Predpoklady pre spojenectvo vedy a teológie

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2009/1 (Studie)

Vo filme Mucha skúma vedec Seth možnosť teletransportu pomocou nového vynálezu. Nadšený svojím vynálezom sa chváli pred svojou priateľkou a hovorí, že ak sa mu to podarí, človek bude ako boh. Seth odskúšal teletransport na sebe a pokus sa podaril. Pri experimente si nevšimol, že v kabíne sa s ním teletransportovala aj mucha. Jeho bunky sa začali kombinovať s bunkami muchy a on sa začne meniť na hmyz. Príbeh končí tragicky. Seth musí byť nakoniec usmrtený. Tvorca filmu Mucha Cronneberg sa v tomto i v ďalších svojich dielach snaží aplikovať prométeovský mýtus na vedcov. Vedci konajú bez škrupúľ, bez rešpektu k životu, bez etickej konzekvencie svojho výskumu.¹ Príklad tohto filmu ukazuje, že veda je síce autonómna, avšak stáva sa hrozbou, ak koná bez prihliadania na etické či náboženské princípy. Aj veda sa teda môže stať ideológiou, ak bude robiť výskum, manipuláciu s prírodou, bez prihliadnutia na tieto princípy. Veda a teológia však môžu spolupracovať ako spojenci bez toho, aby navzájom strácali vlastnú identitu. Spojencami môžu byť ľudia, národy, štáty, ktorí sa rozhodli slobodne vstúpiť do spolupráce alebo aj vzájomnej ochrany ako rovnocenní partneri. Často je ich spojenectvo natoľko dôležité, že nemôžu jeden bez druhého existovať. Podobne môžu byť spojencami veda a teológia za dodržania istých podmienok. V našom texte budeme sledovať predpoklady, ktoré umožňujú takéto spojenectvo.

Vplyv žido-kresťanskej tradície na rozvoj vedy

Vo svojich počiatkoch kresťanstvo sa javilo skôr rezervované voči kultúre, pretože jeho príslušníci očakávali blízky príchod Krista. Neskôr sa situácia menila. Kresťanský starovek a stredovek nemožno ešte nazvať v striktnom slova zmysle vedeckým. Nebolo to však ani obdobie pre vedu úplne nezaujímavé, alebo dokonca v zajatí tmárstva, ako sa neustále pokúšajú presvedčovať niektorí filozofi.² Počiatky vedy ako spojenca teológie možno objaviť v roztrúsených odporúčaniach starovekých i stredovekých teológov, ako napr. u Augustína, ktorý odporúčal využívať geometriu, astronómiu ap. pri výklade kresťanskej doktríny (De doc. chr. II, 16, 24–40, 61).³ Robert Grosseteste (1175–1253) vniesol do výskumu analytickú i syntetickú metódu a tiež matematiku, veriac, že Boh ju uplatnil pri stvorení sveta. Jeho žiak Roger Bacon (1210/?/ –1294) pracoval ako vedec, pre štúdium Písma odporúčal učenie cudzích jazykov (Opus maius III), matematika je pre neho bránou a kľúčom všetkých vied: „Kto ju nepozná, nemôže pochopiť iné vedy a veci tohto sveta“ (Opus maius III, 4), rovnako je preň dôležitá aj zmyslová skúsenosť.⁴ Jean Buridan (1300–1360) a Nicolaus z Oresme (†1386) vo svojich fyzikálnych teóriách predchádzali Galileiho, avšak nikdy sa im nedostalo uznania.⁵ Mikuláš Kuzanský v diele De docta ignorantia prehlasuje, že Zem nie je stredom vesmíru, pretože podľa neho je vesmír bezhraničný a nemá žiadny stred: všetko sa v ňom hýbe, aj Zem.⁶ V stredoveku dali podnet k rozvoju vedy vznikajúce univerzity (Bologna, Padova, Paríž, Oxford, Praha), centrá aktívneho štúdia, ktoré udržovali antické poznanie. Ďalším centrom potencionálneho vývoja vedy boli kláštory, ktoré sa popri zhromažďovaní dedičstva antickej kultúry, opisovaní kníh, stali centrami technologických inovácií (v architektúre, v sektore textilu, metalurgie).

Za otca modernej vedy možno pokladať Galilea Galileiho. Popri diele Discorsi e dimostrazioni matematiche intorno a due nuove scienze attinenti meccanica e i movimenti locali je dôležitým jeho List Castellimu (21. 12. 1613), v ktorom robí dištinkciu: „V každej diskusii o prírodných vedách by sme sa mali dovolávať sv. Písma až na poslednom mieste (…) autorita posvätných kníh spočíva len v presvedčovaní ľudí o článkoch a vetách, ktoré sa vzťahujú k ich spáse (…) Keby mali svätopisci v úmysle poučiť nás o umiestnení a pohybe nebeských telies, neboli by o tom písali tak skúpo.“⁷

