Terézia Kolková – Ivana Albrechtová (eds.), O HODNOTĚ SAMIZDATU

Autor: Imrich Gazda - Číslo: 2009/2 (Recenze)

Terézia Kolková – Ivana Albrechtová (eds.), O HODNOTĚ SAMIZDATU. Samizdatová náboženská periodika před rokem 1989. Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2008, 136 str., ISBN 978-80-7195-252-7.

Predminulý rok sme si pripomenuli osemnáste narodeniny, teda dospelý vek, našej slobody. Málokto sa však odváži povedať, že prežívanie tohto daru, lebo ináč slobodu prameniacu z novembrových udalostí ani nemožno nazvať, je zrelé. Mohli by sme hovoriť o viacerých dôkazoch našej nezrelosti, no v kontexte tejto recenzie stačí spomenúť len jeden: prejavom dospelosti je pamäť, v zmysle zrelosti spoločnosti, historická pamäť. Slovenská pamäť je však vo veľkej miere starecká: dokážeme s úctou spomínať na udalosti z dávnej histórie, na Cyrila a Metoda, štúrovcov, v poslednom čase aj na Jánošíka, no nepamätáme sa na to, čo sa stalo včera či predvčerom.

Zmysel pre historicitu, pre historickú pamäť bol pohnútkou, aby koncom minulého roka pri príležitosti osemnásteho výročia 17. novembra 1989 Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku zorganizovala odborný seminár „O hodnote samizdatu“. Aj keď zborník z neho vydalo české vydavateľstvo (vďaka Michalovi Holečkovi z Karmelitánskeho nakladateľstva v Bratislave, ktorý bol jedným z prednášajúcich), obsahuje, až na príspevok M. Holečka, štúdie a svedectvá z prostredia slovenského náboženského samizdatu. Po dvoch starších, ale stále kľúčových monografiách na túto tému¹ dostáva čitateľ ďalšiu podnetnú literatúru osvetľujúcu hrdinské obdobie Cirkvi, z ktorého môže celá slovenská spoločnosť čerpať nielen hrdosť, ale aj aktuálne podnety.

Zborník okrem úvodu a rozsiahleho analytického záveru obsahuje osem textov. Popri úvodnej prehľadovej štúdie Terézie Kolkovej, ktorou sa autorka pokúša charakterizovať základné črty a dejiny slovenského náboženského samizdatu (na Slovensku existoval aj liberálno-laický samizdat), vychádzajúc z dvoch spomenutých základných monografií, ide predovšetkým o spomienkové texty priamych tvorcov samizdatov alebo ich blízkych známych. Vďaka týmto svedectvám vyniká zborník popri vecnosti, dokumentárnosti, informatívnosti a snahe o komplexnosť aj výraznou autenticitou, čím tento súbor textov prispieva k rozšíreniu a obohateniu heuristiky celého vedeckého diskurzu o slovenskom samizdate (J. Mlacek).

„Chci vydat osobní svědectví o létech, kdy se komunismus tvářil neochvějně, a o lidech, kteří se snažili žít svobodně ve velice nesvobodné době,“ potvrdzuje vyššie povedané M. Holeček. Vo svojom texte ponúka pohľad do prostredia českého katolíckeho samizdatu osemdesiatych rokov prostredníctvom opisu vydávania samizdatu Informace o církvi. Mesačník, ktorý nepretržite vychádzal od roku 1980 do roku 1990, bol spočiatku dielom jezuitu Karla Dománka a dvoch jeho spolupracovníčok; Holeček sa do jeho tvorby zapojil už v jeho začiatkoch prepisovaním príspevkov na kufríkovom písacom stroji „Consul“. Z autorovho dôkladného opisu zostavovania jednotlivých čísel, ich rozmnožovania, tlače a distribúcie vystupuje veľmi živý a plastický obraz spôsobu práce tvorcu samizdatu, na ktorú možno aplikovať anekdotu z príspevku Ladislava Stromčeka o samizdate ZrNO: „Sám si zháňaš texty a robíš redakciu, sám si to vysádzeš, vytlačíš a zaplatíš, sám robíš distribúciu a sám si to aj odsedíš vo väzení, keď ťa chytia.“ Holeček pripomína, že „dobrým duchom“ a stratégom českej katolíckej nezávislej publicistiky bol Oto Mádr, ktorý so svojím okruhom skoncipoval prepracovanú edičnú politiku, postavenú na Teologických textoch, občasníku Orientace, knižnej edícii Duch a život a ďalších samizdatových počinoch.

