„Všetky veľké veci sa dejú v smršti…“. Úvod do teológie krízy

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2009/2 (Studie)

Podľa Bubera mohol človek až do 16. storočia popísať pevné obrysy sveta, ktorý chápal ako dom. Objavy Koperníka, Einsteina priviedli k strate istoty. „Svet možno myslieť, ale už si ho nemožno predstaviť“,¹ je to svet bez obzorov. Ak pripočítame k zmenenej paradigme ohrozenie, ktoré si človek vytvára nahromadením zbraní, možno povedať, že v jeho vedomí narastá pocit relativizmu. Nebudeme sa zaoberať všetkými aspektmi a príčinami stavu, v ktorom sa nachádzame, ale sa zameriame na určité stratégie, ktoré by mohli byť orientačné a terapeutické. „…všetky veľké veci sa dejú v smršti,“ napísal Platón vo svojom dialógu Politeia. To by mal byť asi úvod do teológie a spirituality krízy. Kresťania sú totiž často zaskočení, keď sa dostanú do nejakej krízovej situácie. Nechýbajú dokonca prehlásenia, že ide o útoky diabla. V tomto texte sa pokúsime vyjasniť termín krízy ako aj základnú spiritualitu, ktorá by sa počas nej mala žiť. Na úvod musíme povedať, že sa nebudeme zaoberať patopsychologickými problémami, ktoré ak nie sú včas odborne podchytené, majú regresívny charakter. Kríza, o ktorú nám v tejto prednáške pôjde, má z duchovného pohľadu progresívny charakter.

1. Definícia krízy

Slovo kríza je dnes zaťažené pesimizmom. V rôznych jazykoch však nemá jednoznačne negatívny obsah, ale veľmi bohaté významy. Tak napr. v sanskrite kríza – krí, kir – znamená odstrániť, očistiť, osvetliť, sprehľadniť. V taliančine je toto slovo spojené s postupným odstraňovaním trosky pálením. Termín teda zachytáva proces očisťovania od nepravého, aby sa ukázalo pravé. V gréčtine slovo krisis, krinein znamená jednak rozhodovanie na súde, čiže kritérium na určenie toho, čo je dobré a čo nespravodlivé. Gréčtina však ponúka aj ďalšie široké možnosti významov: kríza ako sila rozhodovania, voľba, odsúdenie, súd, riešenie, východisko, výklad, vysvetlenie atď. V latinčine označuje patologickú situáciu v chorobe, po ktorej nastáva uzdravenie alebo negatívny zlom. Čínsky piktogram pre krízu je zasa zložený z dvoch znakov či koreňov: jeden znamená šanca a druhý príležitosť.²

Kríza je teda dramatickou skutočnosťou, ale rozhodne nie fatalicky tragickú. Možno ju chápať ako etapu očisťovania smerujúcu k novému pochopeniu hodnôt. V nej človek kriticky poznáva kritérium pomáhajúce odhaliť mu pravé hodnoty. Je to stav, keď sa človek pýta, ako ďalej. Znamená často zmätok, nechuť k existencii, neistotu a nebezpečenstvo, ktoré prudko znepokojujú životnú štruktúru organizmu (ale aj inštitúcie), oznamujúc blížiacu sa radikálnu zmenu.³ Náboženská kríza nie je stratou pôdy pod nohami, ale stav, ktorý nás provokuje, že existuje východisko, že existuje niečo lepšie, niečo ako Zasľúbená zem pred nami. Vyvoláva v nás nádej pre možné dobro. Je hodenou rukavicou vyzývajúcou k vývoju. Jednoducho patrí k životu. Každá zmena je sprevádzaná krízou ako špecifickým stavom nepokoja a nádeje.

2. Symptómy krízy

Hovorí sa o kríze spoločnosti, kríze hodnôt, kríze zmyslu. Kríza je však úzko spätá s človekom, nedeje sa mimo človeka. Tieto rozličné pomenovania možno chápať iba prenesene. Aj spoločnosť, ak sa nachádza v kríze, je to preto, lebo to tak cítia jej členovia, lebo to prežívajú vo svojich vzťahoch, v myslení, v pohľade na svet.⁴ Rozoznávame niekoľko kríz:

Psychologická kríza. Počas ľudského vývoja sa človek dostáva do niekoľkých kríz. Prvá je hneď po pôrode, keď opúšťa ako dieťa telo matky. Hlbinná psychológia interpretuje túto skúsenosť ako vyháňanie z rajskej záhrady do nepriateľského prostredia. Ďalšia kríza začína pubertou, prechodom z detského magického sveta fantázie à la Harry Potter do reality. Nakoniec je tu obdobie stredného veku so svojím prechodom do poslednej fázy života a posledná skúška, kríza kríz – kríza smrti.