Dôležitým základom pre vedecký rozvoj a vývoj sa stala určitá teologická vízia prístupu k svetu. Veda je v súčasnosti natoľko emancipovaná od náboženstva, že v nej tento podklad nie je na prvý pohľad zrejmý. Počiatky vedy síce môžeme nájsť v rozličných starovekých kultúrach (Egypt, Grécko, Čína atď.), v ktorých boli uskutočnené mnohé dôležité objavy, avšak práve žido-kresťanský metafyzicko-ontologický prístup k svetu dal základ pre účinné zužitkovanie týchto antických poznatkov a umožnil vývoj modernej vedy.⁸ Kresťanstvo prinieslo niekoľko predpokladov pre rozvoj modernej vedy:

1. Odbožštenie prírody. Veda v modernom chápaní sa rozvinula z určitej náboženskej vízie, z viery v existenciu Absolútna, ktoré je odlišné od tohto sveta. Takýto typ viery sa objavil s hebrejským myslením, pre ktoré je typické, že svet nie je večný, ale je stvorený z ničoho absolútnou Bytosťou bez začiatku a bez konca. Pojem stvorenia z ničoho – Bytosťou nezávislou od materiálneho sveta – nemá obdobu v mytológiách Grékov ani Východu.⁹ Pre rozvoj vedy bol dôležitý Nicejský koncil (325), kde sa začalo formulovanie Creda, v ktorom bol svet definovaný ako stvorený Bohom. Cirkev svojím vyznaním odmietla všetky modifikácie panteizmu a dualizmu, vízie, ktoré v antických kultúrach brzdili rozvoj vedy. Prísny židovský a následne aj kresťanský (i islamský) monoteizmus viedol k popretiu zbožšťovania prírodných síl (panteizmus). Tým, že sa žido-kresťanská tradícia podieľala na kritickom racionálnom prístupe k svetu, viedla k odbožšteniu prírody a tak pripravila pôdu pre vznik vedy v súčasnom slova zmysle. Túto skutočnosť pokladajú mnohí vedci za historicky evidentnú.¹⁰

2. Viera v racionálnu poznateľnosť sveta. Príroda, ktorá nebola viac vnímaná ako nedotknuteľný chrám bohov, sa stala objektom ľudskej zvedavosti, ktorá chcela objaviť zákonitosti, pozadie toho, čo je za jej silami, a eventuálne týmito silami disponovať. Monoteistický pohľad, že svet je riadený jedným Bohom a nie je produktom rozmaru mnohých bohov, v ktorých každý vládne vo svojej oblasti podľa svojich zákonov, sa javí ako historický základ modernej vedy (Calvin).¹¹ Pre vznik vedy bolo okrem spomínaného dogmatického východiska o stvorenom svete dôležitých aj niekoľko biblických miest, čítaných z pohľadu možného vedeckého vývoja. Najcitovanejším biblickým miestom stredoveku dávajúcim podnet pre vedecké skúmanie sveta sa stala Mudr 11,20 – „ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ – odkazujúce na matematickú harmóniu stvorenia a na presvedčenie racionálne poznať svet a ovládať ho. To potvrdzuje aj súčasná veda.¹² Inšpiratívnym sa stal aj text z Gn 1,28 o podmanení sveta, ďalej tiež podobenstvo o talentoch, Mt 25,14-30. Vedeckých bádateľov motivovalo hľadanie pravdy ako poslanie podľa Knihy múdrosti: „Čo som sa naučil s istým úmyslom, teraz dávam s radosťou ďalej, ani nechcem hromadiť pre seba bohatstvo, ktoré prináša. Ona je pre ľudstvo poklad nevyčerpateľný, tí, čo ho využívajú, si ním získajú Božie priateľstvo, lebo sa mu zapáčia darmi, ktoré dostali, keď ju učia“ (Mudr 7,13-14).¹³ Moderný vedec, akým je von Weizsäcker (The Relevance of Science, New York 1964) píše: „Hmota v platónskom poňatí, ktorú je nutné ‚premáhať‘ rozumom, nebude matematické zákony poslúchať presne: hmota, ktorú Boh stvoril z ničoho, sa môže úplne presne riadiť pravidlami, ktoré pre ňu Stvoriteľ ustanovil. V tomto zmysle som moderné vedy označil ako odkaz, dokonca by som povedal ‚dieťa‘, kresťanstva.“¹⁴

