciou. Náš výskum poukázal v tejto súvislosti na dve dôležité veci: 1. nároky zamestnávateľov na vnútornú duchovnú motiváciu zamestnancov bývajú premrštené a zamestnanci trpia pocitom nespravodlivého nedocenenia svojej práce, 2. fungovanie inej ako finančnej motivácie si vyžaduje osobnostnú zrelosť a naplnenie viacerých ďalších vonkajších podmienok, a preto je náročné dosiahnuť jej ideál – na rozdiel od ľahko použiteľnej a účinnej finančnej motivácie. V teórii motivácie má finančná zložka nezastupiteľné miesto,²⁰ a preto je potrebné aj v nekomerčných cirkevných médiách dbať na jej spravodlivé zastúpenie – aby sa neoslaboval motivačný účinok a následne celková kvalita produktu.

Záver

Z povedaného je zrejmé, že cirkevné médiá sa vyznačujú v porovnaní s bežnými médiami mnohými odlišnosťami. Niektoré z nich zasahujú inherentné vlastnosti mediálneho komunikačného kanála. Medzi tieto zásadné odlišnosti zaraďujeme presné definovanie formátu sekulárnych médií a rezignovanie na takéto zadanie v cirkevných médiách; pestrosť mediálnych typov v sekulárnej sfére a prostredie neprajné voči diverzifikácii v cirkevnej sfére; odlišnú mieru kompetencií a priestoru na sebarealizáciu žurnalistických osobností v sekulárnych a cirkevných médiách; odlišnú formu a intenzitu vonkajšej kontroly a tlakov v sekulárnych a cirkevných médiách; jazyk v sekulárnych a cirkevných médiách; komerčnosť klasických médií a nekomerčnosť cirkevných médií; postoj k adresátovi ako k samostatnému partnerovi, za ktorého formáciu médium nenesie zodpovednosť, a chápanie adresáta ako nezrelého objektu citlivej výchovy... To všetko naznačuje nie nedôležitú ruptúru medzi charakterom mediálneho kanála vo všeobecnosti a charakterom komunikačného kanála cirkevných médií. Tieto skutočnosti významnou mierou vstupujú do uvažovania o tom, či je náboženské posolstvo prenosné mediálnym spôsobom. Ak sú cirkevné médiá nútené prispôsobovať sa mu až do miery, ktorá zasahuje charakter prenosového kanála, signalizovalo by to neprenosnosť náboženského posolstva klasickým mediálnym kanálom. Ako sa však ukazuje v čiastkových analýzach jednotlivých trecích plôch, zakaždým treba zvažovať mieru nevyhnutnosti a mieru nesprávneho nastavenia. V rámci tejto analýzy sme preto pomenovali niekoľko dôležitých výziev na zdokonalenie žurnalistického charakteru cirkevných médií, a teda aj ich žurnalistického pôsobenia.