Sociálna kríza nastáva vždy vtedy, keď je situácia v spoločnosti neúnosná a je nutný prechod k niečomu novému. Niekedy môže mať veľmi dramatický prechod v podobe revolúcie. Ľahký nie je ani pokojný prechod k novej forme spoločnosti. Na Slovensku to bol prechod zo socializmu do kapitalizmu. Komunizmus vytvoril v ľuďoch obraz spoločnosti ako starostlivej matky, ktorá je bezpečím a istotou. Kapitalizmus kladie veľké nároky na skromnosť, vlastnú aktivitu, kreativitu a zodpovednosť. Nie je to dobrý systém, ale v evolúcii človeka je nevyhnutný.

Spirituálna kríza. Termín spirituálnej krízy zaviedol taliansky psychológ Roberto Assagioli. Tento typ krízy nezasahuje len oblasť náboženskú, ale aj oblasť špecifickú pre činnosť ľudského ducha. Obsahuje hodnoty etické, estetické, heroické, humanitné a altruistické.⁵ Sem možno zaradiť aj náboženskú krízu ako prechod z jednej formy zbožnosti do inej. Je pozitívna vtedy, keď vedie od formalizmu k prežívanej uvedomelej viere. Hriešnou sa stáva vtedy, ak ju človek vyvoláva vedome, keď ide o zanedbávanie, odmietanie a váhavosť, jedným slovom odmietnutie dynamiky viery a duchovného života, a tiež predpokladu k východisku z krízy.⁶

Cirkevná kríza nastáva vtedy, keď slovník, metóda a spôsob vyjadrovania nie je viac vhodný pre hlásanie Evanjelia a treba hľadať nové cesty. Dejiny spirituality, reholí, hnutí sú istým spôsobom vlastne dejinami prekonaných kríz. V súčasnosti sme na Slovensku v hlbokej cirkevnej kríze, lebo nevieme príťažlivo odovzdať kerygmu.

Mohli by sme hovoriť ešte o iných druhoch kríz, ako je telesná, morálna a pod. K našej prednáške však stačí toto, aby sme si vytvorili obraz o kríze. K spoločným znakom všetkých kríz patrí na jednej strane neistota, strach, ale zároveň sa pridružuje náboj očisty, oslobodenia a novej cesty ku šťastiu.

Kríza je u osoby sprevádzaná charakteristickými znakmi ako: únavou, pocitom vnútornej rozháranosti, vlastnej neschopnosti, temnoty, namrzenosti, stratou istoty, bezmocnosti, zmätkom, neefektívnosťou v práci ap. Je to tvrdá skúsenosť, pri ktorej človek stráca všetok entuziazmus a stojí tvárou v tvár zlu, alebo tomu, čo pokladá za zlo. Vlastné chyby sa mu v tomto období neustále vynárajú pred očami, takže ho privádzajú do únavy. To sú aspoň niektoré symptómy krízy.

3. Priebeh krízy

Kríza z pohľadu viery nie je tragédiou, ale kairos – časom obozretnosti, príležitosťou skvalitniť život. Je smrťou i vzkriesením, zlomom i znovuzjednocovaním, rozhodovaním a očisťovaním. Priebeh krízy možno popísať rozličným spôsobom,⁷ vo všeobecnosti má tri fázy:⁸

Prvá fáza je rast diskontinuity (nespojitosti), mala by byť obdobím zbystrenia pozornosti a zistenia, čo sa deje. Človek (i veriaci) prežívajúci toto štádium odmieta dedičstvo minulosti, ktoré ho prestalo oslovovať. Je to bolestné obdobie, lebo cíti, že minulosť, ktorej si cení, mu už nič nedáva, ale nemá ešte adekvátnu alternatívu, ktorou by ju nahradil. K tomuto obdobiu patrí čas experimentovania, hľadania, skúšania všetkého možného, čo by sa mohlo stať adekvátnou náhradou. Všetky pokusy sa však zväčša dejú bez hlbšieho zakotvenia. Nebezpečenstvom tejto fázy je únik od priznania si problému, ktorý nastal.