3. Chronologické chápanie času. Ďalším krokom k vývoju vedy bola zmena chápania času. Jedným z presvedčení mnohých antických civilizácií (Pýthagorás, predsokratici) bola predstava o cyklicky existujúcom kozme. Podľa tohto presvedčenia sa po veľmi dlhom čase všetko znovu zopakuje. Všetko to, čo sa deje, už raz v minulosti bolo a bude sa nekonečne veľakrát opakovať. Podobné presvedčenie bolo paralyzujúce: ak je človek korisťou neoblomného osudu, má význam pokúšať sa o niečo nové?¹⁵ Žido-kresťanská tradícia prišla s chronologicky chápaným časom, svet mal svoj počiatok v stvorení a smeruje k dovŕšeniu.¹⁶ Nová koncepcia času prekonala v ľudskej činnosti pesimizmus a priniesla ideu progresu. Idea stvorenia a chronologicky plynúceho času dala podnet k vývinu vedy. Misia medzi nekresťanskými národmi nebola len otázkou ohlasovania evanjelia, ale aj šírením poznania v kultúre, v poľnohospodárstve, v technike. Neskorší úspech kolonializmu európskych štátov, ktorý ovládol zámorie vďaka poznaniu a technickej prevahe, je podľa nás dostatočným dôkazom na porovnanie stretnutia dvoch koncepcií časov, cyklického a chronologického, a ich vplyv na vývoj vedy.

4. Vplyv teologickej racionality na vedu. Kresťanstvo sa aktívne podieľalo na procese, ktorý viedol k vytvoreniu kritického rozumu a jeho pôsobeniu v dnešných teóriách vedy. V teológii bola vytvorená systematizácia, metóda skúmania. Vedeckosť je pre teológiu vnútorným postulátom, ktorý do nej nebol prinesený zvonku a nijak ľahko jej nemôže byť uprený. Teológia je racionálna, predovšetkým interpretatívna veda, postavená na dejinnosti Božieho zjavenia. Zo svojej podstaty dala teológia súhlas k vede, napr. aby pomohla zmierniť utrpenie; poskytla motívy pre vedeckú prácu, napr. aby vedci, ktorí boli na počiatku vedeckého vývoja veriacimi, ukázali slávu a múdrosť Stvoriteľa. Teológovia mali vplyv na usmernení vedeckej metodológie, napr. dali súhlas k empirickému prístupu vo vede.¹⁷ „Celý stredovek bol dlhým cvičením intelektu západnej Európy v zmysle pre poriadok. Zaiste tu mohli existovať určité nedostatky, pokiaľ ide o prax (…) dlhá nadvláda scholastickej logiky a teológia vštepila európskemu duchu návyk určitého exaktného myslenia.“¹⁸

Gnozeologicko-etické predpoklady spojenectva

Kresťanská teológia, opierajúc sa o judaistické korene, síce vytvorila predpoklady pre vznik vedy, avšak vzťah medzi vedou a vierou nebol ani zďaleka harmonický. Medzi vedou a teológiou dochádzalo v minulosti (i v súčasnosti) ku konfliktom najčastejšie: 1. kvôli predsudkom zo vzájomnej neznalosti, a následne 2. v nekompetentnom zasahovaní do teritória výskumu toho druhého.

Spojenectvo medzi vedou a teológiou sa môže uskutočniť v troch oblastiach: ontologickej, epistemologickej a etickej. Nemusí byť optimálne. Môže dôjsť k trom typom vzťahov: konkordizmu, diskordizmu a vzájomnej intelektuálnej provokácii v artikulácii.

1. Konkordizmus nastáva vtedy, keď sa zo strany viery pri stretnutí s vedou prepadne pokušeniu podložiť biblické (alebo náboženské) tvrdenia vedeckými faktami.¹⁹ Tak napr. bude vedec pod vplyvom konkordizmu vedecky dokazovať rozmery Noemovej Archy²⁰ či zosúlaďovať biblickú správu o stvorení s určitou fyzikálnou kozmológiou.²¹ Tento prístup je fundamentalistickým chápaním Biblie, ktoré bolo Katolíckou cirkvou odmietnuté.²²

Ontologický konkordizmus identifikuje všetko alebo časť reality skúmanej vedou s teologickými náhľadmi. Boh tak vstupuje priamo do vedeckých hypotéz ako ich predpoklad. Problémom je, že: 1. celú realitu nemožno jednoducho stotožniť s fyzikálnymi predstavami, ktoré majú často hypotetický a fragmentárny charakter; 2. hrozí nebezpečenstvo, že sa poruší transcendentnosť Boha, ktorý je tak veľmi rýchlo stotožnený so svetom, čo vedie k panteizmu; 3. tento prístup môže viesť tiež k ateizmu, nakoľko vzbudzuje dojem, že celú realitu možno uzavrieť vo vedeckej vízii, ktorá sa týka predovšetkým materiálneho sveta. Medzi vedcov, ktorí prepadli tomuto konkordizmu, možno zaradiť Tiplera s jeho koncepciou Boha, ktorý podľa neho ako komputer organizuje kozmos, a fyzika nahradí teológiu.²³

Epistemologický konkordizmus kladie úplnú alebo čiastočnú identitu medzi metódami a úrovňami poznania prírodných vied a teológie. Hrozí podcenenie metafyzického diskurzu a precenenie empirických metód a výpočtov. Príkladom sú pozície Hawkinga, ktorý chce pochopiť „myseľ Boha“; ďalej The Tao of Physics od Capru (1984). V biblických vedách môže viesť k tomuto typu konkordizmu zredukovanie prístupu na historicko-kritický, ktorý preceňuje ľudský faktor pri výklade Biblie. Z teologického pohľadu sa tento typ konkordizmu pokúša poznať Boha bez poznania teologického, priamo prostredníctvom metód, ktoré mu ponúka veda.²⁴

