Chesterton. Apologét-žurnalista s detektívnym pohľadom

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2011/1 (Osobnosti)

Medzi významných moderných katolíckych apologétov možno zaradiť aj Gilberta Keitha Chestertona (28. 5. 1874 – 14. 6. 1936). Bol to novinár, básnik, spisovateľ, ktorý sa s odvahou púšťal do literárnych, politologických, historických, filozofických, ale aj teologických tém.

Po matke mal francúzsky pôvod. Vyrastal v liberálnych rodinných pomeroch, vplyvom čoho neskôr takmer romanticky veril v demokratický systém.¹ Od roku 1895 sa venoval žurnalistike, pričom v rokoch 1900–1920 napísal okolo šesťdesiat kníh. Do konca života ešte ďalších tridsať. Jeho dlhá ťažká kríza skončila tým, že sa stal v roku 1893 anglikánom. To však nebol ešte koniec jeho hľadania. V roku 1922 vstúpil do Katolíckej cirkvi. Osudový vplyv pri jeho rozhodnutí mali na neho jeho budúca žena Frances Bloogová, priateľ Hill Beloc a kňaz John O´Connor. Bol to odvážny čin, pretože Angličania dodnes pozerajú na katolicizmus s podozrením. Vyžadovalo to neustále zdôvodňovanie postojov, čo nakoniec Chesterton bude robiť celý zvyšok života a na čom stála jeho apológia. Dielo The Catholic Church and Conversion (1926) obsahuje esej Prečo som katolíkom, kde napísal: „Ťažkosti s vysvetlením, ‚prečo som katolík‘, pramenia v tom, že je desať tisíc dôvodov, ktoré sa sčítajú do jedného, že totiž katolicizmus je pravdivý. Celý rozsah svojho textu by som mohol vyplniť jednotlivými vetami, ktoré by, jedna ako druhá, začínali slovami „Ako jediný…“. Napríklad: 1. Ako jediný skutočne bráni, aby sa hriech stal tajomstvom. 2. Iba v katolicizme nadriadený nemôže byť nadriadeným čiže povýšeným. 3. Ako jediný oslobodzuje z ponižujúceho otroctva, ktoré ho viaže, aby bol dieťaťom svojej doby. 4. Ako jediný o sebe hovorí, ako by bol pravdou; je ako skutočný posol, ktorý by sa odmietal miešať do skutočnej správy, ktorú nesie. 5. Ako jediný druh kresťanstva v sebe obsahuje všetky ľudské typy, dokonca i ctihodných ľudí. 6. Je jediným väčším pokusom zmeniť svet z vnútra, pracujúc s vôľami a nie so zákonmi. A tak by som mohol pokračovať.“²

Od roku 1925 vydával týždenník G.K.’s Weekly, ktorým šíril svoje politické názory. Chestertonova filozofia je filozofiou zdravého rozumu, pridal by som sedliackeho rozumu. K využívaniu racionality sa však prepracoval postupne. Vo svojej autobiografii píše, že sa istý čas zaoberal aj špiritizmom.³ Aj ako filozof zdravého rozumu píše o tomto období mimoriadne vážne.⁴ V roku 1925 vydal knihu Nesmrteľný človek, kde sleduje rozvoj náboženstva v priebehu stáročí. Tvrdí, že za vznikom náboženstva treba vidieť racionalitu. Náboženstvo je to podstatné, čo človeka odlišuje od zvierat.⁵ Je si vedomý, že dochádza k paradoxu, pretože aj dôvera v rozumovú argumentáciu je postavená na sile viery. „Rozum sám je predmetom viery. Je vec viery tvrdiť, že naše myšlienky majú vôbec vzťah ku skutočnosti.“⁶ Ak sa má argumentovať rozumom, je to možné, len keď sa verí v jeho argumentačnú moc. Tá nie je v dnešných post-postmoderných časoch evidentná.

Chesterton zomrel bezdetný v roku 1936. Po smrti zaslal kardinál Pacelli telegram, kde nazval Chestertona Defensor fidei. Telegram nemohol byť zverejnený, pretože tento titul bol rezervovaný svojho času anglickému kráľovi. Chesterton bol druhý Angličan, ktorý ho dostal po neslávne známom Henrichovi VIII. V Čechách bol Chesterton dostatočne známy v literárnych kruhoch⁷ a je predmetom štúdia aj v súčasnosti. Na Slovensku naň upozornil biskup tajnej cirkvi Ján Korec najprv v roku 1974, v samizdate, ktorý po páde komunizmu vyšiel aj oficiálne.⁸

