Teologické Aktá X – kauza Judáš

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2010/2 (Studie)

Úspech televízneho seriálu Aktá X spočíval v tom, že autori scenára v príbehu načrtli nejakú nevyriešenú záhadu, ktorú sa agenti Mulder a Scullyová pokúšali rozuzliť. Keď sa už už zdalo, že sú pred cieľom, dvere k enigme sa prudko zavreli a divák bol opäť na začiatku. Aj teológia má svoje enigmy. Jednou z nich je temný príbeh Judáša Iškariotského. Je to azda jedna z najtragickejších a najzáhadnejších postáv Biblie, ktorá sa akosi vymyká novozákonnej atmosfére. Judáš sa stal symbolom zrady. Veď v súčasnosti sa stali bežným jazykovým úzom spojenia ako: judášsky bozk, pravý Judáš, či Judášov brat, judášska povaha, judášska mzda ap. Aj v umení sa Judáš etabloval ako symbol neviery, chamtivosti, zrady, podlosti, podvratnej činnosti a ľudskej podlosti. V stredoveku sa Judáš mal stať katalyzátorom antijudaistických vášní voči „bohovrahom“. Judáš-zradca sa objavuje aj v umení a v modernej kinematografii. Aspoň dva príklady. Vo filme Hanibal (r. R. Scott, 2001) necháva scenárista, aby lekár-kanibal Hanibal Hecker premietol diapozitívy s najrozličnejšími umeleckými zobrazeniami Judášovej smrti, ako dramatickú predohru predtým, ako na spôsob Judášovej smrti popraví vyšetrujúceho komisára sediaceho medzi divákmi. Hanibal pred popravou obviní komisára z judášskeho správania, keď ho tento chcel za peniaze predať mafii. Vo filme Umučenie Krista (The Passion of the Christ, r. M. Gibson, 2004) je zasa Judáš ukázaný v záverečných chvíľach ako človek, ktorého hnal ku jeho skutku diabol. Objavujú sa však aj nové pokusy interpretovať jeho drámu.¹ Je však všetko okolo Judáša jasné? Je možné nejako nanovo pochopiť Judáša? V minulosti prevládal názor, že zradil z ctižiadostivosti a pýchy. Tento symbol zrady a chamtivosti nie je v súčasnej teológii posudzovaný tak jednoznačne. Trinásť nemeckých autorov, ktorých sa čiastočne budem držať, sa pokúša odpovedať na tento problém, pričom sa snažia hľadať „historického“ Judáša.²

„Historický“ Judáš

Osoba Judáša je podľa všeobecnej mienky teológov pokladaná za veľmi inteligentnú. Nevieme nič isté o jeho rodine. V apokryfe z 12. storočia Rozprávanie Jozefa Arimatejského sa tvrdí, že Judáš bol synom Kajfášovo brata. Je to nepotvrdená mienka. Iba Ján (Jn 6,71), ktorý používal od synoptikov nezávislý prameň, spomína, že je synom Šimona Iškariotského.³ Poznámka je zaujímavá tým, že evanjelista nevolá Judáša Iškariotský, ale Judáš, syn Šimona Iškariotského. Práve okolo slova Iškariotský sa vedú diskusie. Staršie názory uvádzajú, že bol pravdepodobne zélót, ako údajne naznačuje jeho meno Iškariot, od latinského sica, sicarius, teda slova, ktorým sa v rímskej dobe označovali zélóti. Aj v starolatinskom preklade evanjelia je Judáš predstavený ako zélót.⁴ Meier označuje za chybu stotožňovať sikariov – teroristov, ktorí zákerne, prevažne bodnutím dýkou, zabíjali v mestách a potom sa stratili v dave – so zélótmi. Sikariovia sa objavili o desať–dvadsať rokov neskôr, ako sa udiala Judášova zrada Ježiša. Okrem toho, ak by bol Judáš sikar, sám mohol Ježiša zabiť a nemusel ho odovzdať úradom.⁵ Súčasný výskum pokladá spomínanú teóriu za nepravdepodobnú, lebo priezvisko Iškariotský sa dá vysvetliť aj etymologicky od bydliska, človek z Keriotu.⁶