Etický konkordizmus nastáva vtedy, keď sa veda stáva jedinou normatívnou inštanciou, keď vychádza len zo svojich vlastných cieľov, napr. výskum za každú cenu. Jednou z verzií etického konkordizmu je aj uplatnenie evolučnej teórie na etiku, keď sa snaží vysvetliť vznik svedomia a etických princípov pomocou výslovne biologických kategórií.²⁵

Konkordizmu ako celku možno položiť otázku, či je ešte potrebná viera, ak existujú vedecké dôkazy o Transcendentne. Problém konkordizmu je predovšetkým to, že uplatňuje teologickú metódu v oblasti prírodných a iných vied. Pápež Ján Pavol II. napísal (L‘Osservatore Romano, 26. 10. 1987): „Náboženstvo nie je založené na vede, ani veda na náboženstve. Tak veda ako aj náboženstvo si musia zachovať svoje princípy a metódu, svoje odlišné interpretácie a svoje vlastné závery. Veda a náboženstvo sa môžu, ba musia, vzájomne podporovať ako dve odlišné dimenzie jednej spoločnej ľudskej kultúry, avšak ani veda, ani náboženstvo sa nesmú domnievať, že sú nevyhnutným predpokladom toho druhého.“²⁶

2. Diskordizmus. Ide buď o extrémny prístup zo strany vedy (scientizmus), ktorá pracuje s empirickými dátami a odmieta vieru ako iracionalizmus. Diskordizmus tohto typu je redukcionistický,²⁷ je určitou sortou metafyzickej predpojatosti, postavenej na jednostranne materialistickú víziu skutočnosti, ktorá odmieta možnosť transcendencie a pokúša sa vedeckými dátami vysvetliť celú skutočnosť. Typickým súčasným príkladom je Dawkins. Miernejší diskordizmus je postavený na dualistickom prístupe k skutočnosti v ontologickej, epistemologickej a etickej oblasti. Je však možné vysvetliť celú skutočnosť len vedeckou racionalitou?

Ontologický diskordizmus počíta s tým, že existuje prírodovedecký poriadok sveta a popri ňom teologická realita, ktorá je úplne od neho odtrhnutá.²⁸ V teológii bol príkladom tohto typu Karl Barth. Pri spomínanom postoji, ktorý chce takto radikálne, bez vzťahu, rešpektovať transcendentnosť Boha i autonómiu sveta, môže dôjsť k deizmu, teda k názoru, že Boh sa o svet nestará.

Epistemologický diskordizmus zasa stanovuje úplnú hermeneutickú dištinkciu medzi poznaním teologickým a vedeckým. Viera nemá čo ponúknuť vede. Je súkromnou vecou vedca. Medzi teológiou a vedou niet spojenia. Pozícia udržuje rešpekt pred transcendenciou Boha, ale apriórne odmieta teologický zmysel univerza. Túto pozíciu zastávali aj veriaci vedci, napr. Duhem, Lemaître. Z teologického hľadiska môže viesť tento postoj k fideizmu.²⁹

Etický diskordizmus je názor, ktorý uznáva „prirodzenú“ etiku, vyplývajúcu a riadenú samou vedeckou činnosťou. Popri nej akceptuje existenciu teologickej etiky, ktorá ale s prirodzenou nemá žiadny vzťah. Nepodceňuje teologickú etiku, ale ju kladie na úroveň osobnej voľby. Je to asi najrozšírenejšia forma diskordizmu v súčasnej sekularizovanej spoločnosti.³⁰

Pri diskordizme si možno klásť otázku, či je skutočne objektívny a vedecký, keď apriórne zamieta Transcendentno v ľudskom živote, ktorý netvoria len racionalistické prístupy. Teológ sa pýta: „Existenciálna otázka pre toho, kto poznáva, znie: Miluješ viac ostrovček tzv. poznania, alebo more nekonečného tajomstva? Má byť svetielko, ktorým človek osvetľuje tento ostrovček – hovorí sa mu veda –, večným svetlom, ktoré mu naveky svieti? To by bolo iste peklo.“³¹ Diskontinuita môže viesť u veriaceho človeka k vnútornému rozpolteniu, pokiaľ ide o víziu sveta a hodnôt.

3. Artikulácia je tretí prístup, ktorý môže viesť k spojenectvu vedy a teológie. Dôležitým východiskom je vymedziť teritórium skúmania medzi oboma spôsobmi poznávania. Aby bolo spojenectvo úspešné, je nutné tieto hranice rešpektovať.