Žurnalista

Chesterton v istom zmysle pôsobil ako zaostalé dieťa. Hovoriť začal pred tretím rokom a čítať sa naučil okolo ôsmeho roku. Mohutný, nepraktický, neupravený, nešikovný, akoby neprítomný mysľou, pomalý, ale zároveň mimoriadne bystrý.⁹ Ako mohol byť takýto človek vyhlásený za defensora fidei? Chesterton nepíše explicitne teologickou metódou. Jeho Areopágom nie je Hyde park, ani apologetický dialóg, ale texty písané žurnalisticko-esejistickom štýle. Je v prvom rade žurnalista, ktorý reaguje komunikačným médiom vo svojej dobe najrozšírenejším. Jeho apológia sa zameriava na globálne videnie. Moderný svet priniesol špecializáciu vo všetkých odboroch, tento prístup fragmentalizuje poznanie a nedovoľuje vidieť globálne pravdy.

Narazil som na dve románové paradigmy žurnalistov. Prvou je hrdina filmu Občan Kane (Citizen Kane, r. Orson Wells 1941, USA), oceneného Oskarom za pôvodný scenár (1942). Dielo bolo niekoľkokrát oficiálne pokladané za jeden z najlepších filmov minulého storočia. Ide o viacvýznamový dej, v ktorom hlavná postava Charlesa Fostera Kanea, hraná samotným režisérom Wellsom, bola podľa všetkého inšpirovaná skutočnou postavou majiteľa novín Hearstove listy, Williamom Randolphom Hearstom.¹⁰ Kane, vlastník novín, sa zaviaže, že bude písať len pravdu, ale nakoniec podľahne vlastnému nástroju moci a začne manipulovať čitateľov, pričom v megalomanistickom príhovore hovorí, že on určuje, čo je medzi ľuďmi pokladané za pravdu. Práve tento typ žurnalistu kritizuje Chesterton: „Noviny nielenže oboznamujú čitateľov s novými udalosťami, ale novinári doslova manipulujú s informáciami a vytrhujú veci z kontextu. Pre žurnalistu je charakteristický istý spôsob narábania s historickými faktami. Oni neuvádzajú skutočnosť s historickými faktami. Oni neuvádzajú skutočnosť zo života človeka skôr, kým nie je uverejnená správa o smrti určitej historickej osobnosti, pritom vo veľkej miere využívajú fantáziu a intuíciu.“¹¹ „(…) časť žurnalistickej histórie nám nehovorí pravdu. Píše o reformátoroch bez toho, čo mali reformovať, píše o revolucionároch bez náznaku o tom, proti čomu v podstate rebelovali.“¹² Je to žurnalizmus známy aj dnes. Žurnalizmus, ktorý pestuje profesionálne klebetenie. Je tu však aj iná paradigma žurnalistu, John Berett, ktorý vystupuje v románe Franka Perettiho Prorok.¹³ Perreti asi ako prvý umeleckou formou ukázal, že žurnalista by mohol byť v modernej dobe prorokom. Jeho Berret píše investigatívne reportáže, v ktorých odhaľuje nespravodlivosť a nemorálnosť, nie z postranných ani zištných dôvodov, len z úcty k pravde. Nakoniec je kvôli tomu prepustený z práce. Chesterton patrí k tomuto typu žurnalistu. Základným motívom je preň hľadanie a vyjadrovanie pravdy. Vedie vo svojom diele Bludári nekompromisný boj s intelektuálmi svojej doby, napr. so Shawom a Wellsom, pričom ale nemá problém udržiavať s nimi korektné osobné vzťahy.

Chesterton nie je proti pokroku, ale je si vedomý, že pokrok musí udržať spojenie s morálkou. Odmieta nemravnosť, etickú nezakotvenosť, neistotu, čo je dobré a čo zlé. Súčastné literárne úvahy nedávajú odpoveď. Majú obavu ponúkať etické modely. V tomto vidí slabinu modernej doby.¹⁴ Chesterton tušil to, čo postupne preniklo do filmového umenia. Na plátnach sa postupne začnú objavovať filmoví hrdinovia, ktorí nie sú jednoznačne dobrí, ani zlí, ako napr. kovboji v špagety western, Agent 007, hrdinovia noir detektívky ap. Takéto obrazy mätú etické cítenie diváka.

Okruhy Chestertonovej apológie

Chesterton nepíše systematicky a nie je ani možné zachytiť dráhu orbitu tém, v ktorých sa pohybuje, preto by som sa obmedzil len na tie, kde sa prejavila úžasná intuícia tohto autora vzhľadom na súčasnosť, keď mu čas dal za pravdu ohľadom jeho prognóz a postrehov.