Druhá fáza je kritika a rozpad starého poriadku a chápania sveta. Po priznaní, že stará paradigma nevyhovuje, je potrebné urobiť ďalší krok vpred – urobiť kritiku. Musí nastať búranie starého, aby mohlo povstať nové. Nemôže to však byť kritika, ktorá by chcela za každú cenu začínať „od piky“, od nuly. Vždy musí ostať pod nohami niečo, odkiaľ začneme nový krok vpred. Napr. manželská kríza ako prejav nejakej krízy by nemala končiť rozvodom, alebo konflikt s farárom vystúpením z cirkvi či stratou viery, konflikt s predstaveným zanechaním kňazstva. Toto obdobie je charakteristické úzkosťou, skepticizmom, neistotou, lebo cesta k novému mysleniu a správaniu je plná neistôt a bolesti.

Tretia fáza je vybudovanie nového poriadku a nového chápania univerza. Toto obdobie je charakterizované ako vstup na novú pôdu na ceste k Zemi zasľúbenej. Človek evidentne prežíva vnútornú úľavu, radosť a slobodu. To všetko je sprevádzané novým myslením a konaním.

Možno potom sledovať aj špecificky duchovnú krízu. Spiritualita v kríze má niekoľko krokov, ktorými sa budeme zaoberať.

4. Spiritualita krízy

Prvým krokom pre riešenie krízy je zaujať kritické stanovisko, pozrieť sa kríze do očí. V prvom momente má človek tendenciu projektovať svoje chyby do niekoho iného, alebo svoju krízu vidieť v skazenosti sveta či chybnej štruktúre. Ilustrujúci je príklad z Gn (3,8-14), ako sa snažil Adam zbaviť zodpovednosti vyhovárajúc sa na Evu a Eva na hada. Reakcia, v ktorej sa pri kríze hľadá príčina mimo človeka, k ničomu nevedie. Kríza sa nikdy nedeje mimo človeka, ale v ňom. Preto je potrebné zaujať správny kritický postoj. Sú ešte iné možné úniky. Tak možno rozoznať niekoľko typov únikov:⁹

Eschatologisti pokladajú krízu za niečo abnormálne, niečo, čomu sa treba vyhnúť. Uvažujú v kategóriách dokonalého sveta. Kde je však prítomný vývoj a hriech, je tiež prítomná aj kríza. Eschatologisti sú nepriateľmi každej novosti, preto vidia riešenie krízy vo svete v globálnom kolapse, v konci sveta. U melancholikov sa tento únik prejavuje túžbou po smrti.

Archaizátori sú tí, ktorí v kríze hovoria: „Staré je lepšie. Minulosť je lepšia.“ Možno je to tak trochu v slovenskom kolektívnom povedomí. Ťažko prijímame nové, ťažko sa posúvame a meníme. Niekedy prepadnú tomuto stavu starší ľudia so svojím spomienkovým optimizmom: „To za našich mladých čias…“ Archaizmus robí z nás Slovákov usmrkancov. Donekonečna si môžeme pripomínať našu bolestnú minulosť rétorikou nejakého rečníka Matice slovenskej.

Futuristi sa pri kríze snažia hľadať nové riešenia. Všetko vidia v budúcnosti, v nových ideách. Nevýhodou tohto prístupu je, že futurista nevie nájsť zakotvenie, je prelietavý a nestály. Možno je to viac charakteristické pre českú povahu. Boli prví, ktorí začali budovať „lepšiu“ spoločnosť, ale aj prví, ktorí začali komunizmus rozoberať. Stačí spomenúť na Chartu 77. Nedostatkom Čechov bolo, že často dávali najavo kultúrnu nadradenosť. Keď sa stretol so Slovákom nejaký neinteligentný Čech z tohto inteligentného národa, nadnesene povedané, stačilo päť minút, aby „hloupej Honza“ začal poúčať sprostého Jana o tom, že Slováci sú vlastne etnický a kultúrny mutant českého národa. Keď Slovák neprekvital inteligenciou, dostatočne sa neovládal a použil pár správnych vybraných slov, bol označený za nacionalistu. Česi mohli Slovensku poskytnúť odvahu pre vzlet. Slováci Čechom zasa väčšiu stálosť. Archaisti a futuristi, stretnutie dvoch kultúr, ktoré sa mohli vzájomne obohatiť. Škoda, nevyužili sme jedinečný Boží dar.