Ontologická artikulácia poukazuje na spoločné skúmania bytia, jeho počiatkov a finality. Pre vedu cieľom výskumného úsilia ostáva kozmos, pre teológiu Božie tajomstvo. Boh ostáva subjektom viery, nikdy sa nestane objektom prírodovedeckého skúmania.³² Vedec nedáva odpoveď na otázku zmyslu. Teológ poukazuje na autonómny vzťah sveta a Boha, stvorenia a Stvoriteľa; na poriadok vo svete, ktorému nevládne chaos, ale zákony, účelnosť.

Epistemologická artikulácia vedie k základom a významom poznávacieho procesu. Ukazuje sa, že kontrast medzi vierou a vedou nie je taký, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Neexistuje úplne objektívna veda, na ktorej by sa nepodieľala aj viera, a ani viera čisto subjektívna, kde by nezasahovala veda. Aj racionalizmus, teda snaha všetko vysvetliť rozumom, je postavený na viere, že rozum je takéhoto výkonu schopný. Každé poznanie je zmesou viery a poznania: veriť je človeku vlastné. Poznáme teda aj určitú vedeckú vieru, ktorá sa opiera o dôveru voči evidentným faktom, ktoré už netreba nanovo overovať, lebo tak urobil predchádzajúci výskum alebo každodenná empíria, napr. Archimedov zákon. Táto tzv. vedecká viera, na rozdiel od obsahu teologickej viery, je relatívna, pretože závisí od obsahu, ktorý prezentuje. Istá je len tam, kde sa predpokladá, že za daných podmienok sa niektoré zákony nebudú meniť. Napr. spomínaný Archimedov zákon by mal za štandardných podmienok na Zemi platiť.³³ Každý človek obsahuje hermeneutické napätie po zmysle. Svet má svoj zmysel, lebo je v ňom poriadok zákonov. Vedec nevie odpovedať na otázky: Aký zmysel má život? Aký zmysel má kozmos? Aký zmysel má kvantová mechanika? Teológ hľadá odpovede na základe sily nie vlastnej reflexie, ale reflexie, ktorá sa opiera o Božie zjavenie. Artikulácia tohto typu vedie k hľadaniu stôp Boha prostredníctvom zmyslu.

Etická artikulácia počíta s určitými stabilnými normami a princípmi, ktoré sú dôležité pre ochranu samotnej existencie ľudského života. Veda potrebuje neustále vyhodnocovanie svojich vlastných volieb. Veda, ktorá nastúpila v modernej dobe a vytlačila iné interpretácie skutočnosti, spôsobila nemalé problémy, ktoré sú v súčasnosti zrejmé: arzenál zbraní hromadného ničenia, ekologické problémy, neúcta k človeku, ktorý sa premenil na objekt skúmania – či už pri tzv. vedeckých pokusoch vo vyhladzovacích táboroch, alebo až po nebezpečenstvo génových manipulácií. Nebezpečenstvo vedy ako takej spočíva v tom, že si môže vytýčiť cieľ pokroku bez etických zábran.³⁴ Vtedy sa môže stať modernou formou čiernej mágie, ktorá už nesleduje dobro, skvalitňovanie života a poznania, ale moc a ovládanie. Práve tu je teológia dôležitým spojencom vedy s poukazom na princípy, ktoré majú byť zachované. Teológia ponúka zodpovedné konanie vedca, ktoré by z pohľadu vedy znamenalo vždy pozitívny prínos pre vývoj a skvalitňovanie života.³⁵ „Prečo je kritická otvorenosť a vzájomná výmena pre každého hodnotou? Jednota má v sebe túžbu ľudského ducha po porozumení a láske. Porozumenie sa dosahuje vtedy, keď sa viaceré veličiny zjednotia spoločnou štruktúrou. Číra mnohosť je chaos; intuícia môže dať chaosu štruktúru a urobiť ho zrozumiteľným. Jednota je dôsledok lásky. Opravdivá láska smeruje nie k asimilácii druhého, ale k spojeniu.“³⁶