Ďalší samizdat, s názvom Orientácia, je predstavený hneď dvoma príspevkami. Autor prvého, docent žurnalistiky na FF KU Peter Olekšák, ho predstavuje ako hodnotiteľ z istého odstupu, kým Jozef Jarab si na Orientáciu spomína z pozície jedného z jeho tvorcov. Obaja autori zdôrazňujú nezastupiteľnú úlohu spišského kňaza Jána Magu² a jeho staršieho priateľa a učiteľa Ladislava Hanusa pri jeho tvorbe. „Orientácia bola prostriedkom kontaktu slovenskej katolíckej inteligencie s európskou pokoncilovou teológiou a filozofiou. Jej duchovným otcom bol Ladislav Hanus, ktorého diela boli prvýkrát publikované práve na stranách Orientácie. Publikovali sa tu aj diela svetových teológov a filozofov v prekladoch, ktoré väčšinou robil sám Ján Maga,“ cituje P. Olekšák cirkevného historika Ivana Chalupeckého. Orientácia vychádzala spravidla mesačne v rokoch 1973–1982 (spolu 137 čísel na 2777 stranách) a bola akousi neoficiálnou tribúnou podzemnej univerzity kňazov Spišskej diecézy (J. Jarab).

Františkánske samizdaty Serafínsky svet (1982–1989, spolu 22 čísel) a Pokoj a dobro (1983–1985, 5 čísel) v krátkom náčrte predstavuje Amantius Akimjak. Zaujímavosťou je, že do týchto časopisov prispievala aj známa slovenská spisovateľka Hana Ponická (zomrela v lete minulého roku), ktorá sa preto dostala do nemilosti komunistického režimu.

Súčasný slovenský kresťanskodemokratický poslanec František Mikloško bol priamym tvorcom samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. Časopis vznikol v prostredí Vladimíra Jukla, Silvestra Krčméryho a tajného biskupa, dnes kardinála Jána Korca, vychádzal v rokoch 1982–1989 (spolu 34 čísel) a jeho vzorom bol práve český samizdat Informace o církvi.

Mládežníckou prílohou Náboženstva a súčasnosti bolo už vyššie spomínané ZrNO (Zrelosť, Nádej, Orientácia), ktoré prvýkrát vyšlo až v januári 1989 a spolu stihli vyjsť len štyri čísla. Redaktorom tohto samizdatu, ktorý ako jediný vychádza dodnes, bol súčasný generálny vikár Žilinskej diecézy Ladislav Stromček.

Posledný príspevok – autorkou je Lýdia Vojtaššáková – sa svojou témou značne odlišuje od ostatných. Nehovorí o tvorbe, ale o distribúcii zakázanej literatúry z Poľska na Slovensko. Autorka vychádza zo svedectiev týchto „kuriérov slova Božieho“ a zdôrazňuje, že množstvo preneseného tovaru sa dá vážiť na tony (len cez Pilsko bolo prepašovaných šesť ton kníh). O mnohých týchto „pašerákoch“ dodnes mnohokrát nevedia ani vlastní susedia, ktorí práve vďaka nim mohli doma tajne prechovávať Bibliu či inú náboženskú literatúru. Nad obdivuhodnými výkonmi jednoduchých ľudí dnes môžeme len žasnúť a pokorne ich obdivovať.

„K Orientácii sa bude potrebné ešte vrátiť a zhodnotiť časopis z hľadiska jeho odbornej stránky, ktorá v mnohom ohľade dosahovala vysokú úroveň.“ To, čo Štefan Mordel, jeden z tvorcov Orientácie, hovorí o tomto samizdate, platí aj o všetkých ostatných, ktoré na Slovensku vychádzali počas normalizačného obdobia.³ Okrem už spomínaných uveďme aspoň Bratislavské listy, Rodinné spoločenstvo či Una Sancta Catholica. A to sme ešte nespomenuli samizdaty vychádzajúce už pred normalizáciou, najmä v päťdesiatych rokoch. Každý z týchto časopisov má za sebou slávnu históriu a množstvo neznámych hrdinov, ktorí postupne odchádzajú do večnosti. Trúfalou nezodpovednosťou by bolo nezachytiť a nezvečniť spomienky týchto svedkov Pravdy. Naša reakcia na túto potrebu môže byť lakmusovým papierikom zrelosti ponovembrovej spoločnosti.