Ekleziálne modely Averyho Dullesa a identita kňaza

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2009/2 (Články)

Cirkev je a zostáva tajomstvom, ktoré sa budú teológovia každej doby snažiť pochopiť a definovať. Klasickým dielom na túto tému je kniha nedávno zosnulého kardinála Averyho Dullesa Models of the Church (New York 1974).¹ Dulles v ňom rozlišuje päť rozličných modelov, ktoré sa postupne vynárali v dejinách kresťanstva a pravdepodobne pretrvávajú. V mojom príspevku chcem v prvej časti predstaviť päť modelov cirkvi podľa Dullesa. V druhej časti prezentujem vedomý, alebo nevedomý vplyv týchto modelov na identitu kňaza. Pri každom uvediem príklad z histórie, z kultúry a, ak to bude možné, aj z domáceho slovenského kontextu.

Cirkev – inštitúcia

Inštitucionálny model je prvým modelom. Je charakteristický jasne stanovenými hranicami: o pravej cirkvi vyznávajúcej jednu vieru, o jedných sviatostiach a jednom vedení legitímnymi pastiermi, zvlášť rímskym biskupom. Jedna viera vylučujúca nekresťanov, jedny sviatosti vylučujúce katechumenov a exkomunikovaných. Pápež zasa nedáva priestor pre nekatolíkov v Kristovej cirkvi.² Typickým exponentom modelu je napr. Robert Bellarmin (De controversiis christianae fidei adversus huius temporis hereticos). Inštitucionálny model cirkvi sa podobá na spoločnosť, akou bola napr. Rímska ríša alebo Benátska republika. Cirkev ako societas perfecta učí, posväcuje a riadi. Societas perfecta možno zhrnúť do troch slov: klerikalizmus, juridizmus a triumfalizmus.

Pre tento model možno nájsť solídnu základňu v oficiálnych dokumentoch cirkvi, má však slabú bázu v Písme. Model pomohol počas stáročí u katolíkov vytvoriť jasnú identitu, čo je jeho silná stránka. Negatívom však je, že niet v ňom veľkého priestoru pre tajomstvo. Chýba teologický poukaz na to, že základom cirkvi je sebadarovanie. Evidentne klerocentrický model redukuje laikov na pasívnu masu. Niet priestoru ani pre kreatívnu teológiu a model je tiež sterilným aj pre ekumenizmus. Nebezpečne sa vylučuje šanca na spásu tých, ktorí nie sú členmi organizácie.

Zdá sa, že súčasná katolícka pozícia podľa LG (8–9) opustila tento model, keď urobila dištinkciu medzi societas perfecta a telom Krista.

Cirkev – mystická spoločnosť

V ďalšom modele popisuje Dulles cirkev ako komunitu, ako mystické telo Krista, ako ľud Boží. Prvý model cirkvi je charakteristický ako societas. Druhý model je zvlášť medzi niektorými radikálnymi protestantskými teológmi (Brunner, Bonhoeffer) chápaný ako komunita, pričom títo teológovia odmietajú cirkev ako spoločnosť s nejakými presnými znakmi (zákon, úrad, sviatosti). Iní teológovia (napr. Rademacher) sa pokúšajú nájsť kompromis medzi Gesellschaft a Gemeinschaft.³ Podľa nich cirkev navonok vystupuje ako spoločnosť, ale jej jadrom, intímnou časťou je komunita.⁴ Cieľom cirkvi ako mystickej skutočnosti je viesť ľudí k spoločenstvu s božským. Členmi sú tí, čo žijú z nadprirodzenej viery a lásky, čo znie nejasne a tautologicky. Aká je identita kresťana? Cirkev ako komunita má biblický podklad, avšak tam, kde je masovosť, je len veľmi ťažko možné hovoriť o spoločenstve vo vlastnom slova zmysle. Podobne aj cirkev ako ľud Boží má dostatočný biblický základ (Rim 9,23-26; Hebr 8,10; 1Pt 2,9), termín sa ukazuje vhodným aj pre dialóg so Židmi a veľkými náboženstvami.⁵ Udomácnil sa aj v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a je tiež titulom druhej knihy kódexu CIC. Negatívom obrazu Boží ľud je však, že termín nie je jasne oddelený od Božieho ľudu Starého zákona, preto by bolo vhodnejšie hovoriť o Božom ľude Novej zmluvy. Problém cirkvi ako Božieho ľudu môže problematizovať tiež jej identitu a misiu voči judaizmu.