Páter Brown. Chesterton bol žurnalista, ale pre svet vymyslel detektívky, vymyslel originálnu postavu pátra Browna.¹⁵ Vzorom pri vytvorení tejto postavy mu bol dedinský kňaz otec O’Conor. Kňaz na pohľad prostý a jednoduchý, ale Chesterton poznal, že je človekom zdravého rozumu, ktorý pozná tajomstvá dobra a zla, neresti i zločinu.¹⁶ Proti racionálnemu supermanovi Sherlockovi Holmsovi Chesterton postavil humanitu otca Browna, detektíva kňaza, ktorý kladie svoj dôvtip do služieb božej Prozreteľnosti.¹⁷ Brown sa stane vzorom pre kňazov detektívov v kinematografii.¹⁸ Prečo detektív? Chesterton žil, keď sa európskeho myslenia zmocnil vedecký svetonázor. Chesterton odmieta jednostrannosť vedeckého poznania, ktoré vedie k utilitarizmu, pragmatizmu, neschopnosti radovať sa zo sveta takého aký je. Veda sama môže viesť k materializmu, ale podľa Chestertona nemôže vysvetliť ani bežné skúsenosti.¹⁹ Duchovné pravdy možno objavovať pátrajúc po nich reflexiou ako detektív. Chesterton vedie svojich čitateľov k tomu, aby sa stali detektívmi, aby objavovali svet okolo seba, aby v bežných veciach videli ohromné maličkosti. „Cvičme si zrak tak dlho, až sa naučí vnímať ohromné maličkosti rozsiate po svete a prosté ako záhradný plot. Buďme atlétmi zraku. Naučme sa písať o túlavej mačke, alebo farebnom oblaku.“²⁰ „Potrebujeme sa dívať na svet tak, aby sme mali pocit úžasu i pocit, že sme vítaní.“²¹ „V celej histórii platí zvláštny zákon, že ľudia majú neustále snahu podceňovať svoje okolie, podceňovať svoje šťastie, podceňovať seba. Veľkým hriechom ľudstva, hriechom, ktorý má svoj pravzor v Adamovom páde, je tendencia nie k pýche, ale k tejto nepochopiteľnej a hroznej pokore. Práve toto je ten veľký pád. Pád, pre ktorý ryba zabúda na more, býk na lúku, úradník na mesto, každý človek na svoje okolie a v plnom a doslovnom slova zmysle na seba. Toto je skutočný pád, pád Adamov, a je to duchovný pád. Niektorí naozaj duchovní ľudia strávili dosť času uvažovaním o tom, kde asi býval raj. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou v raji stále ešte sme. Zmenil sa len náš pohľad.“²²

Prirovnáva sa k námorníkovi, ktorý si myslel, že objavil novú zem, ale nevie, že pristál v Anglicku. Vzorom myslenia mu bol Robinson Crusoe.²³ Je tu ešte jedna vec. Na jednom mieste napísal, že tí, ktorí opúšťajú Cirkev, opúšťajú ju kvôli veciam, nie kvôli teóriám. „Nehovorím, že zanechávajú katolicizmus kvôli pivu a kolkáreň, lebo katolicizmus nikdy neznechutili tieto inštitúcie. Opúšťajú ho, aby sa zabavili (…).“²⁴ Chesterton zachytil novovekú mentalitu zábavy. Vymyslel pátra Browna, zábavnú postavičku, ktorá vie odľahčujúcim spôsobom hovoriť o podstatných veciach života. Popri zábave prednesie aj nejakú dôležitú životnú pravdu, pričom autor používa metódu paradoxu. Paradox je prekvapujúce tvrdenie zdanlivo protirečivé. Nechce byť iracionálny, ale usiluje sa vyjadriť zrozumiteľným, teda logickým spôsobom nekonečné napätie kresťanskej existencie. Paradox používal Kierkegaard, ale tiež sa využíva v teológii.²⁵ Chestertonovým paradoxom nechýba iskriaci vtip. Sú často ľahko zapamätateľné, takže sa môžu stať aforizmom.

Obhajoba historických udalostí. Jedným z častých útokov na cirkev (a kresťanstvo) je pripomínanie temných stránok jej histórie, ako je inkvizícia, križiacke výpravy, netolerantnosť ap. Chesterton je obranca viery, pričom používa dávno pred Gadamerom to, čo sa dnes už stalo samozrejmosťou, že je potrebné historický fakt súdiť z kontextu (horizontu) jeho doby.²⁶ Tak sa Chesterton stal napr. obhajcom stredoveku, ktorý je dodnes zaznávaný a očierňovaný, a napísal knihu o Františkovi z Assisi,²⁷ ktorá je však skôr akýmsi úvodom do pochopenia Františkovej doby. Miluje stredovek, ktorý je podľa neho v mnohom hodnotnejší ako novovek.²⁸ Obhajuje cirkev na základe paradoxov, že kresťan musí udržať rovnováhu: milovať svet a nebyť svetským. Nesmie ustúpiť ani o slovo, lebo táto rovnováha medzi paradoxmi sa naruší.