Unikači sa snažia vybudovať nejaký vlastný svet, aby tak unikli kríze. Toto nebezpečenstvo hrozí zvlášť mladým ľuďom v puberte, ktorí sa v tomto období bez dostatočného zázemia môžu uchýliť k droge, k alkoholizmu, nezodpovednému sexu a pod.

Zodpovední sú poslednou možnosťou, ako reagovať na krízu. Vidí ju ako možnosť prežiť život v novosti. Nevracia sa do minulosti, nebásni o ďalekej budúcnosti. Snaží sa pochopiť svoj súčasný stav a pozitívne ho využiť. Verí, že ak mu Boh krízou chce niečo vziať, je toho omnoho viac, čo mu chce dať. Zodpovedný bude východiskom pre našu ďalšiu reflexiu.

Dospieť k slobodnému zodpovednému stavu je predpokladom pre ďalší krok: urobiť správnu diagnózu krízy. Dôvody pre krízu môžu byť rôzne. Niekedy sú to fyzické faktory, ako napr. choroba, úraz, operácia, telesné vypätie, dlhodobý nedostatok spánku, u žien obdobie prechodu, spontánny potrat, pôrod ap. Inokedy je to silný emočný zážitok – strata dieťaťa alebo blízkej osoby, rozvod, rozchod, rôzne neúspechy, výpoveď v zamestnaní, strata majetku, práce apod. Krízu môže vyvolať aj meditácia, ako ešte uvidíme.¹⁰ V súvislosti s duchovným životom možno v podstate kategorizovať štyri okruhy dôvodov:¹¹

– psychologické zahŕňajú otázku veku, úrazu, fyzické a psychické problémy, stredný vek a starobu;

– sociálne obsahujú zmenu politickej štruktúry alebo inštitúcie, ďalej zmeny kultúrne. Rázne zmeny môžu spôsobiť nárast vypätého fundamentalizmu. To je príklad Íránu, kde začal veľké zmeny šách Réza Páhlaví, nerešpektujúc citlivo domáce tradície;¹²

– pedagogické súvisia so zmenami leaderských postov. Vo farnosti to môže byť krátkodobá alebo trvalá kríza pri zmene správcu farnosti. V škole pri prechode do vyššieho ročníka zmenou pedagóga;

– duchovné – Boh chce čosi v človeku zmeniť. Môže to byť veľmi dramatické. JHVH neváhal nechať zneuctiť a zničiť jediný chrám, kde sa konal ním chcený kult, lebo táto spiritualita už viac neprivádzala ľud Boží k Nemu. Výnimočne môže ísť aj o útok štruktúry zla. Podrobne o tom píše sv. Ignác z Loyoly.¹³

Pri diagnostikovaní sa vychádza vždy najprv z prirodzeného základu, až potom postupne prechádzame k ostatným možným príčinám. Po anamnéze a diagnóze prichádza ako tretí krok terapia. Je potrebné hľadať liek. Liečenie môže prebehnúť v nasledovných krokoch:

– pravdivosť voči sebe – predpokladá byť úprimný voči sebe a odmietnuť projekciu;

– intímna pomoc – môže prísť cez priateľov, duchovné vedenie, spoveď, cez ľudí, ktorí majú trpezlivosť počúvať, niekedy aj psychológa, keď ide o krízu, ktorá nesúvisí bezprostredne s duchovnou zónou;

– duchovná orientácia – hľadá pomoc v meditácii typu: „Čo mi chce Boh povedať?“, alebo aj meditáciou o Kristovom správaní v Getsemany (Lk 22,39-46);

– oficiálna pomoc: oddych, zmena prostredia, duchovná obnova, cvičenie, šport ap.¹⁴

Assagioli radí zaujať správny postoj k celému procesu, snažiť sa kontrolovať pudy a city, rozpoznávať sily, ktoré sa vo mne prebudili, a správne ich použiť pre službu druhým.

5. Špecifické krízy

Doteraz sme sa zaoberali krízou vo všeobecnosti, stratégiami, ktoré sa viacmenej objavujú aj pri špecifických krízach. V duchovnom živote poznáme niektoré krízy, s ktorými sa dostáva do kontaktu aj bežný veriaci. Patria sem: kríza konverzie, kríza stredného veku a temná noc.

