Islam a my

Autor: Vlado Gregor - Číslo: 2009/4 (Dialog)

V rámci snahy o globálne porozumenie medzi ľuďmi som sa zúčastnil prednášky o probléme vzťahov s islamom. Vystúpil dobre živený kalvínsky pastor a o poznanie menej dobre živený študent katolíckej teológie z indonézskeho ostrova Flores. Žiaden moslim sa k vzájomnej konfrontácii zatiaľ neznížil.

Prednášky prebiehali v duchu, že Alah je veľký a Kristus je dobrý a o tom sa máme navzájom baviť a v čom sa nezhodneme, to odložiť nabok a na neskoršie. Vystúpil som na záver s názorom, že my síce diskutovať môžeme, ale sú témy, kde nemáme kam ustupovať. Konkrétne som spomenul islamské ženy ako tvory druhej kategórie a inovercov, ktorí sú takisto vydelení ako podradný druh. Ide totiž o to, že ak sa za každú cenu budeme vyhýbať konfrontácii a vymedzeniu predmetu diskusie, môže nakoniec prísť k takej konfrontácii, ktorú sme si ani v najhorších snoch nepredstavovali, a diskutovať už nebude o čom, akurát tak bojovať o život.

Mnohí argumentujú s tým, že ťažko hovoriť o Bohu po Osvienčime. To je ale dosť zlý príklad, pretože Osvienčim mal svoje čisto ľudské príčiny, a indície k tomu, že sa chystá niečo strašné, boli dlhodobo dopredu jasné. Okrem toho sa démonizáciou Hitlera ospravedlňuje a znenápadňuje množstvo ľudí, ktorí mu k moci pomohli, ktorým vyhovoval, ktorí s ním obchodovali do konca vojny, ktorí tú vojnu umelo predlžovali a ku jej záveru rozbombardovali množstvo komunikácií, pričom akoby zázrakom bola ušetrená železnica do Osvienčimu. Dalo by sa dlho pokračovať, ale nechcem nikoho unavovať, ani seba.

Chcem tým povedať, že tak, ako zárodky nacizmu klíčili celkom verejne a v rámci všelijakých humánnych diskusií a dohôd sme ich nechali krásne rozkvitnúť, takisto klíčky vzájomných masakrov medzi islamom a tzv. kresťanstvom už začínajú pučať, a nedajbože, aby začali aj kvitnúť.

Upozornil som aj na to, že čo si majú tí moslimovia o nás myslieť, keď sme vyzbrojili Husajna, dobre zarobili na jeho bojoch s Kurdmi a Iránom a potom ho démonizovali a popravili. Takisto sme vybudovali Taliban a vychovali bin Ládina, lebo sme chceli zlikvidovať inú, pôvodom kresťanskú, ríšu a potom sme zrazu zistili, že tí talibanci sú oveľa menej dobrí, keď začali ohrozovať naše vlastné záujmy… Chcel som pokračovať dobrými kšeftmi so Saudskou Arábiou, Egyptom a nakoniec aj s Líbyou, pri ktorých nám vôbec neprekáža, že v týchto krajinách je propagácia kresťanstva trestná a odpad od islamu sa často končí smrťou. Bol som však zahriaknutý, že Kristus sa politikou nezaoberal, a zo zadných radov sa dokonca ozvalo, že zo mňa hovorí diabol.

Práve z týchto radov vystúpil akýsi postarší charizmatik, do ktorého vraj o pol tretej ráno vstúpil Boh, aby zostúpil na námestie, kde nastúpilo asi 150 moslimských demonštrantov proti začínajúcej vojne v Iraku. Farbisto opisoval, ako ich v mene Boha oslovil a ako ženy pritom zavýjali a rozzúrení demonštranti skrotli a začali ho objímať.

Vystúpenie tohto podstatne svätejšieho muža vzbudilo aj záujem oficiálnych organizátorov prednášky a sľúbili zverejniť jeho hlboké, hoci trochu nesúvislé, modlitby za mier na internete. Moje rýpania bolo asi zle aj počúvať, nieto ešte nad nimi rozmýšľať… Tento útek od myslenia, ktoré namáha a bolí, je žiaľbohu charakteristický pre mnohých nábožných ľudí a aj pre celé hierarchické štruktúry rôznych cirkví. Budeš dobrý, ak nás sem-tam pochváliš a ináč dáš svätý pokoj, aby sme mohli ďalej viesť náš pohodlný život. Toto sa ostatne týka aj „guruov“ rôznych humanitných vied, ktorí si občas zbytočným komplikovaním pojmov vyrábajú živobytie z problémov, ktoré by sa dali riešiť podstatne praktickejšie. Charakteristický je príklad istého sociológa (alebo iného dr.), ktorý vysvetľoval skupine alkoholikov, ako ich postihlo zlé rodinné prostredie a nefungujúca spoločnosť a tak podobne. Tu jeden z opilcov vstal a učencovi povedal: „Pán doktor, ale mne to jednoducho chutí…“ Takisto, keď sa pozastavujeme nad životnosťou rôznych mysteriózno-okultných tendencií v rámci „riadnych“ cirkví, rozmýšľame o tom, nakoľko je to dané len tým, že konzumenti (a konzumentky) podobných nezmyslov cítia pri ich produkcii príjemné mravenčenie v chrbte…

Celou touto úvahou nevyzývam k zjednodušovaniu problémov, ale k ochote vyslovovať aj riskantné a konfrontačné myšlienky a k ochote preberať zodpovednosť za našu ohromne bohatú myšlienkovú produkciu, ktorú nám umožňuje masa ľudí s poriadne zodratými rukami a vystresovanými nervami. K tomu nám Pán Boh pomáhaj!

Veď čo asi myslel Kristus podobenstvom o figovníku, od ktorého chcel, aby rodil čo najskôr, a sv. Pavol tým, že treba svedčiť vhod aj nevhod? Nie sú nám tie naše fanatické „predmety výskumu“ príkladom? Nie síce v obsahu ich zvestovania, ale v odvahe prevziať na seba riziko a zodpovednosť? Trápme si teda svoje múdre hlavičky na národa roli dedičnej a v poslednom čase intenzívnejšie aj na roli globálnej.