J. Leščinský, MÚDROSŤ V IZRAELI

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2009/3 (Recenze)

J. Leščinský, MÚDROSŤ V IZRAELI. Seminár Karla Boromejského, Košice 2008, 292 str., ISBN 978-80-89369-07-6.

Známy biblický teológ a kulturológ Jozef Leščinský sa vo svojej novej publikácii obracia ku svojím študentom, ktorým venuje svoje dielo. Múdrosť v Izraeli je však dielom, ktoré je svojim obsahom určené aj širokej laickej verejnosti ako výborná prezentácia problému sapienciálnych kníh. Štúdia, ako vyplýva z názvu, sa zaoberá problémom múdrosti v Izraeli. Jej objaviteľmi, ochrancami, udržovateľmi a rozširovateľmi boli predovšetkým pisári. Leščinský uvádza, že existujú tri teórie ohľadom vzniku sapienciálnej literatúry v Biblii. Napriek tomu, že mudrci Izraela pozorne „načúvali jedným uchom“ mimobiblickým dielam sapienciálneho charakteru svojich veľkých susedov, najmä Egypta, Leščinský sa nedáva kvôli formálnej a obsahovej podobnosti pri komparácii s mimobiblickými textami strhnúť k lacnému konštatovaniu, že ide o plagiát, alebo priamu inšpiráciu. Nenásilne, ale predsa dôrazne vyznieva v jeho štúdii, že Šalamunova múdrosť bola podľa 1Kr 5,10 väčšia ako múdrosť všetkých v Oriente a ako múdrosť Egypťanov (s. 20). „Na rozdiel od proroka sa mudrc nemôže opierať o videnie alebo povolanie, na rozdiel od kňaza sa neopiera o sakrálnu sféru – mudrc je veriacim laikom, ktorý k istému presvedčeniu prichádza cez dialóg s inteligentným partnerom“ (s. 92). Touto poznámkou je naznačené, že múdrosť, o ktorej sa zmieňuje Biblia, je pre každého, že i dnes k nej majú cestu všetci veriaci. V sekularizovanej spoločnosti sa predstava o kresťanstve nesie v znamení akéhosi dokriveného moralizovania. Cirkev a kresťania sú pre mnohých ľuďmi, ktorí život strpčujú mentorovaním o príkazoch a zákazoch. Biblická múdrosť je ďaleko viac. Je to žitie pred tvárou Božou, poznávanie Boha, jeho plánov so svetom, múdrosť vedie k naplneniu človeka, k riešeniu dilem a rébusov, ktoré prináša život, múdrosť je umenie žiť, byť človekom ap. Múdrosť je bohatšia ako len samotné často deformovane chápané posolstvo biblického étosu. Malo by byť jednou z moderných pastoračných úloh viesť Boží ľud k úsiliu o dosiahnutie múdrosti. V súčasnom konzumnom svete by to mal byť jeden zo znakov svedectva o evanjeliu.

Leščinský prezentuje svoj talent popularizátora biblickej kultúry. Je mágom slova, ktorý vie dar dobre využiť a ideu priam aforizmovým spôsobom vysloviť. „… láska Boha nepozná prestávky“ (s. 243), alebo „… najhlbšou pravdou o človeku je to, že má žiť a nie zomierať“ (s. 151), alebo „V tom množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pre ľudské bytie sa otvára prísľub akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky“ (s. 203–204). Metóda v diele je na pomedzí hermeneutiky a miestami eseje, v ktorej prevládajú originálne myšlienky autora nad cudzími inšpiráciami.

V špekulatívnom duchu sa odvíja asi jedna z najlepších častí Múdrosti, a to reflexie o smrti, vhodné pre dušičkovú homíliu (s. 145–153). Nejde však len o múdrosť, ktorú vylisoval v intelektuálnom preši biblických textov Kazateľa, ale dovolím si predpokladať, že reflexie sú poznačené aj autorovou skúsenosťou z ohrozenia života, ktoré sám prežil.

