Igor Kišš - Sidonia Horňanová, ŽENA V CIRKVI

Autor: Terézia Rončáková - Číslo: 2010/2 (Recenze)

Igor Kišš – Sidonia Horňanová (eds.), ŽENA V CIRKVI. Zborník z medzinárodného sympózia Žena v cirkvi na EBF UK v Bratislave dňa 26. októbra 2006. Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Bratislava 2007, 184 s., ISBN 978-80-8070-712-5.

Problematika pôsobenia ženy v cirkvi má dnes silný potenciál zaujať a osloviť – najmä ak ju nasvietime z medzinárodného a medzikonfesijného kresťanského pohľadu. Práve o taký prístup sa pokúsili zostavovatelia recenzovanej publikácie. Zborníková odborná literatúra sa ľuďom mimo okruhu účastníkov daných podujatí dostáva do rúk sporadicky a s časovým posunom (táto publikácia vyšla v roku 2007), ak však napriek tomu obstojí, svedčí to o jej reálnom prínose.

Na postavenie a úlohu ženy v cirkvi sa v zozbieranej kolekcii príspevkov pozrelo 18 evanjelikov i katolíkov zo Slovenska, Česka i Nemecka. Ich príspevky editori rozdelili do šiestich častí: biblickej, teologickej, historickej, interkonfesijnej, interdisciplinárnej a medzináboženskej.

Jeden z leitmotívov publikácie možno sledovať v otázke subordinácie. Radikálnejšie sa proti podriadenosti žien mužom stavajú mužskí autori. Ondrej Prostredník, niekdajší kandidát na post biskupa Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, sa napr. pýta, či „cirkev zostane baštou patriarchálnych štruktúr – alebo sa jej podarí vytvoriť nové spoločenstvo muža a ženy“ (s. 114). Zdôrazňuje potrebu premietnuť myšlienku o vzájomnom dopĺňaní pohlaví do celého teologického bádania, a to osobitne do exegézy, kde má ženský výklad biblických textov priniesť podľa neho nové, doteraz neobjavené významy Písma. Navrhuje tiež zavedenie kvót pri zostavovaní rozhodovacích grémií Svetovej rady cirkví.

S očakávateľnou radikálnosťou vstupuje do témy František Mikeš, zástupca skupiny nadväzujúcej na idey zakladateľa niekdajšej českej „tajnej cirkvi“ biskupa Félixa Mariu Davídka, ktorému oficiálna katolícka hierarchia zakázala činnosť a z jeho nasledovníkov boli po roku 1989 prijatí do služieb Katolíckej cirkvi iba tí, ktorí sa zriekli požiadaviek na svätenie žien, ženatých a pod. Katolíckeho čitateľa preto trochu zarazí, že evanjelickí editori identifikovali F. Mikeša jednoducho ako predstaviteľa rímskokatolíckej teológie. Vo svojom príspevku kritizuje silný patriarchálny ráz cirkevného spoločenstva, pričom sa odvoláva napr. na veľmi zastaraný obrad „úvodu žien šestonedieľok“ do kostola. Predstavuje niektoré časti davídkovskej histórie aj jeho teologických konceptov, pričom tvrdí, že hoci Davídek z bezpečnostných dôvodov nemohol komunikovať s pápežom, nikdy s ním neprestal byť v jednote. Zároveň však priznáva odlúčenie od oficiálnej Katolíckej cirkvi, keď kritizuje fakt, že od zamatovej revolúcie dodnes sa s jednou vetvou za komunizmu umlčanej cirkvi nenadviazal dialóg. Volá po tríbení princípov v teologických diskurzoch a po „skúšaní nového“ (s. 155) v zmysle testovania, či nás to k Pravde približuje, alebo od nej vzďaľuje. „Mýty“ totiž podľa neho nesmú byť považované za isté pravdy, ale iba za smerovky vedúce k nej. Ktovie, ako tento smer v „katolíckej teológii“ vnímalo prevažne protestantské publikum sympózia. Pre katolíckeho pozorovateľa je zaujímavé minimálne to, že zdanlivo uzavretá kapitola českých dejín tajnej totalitnej cirkvi je, zdá sa, stále pomerne živá a ambiciózna.