5.1. Kríza konverzie

Človek je stvorený pre Boha, aby sa mu úplne odovzdal, a aby Boh bol v centre jeho života, ako to zachytáva základné posolstvo Biblie – „Šema Izrael…“ (Dt 4,6-7). Cesta k odovzdaniu sa vedie skrze konverziu, ktorá je vlastne celoživotným procesom, či ak chcete, celoživotnou krízou v tom najlepšom slova zmysle. Na začiatku je to stav neobráteného kresťana, ktorý má ľahkovážny vzťah k Bohu. Práca, vzťahy, pozemské hodnoty sú na prvých miestach jeho hodnotového systému. Pritom môže chodiť do kostola a zároveň spokojne ťažko hrešiť. Sem patria tí „jednoročiaci“, ktorí chodia raz do roka do kostola a myslia si, že je to OK. Tento stav sa však môže zmeniť. Boh prehovorí cez mimoriadnu udalosť, cez kázeň, spoveď, knihu, stratu blízkeho človeka alebo stretnutie s niekým, kto má svetlo a môže ho priviesť k obráteniu. Jedným slovom, vovedie ho do krízy. A tak nastáva prvá fáza obrátenia.

V prvej fáze obrátenia takýto kresťan odmieta ďalej ťažko hrešiť, chce slúžiť Bohu a prebudiť sa z ľahostajnosti. Obraz tohto obrátenia máme v udalosti, keď Kristus pozýva prvých apoštolov: „Nasleduj ma!“ (por. Mt 4,18-23). Je to obdobie horlivosti, sebazáporov. V kňazskom seminári zodpovedá toto obdobie prvému ročníku. Ak by mal byť seminár hodnotený podľa prvákov, človek by ho nazval chlapčenským penziónom svätcov. Tento stav má však aj svoj temný rub. Konvertita sa porovnáva s druhými, pokladá sa za lepšieho, svätejšieho než ostatní. Je to ale len detské obdobie. „Ak nejaké dieťa nerastie, stane sa zakrpateným človekom, ak kresťan po prvom obrátení nerastie, stane sa zakrpateným kresťanom.“¹⁵

Fáza druhého obrátenia je charakterizovaná túžbou úplne sa odovzdať Bohu a v túžbe každý deň konať jeho vôľu. Príkladom a obrazom tohto obrátenia je Máriino Fiat a tiež Ježišov krst. Máriino a Ježišovo Áno splývajú pred Otcom v jeden dokonalý takmer jednohlasný súzvuk. Ježišov krst je krédom, Kristus vyznáva „svoju pripravenosť byť najväčším hriešnikom sveta, pripravenosť vziať na seba ťarchu kríža, až do najpotupnejších dôsledkov smrti a zostúpenia do pekiel“.¹⁶ Toto odovzdanie môžeme robiť každé ráno pri súkromnej obnove krstných sľubov. Pri sv. omši v momente kňazskej výzvy „Hore srdcia“, alebo pri pozdvihovaní, keď odovzdávame celý svoj život, starosti i radosti spolu s Kristom Otcovi. Je možné začať deň nejakým biblickým výrokom: ako napr. z Izaiáša: „Tu som, Pane, chcem plniť tvoju vôľu.“

Boh chce človeka obrátiť od malicherného, úzkoprsého života, aby mu dal život radosti, lásky, pokoja, slobody, a tak je tu ešte tretia fáza obrátenia, keď oslobodzuje od istôt tohto sveta, ako je povolanie, zdravie, vonkajšia a vnútorná istota.¹⁷ Je to radikálne spoľahnutie sa na Boha. Obrazom a príkladom tejto konverzie je Opustený Kristus na kríži, volajúci: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil…?“ Tento výkrik však nie je chrapotom zúfalca, ale odkazom na Žalm 22, ktorý začína práve týmito slovami a končí slovami dôvery a nádeje. Iným obrazom je Sedembolestná pod krížom, ktorá sa zriekla manipulovať so Synom a dôverovala Bohu tam, kde už nebolo v čomu dôverovať. V oboch prípadoch je vzorovou spiritualitou obrovská dôvera, že Boh je nad akúkoľvek tragédiou, že maximálna sloboda spočíva v úplnom odovzdaní a zrieknutí sa svojho života. Podoby tohto záverečného obrátenia sú rôzne. Ten, kto však týmto obrátením prejde, sa stáva Kristovým svetlom, žriedlom na púšti, potešením zarmútených a ochrancom slabých.