Dielko poskytuje aj praktické odkazy pre spiritualitu vo výbornom úvode do lektúry žalmov (s. 219–225). Obsahuje vynikajúce analýzy podstaty hriechu a pokánia na podklade spirituálno-biblickej hermeneutiky Ž 51 (s. 253–266).

Pre mňa sú inšpirujúce tri idey:

1. Taliansky biblista Soggino definoval múdrosť ako Božský a kozmický princíp, ktorý vládne a riadi svet nemeniteľnými a racionálnymi normami (s. 10). Práve tento aspekt ma inšpiroval vidieť v múdrosti, teda v poriadku kozmických a prírodných zákonov, námet pre dialóg medzi vierou a vedou. Leščinský na jednom mieste doslova píše: „Mudrci (dnes by sme povedali vedci) spravidla majú aj to, čo nazývame náboženskou vierou, ale napriek tomu vedia, že ich prvoradou úlohou je venovať sa pomocou rozumu pochopeniu sveta“ (s. 88). Mudrc má podľa Leščinského laický a racionálny charakter, má presvedčenie, že človek môže objaviť medze, ktoré riadia ľudské vzťahy a veci vo svete. Múdrosť sa tak môže stať predmetom spomínaného dialógu medzi prírodnými vedami a teológiou. Vedy budú objavovať „Božiu myseľ“ v prítomnosti matematicky vyjadriteľných zákonov a teológ môže ponuknúť poznanie o svete, ktoré dostal na základe Zjavenia a ktoré pomôže fragmetalizovanej vede nájsť globálny obraz o svete, ktorý bol stvorený Božou láskou, je udržovaný Bohom a nájde svoju finalitu v Bohu.

2. Inšpiráciu vidím v kritike zoolatrii podľa Mudr 11,16 (s. 171–172). V súčasnosti je silne aktuálne, ak sledujeme, ako sa legislatívy sprísňujú ohľadom vzťahu človeka k iným formám života. Obávam sa, že trend legislatív, ktoré hľadajú práva opíc, smerujú k akejsi latentnej forme modernej zoolatrie.

3. Dôležitým posolstvom sapienciálnej literatúry je bázeň voči Bohu. Bázeň neznamená strach, ale úctivý postoj a rešpekt ako fundamentálny postoj človeka pred Bohom (s. 49). V súčasnosti neexistuje tabu, nevynímajúc ani Pána Boha, ktoré by nebolo odbúravané, spochybňované a zosmiešňované. Strata úcty a rešpektu pred Bohom zasahuje všetky autority a tabu. Ani kresťansky zmýšľajúci ľudia nemusia byť voči tomu imúnni. Zdá sa mi, že nedávna kritika ohľadom Rúfusovho mlčania počas komunizmu žurnalistom Š. Hríbom je symptomatickým signálom tohto zmýšľania. Akokoľvek je Hríb dobrým publicistom, v kauze Rúfus sa diagnostikoval ako produkt egalitárskej spoločnosti, ktorá sa bojí, že by bola niečim iným ako anglickým trávničkom. Kritika pre kritizovanie, aby azda na tom trávničku nevyrástol baobab, ktorý by bol iným, neegalitárskym voči nerozvinutým. Ktorý by bol nedajboh autoritou, lepším, vzorom. Spomínaná kritika s otvoreným koncom nedáva žiadnu pozitívnu alternatívu, a neviem, či si to uvedomuje, chráni abstraktne chápane slobody, egalitárstvo a masovú kultúru. Obávam sa, ako som to vyjadril už aj v minulosti, že takýto prístup k tomu, čo je posvätné a má ním zostať, ale je pošliapané, bude časom viesť v mládeži k radikalizácii smerom k totalitarizmu už v starých, alebo aj zatiaľ v nových, nepoznaných podobách, ktoré prejdu do druhého extrému, do idolatrie ikon moci. Rúfusove básne nemlčali.

Nájsť bázeň ako takú, úcta k sacrum, je podľa mňa v súčasnosti nevyhnutnou terapiou, ak nemá spoločnosť skolabovať. Toto je jednou z veľmi silných inšpirácií v Leščinského Múdrosti v Izraeli.