Príjemne osviežujúco pôsobia v danom kontexte príspevky ženských autoriek. Zdá sa, že úvodné konštatovanie jedného z editorov, Igora Kišša, o väčšej hĺbke, oddanosti a otvorenosti ženskej spirituality náboženským hodnotám v porovnaní so spiritualitou mužov nachádza oporu priamo v zborníkových príspevkoch. Ženy pristupujú k téme konkrétnejšie, prakticky, pričom osobitne pozoruhodné sú príspevky dvoch evanjelických autoriek, ktoré sa inšpirujú príkladom svätice Hildegardy z Bingenu a Panny Márie. Monika Rajčan Zaviš tiež zaujíma kritický postoj k subordinácii žien mužom, na živote výnimočnej svätice Hildegardy z 12. storočia však ukazuje konštruktívne dozrievanie zrelej, plne ženskej osoby, pričom zdôrazňuje jej holistické vnímanie a prvoradú poslušnosť voči Bohu. Tak mohla Hildegarda zanechať výraznú stopu v antropológii, botanike, hudbe aj teológii, napr. vo svojom unikátnom zozname 35 párových nerestí a čností. M. Rajčan Zaviš vystihla podstatu Hildegardinho vnútorného nastavenia, keď zdôraznila jej prínos ako prorokyne svojich čias, ktorá fascinovala pápeža Eugena III. aj dobových teológov tým, ako Boh opäť prehovoril a odhaľoval zámer a zmysel stvorenia.

Podobne jasne a konkrétne pristupuje k žensko-cirkevnej téme Magdaléna Ševčíková, keď predstavuje a zdôvodňuje „čestný pohľad“ (s. 128) akéhokoľvek protestanta na Pannu Máriu. Svoj prístup k interpretácii jej postavy zakladá na jej vnímaní ako prototypu pôsobenia Božej milosti a nazýva ho inšpiráciou. V tomto duchu postupne analyzuje Magnifikat, pričom v ňom nachádza aj argument na podporu apoštolského úradu žien, oslavu materstva, výzvu na pokoru ako predpoklad služby či potvrdenie typického protestantského sola gratia. Speje tak k pestrému a plastickému obrazu evanjeliovej radikálnosti – v protiklade k nezdravej submisívnosti a podriadenosti, vrátane podriadenosti ženského prvku mužskému.

V zbierke príspevkov na tému ženy v cirkvi sledujeme teda zdanlivo podobné názory, ale rozličné vnútorné prístupy. M. Rajčan Zaviš v súvislosti s mylnou interpretáciou údajného panteizmu sv. Hildegardy konštatuje, že „Hildegarda hovorila o ľuďoch veriacich v Boha Stvoriteľa, ktorý napĺňa ich vnútro, a z toho dôvodu ich vo vzájomnom spoločenstve spája práve spoznávanie Boha v druhom človeku. Hovorila o komunikácii, akú nekresťanskí autori a niektorí komentátori jej diel neskúsili, nepochopili, preto túto komunikáciu jednoducho ignorujú hovoriac o panteizme“ (s. 106). Táto myšlienka otvára cestu k hodnoteniu zborníka a jeho jednotlivých príspevkov: aj pri zvažovaní úlohy ženy v cirkvi je kľúčová komunikácia s Bohom vo vlastnom vnútri a vnímanie Boha v osobe každej ženy i každého človeka v spoločenstve ľudí. Z pozície absolútnej poslušnosti Bohu – vlastnej práve sv. Hildegarde či Panne Márii – môžeme potom spoznávať Božiu vôľu a dosahovať jednotu v jej interpretácii.