Antropologicko-ontologické predpoklady spojenectva

Spojenectvo medzi teológiou a vedou nespočíva len vo vzájomnom overovaní hodnovernosti. Sú tu ešte ďalšie možnosti spolupráce, vyplývajúce zo samej štruktúry reality a v kognitívnych možnostiach človeka. Realita je vnímaná do rozličnej hĺbky, podľa stupňa vedomostí o reálnom svete. Krempaský uvádza príklad s vagónom stojacim na koľajniciach – o rozličných interpretáciách podľa úrovne vzdelania toho, kto vagón sleduje. Zatiaľ čo absolvent základnej školy vníma vagón na koľajniciach v tesnom dotyku s koľajnicami a tie ho nižšie nepustia, gymnazista ho vidí ako dotyk atómov; pozorovateľ absolvent teoretickej fyziky na univerzite povie, že sa vagón vznáša nad koľajnicami, „nie preto, že by elektromagnetické pole medzi atómami kolies a koľajníc vytvárali nepriepustný ‚vankúš‘, ale preto, lebo ich atómy (presnejšie, ich jemnejšie zložky) si pri dostatočnej blízkosti vymieňali medzi sebou tzv. virtuálne fotóny a tie znemožnia priamy kontakt“ atď.³⁷ Krempaského príklad s vagónom ukázal, že už samotnú zmyslami vnímanú realitu možno vykladať rozličným spôsobom podľa poznania úrovne fyzikálnych vedomostí. Toto poznanie však nevysvetľuje, k čomu vagón slúži, aký je jeho účel. Možno sa teda ďalej pýtať, na čo je vagón, ako vznikol, ako to, že vznikol, atď.; s týmito otázkami sa dostávame do iných rovín poznania. Spevák Pavol Hamel sa možno na železnicu díval z pohľadu estetického, a vznikla pieseň O čom sníva lokomotíva… Pre Boba Dylana, po jeho konverzii na kresťanstvo, sa stal vagón Božím vlakom, ktorý sa nemá zameškať, atď. Ukazuje sa, že realita má svoje mnohovrstvové významy, na ktoré nestačí len jeden prístup, jedna racionalita. Pokiaľ vedec alebo teológ neuznajú, že je možné, aby bola realita v rovnakom čase prameňom vedeckého poznania, prameňom etického konania a prameňom náboženskej skúsenosti, nie je možné spojenectvo. Pri ich poznávaní sa u človeka prejavujú rozličné úrovne v racionalite. Teológ Bede Griffiths, vychádzajúc z teórie Kena Wilbera,³⁸ hovorí o spektre vedomia. Wilber poukázal na to, že vedomie je komplikovaný mnohovrstevný fenomén, umožňujúci rozličné poznania. Človek si svoje vedomie môže predstaviť ako pozorovateľa v rozhľadni s oknami rozličných úrovní a do rôznych smerov. Obyčajne sa pozerá len jedným oknom, pričom ostatné pohľady na krajinu či mesto nevidí. Vníma výsek reality, pričom zvyšok mu uniká. Realita je existenciou viacerých dimenzií. Nie sú to podľa nás nejaké dimenzie oddelené. Ide o jednu realitu, ktorú však vnímame oddelene, nakoľko je tak reduktívne stavané naše vedomie.

Podľa mnohých gnozeologických teórií poznávací proces prechádza zmyslami, ktoré vnímajú objekty alebo predmety. Prinášajú vnemy do diskurzívnej mysle – ratio –, ktorá pracuje pomocou zmyslov. Toto je vedecké myslenie a logika. Vnemy, fakty však umožňujú ďalšie poznanie pomocou intelektu (Aristotelov nús, intellectus Tomáša Akvinského), intuitívnej mysle, z ktorej vychádza rozum a mravnosť. Nie je správne, ak sa kladie ratio do protikladu s intellectus. Práve intelekt môže otvoriť človeka pre Boží svet.³⁹ Intelekt má každý človek, pretože si kladie otázky zmyslu celku, zmyslu života, otázky etické, otázky budúcnosti človeka, otázky šťastia, na ktoré môže odpovedať práve intelekt. Tieto otázky sú hlboko ľudské, takže si ich po určitom nahromadení informácií, faktov, kladie aj vedec, avšak striktne vedecká metóda (pozorovanie – hypotéza – dôkaz) mu nestačí na ich odpoveď, lebo ide o sféru filozofie a teológie, kde nemôže bez výhrad a verifikovateľne uplatniť svoju metódu. Do poznania intelektom vstupuje viera, intuícia, celostný existenciálny zážitok, poznanie nediskurzívne, poznanie Božie ako dar Zjavenia atď. Teológia predpokladá, že človek nemôže len silou vlastnej racionality odpovede odpovedať na nastolené otázky, ktoré pramenia z jeho imanencie, že tieto otázky nájdu adekvátnu odpoveď v Božom svete. Podľa katolíckej náuky človek môže zo stvorených vecí poznať Boha. Sv. Písmo svedčí, že „Nebesia rozprávajú o sláve Boha…“ (Žl 19,2), že človek si zoči voči svetu môže na základe intelektu klásť otázky a dôjsť k odpovedi o existencii Absolútna (Mudr 13,1-9; Rim 1,19-20).⁴⁰ Tam, kde ratio privádza človeka k objaveniu účelnosti a zákonitostiam v prírode, intelekt je otvorený pre Zákonodarcu. Pavol veľmi vehementne píše, že „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí, takže nemajú výhovorku (…) ale stratili sa vo svojich myšlienkach a nerozumné srdce sa im zatemnilo“ (por. Rim 1,20-21). Intelekt otvára pre prijatie iného poznania nie vedeckou cestou.