Judáš mal byť potom jediným Júdejcom v Ježišovom kruhu Dvanástich, pochádzajúci z Keriotu. Vec však nie je až tak jednoduchá. Priezvisko možno prekladať aj inak ako šqr – klamať, byť falošný, čo by naznačovalo, že Judáš je „muž klamstva“. Inou možnosťou je, že slovo opisuje Judášovo pôvodne zamestnanie – farbiar purpurom, alebo podľa iných pestovateľ ovocia. Ďalší zasa tvrdia, že slovo znamená, že mal ryšavé vlasy alebo červenú kožu. Sú to diskutabilné riešenia, ktoré príliš nepomáhajú k rozriešeniu otázky historického Judáša.⁷ Ak sa Keriot chápe ako miesto, odkiaľ apoštol pochádzal, tak sa v súčasnosti nevie, kde sa nachádzalo. To, čo možno s historickou istotou tvrdiť, je, že 1. Ježiš si Judáša zvolil do kruhu Dvanástich a 2. Judáš neskôr Ježiša odovzdal úradom, ktoré ho odsúdili a popravili.

Psychológia Judášovej drámy

Nepoznáme motívy Judášovho činu, jeho zrady. Marek lakonicky konštatuje, že Judáš zradil Ježiša (Mk 14,10-11), bez toho, aby naznačil motívy. Matúš nebol spokojný s enigmatickou poznámkou Marka, ktorá nedáva žiadnu odpoveď. Ako motív uvádza rolu peňazí, a tým lakomosť Judáša (Mt 26,15). Ján obvinenie stupňuje, keď obviňuje Judáša, že bol nielen lakomý, ale aj kradol. Lukáš zasa vidí v zrade démonické pozadie (Lk 22,3-5). Je zaujímavé, že zrada Judáša sa stala aj apologetickým problémom. Pohanský filozof Celsus vo svojom pamflete Pravdivá doktrína vysmieval kresťanov, že jeden z učeníkov zradil Ježiša. Origenés na to reagoval s poukázaním, že Judáš úplne nezradil Ježiša, že jeho konanie vykazuje dvojznačnosť, že nebol úplne skazený, lebo v ňom ostalo čosi z Ježišovho posolstva.⁸ Origenés prešiel do útoku, keď napísal, že zrada Judáša bola predpovedná v žalme 108.

Podľa jednej hypotézy zradil kvôli prchkosti a žiarlivosti na primát Petra a milovaného učeníka. Odstránil Ježiša, lebo chcel účinnejšie pracovať pre nebeské kráľovstvo. Neskôr svoj unáhlený čin ľutoval a obesil sa. Tieto hypotézy podľa mňa nemajú dostatočné podklady. Rovnako aj špekulácie, že Judáš bol z Ježiša sklamaný,⁹ sú bez biblických podkladov. Autori spomínanej štúdie o Judášovi pri skúmaní historického Judáša v podstate ponúkajú tri možnosti:

1. Judáš ako obeť vnútorného konfliktu. Predstaviteľom tohto riešenia je v zborníku Drewermann. Podľa neho sa viera v Krista (Gal 2,11-21) a v Tóru úplne vylučujú.¹⁰ Vidí v apoštolovi konflikt v konfrontácii Ježišovho učenia a Synagógy. Judáš prežíva v sebe nezmieriteľný rozpor. Miloval obe znepriatelené strany a chcel ich zmieriť.¹¹ Drewermann vidí potvrdenie svojich konštrukcií v tom, že Judáš bol ohromený, keď zistil, že Ježiša odsúdili (Mt 27,3-5).¹² Prínosom štúdie je, že autor ukázal na to, že Judáš si nebol celkom vedomý dôsledkov svojho činu. Na druhej strane sa treba kriticky pýtať, či bolo Ježišovo učenie v takom príkrom rozpore s Tórou, ako to tvrdí Drewermann. Evanjeliá svedčia o niečom inom. Staroveký teológ Epifán informuje o nejakej obskúrnej židovskej sekte, ktorá tvrdila, že Judáš zradil Ježiša preto, lebo ho pokladal za zlého človeka, ktorý chcel zničiť Tóru. Extrémny je názor židovského spisovateľa Felga, že Judáš chcel splniť Zákon, a tak pomohol Ježišovi, lebo v ňom videl Mesiáša.¹³ Súčasný židovský i kresťanský výskum okolo Ježiša zhodne ukazuje zvlášť v Evanjeliu podľa Matúša,¹⁴ že v Ježišovej misii bola centrálnou úlohou obnova Izraela, korekcia a naplnenie Tóry, nie jej zničenie.