V diele o Františkovi sa snaží priblížiť svätých dnešnej dobe. Nepopiera zázraky a nadprirodzené veci v hagiografiách, a predsa pri sv. Františkovi píše, že „(…) filozofia svätého Františka sa vyvinula z rozhodnutia pozerať sa aj na prirodzené veci v nadprirodzenom svetle“.²⁹ Z tohto pramení Chestertonova detektívna fascinácia úžasnými maličkosťami vo svete. Vidieť v malých veciach čary.³⁰

Ortodoxia je asi jeho najvýznamnejším a na Slovensku najznámejším dielom. Je to apologetická práca, v ktorej sumarizuje už v iných dielach vyjadrenú kritiku materializmu, pesimizmu a iracionalizmu svojej doby. Materializmus pokladá pre jeho štruktúru za šialenstvo „kombinácie logickej úplnosti a duchovného zúženia“,³¹ za šialený výklad sveta, pretože „materialistická filozofia obmedzuje viac než náboženstvo“.³² Odmieta relativizmus a tvrdí, že filozofické smery jeho doby nesú rysy šialenstva. Z tohto vyvodzuje aj kritiku svetonázoru, ktorý nevidí nič iné, len materiálny vesmír. Ten sa stáva zdrojom nihilizmu ohľadom vesmíru, ktorý sa nevie vysvetliť sám.³³ Myšlienku, že modernú filozofiu treba študovať štúdiom psychológie filozofov, napísal neskôr aj Carl Jung. Chesterton je veľmi kritický voči pesimistickým filozofiám, ktoré sa objavili v jeho dobe. Nebol to len existencializmus, ale predovšetkým staršia filozofia Schopenhauera a Nietzscheho. V svojich esejach kritizuje tiež Shawa a Wellsa, ktorí v podstate šírili nietzscheovskú ideu nadčloveka.³⁴

Chesterton niekedy používa metódu irónie a paradoxu. Vie tieto postupy oceniť aj u spomínaných filozofov. Jeho irónia má však skúmanie veci odľahčiť, nevyviera z odmietnutia bytia. Preto píše: „Nietzsche mal prirodzené nadanie k irónii: dokázal sa posmievať, ale nedokázal sa smiať.“³⁵ Jasnozrivo sa vracia ku kritike tohto filozofa, ktorý ešte počas Chestertonovho života ovplyvní nacizmus, a za niekoľko desaťročí ovplyvní aj filozofiu postmodernistov. Určitou formou nietzscheistického nadčloveka bola aj idea socialistického človeka, ktorý mal podávať vyššie výkony ako ten kapitalistický. V postmoderne je Nietzsche chápaný ako prorok nihilizmu, ktorý si sám určuje etické hodnoty a princípy dobra a zla.

Pri kritike pesimistických myšlienkových prúdov sa Chestertom dotýka aj neskoršej témy existencialistov – samovraždy. Je to tiež téma, ktorá v dnešnej dobe dokonca dostala nádych, ktorý predpovedal a kritizoval. „Samovražda nie je ledajaký hriech, je to HRIECH. Je konečné a absolútne zlo, ktorým odmietame zložiť životu prísahu vernosti (…) Zlodej prejavuje úctu veci, ktorú kradne – i keď nie majiteľovi. Ale samovrah uráža všetky veci na zemi tým, že ich odmieta ukradnúť. (…) Čítal som žvást akéhosi voľnomyšlienkara, ktorý povedal, že samovrah je to isté ako mučeník. Zjavná nepravdivosť tohto výroku nám pomôže objasniť celý problém. Samovrah je zrejme opak mučeníka. Mučeník je človek, ktorému záleží na niečom mimo tak, že nedbá o svoj život (…) Samovrah je hanebný, pretože spojenie s bytím nemá, je to čistý ničiteľ, ničí duchovný vesmír.“³⁶ Stačí si spomenúť na pochvalné vyjadrenia speváka Karla Gotta na adresu samovraždy jeho bývalého textára Svobodu, keď v komentári do TV hovoril o odvahe a dokonca o akomsi rytierstve tohto činu.

