Vnímanie reality v kabale

Autor: Ondrej Zatroch - Číslo: 2009/3 (Lexikon)

Slovo „kabala“ je často v kresťanských kruhoch ovenčené množstvom predsudkov, povestí a bájí. Tí, ktorí o nej nevedia vôbec nič, ju spravidla šmahom ruky zaženú ako niečo démonské a nebezpečné. Tí, čo o nej niečo počuli, upozornia na to, že pri štúdiu kabaly sa človek môže zblázniť. Málokto ale má odvahu vstúpiť s kabalistickou tradíciou do rozhovoru a učiť sa z nej. Pokúsme sa tieto náhľady vychádzajúce z náboženského pocitu ohrozenia a nadradenosti dať do správnych koľají.

Čo to kabala je? Slovo kabala znamená jednoducho „tradícia“. Možno ešte presnejšie je to „niečo prijaté“. Je to spôsob výkladu Tenachu (Starého zákona), ktorý bol po stáročia ústne podávaný zrelým záujemcom. Postupne bol zachytávaný i písomne a ďalej rozvíjaný. Až donedávna mal ezoterickú podobu – bola to ukrývaná náuka. Pravdepodobne to bola ochrana pred zneužitím a prekrútením. Dôvodom mohla byť aj celková uzavretosť židovskej komunity. Tá bola častokrát vyvolaná i antijudaizmom kresťanov. Zatiaľ poslednou fázou tejto mystickej tradície je tzv. chasidizmus – ľudové hnutie vo vnútri judaizmu, ktoré kabalistickú tradíciu sprístupnilo širším vrstvám židovskej populácie. Dnes už je na knižnom trhu dostatok publikácií, ktoré záujemcu zoznámia so základmi učenia kabaly. Je to výhoda i nevýhoda. Na jednej strane sa k nám pomerne rýchlo dostanú kvalitné informácie, ale na strane druhej ten, kto sa chce o nej niečo dozvedieť, potrebuje pohľad zvnútra – priamy kontakt s praktikujúcim kabalistom. Imaginácia spojená s touto tradíciou si tiež vyžaduje skôr „ústne“ podanie než len prácu s písaným textom. Aj napriek tomu sa pokúsim, i keď v takejto nedokonalej forme, priblížiť čitateľom niečo zo sveta kabaly.

Je naozaj pravda, že študent kabaly sa zblázni? Áno i nie. Ponor do myšlienkového sveta tejto mystickej tradície naozaj mení zmyslové vnímanie. V dôsledku toho sa môže okoliu tento jedinec javiť ako „zvláštny“, „iný“. Čo ak je to ale s tým bláznovstvom v skutočnosti inak? Čo je normalita? Čo je zvláštnosť? Čo je skutočnosť? Čo ak je práve tento „podivný“ jedinec bližšie realite než väčšina populácie (a to i nábožensky založenej)?

Kabala učí, že to, čo sme schopní našimi zmyslami zachytiť a spracovať, nie je realita. Aspoň nie celá. Väčšinu času sa pohybujeme v svete matérie, hmoty. Táto hmota ale nie je len akýmsi hmatateľným materiálom, ako skôr vnútorným zameraním človeka. To, čo k nám zvonka prichádza, chtiac nechtiac spracovávame našimi zmyslami. Teda to, čo nakoniec vidíme, počujeme a cítime, je len výsledok toho, ako naše zmysly spracujú vnemy z okolia. Aby človek hľadal Boha a zachytával jeho podnety, musia jeho zmysly prejsť procesom očisty. Táto skrytosť Boha a duchovných skutočností je zámerná. Ide o to, aby človek Boha hľadal, aby na toto hľadanie vynakladal námahu. Len vtedy, ak to nie je „zdarma“, je ľudské hľadanie Boha sprevádzané napätím medzi bázňou a láskou (čo je správny stav) a človeka správne formuje. Už samotná táto cesta je cieľom.

To, čo k nám prichádza zvonku, prechádza cez sito našich zmyslov. Očista zmyslov neprebieha (ako by si to niekto myslel) iba štúdiom, meditáciou a modlitbou. Najväčšiu úlohu tu zohrávajú skutky človeka vo vzťahu k svojmu okoliu. To môže byť prekvapujúce. Správne postoje a skutky k našim blížnym a všetkému živému (podľa kabaly všetkému okolo nás – všetko je živé) sú tu rozhodujúce. Ako ale na to? Všetko, čo robíme alebo nerobíme, je formované ochotou dávať a ochotou príjímať. Práve tieto mechanizmy a ich vzťahy zásadne ovplyvňujú naše vnímanie. Obvykle fungujeme v týchto dvoch podobách prijímania a dávania.