2. Judáš-netvor ako výtvor evanjelistov. Ak má byť príbeh dobrým a má zaujať, musí obsahovať patričnú gradáciu, vystavanú napr. na konflikte hrdina-antihrdina. Zdá sa, že podľa tohto „scenára“ postupujú vo svojich hypotézach autori, ktorí vidia v Judášovi výtvor apoštolov. Aby sa evanjeliá dramatizovali, Judáš sa stáva protihráčom Ježiša, nástrojom satana, antihrdinom.¹⁵ V Novom zákone možno skutočne vidieť určité stupňovanie dramatičnosti okolo Judáša (Mk 14,10-11; Mt 27,3-10; Sk 1,15-20). Židovský autor Lapide tvrdí, že u evanjelistov možno badať tendenciu načrtnúť karikatúru Judáša; tak napr. v Evanjeliu podľa Jána je Judáš označený ako zlodej (Jn 12,4-6).¹⁶ Problematickou je vraj otázka zrady za tridsať strieborných, cena za otroka (Ex 21,32), pretože vraj za čias Ježiša Krista neexistovali strieborné peniaze.¹⁷

Pripomienky tejto skupiny autorov prinášajú nové svetlo do niektorých stereotypných predsudkov, avšak treba kriticky pripomenúť, že biblické postavy nie sú len vykonštruovaní literárni hrdinovia, ale reálni ľudia. Je hypotéza o literárnom fabrikáte Judáša-netvora reálna u ľudí, ktorí písali o Ježišovom posolstve lásky a odpustení?

3. Judáš ako obeť či spoluobeť. Niektorí autori zo spomínaného zborníka (Bernardt, Küng, Barth) vidia v Judášovi obeť. Judáš nie je horší ako Peter či ostatní apoštoli.¹⁸ Opierajú sa v podstate o dve skutočnosti: Judášov bozk a jeho samovraždu. Pokiaľ ide o bozk. Toto gesto, mnohokrát zobrazené, nie je symbolom zrady. Bozk je priateľské gesto, náznak dôverného rozhovoru (Lapide). Podľa iných autorov išlo buď o bozk na rozlúčku (Braumann), alebo to bol posledný výkrik zúfalstva niekoho, koho nik nechcel počuť.¹⁹

Podľa týchto autorov nie je celkom jednoznačný motív samovraždy. Judáš sa mal obesiť nie pre svoje previnenie, ale do náručia smrti ho vohnala veľrada, ktorá ho odmietla a pohrdla ním. Skutky apoštolov vec dramatizujú, že sa pod nešťastníkom zlomila vetva, alebo pretrhol povraz, takže padol a z jeho otvoreného tela vyšli útroby (1,18).²⁰ V súvislosti s týmto vysvetlením Judášových motívov samovraždy ma napadla analógia so súčasným správaním sa semitov, alebo aj našich Cigáňov. Podľa špeciálneho pedagóga I. Baja existuje tzv. syndróm zavretého Cigáňa. Príznakom tohto syndrómu, špecifického pre Cigáňov, je, že ak sa Róm dlhodobo odlúči od svojej komunity (pobyt v zahraničí, vo väzbe, či vojenská služba), dostáva sa do stavu, ktorý sa podobá psychóze. Nejde o skutočnú psychózu, len o predstieranú, ako obranu pred stratou identity. Pre našu štúdiu je tento jav zaujímavý kvôli tomu, že nám približuje semitskú mentalitu, u ktorej stále existuje silná väzba na rodinu a spoločenské štruktúry. Hypotéza o dôvode Judášovej samovraždy nemusí byť až tak nepravdepodobná, nakoľko sa apoštol dostal do vnútorného konfliktu a nemal u nikoho, ani u duchovných predstaviteľov, oporu, ktorá by ho podržala. Myslím, že o zviazanosti v staroveku žijúceho Žida s vlastnou komunitou nie je potrebná hlbšia argumentácia.

Trinásť autorov pokladá Judáša za obeť a poukazujú na to, že apoštoli miesto toho, aby boli s ním solidárni, nahádzali v evanjeliách na neho všetku špinu. Reflexie tohto typu určite posúvajú ďalej, ohľadom zmierlivejšieho pohľadu na Judáša. Na druhej strane znovu sa možno pýtať: Je skutočne namieste uvažovať o svätopiscoch a redaktoroch Evanjelií ako o ľuďoch, ktorí kvôli predsudkom nevideli Judášovu drámu? Je možné uvažovať takto, keď väčšina týchto ľudí položila svoj život ako obetu kvôli ohlasovaniu posolstva lásky?