5.2. Kríza stredného veku

Zdá sa, že v Božom pláne sú dve špecifické krízy, ktoré majú človeku napomôcť, aby sa obrátil a úplne odovzdal. Sú to tzv. kríza stredného veku a stav, ktorý nazval Ján z Kríža temná noc. Kríza stredného veku je akoby všeobecným pozvaním, „prirodzenou“ výzvou, ktorú dáva Boh, osvecujúci každého človeka prichádzajúceho na tento svet (Jn 1,9). Druhá je rezervovaná tým, ktorí sa venujú modlitbe a meditácii.

O kríze stredného veku sme hovorili inde,¹⁸ takže len v stručnosti. V tradícii sa hovorí o tzv. poludňajšom démonovi, podľa Žalmu 91,6 (podľa LXX; Vulgata). Hebrejský originál tu nemá démona, ale mor – symbol veľkého nebezpečenstva či už vo dne, alebo v noci. Démon alebo mor z duchovného pohľadu symbolizujú sumu nebezpečenstva. Staroveká asketika videla v tomto démonovi symbol lenivosti a ľahostajnosti. Ten, kto je v noci zaťažovaný snami, je cez deň vyčerpaný. Lenivosť ako prameň ostatných nečností je plodom démona. Punktuálny čas, kedy táto kríza môže prebehnúť, sa určiť nedá, môže ísť o obdobie pomerne širokého biologického veku (F. Ruiz uvádza 40 až 55 rokov). O probléme terapie v strednom veku zhrnieme základné orientačné body. Radí sa: 1. zachovať realizmus – robiť to, na čo mám, lebo v tomto veku to už poznám; 2. indiferencia alebo odovzdanosť; 3. radikálna otvorenosť Bohu.¹⁹

5.3. Kríza temnej noci

Zvláštnym druhom náboženskej krízy známym medzi mystikmi je temná noc. Najznámejšie dielo o nej napísal Učiteľ cirkvi sv. Ján z Kríža.²⁰ Nie je to kríza, ktorá by sa týkala každého kresťana, na druhej strane nie je až tak nezvyklou u všetkých, ktorí sa usilujú o prehĺbenie modlitby. Ten, kto rozvíja svoju modlitbu, skôr či neskôr bude vovedený do temnej noci.

Temnú noc predcháza živý, vrúcny vzťah k Bohu. Tento stav nás chce voviesť do hlbších vrstiev našej osoby. V duchovnej tradícii existujú rôzne popisy človeka: ako mesto, zámok s mnohými komnatami, či lotosy vo východných náboženstvách. Tieto symboly popisujú stavy, v ktorých sa človek nachádza. My často nepoznáme hlbšie vrstvy, lebo žijeme na periférii našich možností. Sme však povolaní, aby sme žili, a nie živorili. V temnej noci sa dostávajú k slovu práve tieto skryté vrstvy, hlbiny, kde objavujeme našu pravú tvár. Sv. Ján podáva tri charakteristiky tohto stavu:

– človeku viac neposkytuje radosť v duchovnom živote to, čo ho predtým oslovovalo. Kontakt s Bohom stratil pôvab, namiesto neho je tu pocit prázdnoty (TN I, 9,2);

– zdá sa, akoby Boh mlčal, človek zažíva nepokoj (TN I, 9,3);

– nie je schopný rozjímať – miesto aby sa zaoberal myšlienkami o Bohu, chce Boha samého (TN I, 9,8).

Človek prežíva akoby stratu viery, akoby žil bez Boha (TN II, 6,2). Má výpadky pamäte (II, 8,1), pocit odcudzenia vo svete, akoby doň nepatril (II, 9,8), pocit, ako by nebol prijímaný ľuďmi, ale prenasledovaný, čo môže byť aj pravda pre jeho roztržitosť, zvlášť keď robí chyby a tak narušuje svoje okolie. Ďalej prežíva citovú vyprahlosť. Noc môže mať aj iné podoby, ako je choroba, pocit samoty, depresia, pocit opustenosti Bohom.