1. Prijímanie kvôli prijímaniu. Väčšinu času strávime na tomto stupni. Na ňom si človek neuvedomuje, prečo robí práve to, čo robí, ako sa správa k okoliu. Žije v stave, kedy okolie využíva len na ukojenie svojich túžob, a to tu a teraz. Bez ohľadu na to, aký to má dopad. Mohli by sme ho nazvať pudovým spôsobom života.

2. Dávanie kvôli prijímaniu. Druhý stupeň je prejavom vypočítavosti. Dávame (konáme „navonok“ mnoho dobrých vecí), aby sme z toho získali niečo pre seba, či už je to iba dobrý pocit. Správame sa k ľuďom pekne a slušne, len aby sme vyvolali rovnakú odozvu. Slúžime Bohu, len ak z toho niečo máme – nech už je to nejaké požehnanie alebo spasenie.

Tu treba urobiť deliacu čiaru. Prvé dva stupne odrážajú svet, ktorému je Boh vzdialený. Aby sme sa spojili s ozajstnou realitou alebo sa jej sprístupnili, musí sa vzťah ochoty prijímať a ochoty dávať radikálne otočiť.

3. Dávanie kvôli dávaniu. To je prvý stupeň neprirodzený nášmu svetu a pochádzajúci zo sveta, ktorý nás presahuje, teda od Boha. Dávanie je tu oslobodené od akéhokoľvek kalkulu. Viera v Boha tu dosahuje až absurdný stupeň, lebo človek sa Boha „drží“ bez akýchkoľvek nárokov. Verí v Boha kvôli nemu samotnému. Venuje sa štúdiu Písma kvôli štúdiu samotnému, bez iných, „postranných“ motivácií. To je v judaizme definované ako lišma – konanie vecí kvôli nim samým. Podobné je to samozrejme i vo vzťahu k blížnym a prírode. Naše okolie je tak oslobodené od konzumného nájazdu. Položme si ruku na srdce. Kto z nás sa niekedy čo i len priblížil tomuto stupňu? Nie je to však nemožné.

4. Prijímanie kvôli Darcovi. Akoby to už nebolo dostatočne náročné, pritrafil sa tu ešte jeden, posledný stupeň. Čo znamená? To, že človek len prijíma, ale nie kvôli svojmu potešeniu, ale kvôli potešeniu Darcu, to znamená Boha. V tomto stave človek len prijíma od Boha, to, čo mu On dáva – podľa kabaly všetko, aj dobré aj zlé. Jób sa po známych tragických udalostiach pýta: „Či budeme od Boha brať len dobré a zlé brať nebudeme?“ (Job 2,10) alebo „Hospodin dal, Hospodin vzal“ (1,21). Ako zisťujeme, Jób je ten, kto tento stupeň dosiahol. Je na jednej vlne s Hospodinovým rytmom dávania. Tento stav sa v kabalistickej tradícií nazýva Ejn Sof, čo znamená „nekonečnosť“. Jedinec, ktorý ho dosahuje, prekonáva obvyklé hranice a žije v ozajstnej realite, ktorou je Boh sám. V Bohu sa stráca, splýva s ním. Paradoxne ale v tejto neexistencii, v tejto strate identity nachádza svoju pravú identitu. V hebrejskom jazyku je to výstižne vyjadrené výrazmi pre slová „ja“ a „neexistencia“ (ani a ejn) Tie obsahujú v hebrejskej alefbete rovnaké písmená (len v inom poradí) a tým i rovnakú číselnú hodnotu. V kabalistickom myslení to znamená, že majú rovnakú duchovnú esenciu. Stratenie sa v Bohu a nachádzanie pravého Ja je tak nerozlučne spojené. To nám môže mimochodom nápadne pripomínať Ježišov známy výrok: „Kto stratí svoj život, nájde ho“ (Mat 16,25; Luk 9,24).

Cesta

Správna otázka by znela: „Ako prejsť k týmto posledným stupňom?“ Čo človeka poháňa v tomto rozvoji? Ako prejsť zo sveta matérie do pravej reality? Úplne na počiatku je u človeka uvedomenie si absolútneho nedostatku a prázdnoty doterajšieho života, nespokojnosti so svojím ja. Potom prichádza túžba po zmene a hľadaní cesty k pravému vnútornému životu, ktorý smeruje k láske voči Bohu i blížnym. Podľa kabaly je cestou k tomu Tóra a micvót – 613 prikázaní v nej obsiahnutých. Ich úlohou je človeka previesť uvedenými stupňami, a tak do človeka vtisnúť Božiu podobu. V ich uskutočňovaní spočíva cesta z matérie do Ejn Sof. To vychádza i z postupnosti a skladby, akú samotná Tóra zachováva. Hneď v jej počiatku sa človek ocitá zoči-voči tomu, že je určený k podobnosti s Bohom (1Moj 1,26). Jeho cieľom a identitou je imitatio Dei. Potom, pozdejšie, nasledujú jednotlivé prikázania; či už skryté v príbehoch praotcov alebo výslovné v nasledujúcich „pätinkách“ Tóry. Najprv je čitateľ oboznámený s tým, kým je a k čomu je určený, a následne s tým, ako k svojej určenosti možno smerovať. Cesta človeka k Ejn Sof nie je bezproblémová. Očista zmyslov, priblíženie sa k Bohu, ktorý je pravou realitou, je záležitosťou bolestivou. Pri definovaní fáz mystickej cesty sa dostávame k tradícii kresťanskej. Tá to dokázala precízne.