Pápež Pius XII. v encyklike Mystici corporis definuje cirkev ako mystické telo Krista (Rim 12; 1Kor 12; Ef; Kol), pričom toto telo identifikuje s Rímskokatolíckou cirkvou. Corpus mysticum stotožnené s Rímskokatolíckou cirkvou môže podľa Dullesa pôsobiť monopolisticky a egoisticky. Je tu ešte iné nebezpečenstvo, že pri termíne telo Krista sa zdivinizuje cirkev bez ľudského prvku.

Cirkev – sviatosť

Model cirkvi ako sviatosti sa už v minulosti objavuje v tradícii (napr. Augustín, Tomáš Akvinský), ale aj u významných teológov minulého storočia (de Lubac, Rahner, Schillebeeckx, Congar). Podľa definície Tridentského koncilu je sviatosť viditeľná forma neviditeľnej milosti (NR, DS 1639). Pri sviatostiach nikdy nejde o individuálnu transakciu. Sviatosti majú vždy dialogickú štruktúru a sú symbolom dohody, teda symbolom komunitárnym. Cirkev ako sviatosť znamená, že ona je znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia. K tomu sa prihlásil koncil (por. SC 2,6; LG 9,48; GS 42). Cirkev ohlasuje vykupiteľskú lásku Boha Otca, zahrňujúcu všetkých ľudí. Cirkev je podľa tohto modelu všade tam, kde je kult, služba, charita, nádej, svedectvo, viera a pokorná ústretovosť. Cieľom cirkvi je zjavovať milosť, aby bola viditeľná. Členovia cirkvi sú tí, čo najlepšie inkarnujú lásku, schopnosť milovať.

Pozitívom modelu je, že dáva možnosť pôsobenia milosti ďaleko za hranice inštitucionálnej cirkvi a otvára priestor pre zdravú kritiku. Negatívom je relatívne malá zakotvenosť v Písme a Tradícii. Kritika (McBrien) vyčíta, že zdôraznením sakramentality cirkvi sa zabúda na diakoniu a misiu vo svete. Model sviatosti nenašiel veľkú odozvu v protestantizme. Podľa Dullesa hrozí pri ňom narcistický estetizmus.⁶

Cirkev – ohlasovateľka

Kerygmatický model ohlasovateľky je radikálne sústredený na Krista a Bibliu. Je pozíciou, ktorú zastávali niektorí protestantskí teológovia (napr. Barth, Bultmann), medzi katolíckymi napr. Küng. Cirkev je chápaná ako zhromaždenie, ktoré odpovedá na Božie slovo.

Küng nestotožňuje cirkev s Božím kráľovstvom. Ona ho ani nebuduje, len ohlasuje. Jej hlavným poslaním je kerygma Božieho kráľovstva.⁷ Cirkev tohto modelu spája veriacich, ktorí počúvajú a svojou vierou odpovedajú na výzvu evanjelia. Slovo Božie potom nie je sumou ideí, ale udalosťou.

Pozitívnou stránkou modelu je dobré zakotvenie v tradícii starozákonných prorokov. Model zachytáva autentické poslanie cirkvi – ohlasovať, odsudzovať idolatriu a pokorne sa podriadiť Bohu. Negatívnou stránkou je nebezpečenstvo, ako by sa slovo nestalo telom, ale zostalo slovom.⁸ Inou slabinou je podceňovanie štruktúr. Bez štruktúr sa cirkev podľa vyjadrenia jedného protestantského biskupa (Newbigin) podobá na sériu happeningov: vzniká, len keď sa zíde ľud Boží k počúvaniu slova, a potom zaniká.