Temná noc je obdobím v modlitbovom a duchovnom živote, keď nás Boh chce viesť k jednoduchej modlitbe bez slov, myšlienok a citov. Má dve tváre, ktoré sa navzájom prelínajú: noc zmyslov a noc ducha. Pri noci zmyslov chce Boh z nás spraviť z povrchného človeka človeka vnútorného. V noci ducha zasa stráca človek seba samého, aby získal Božiu dimenziu, stráca vlastný život, aby získal Boží život (TN II, 4,2; 13,11; 22,1). Noc ducha sa prejavuje:

– v poznaní podstaty hriechu, veriaci si uvedomuje, že neurobil veľa dobrého, že žil veľmi egoisticky;

– prežíva, ako by stratil všetku nádej, zdá sa mu, ako by to nemalo byť lepšie;

– Boh chce prebrať vedenie nad jeho životom. Zdá sa mu, že necíti Jeho prítomnosť, avšak je to prítomnosť. „V temnej noci Boh nemlčí, hovorí, ale človek cíti chaos a zmätok.“²¹

Nie je to konštantný stav, môže sa meniť. U svätcov sú známe dlhé a ťažké temné noci. O Terézii z Lisieux je známe, že dva roky pred smrťou mala silné pochybnosti o existencii Božej. Sv. Pavol z Kríža mal temnú noc skoro celý život. Matka Tereza ňou trpela dlhé roky. Obyčajne temná noc trvá určitú časť alebo väčšiu časť života. Pokiaľ ide o terapiu, duchovná literatúra radí pri kríze temnej noci nasledujúce orientácie, ktoré sú vlastne totožné s poslednou fázou obrátenia, ako sme ju opísali vyššie. V tejto terapeutickej stratégii patrí:

– Vzdať sa plánovania. Je to obdobie, kedy máme viac počúvať a čakať na Božie impulzy.

– Je dobré aktívne začať cvičiť. Telesné cvičenia pomáhajú lepšie znášať stresy.

– Nedať sa zlákať aktivizmom, ktorý je v tomto období veľkým pokušením, ako premôcť vnútornú prázdnotu.

– Je tu vhodná meditácia: Čo ma Boh chce naučiť? Boh totiž nedovolí v našom živote nič nezmyselné. Všetko má význam, ak komunikujem s Bohom.

– Ďalej je tu možnosť spojiť sa s Kristom a prinášať svoje problémy ako zástupné utrpenie (2Kor 4,8-10). Je možné to urobiť počas pozdvihovania ako svoju súkromnú obetu.

– Nemecký mystik Majster Eckhart použil termín Gelassenheit, ktorého význam je nechať veciam voľný priebeh. Je protikladom revolty, odporu, kŕčovitého pridŕžania sa svojej vôle. Kto je v Gelassenheit, je vždy spokojný, prijíma všetko, čo prichádza.²² Úplne posledným krokom k tomu je smrť, kde stratíme kontrolu nad dejom udalostí a budeme chtiac nechtiac prijímať tento údel.

– Modlitba ticha. Mení sa na mlčanie pred Bohom. Existujú tri tichá: a) ticho ako izolovanosť od vonkajších ruchov, b) ticho ako izolovanosť od žiadostí, a tiež od túžby po tichu, c) odovzdanie sa pokoju. Tu poznamenáva Eckhart svoj slávny výrok: „Nič nevedieť, nič nepoznať, nič nebyť, nič nechápať.“ Naša slabosť je prázdnota, ktorú Boh môže naplniť. Sme ako pustá zem tesne pred stvorením. Každý musí prejsť týmto radikálnym zrieknutím sa života. Eckhart požaduje zrieknuť sa žiadostivosti po ňom a dať priestor voľnosti, lebo láska neznáša požiadavky. „Pre nás je najdôležitejšie vedieť, veriť, že knihu nášho života píše Boh, a tak ho treba nechať písať. Nemusíme rozumieť všetkému tomu, čo Boh píše.“²³

– Osobitnou požiadavkou je odovzdanosť. Bez odovzdanosti nie je možný duchovný pokrok a dokonalosť. Má tri etapy.

Prvá etapa je prijatie Božej vôle. Realizuje sa prijatím zla vo svete z pohľadu Prozreteľnosti. Uveriť, že ono má svoje miesto v Božom pláne. Tu je príklad Ježišovho života. Boh nechcel, aby sme ho zabili, ale od Syna čakal, aby sa stal obeťou zloby dobrovoľne. To je príklad božského života. Vedieť znášať nespravodlivé utrpenie. To sa dá len vo viere. Vedieť, že „my nedokážeme uvariť dobrý obed zo zlých surovín, ale Boh to dokáže“.²⁴ Odovzdanosť začína uzdravením udalostí, kde som bol zranený. Ak spomienka na takúto udalosť vo mne vyvoláva neprimeranú reakciu, agresivitu, som ešte zranený. Účinnou pomocou pri uzdravovaní je napr. cvičenie vložiť po sv. prijímaní svoje rany do rúk Krista.

