Hildegarda z Bingenu

Autor: Štefan Šrobár - Číslo: 2010/1 (Osobnosti)

Hildegard von Bingen (1098–1179)¹ je nemecká mystička benediktínskej spirituality stvorenia, vizionárka; patrónka prírodovedcov, filológov, esperantistov.²

Život a dielo

Narodila sa v Bermersheime, v rýnsko-hessenskej oblasti, v šľachtickej rodine ako desiate dieťa. Od mladosti mala dar pre zvláštne videnia a predvídania udalostí života. Už od troch rokov tvrdila, že má videnia. Ako osemročná sa stala spoločníčkou a žiačkou pustovníčky Jutty von Sponheim, žijúcej neďaleko benediktínskeho kláštora Disibodenberg. Ako pätnásťročná sa stala benediktínskou mníškou a po Juttinej smrti roku 1136 predstavenou kláštora, vybudovaného na základe už predtým utvorenej komunity. Viedla vyrovnaný život zameraný na štúdium, až kým nezačala mať intenzívne videnia a zjavenia. Keď mala štyridsať rokov, vnútorný hlas jej prikázal, aby si zaznamenávala svoje videnia. Radila sa o tom roku 1141 aj so sv. Bernardom z Clairvaux a tento jej múdro odporučil, aby pestovala cnosti a videniam a zjaveniam neprikladala veľkú dôležitosť.³ Príval videní božských vecí ju natoľko zoslabil, že ťažko ochorela. Na radu mnícha Volmara začala svoje videnia diktovať a robila tak až do smrti. Vzniklo tak jej dielo Scivitas (t.j. Scire vias Domini – Poznať Pánove cesty), ktoré schválil najprv arcibiskup Mainzu a neskôr, zdržanlivejšie, pápež Eugen III. Neskoršie jej zjavenia odobrili ďalší dvaja pápeži a koncil v Trèves. Jej chýr vizionárky, liečiteľky a múdrej ženy sa rozšíril po celom kraji. Všade radila, riešila konflikty, miernila nepokoje, zmierovala, povzbudzovala a predovšetkým učila a kázala. Zomrela vo veku takmer osemdesiat rokov v kláštore Heiliger Ruppert blízko Bingenu. Hoci boli zaznamenané zázraky počas jej života i po jej smrti, pokusy o jej kanonizáciu v 13. a 14. storočí boli neúspešné. Jej meno bolo zapísané do Rímskeho martyrológia v 15. storočí a jej uctievanie sa schválilo len pre nemecké diecézy.⁴

Okrem mystických videní a ich zapisovaní Hildegarda pracovala aj v oblasti teológie, hudby, liečiteľstva, prírodných vied a lekárstva.⁵ Prírodovedecké diela sa venovali štúdiam o prvkoch, rastlinách, stromoch, mineráloch, rybách, vtákoch, štvornožcoch a plazoch. Tieto diela boli na svoju dobu dokonalé. V dobe, kedy bola veda v plienkach, spisovala poučenia, ktoré boli známe pod titulom Physica. Išlo o encyklopédiu, ktorú používali ako učebnú pomôcku na známej lekárskej škole tej doby v Montpellier.⁶ Hildegarda sa pri svojich popisoch a vysvetlovaní prírodných zákonov neodvoláva na vízie. Javy vysvetľuje z prírodných príčin a náväzne podáva teologický výklad. Bádateľské pozorovanie prírody kladie vedľa teologického výkladu, ale nepokúša sa harmonizujúcim spôsobom spájať prírodné vedy a teológiu a vytvárať demonštratívnu jednotu.⁷ V časoch, ktoré toho o hygiene mnoho nepoznali, radila Hildegarda, ako sa vyhnúť najobávanejším stredovekým chorobám – vodu z rybníkov a riek pokladala za pitnú až po jej prevarení. S odstupom času nás šokuje fakt, že Hildegarda bola prvá autorka na svete, ktorá sama popísala presnú receptúru pre varenie piva.⁸

Boh prítomný v stvorenstve

Hildegardino myslenie je realistické. Vzťah medzi Bohom a svetom je bezprostredný, živý a stále sa obnovujúci.⁹ Boh je práve tak skutočný ako tvorstvo, v ktorom sa s nami stretáva a v ktorom je možné ho vidieť a zakúsiť.¹⁰ Všetkému stvorenstvu podľa Hildegardy je vlastné osobité iskrenie bytia, osobitý jas, ktorý svedčí o jeho živom spojení so Stvoriteľom: „Boh sídli v kvapke rosy, vo vzduchu a všetkej zeleni. Preto neexistuje nič stvorené, čo by v sebe neobsahovalo určitý jas, či je to zeleň, semená, kvety alebo krása. Inak by to nebolo súčasťou stvorenia. Boh udržiava chod celej prírody, nielen živej, ale aj neživej, akýmsi neviditeľným pôsobením. Žije aj vzduch vo svojej zelenej sile a rozkvete a vody plynú akoby boli živé. Aj slnko žije vo svojom vlastnom svetle a mesiac sa zapaľuje slnkom v okamihu, keď sa stráca, takže žije akoby znovu od začiatku.“¹¹ V biblickej zvesti neohlasujú mimoľudské stvorenia samých seba, ale niekoho iného, Boha (porov. Ž 19). Príroda nie je božská, je však posvätná.¹² Nesmieme od seba oddelovať Stvoriteľa a stvorenstvo, ako sme to často robili vo svojej tradičnej špiritualite. V nej bola dôležitá len jedna jediná vec: náš vzťah k Bohu; ale pritom sme neuvažovali o tom, že náš vzťah k Bohu sa celkom konkrétne prejavuje v tom, ako zachádzame s jeho dielom. Kto chváli Boha v stvorených veciach, ten ich nechce užívať pre seba, ale môže ich ponechať v ich pôvodnej kráse.¹³ Kto si neváži prírodu, neváži si často ani seba, a často ignoruje i „váhu“ Božej prítomnosti v stvorenstve.¹⁴ Ekologická výzva nie je len výzvou pre ľudí, ale aj pre Boha, ktorý neváha a postupuje so všetkou rozhodnosťou: „Zakaždým, keď ľudia svojimi zlými skutkami znečistia prírodné živly, použije Boh ľudské utrpenie a pohromy, aby ich očistil. Lebo Boh chce čistú zem a nedopustí, aby sa jej ubližovalo, alebo aby ju ničilo ľudské konanie.“¹⁵ Hildegardina symbolická reč má veľkú hĺbku. Nemecká teologička Ingrid Riedelová dôkladne ukázala rozborom Hildegardiných textov, najmä jej diela Scivitas, ako sa Hildegarde podarilo novým a stále časovým spôsobom poodhaliť tajomstvá Boha, božskej Sofie, ako aj celej kozmickej múdrosti. Boh je pre Hildegardu „Svetlovznešeným“ či „Prelestným“ (Lichterleichen), no aj „Paňou vrchu“. Božskú Sofiu symbolicky charakterizuje ako „zelený plášť“ (grüner Mantel) a pod. V týchto i v ďalších symbolických označeniach tejto veľkej vizionárky nachádzame významný posun od mužskej paradigmy symbolického označovania a reči k ženskej paradigme. Týmto táto mystička významne ovplyvnila bádanie v oblasti súčasného filozofického a teologického feminizmu a ekologizmu.¹⁶