Cirkev – služobníčka – komunita pre iných

V prvom modeli cirkev učí, posväcuje, vládne s autoritou. V druhom modeli je viditeľná ako ľud Boží a telo Krista, ktoré rastie až po dosiahnutie plnosti Krista. V treťom modeli je viditeľnou manifestáciou Kristovej milosti v ľudských komunitách. V štvrtom prijíma úlohu, aby s autoritou ohlasovala evanjelium ako posolstvo Božie, ktorému svet musí s pokorou venovať pozornosť. Vo všetkých týchto modeloch je cirkev aktívny subjekt a svet je pasívnym objektom jej záujmu.

Piaty model sa prezentuje ako komunita pre iných. Svet nie je len objektom, ale je vnímaný ako subjekt, so svojimi záujmami a potrebami, na ktoré má cirkev reagovať. Prvé intuície tohto modelu možno nájsť u Bonhoeffera a de Chardina. Tieto idey potom rozpracovali niektorí ďalší teológovia (H. Cox, R. Adolfs, McBrien atď.). Cirkev má poslanie diakonie, a preto sa má zrieknuť moci a prijať kenotickú tvár Krista (Adolfs).⁹ Jej cieľom je sloboda, spravodlivosť, mier, láska, súcit a zmierenie.¹⁰ Má byť citlivá na rozlišovanie znamení čias vo svete a primerane na ne reagovať. Je určite pozitívom, že cirkev sa narcisticky neuzatvára do seba a nesústredí sa len na vlastných členov, ale na bratov a sestry vo svete. Na druhej strane tu hrozí nebezpečenstvo, že sa natoľko prispôsobí svetu, že stratí svoju identitu. Kríza po koncile v západnom svete dostatočne potvrdzuje nebezpečenstvo preceňovať tento model.

Modely cirkvi a kňazstvo

Pomerne dlho sa hovorí o kríze kňazskej identity. Pravdepodobne dochádza ku kríze, keď duchovný nemá priestor pre realizáciu svojho poslania a tým aj pre sebarealizáciu. Ku kríze môže prispieť aj skutočnosť, keď kňaz nemá jasnú predstavu o cirkvi a s ňou spojeným modelom kňazstva.

Prvý model cirkvi vidí ideál kňaza v jurisdickom chápaní: dodržiavanie rubrík, kanonického práva, nosenie vonkajších znakov, potrpenie si na dôstojných oslovovaniach. Jedným slovom, ide o klerocentrizmus. Nie je určite niečím negatívnym udržiavať poriadok, pokiaľ to nejde na úkor ľudského prístupu. Človek totiž môže konať presne podľa Kódexu kanonického práva, ale nemusí to mať nič spoločné so slušnosťou a niekedy ani s ľudskosťou a etikou. Užívanie duchovnej moci predpokladá hlbokú spiritualitu, aby nedošlo k jej zneužitiu. Kňaz prvého modelu si je vedomý svojej moci a hrozí mu nebezpečenstvo, že svojím správaním nebude viac predstaviteľom neužitočného sluhu, ale skôr predstaviteľom akéhosi katolíckeho brahmanizmu. V tomto modeli môže chápanie moci nadobudnúť nebezpečné, pohoršujúce, alebo prinajmenej čudné podoby. Nevyhli sa tomu často aj sväté osoby, ako napr. dnes blahoslavený Pius IX. V období jeho pontifikátu sa už diskutovalo o kolegialite medzi biskupmi, zvlášť medzi zjednotenými biskupmi východného obradu. Traduje sa, že keď po Prvom vatikánskom koncile navštívil pápeža gréckokatolícky patriarcha Gregor II. Youssef a bozkal mu nohu, Pius IX. mu položil druhú nohu na hlavu, potočil ňou a povedal: „Gregor, ty tvrdá hlava!“¹¹ Odozva bola taká, že biskupi východného obradu zostávali odvtedy veľmi zdržanliví pri bozkávaní pápežovej nohy. Ako určitá kompenzácia tohto zranenia voči východným cirkvám bolo gesto Pavla VI., ktorý pri návšteve zástupcu carihradského patriarchu kľakol a bozkal pravoslávnemu biskupovi obe nohy.¹²