Druhou skupinou Chestertonovej kritiky boli iracionalisti. Patrili sem predovšetkým ezoterici, Tolstoj a východný mysticizmus. „Nietzsche prekonáva závratné pohoria, aby sa nakoniec ocitol v Tibete. Sadá vedľa Tolstého v zemi ničoty a nirvány. Obaja sú bezmocní – jeden preto, že sa nesmie ničoho chytiť, druhý preto, že sa nesmie ničoho pustiť. Tolstého vôľa je zmrazená buddhistickým inštinktom, že všetky individuálne úkony sú zlé. Avšak nietzscheovská vôľa je úplne rovnako zmrazená jeho názorom, že všetky individuálne úkony sú dobré, lebo ak sú všetky individuálne úkony dobré, nie je žiadny z nich individuálny.“³⁷ Ako protipól týchto smerov kladie optimizmus: „Skutočným buričom je optimista, ktorý obyčajne žije a umiera so zúfalou a samovražednou snahou presvedčiť ostatných ľudí o tom, ako sú dobrí. Najmenej stokrát bolo dokázané, že keď chcete ľudí skutočne rozhnevať a rozzúriť do nepríčetnosti, je najlepšie im povedať, že sú božie deti. Ježiš Kristus bol ukrižovaný, majme to na pamäti, nie preto, čo hovoril o Bohu, ale za to, čo tvrdil &- že človek môže za tri dni zboriť a znovu postaviť Chrám.“³⁸ Chesterton je umelec, ktorý hľadá príťažlivý obraz o Bohu. Nehovorí o ňom v kategóriách právnických či morálnych, ale píše: „Základnou formulou celého kresťanského teizmu je, že Boh je tvorca, ako je umelec tvorca. Básnik je tak oddelený od svojej básne, že o nej hovorí ako o vecičke, ktorú ‚odhodil‘. Tvorenie znamená odlúčenie a tento princíp je vo vesmíre uplatnený prinajmenšom dôsledne ako vývojový princíp, že celkový rast znamená rozvetvenie. Žena stratí dieťa tým, že ho porodí. Narodenie je rovnako slávnostné lúčenie ako smrť (…) Podľa väčšiny filozofov Boh stvorením svet zotročil. Podľa kresťanov ho naopak stvorením oslobodil. Boh napísal skôr divadelnú hru než báseň, ktorú síce poňal ako niečo dokonalé, ale ktorú zveril ľudským hercom, a tí ju od začiatku dôkladne spackali.“³⁹

Prorocký je jeho postreh ohľadom zjemnenia mentality k iným formám života. „Sledujem (…) že sa človek stáva postupne miernejším najprv k spoločnosti, potom k otrokom, potom k zvieratám a nakoniec možno k rastlinám. Pokladáme za nesprávne sedieť na človeku. Čoskoro budeme pokladať za nesprávne sedieť na koni.“⁴⁰ Na druhej strane rázne vytyčuje cieľ proti neopohanstvu: „Hlavnou zásadou kresťanstva vždy bolo, že príroda nie je naša matka, ale naša sestra. My môžeme byť hrdí na jej krásu, lebo máme spoločného Otca, príroda však pre nás nemá rodičovskú autoritu, máme ju obdivovať, ale nie napodobňovať.“⁴¹ Anticipujúc dobu, odmieta neopohanskú úctu k matke Zemi, ktorú oživili rozličné súčasné New Age kulty. Človek má zostať aj v zmenenej kultúre tak citlivej na ochranu všetkých foriem života záhradníkom, ktorý svet chráni.

Záver

Chesterton bol prorok, ktorý siahol po vo svojej dobe najrozšírenejšom médiu, tlači, aby implicitne obhajoval katolicizmus. Dnes by mali moderní chestertonovia vstupovať do kyberspace, aby viedli dialóg, ale aj apologetiku v modernom svete. V súčasnej skepse voči poznaniu pravdy je stále aktuálny v obhajobe zdravého rozumu a optimistického pohľadu na život. Platí o ňom, čo napísal Vodička: „U neho sa možno učiť pravej statočnosti ducha, ktorá nepozná zjednávanie ani zúfalstvo, ktorá nepozerá pri obrane pravdy na vyhliadky a na časný úspech a ktorá neprevádza s ideami žiadnu politiku okrem politiky Pravdy, ktorá stojí na vytrvalom vydávaní svedectva a zabíjaní lži do posledného dychu.“⁴² Nebol profesionálnym teológom, ale obhajcom radostného spôsobu života, ktorý mu umožnil objav katolicizmu. Neviem či poznal De Chardina, ale pre oboch je spoločné poňatie spirituality: chuť žiť.