Vizionárska mystika

Základ pre každý mystický zážitok Hildegarda vidí v schopnosti človeka otvoriť sa srdcom a priznať si svoje slabosti, lebo len takého človeka, vskutku nahého, navštívi Boh: „Boh si nevyberá svoj pobyt v zdravom tele, ale – ako hovorí sv. Pavol – svojou silou rozvíja činnosť v slabosti. Táto slabosť sa nedosahuje vonkajšou askézou, ale spontánnym vyliatim Božského do človeka, ktoré sa doň tak vnorí, že úbohé telo nemohlo tomu odporovať.“¹⁷ Hildegardina mystika má dve fáze: popis (videnie) a náväzné alegorické vysvetlenie božským hlasom (počutie). V jednom dopise svojmu neskoršiemu sekretárovi charakterizuje svoju mystiku takto: „Vidím však tieto veci nie vonkajšími očami (…) Vidím ich skôr vo svojej duši, neotvorenými telesnými očami, takže nikdy pritom neupadám do bezvedomej extázy, ale takto nazerám v bdelom stave na noc a deň. Svetlo, ktoré vidím, nie je viazané na priestor. Je omnoho jasnejšie ako oblak v slnku (…) V tomto svetle vidím občas, nie však často, ešte iné svetlo, ktoré nazývam živúce svetlo. Kedy a ako ho vidím, to nemôžem povedať. Ale pokiaľ ho vidím, spadne zo mňa všetok smútok a strach, takže sa cítim ako jednoduché mladé dievča a nie ako stará žena.“¹⁸ Z hľadiska povahy nazerania ide o klasickú mystiku duchovných zmyslov. Hildegarda nezakúša v prázdne abstrakcie, ale v zmyslovej koncentrovanosti, pričom tu nejde o telesné zmysly, ktoré jej poskytujú skúsenosť. Podľa kresťanskej tradície ide o duchovné zmysly, ktorých zmyslové obrazy sú symbolmi.¹⁹ Hildegarda žila bezprostredne v skutočnosti stvorenia, ako ukazujú jej obdivuhodné prírodovedecké a lekárske poznatky a jej vysoké hudobné nadanie. Všetko to však je pre ňu prostriedkom pre otváranie sa Božskému svetlu. Z neho čerpá silu nazerať dejiny sveta a spásy. Teologicky aj psychologicky presné rozlišovanie dvojakého svetla, svetla mimo priestor a čas a svetla živúceho, stavia jej nazeranie do skutočnosti viery: „To, čo vidím, nemôžem dokonale vedieť, dokiaľ som v službe tela a neviditeľnej duše.“ Zakúša, že obrazy jej vízií nerušia pútnicky charakter viery, ale ho posilňujú.²⁰

Význam pre súčasnosť

Hoci Hildegarda nie je ekologička v dnešnom ponímaní, predsa jej neochvejné presvedčenie o vzájomnom prepojení všetkých vecí a o láskyplnom súcite Boha, ktorý stvoril všetko z lásky, má nám aj dnes čo povedať. Súčasná situácia je určená ekologickou krízou celej vedecko-technickej civilizácie a vyčerpaním prírody ľuďmi. Táto kríza je smrteľná nielen pre ľudí, ale i pre iné živé tvory a pre prirodzené prostredie. Ak nedôjde k radikálnemu obratu v základnej orientácii ľudských spoločenstiev, ak sa nepodarí vytvoriť alternatívnu životnú prax v zaobchádzaní s ostatnými živými tvormi a prírodou, potom sa táto kríza môže skončiť rozsiahlou katastrofou. Ako by mal vyzerať obrat od ciest a predstáv, ktoré vedú k univerzálnej smrti, k predstave o budúcnosti života, založenej na spoločnom prežití človeka a prírody? Tu sa dnes kladú vážne otázky kresťanskej viere v stvorenie. Nová teologická náuka o stvorení ich bude musieť prijať a hladať na ne primeranú odpoveď. Kresťanská teológia sa musí rozpomenúť na svoju vlastnú múdrosť, ak bude chcieť prispieť k prekonaniu ekologickej krízy vedecko-technickej civilizácie.²¹