Vo filmoch sa počas totality často ukazoval práve tento typ kňaza v postavách inkvizítorov a ľudí neschopných viesť dialóg. Pôsobivo sa jurisdický model objavuje v dnes už klasickom Dreyerovom filme Utrpenie Jany z Arku. Režisérovým úmyslom bolo v tvrdých tvárach inkvizítorov zachytiť obludnosť zneužitia autority, ktorá už nehľadá pravdu, ale moc. Evanjelický režisér tu neurobil nejaký protikatolícky výpad, pretože v inom svojom filme (Dies irae) zopakoval kritiku zneužitia moci v radoch luteránskych duchovných.

V druhom modeli chápe kňaz svoju identitu v podnecovaní k tvoreniu spoločenstva. Je leader, ktorý vedie, formuje a snaží sa viesť dialóg (O’Mean), zjednocuje rodinu Božích detí. Je inšpirátorom, moderátorom, animátorom, konštruktérom kresťanskej komunity, kazateľom a vysluhovateľom sviatosti (Küng), tvorcom zmierenia a pokoja. Spiritus rector, ktorý vedie komunitu, koordinuje charizmy k službe pre jednotu cirkvi.¹³ Tento model bolo možno badať u brazílskeho biskupa Heldera Camaru. Odmietol žiť v biskupskom paláci. Prenajal si domček, kde mal rezidenciu. Často organizoval hostiny pre chudobných, ako znamenie prítomnosti prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Pri jednej príležitosti nechal vyplašeného roľníka, aby si pri obede sadol do biskupského kresla. Vo svojich poznámkach napísal: „A vtedy som pochopil [v tom chudobnom na biskupskom tróne] tajomstvo Krista kráľa.“ Camara nemal auto. Povedal, že ho nepotrebuje, lebo keď sa niekde vyberie peši, vždy mu niekto zastaví, aby ho zviezol. Tento biskup chcel byť vo svojom prostredí jedným z tých, ktorí sú privilegovanými Božími deťmi, jeden z chudobných.

Negatívom modelu môže byť, ako to ukazujú filmy ako napr. Don Cammilo, že sa u kňaza vytráca zmysel pre mystérium. Kňaz je politik, futurológ, charitatívny pracovník, sociológ, psychológ, v súčasnosti programátor, manažér ap., len nie služobník Boží.

Tretí model je mediator sacrum. Svoje povolanie chápe v centre slávenia eucharistie, ktorá zjednocuje osoby okolo obetného stola.¹⁴ V celibáte vidí eschatologické znamenie a obetu. Ako dar i sebaobetovanie prezentoval kňazstvo aj Ján Pavol II.,¹⁵ ktorý sa v posledných rokoch života premenil akoby na hostiu. V jeho utrpení sme mohli vidieť bezmocného Krista na kríži. Tento typ sa objavuje vo filme Spovedám sa (1953) od Alfreda Hitchcocka, kde je kňaz obvinený z vraždy. On sám pozná vraha, ktorý sa mu vyspovedal, ale kvôli spovednému tajomstvu nemôže svedčiť vo svoj prospech. Iným príkladom je jezuita Gabriel vo filme Misia, ktorý odmietne násilie a zomiera s monštranciou v ruke, keď na paraguajskú redukciu Indiánov útočia Portugalci. Nebezpečenstvo modelu je klerocentrizmus, prílišné zdôrazňovanie obety. Dekorácie tŕňových korún v sprievode pred primičnou sv. omšou sú symptomatické. Iným prejavom je pestovanie narcizmu separáciou od ostatných prostredníctvom teologického jazyka či oblečenia.