Štandardný prístup vidí zradu Judáša v tom, že oboznámil židovskú vrchnosť o mieste a čase vhodnom na zatknutie. Židovské autority sa báli zástupov pre Ježišovu popularitu, a tak sa ho rozhodli zatknúť v ústraní. Na základe evanjeliových správ nemožno nájsť svedectvo o Judášovom veľkom národno-mesiánskom očakávaní a jeho neskoršom mesiánskom sklamaní z Ježiša, čo ho potom viedlo k zrade. Nedá sa asi dokázať Judášova chamtivosť. Na druhej strane by sa nemala podceniť moc peňazí, ktoré vládnu svetom a sú motívom pre zradu, intrigy, spory a nevery.²¹ Ľudové ospravedlnenie Judáša spočíva v predstave, že bol Bohom „predurčený“ na úlohu zradcu, aby sa splnili Písma (Jn 17,12; Ž 69,25-26; 109, 8; Sk 1,16-20). Je to slabý argument, pretože, ak by nebol Judáš, veľrada by našla iný spôsob, ako Ježiša zajať, odsúdiť a popraviť.

Psychologicky závažnosť Judášovej zrady vystihol už Origenés, ktorý napísal: „Judáš poznal /Ježiša/ ako majstra mnohých jemných učení, ktoré počúval spolu s inými apoštolmi v súkromí. Poznal ho ako Pána. Prezradil ho napriek jeho veľkosti, ktorú dobre poznal. Ak by to urobil ktosi, kto nepoznal Ježiša, bolo by to odlišné a nebola by /vina/ tak veľká až po moment, kým by nepoznal /Ježišovu/ veľkosť.“²²

Judáš a gnostická spiritualita

Nie všetky staroveké skupiny kresťanov vnímali Judáša negatívne. Irenej vo svojich piatich knihách proti heretikom (Adv Haer I, 31, 1) spomína gnostickú sektu kainitov, ktorá vlastnila Evanjelium Judášovo (EvJud). Bola to gnostická skupina, ktorá sa hlásila k biblickému Sethovi, potomkovi prvých rodičov (Gn 4, 8-25) po zavraždení Ábela a odchode Kaina. Seth mal byť počiatok nového pokolenia. Niektoré gnostické sekty, ako sethovci, v ňom videli svojho patriarchu. Kristus podľa nich nebol nik iný, len znovuzrodený Seth. Základom ich učenia bolo, že nie pistis, ale gnósis je základom spásy. Gnósis spočívala v poznaní, že človek obsahuje božskú iskru jednej podstaty s Bohom.²³ Do tejto skupiny patrili aj kainovci, ktorí si uctievali Kaina a Judáša ako dôležité postavy v gnostickom systéme.²⁴ Čo má spoločné Judáš s gnostikmi? V sedemdesiatych rokoch bol pri dedinke Amhar na pravom brehu Nílu 60 km severne od El-Minju v jednej hrobke objavený tzv. kódex Tchacos, ktorý obsahoval Petrov list Filipovi (str. 1–9); list Jakuba (str. 10–32); Judášovo evanjelium (str. 33–58); Knihu Allogenéta (str. 59–66). Texty boli napísané v saidskom dialekte koptštiny. Odhaduje sa, že kódex pochádza zo začiatku 4. storočia. Jeho obsah, zvlášť Judášovo evanjelium, o ktorom sa dlho vedelo, bol zverejnený v roku 2006, po dlhých peripetiách kódexu, ktorý bol medzitým neodborným zachádzaním výrazne poškodený.²⁵ V zlomkoch Judášovho evanjelia,²⁶ ktoré sa zachovali, možno zachytiť príbeh, že iba Judáš rozpoznal, že Ježiš nie je Boh, len božská bytosť – eón (EvJud 35,17-18), že podľa Ježišovho učenia sa treba zbaviť hmotného tela, aby sa oslobodila duša (EvJud 43,20-22). Judáš prichádza k Ježišovi a hovorí mu o svojom budúcom prenasledovaní viditeľnou cirkvou.²⁷ Ježiš nie Dvanástim, nie Petrovi, ale len Judášovi zjavuje gnostickú náuku o nekonečnom, nevysloviteľnom, bezmennom božstve, o eónoch a svete. Pobáda Judáša, aby ho zradil: „obetuješ toho človeka, ktorý ma nosí“ (EvJud 56,20). Zo zlomkov vychádza, že to nie je zrada, ale vyslobodenie z tela. V EvJud je Judáš hlavným hrdinom. Ježiš ho vyzdvihuje a menuje trinástym učeníkom. Výrok „Staneš sa trinástym, a staneš sa zatracovaným, a v posledných dňoch sa staneš vládcom nad nimi“ (46,19-24) mi oživil jednu zo záverečných scén rockovej opery Jesus Christ Superstar, kde tancuje a spieva apoteózovaný Judáš v nebi. Podobne je Judáš ako pozitívna postava vo filme Posledné pokušenie Krista. V tomto príbehu je to dokonca Judáš, ktorý podnietil Ježiša k verejnej činnosti. V oboch uvedených príkladoch sa Ježiš a Judáš blíži ku gnostickej predstave. Idea o Judášovi-hrdinovi, ako ho vyjadrujú gnostici, je pre kresťanov neprijateľná, pretože gnostici videli pozitívum zrady v tom, že Ježiš bol konečne oslobodený z tela.