Druhá etapa začína prijatím úlohy, ktorú Boh pre nás pripravil. Boh nám dáva úlohu. Znakom lásky je poslušnosť. Tá sa prejavuje v tom, že chcem urobiť dobre tomu, koho mám rád. Chcieť to, čo chce ten druhý. Základ tejto poslušnosti je v Najsvätejšej trojici. Je to extáza poslušnosti, kde každá z Osôb chce dobro tej druhej. Ježiš nám dal vzor poslušnosti (por. Jn 4,34; 5,30; 6,38; 2Kor 1,19). Adrienna von Speyr napísala: „Pre Ježiša je poslušnosť stále nový a nový dôkaz lásky.“²⁵ Je tu azda otázka, ako hľadať Božiu vôľu? Netreba na to nejaké špeciálne skúmanie, Boh je neustále prítomný. Žiť túto prítomnosť, je možné v každom okamihu nášho života. Ľahko ju nájdeme v tom, čo máme robiť, vo svojich povinnostiach: 1. keď robím to, čo mám robiť podľa Božích a cirkevných príkazov; 2. keď prijímam aj to, čo musím akceptovať, to, čomu nerozumiem; 3. nakoniec inšpirácia Duchom Svätým. Tomuto sa treba učiť. Inšpirované je to, čo nie je proti Božiemu slovu a učeniu cirkvi.²⁶ V tomto bode sa odporúča učiť robiť jednu vec, a nie dve naraz. „Prítomnosť je vtelená Božia večnosť.“²⁷

Tretia etapa je najdlhšia. Jej cieľom je stať sa nástrojom Božím, úplné odovzdanie sa do rúk Božích.²⁸ Ide o to dospieť k stavu, keď sa budeme každú chvíľu obracať k Bohu mysľou. Ako matka na svoje dieťa, ako zaľúbený muž na svoju ženu. Je to úplné odovzdanie sa do rúk Božích, zrieknutie sa spontánnych akcií. Všetko skúmať z Božieho pohľadu.

6. Ovocie duchovnej krízy

Posledným bodom je finalita. Poznať, že všetko končí v Bohu. Kríza tak prináša zisk. Človek lepšie spozná svoju identitu, postupne sa začne zbavovať všetkého malicherného, nepodstatného, deštruujúceho vo svojom živote, duchovne sa zregeneruje, narastie v pokore pred Bohom a v dôvere v neho. Spozná, že nie je absolútnym pánom svojho osudu. Na záver by sme parafrázovali jeden sufistický príbeh, ktorý syntetizuje všetko to, čo sme sa pokúšali vyjadriť, a je zároveň pozvaním k meditácii.

Istá rieka, ktorá pramenila vysoko v horách, potom, čo prekonala množstvo prekážok najrozličnejšieho druhu, dorazila k púšti. Myslela si, že tak, ako prekonala doteraz všetky prekážky, nebude pre ňu problémom ani púšť. Keď sa však rozbehla proti púštnemu valu, čoskoro jej vlny pohltil piesok. Skúšala to znovu a znovu, ale o chvíľku bola unavená. Zrazu počula skrytý hlas: „Zanechaj všetko násilné úsilie, ním aj tak nikdy nedosiahneš druhý koniec púšte. Nechaj, nech ťa vietor prenesie cez púšť.“ Rieka sa bránila tejto myšlienke, lebo sa bála, že stratí svoju identitu. Hlas ju však povzbudzoval ďalej: „Neboj sa, vietor ťa prenesie v oblaku a padneš na zem ako dážď a znovu budeš rieka.“ Rieka namietala: „Ale už nebudem taká ako predtým.“ „To je pravda,“ odpovedal hlas, „ale svoju identitu nestratíš. To, čo je v tebe podstatné, bude prenesené.“ Rieka sa nechala vyniesť v náručí vetra, a keď padla na zem v dažďových kvapkách, stala sa z nej opäť rieka, živšia a krajšia. „Teraz som naozaj poznala svoju pravú identitu.“²⁹