Pri modeli cirkvi ako ohlasovateľky Slova bude kňaz tohto modelu zakladať biblické spoločenstvá. Mnohí významní teológovia, ako Rahner, Ratzinger, dali ohlasovanie Božieho slova do centra kňazskej služby.¹⁶ Príkladom pre model je Oscar Romero, salvádorský biskup, ktorý aktualizoval Božie slovo a kritizoval neľudský diktátorský režim.¹⁷ Priznal sa, že má strach, ale pri kerygme, uprostred ľudu, dostával silu. Svoju prorockú odvahu zaplatil smrťou, keď ho 24. marca 1980 počas bohoslužieb zastrelili. Myslím, že tento model duchovného sa objavuje aj vo filme o Popieluszkovi, Zabiť kňaza. Nebezpečenstvom modelu je prílišné jednostranné zdôraznenie služby Slova, až sa pritom zabudne na sviatostnú dimenziu kňazstva.

Kňaz piateho modelu sa obracia na spoločnosť v zmysle LG 28. Provokuje k sociálnej angažovanosti. Bojuje proti dehumanizácii. Patrí sem napr. Jacques Gaillot. Jeho služba a otvorenosť spoločnosti však občas budila rozpaky. Bol za kondómy pre nekatolíkov ako jedinú ochranu proti AIDS, zúčastňoval sa akcií Greenpeace; prijal teroristu Jasira Arafata, ujímal sa rebelantských teológov ap.¹⁸ Podľa biskupskej konferencie Francúzska viedol dialóg so všetkými okrem francúzskych biskupov. Vatikán ho nakoniec pozbavil diecézy v Evreux. K chvále tohto biskupa však patrí, že sa podriadil bez odporu. Umiernenejším príkladom je taliansky biskup Tonino Bello, kandidát na blahorečenie. Svojou pastoráciou sa usiloval prebúdzať a inšpirovať. Zomrel na rakovinu. Ešte krátko pred smrťou organizoval charitatívnu pomoc do Kosova, kde sa aj osobne zúčastnil na konvoji, ktorý šiel s pomocou do oblasti zasiahnutej vojnou.¹⁹ Na Slovensku sa mi zdá, že by mohli byť pozície tohto modelu blízke združeniu Teo-fórum.

Vo filmoch sa tento typ prezentuje ako tieňový starosta, geniálny súkromný detektív či duchovný Rambo, ktorý hravo porazí každý problém. Sú to postavy ako Pater Brown, Don Matteo ap. Podobne ako pri druhom modeli sa často títo duchovní zaoberajú všetkým možným, len nie kňazskou službou. Treba sa opravdivo pýtať, či sa tu často neskrýva isté nebezpečenstvo exhibicionizmu, alebo ešte skôr úniku.

Len ťažko možno hovoriť o nejakom nadčasovom modernom kňazovi. Správne je hovoriť o kňazoch rozličných modelov, ktoré vedľa seba koexistujú. Pri hľadaní identity kňaza je dôležité akceptovať dynamické chápanie sveta, ktorý sa vyvíja. Pravdepodobne bude dobré sa inšpirovať viacerými modelmi.

Záver

Niekedy je možné, že jeden pastoračný kňaz uplatní viac prvkov z kňazských modelov v pastorácii alebo počas svojho kňazského života. Prostredie sa neustále mení. Myslím, že Dullesov prínos spočíva práve v tom, že ukázal súvis medzi ekleziológiou a identitou kňaza, preto je dôležité, aby popri pastoračných aktivitách kňaz prenikal rozjímaním a štúdiom aj do tajomstva cirkvi a jej poslania. Medzi ďalšie jeho súčasné úlohy možno zaradiť: rozvoj schopnosti viesť dialóg so súčasnou kultúrou a jednotlivcom (základné poznatky prírodných vied, iných náboženstiev). Popri úlohách, ktoré som naznačil, sa na utváraní jeho osobného chápania identity bude podieľať sapientia pastoralis ako pozorné načúvanie prostrediu, v ktorom pôsobí. Základom mu ostane pastoračná láska, z ktorej pramenia všetky Dullesove uvedené modely. Ešte jedna kritická poznámka na záver. Je zaujímavé, že Dulles nerozpracoval model cirkvi ako ikony najsvätejšej Trojice.