V konečnom dôsledku je však otázka spojenectva vedy a teológie otázkou voľby. Ak vedec odmietne možnosť nie vedeckého prístupu, skôr či neskôr sám začne metafyzické a teologické problémy riešiť vedecky nedokázateľnými konceptmi a teóriami, ako napr. že nemateriálne myšlienky sú len produktmi materiálneho mozgu; že všetko povstalo z ničoty a problematizuje sa aj zmysel vedeckej činnosti, ako tak napr. kozmológ Stefan Weiberg píše: „Čím je pre nás svet pochopiteľnejší, tým nezmyselnejší sa javí“ (Die ersten drei Minuten, Mnichov 1991, s. 163) a dodáva, že „obsahy výskumu nám neposkytujú útechu, ale samotné bádanie áno“.⁴¹

Intelekt je stupeň racionality, ktorý smeruje od fragmentárnosti poznania ratia k celostnej vízii. Ratio a intellectus by si preto nemali odporovať. Ak ostanú izolované, vedie to k ochudobneniu človeka, jeho poznania, a aj k vnútornej roztrieštenosti. Pri výslovne gnozeologickom ratio nebude schopný vnímať svet inak ako materialisticky. Práve spojenie rozumu a viery vedie k dobrej, zmysluplnosti dosahujúcej spolupráci medzi ratio a intelektom. Vedecký a teologický prístup k realite teda nie je konkurencia, ale aktivita rozličných prejavov racionality. Na to, že je možný, stačí spomenúť množstvo vedcov, ktorí verili a ostali vedci. V minulosti patrila táto skutočnosť k dôležitým argumentom kresťanskej apologetiky.⁴²

Prírodné vedy umožňujú poznať, čo sú veci a súcna, ktorými sa človek zaoberá. Teológia môže hľadať a ponúkať na základe poznania, ktoré dostala (Zjavenie), odpovede, aký je ich počiatok a cieľ, aké je ich posledné určenie. Samotná antropologická štruktúra človeka, jeho gnozeologického aparátu, nie je proti takémuto spojenectvu poznaní, avšak opakujeme, je to nakoniec voľba, či k nemu dôjde, alebo nie.

Teologické predpoklady spojenectva

Cirkev postupne zaujala vo svojich oficiálnych dokumentoch pozitívny vzťah k vede a vyzývala k jej stále bohatšiemu uplatneniu v teológii. Zo starších textov to je encyklika Providentissimus Deus (1893), v ktorej pápež Lev XIII. píše, že poznanie vecí prírodných bude užitočnou podporou pre kandidáta študujúceho Sväté Písmo, pričom pápež upozorňuje, že medzi vedou a teológiou nie je žiadna kontradikcia, ak obe disciplíny neprekročia svoje kompetencie; keď neprezentujú neisté veci ako isté.⁴³ Dôležitou pozíciou Cirkvi bol text Dei Filius (1870) Prvého vatikánskeho koncilu, kde sa odkazuje na „vzájomnú“ pomoc, ktorú si môžu viera a veda prepožičať pri pochopení dogiem.⁴⁴ Už z týchto textov dýcha duch spojenectva medzi vedou a teológiou. Možno ho postrehnúť na Druhom vatikánskom koncile (GS 5). Oficiálny postoj Katolíckej cirkvi rešpektuje autonómnosť vedy (GS 36). Veda však nie je chápaná ako prekážka v spolupráci s teológiou. Z novších textov o tom hovorí napr. Pastorácia kultúry. Práve v tomto dokumente v § 35 sú vyjadrenia k vede, technike, bioetike a ekológii. Odmieta scientizmus, ale zároveň píše, že Cirkev je povinná venovať pozornosť novým otázkam a výzvam vedy. „Rozvíjať mnohodisciplinárne a dôsledné učenie bude pomáhať utvárať priaznivé prostredie na dialóg vedy a viery nadviazaný v posledných desaťročiach.“⁴⁵ Dokument nezatajuje, že medzi vierou a vedou existujú aj trecie plochy, avšak v duchu dialógu.⁴⁶

Spojenectvo medzi teológiou a vedou sa objavuje aj v teologických reflexiách. Počiatky pozitívneho vzťahu medzi vedou a teológiou sa uvádzajú do roku 1980, avšak už dávno predtým existovali na danú tému úvahy ruských filozofov (Solovjov, Florenskij, Berďajev atď.), ktoré sa však „bežne“ v západnej literatúre neuvádzajú. Medzi pionierov teologickej reflexie o spojenectve patria Heim, Moltmann, Ruiz De la Peňa, Ganoczy atď. Ukazuje sa, že kompetentné diela tohto druhu vzniknú len vtedy, keď je autor zároveň vedcom i teológom. Treba tiež spomenúť diela slovenských teológov počas obdobia komunizmu. Korcovo dielo Základy, kde uvádza reflexiu nad hranicami vedeckej kompetencie;⁴⁷ reflexie Andreja Hlinku, pôsobiaceho v exile.⁴⁸ Obaja autori sledovali apologetický zámer, keď uvádzali, že medzi vierou a vedou nie je rozpor.