Záver

Osoba Judáša ostáva enigmatickou a jeho konanie obskúrnym. Ježiš od počiatku (Jn 6, 64. 67.70) vedel, že ho zradí. Prečo si ho vyvolil, keď o tom vedel? Teológ si kladie otázku: Použil Ježiš Judáša a Petra vedome? Ak Ježiš vedel o zrade, prečo sa nepokúsil dielo vykúpenia zariadiť inak, aby ho nemuseli zradiť jeho priatelia?²⁸ Podľa exegétov však táto poznámka chcela naznačiť, že Ježiš šiel slobodne v ústrety svojmu osudu.²⁹ Možno teda ospravedlňovať Judáša, ako to robia mnohí súčasní teológovia? Alebo dokonca v ňom vidieť hrdinu ako EvJud? Ježiš sa vyjadril o ňom, že je syn zatratenia, syn zničenia (Mk 14,21; Jn 17,12, por. 2Sol 2,3), teda niekto, kto patril do Božieho kráľovstva, ale všetko skončilo zničením.³⁰ Naznačuje tento výrok, že Judáš bol zatratený? Jedným z riešení je, že tento výrok je výtvorom prvokresťanskej obce. Pomôže nám to však? Je tu aj iné riešenie, že nejde zo strany Ježiša o kliatbu, ale skôr o povzdych ľútosti, o hyperbolu, že ten, kto sa dopustil tohto činu, bude musieť znášať osudné zákony. Obrat „kiež by sa nebol narodil“ vyjadruje nemožné prianie: Kiež by mohol dodatočne voliť medzi dvoma možnosťami, alebo sa radšej nenarodiť. Toto Ježišovo beda ukazuje, že naše činy treba brať úplne vážne, lebo ostávajú súčasťou nášho života aj s následkami.³¹ Dante umiestnil Judáša do najhlbšieho pekla, ale cirkev neprehlásila, že by bol zatratený. Či je, alebo nie je Judáš zatratený, by sme mali nechať na Pána Boha. Jeho archetyp ako učeníka, ktorý zlyhal, by sme si však nemali meniť. Príklady priťahujú, ale príklady aj odpudzujú. Judáš je mementom, že nestačí krst, príslušnosť k cirkvi, bez neustáleho oživovania viery. V každom z nás je potenciálny zradca, ktorý môže zlyhať. Mementom je aj správanie apoštolov – kde boli, keď sa chystal Judáš zradiť? Tu ostávajú veľkou výzvou pre súčasné spoločenstvá, aby v ich neunikala pozornosť voči bratom a sestrám, ktorí sú v kríze. Myslím, že práve takto často stráca Katolícka cirkev svojich členov, keď títo nájdu pomoc a útechu mimo nej. Dôležitým na príbehu je však aj to, že pre kresťana, ktorý urobí akúkoľvek chybu a dopustí sa ťažkého hriechu, nie je smerodajná cesta Judáša, ale len Cesta, ktorou je Kristus, pretože len on poskytuje slová života večného. Je to cesta, na ktorú sa vrátil po svojom zapretí Peter. Na tejto ceste nemusí byť všetko jasne osvetlené a označené, ale ona v konečnom dôsledku končí v cieli, ktorý človeku ponúka Boh.