Fázy očistnej cesty

Via purgativa, cesta očisty, bola zachytená dávno už samotným Origenom. Ten ju zasadil do biblického naratívu cesty Izraelcov do zasľúbenej zeme. V tejto fáze človek naráža na prvé problémy a prekážky v uskutočňovaní svojej cesty (pochádzajúce z vlastnej neschopnosti alebo vonkajších okolností), ale zároveň prežíva na okamih i stavy extatické, kedy zvláštnym spôsobom prežíva Božiu prítomnosť, kedy na okamih dokáže uchopiť celosť vesmíru a jeho božský živý dych. Tieto stavy sú chvíľkové, duch človeka akoby kráčal v kruhoch – gyrans gyrando vadis spiritus. Táto chvíľkovosť je spôsobená zmenami, ktorými prechádzajú ľudské zmysly v Božej prítomnosti.

Via illuminativa, ako ju nazýva Pseudo-Dionýzius Areopagita, je ďalšou fázou cesty, na ktorej je človek postupne vystavovaný väčšiemu a silnejšiemu svetlu. Paradoxne sa toto svetlo človeku javí ako temnota, prázdnota. Zdá sa, ako by sa Boh vzdialil a uvrhol človeka do najhlbšieho zúfalstva a zmätku. Táto fáza môže trvať pomerne dlhú dobu. Z kresťanských mystikov popísal túto fázu dôkladne sv. Ján od Kríža vo svojom diele Temná noc. Jej cieľom a vrcholom je práve to, čo kabala nazýva Ejn Sof. Je to zvyknutie si na Božiu nekonečnosť (temnotu) a zjednotenie sa s ňou. Tu sa dostávame k ďalšej a poslednej fáze – via unitiva, alebo cesta splynutia človeka v oceáne lásky, ktorým je Boh sám. Ľudské vnútro tu už dosahuje stálosť a zrelosť.

Málokto má tú milosť, že sa prepracuje až sem vo svojom duchovnom vývoji. Tento jedinec ale nakoniec dosahuje osobnostné a intelektuálne roviny, ktoré sú pre okolie len ťažko pochopiteľné. Jeho vnímanie reality sa vymyká bežnému „normálu“ a druhým ľuďom sa môže zdať ako niekto, kto lavíruje na hranici šialenstva a choromyseľnosti. Kategórie ako čas a priestor sú u tohto jedinca zrelativizované. To je spôsobené jeho splývaním v Bohu, ktorý je týmto kategóriam sám nadradený. Ocitá sa mimo rovinu časopriestorovej existencie, čas vníma ako celok, priestor nie je prekážkou. To je známe, napríklad, z legiend o Baal Šem Tovovi, zakladateľovi chasidského hnutia, ktorý bol schopný (aj napriek snahe to utajiť) na svojich cestách v okamihu prekonávať veľké vzdialenosti. Tieto roviny reality a existencie sa nám môžu zdať vzdialené, prípadne z nich môžeme mať strach. Ich dosiahnutie bolo však u mystikov rôznych konfesií a dôb motivované hlbokou túžbou po Bohu, po živote lásky s Tým, ktorý je pravou Existenciou. Na záver treba pripomenúť, že to všetko nie je dosiahnuteľné ľudským úsilím. Cesta, ktorú som sa snažil načrtnúť, je dar, ktorý je možno postupne, krok za krokom, „rozbaľovať“ len v závislosti na Bohu a na jeho milostivom vedení.

Použitá a študijná literatúra: Vladimír SADEK, Židovská mystika, 1. vyd. Fra, Praha 2003. — Michael LAITMAN, Kabbalah revealed, Kabbalah books, Jerusalem 2007. — Martin C. PUTNA, Origenés z Alexandrie, Torst, Praha 2001. — Josef SUDBRACK, Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995. — SV. JAN OD KŘÍŽE, Temná noc, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995. — Elie WIESEL, Svět chasidů. Portréty a legendy, Sefer, Praha 1996. — Rabi Rami SHAPIRO, Chasidské povídky, Volvox Globator, Praha 2006. — Anselm GRÜN – Gerhard RIEDL, Mystika a erós, 1. vyd. ČKA, Praha 1996. — Zohar, svatá kniha kabaly, Dobra, Praha 2003. — Arje KAPLAN, Sefer Jecira, Volvox Globator, Praha 2006.