Po spomínanom roku 1980 vznikali interdisciplinárne štúdie o kriteriológii vzťahu oboch poznaní, o epistemológii, parciálne štúdie k vzniku kozmu, človeka ap., avšak na väčšie teologické traktáty v tomto smere sa ešte čaká. V teológii sa objavujú pokusy o transdisciplinaritu, v ktorej môže dôjsť k spojenectvu medzi vedou a teológiou:

1. spojenectvu ontologickému, ktoré vidí jednotu sveta. Teológ môže ponúknuť víziu Zjavenia, že svet má význam, svoj počiatok a dovŕšenie;

2. epistemologickej jednote v subjekte, ktorý v sebe môže unifikovať poznanie etické, náboženské i vedecké. Transdisciplinarita nevedie k jednému uzavretému poznaniu, k jednotnej metóde či jednote obsahovej, ale vedie k jednote vo vnútri človeka. Tu je potrebná metodologická stratégia otvorenosti pre rozličné úrovne poznania reality. Tak sa aj vedec otvára pre metafyziku a teológiu;⁴⁹

3. etickej jednote, pri ktorej neide o uzavreté „videnie sveta“, ale skôr o „počutie sveta“, v celom spektre jeho významov. Jednota v počúvaní prírody i počúvaní druhého. Počúvanie sa tak stáva vyznaním, že subjekt nie je úplný, že nevlastní všetko.⁵⁰ Obmedzenosť poznania nie je problémom prijať pre vedecky a často veľmi špecificky pracujúceho človeka, viera môže napomôcť udržať si pokoru pred svojou gnozeologickou obmedzenosťou a viesť k schopnosti počúvať.

Spojenectvo medzi teológiou a vedou sa môže prejavovať vo vzájomnom „intelektuálnom provokovaní“. Pre teológa by veda nemala byť len pomocnou disciplínou, ale zdrojom inšpirácie a dogmatického vývoja (napr. uplatnenie evolučného obrazu sveta v teológii). Vďaka vede, jej objavom a kritickým postojom voči určitým mytologickým predstavám, teológia našla vlastný priestor, kde sa môže ako veda kompetentne vyjadrovať. Veda ovplyvnila teológiu myšlienkou progresu v poznaní, v interpretácii evanjelia, vo využívaní nových metafor pri objasňovaní právd viery. Dáva podnet pre nové teologické disciplíny (bioetika, teológia prírody), námety k reflexii (obrat k pozemskému životu a jeho významu pred duchovným; eschatológia zameraná na prírodu; imanentné pôsobenie Boha vo svete), nové teologické modely (procesná teológia ovplyvnená Whiteheadom, ekologická teológia, kenotická teológia – Moltmann; teológia evolúcie atď.).Veda zasa môže viesť k dozrievaniu viery u veriacich.⁵¹ Teológia potrebuje vedu, aby sa vyhla poverám, nevedeckým pohľadom na skutočnosť. Veda privádza teológiu k tomu, aby dokázala presne sformulovať svoje ciele, svoju metódu, úlohy. Teológia a veda si môžu navzájom poskytovať informácie. Obe disciplíny môžu diskutovať o problémoch, ktoré prináša vývoj, pričom obe zostanú zodpovedné za dôsledky príslušnej vedy. „Niet žiadneho prírodného priestoru, žiadnej vedeckej disciplíny, ktorá by nemohla veriacemu odhaliť nové veľké diela v Božom stvorení alebo ktorá by nedovoľovala umenšovať ťažobu a trudnosť života jeho blízkych.“⁵²

Záver

Budúcnosť ľudstva bude závisieť od spolupráce medzi teológiou a vedou: aby sa veda nestala modernou formou čiernej mágie, ktorá sa bude bezohľadne a nezodpovedne hnať za túžbou po moci, a teológia istým druhom fantastickej literatúry (Borges).⁵³ Spolupráca medzi vedou a teológiou môže viesť k dôležitému záveru: Vedecky sa Boh nedá dokázať, ale veda môže pomôcť povzniesť myšlienky k zdroju transcendentných právd, uviesť na cestu identifikácie zdroja všetkého, ale potom už musí dať priestor metafyzike a teológii.⁵⁴ Pre spojenectvo medzi teológiou a vedou sú rozhodujúce faktory: spoločné hľadanie pravdy odrážajúce sa v realite a jednota v ľudskom poznaní, aby sa prekonala epistemologická schizofrénia medzi vedeckými faktami a vierou a poznanie v subjekte nadobudlo jednotu v zmysle, ako sme naznačili vyššie. Zakončíme povzbudením pápeža Jána Pavla II. o vzájomnom vzťahu medzi teológiou a vedou: „S rastúcim dialógom a spoločným výskumom bude narastať vývoj k vzájomnému pochopeniu a objavovaniu spoločných záujmov. (…) Dnes máme bezprecedentnú príležitosť nastoliť vzájomný interaktívny vzťah, v ktorom každá disciplína udrží svoju integritu a zároveň radikálnu otvorenosť pre objavy a intuície inej.“⁵⁵