Redukcie – paraguajský jezuitský experiment

Autor: Štefan Šrobár - Číslo: 2008/4 (Lexikon)

Kniha Jána Komorovského s názvom Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja (Nitra 2007, 146 s.) je venovaná teokratickému a sociálnemu štátu, ktorý v rokoch 1610 až 1768 vybudovali jezuitskí misionári v Južnej Amerike, v poriečí Paraguaja, Parany a Uruguaja, v dejinách známy ako „svätý experiment“. Bolo to spolkové súručenstvo 33 samostatných osád, takzvaných redukcií, v ktorých našlo útočište i ochranu pred kolonizátorskými otrokármi takmer 200 000 Indiánov kmeňa Guaraní. Tento experiment ideovo nadväzoval na život prvých kresťanov, ktorí „boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval“ (Sk 2,44-45). Domorodci ho chápali ako Boží štát. – Autor knihy, emeritný profesor PhDr. Ján Komorovský, CSc., slavista, folklorista, etnograf, zakladateľ odboru porovnávacej religionistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1990–1999), sa narodil 2. 6. 1924 v Trenčíne. Je autorom početných publikácií, štúdií a článkov.

Keď prišli jezuitskí misionári do Paraguaja, pristúpili k vypracovaniu misijnej stratégie, ktorú chceli uplatniť vo svojej evanjelizačnej činnosti. Jezuiti sa zhodli na tom, že Indiánov treba predovšetkým izolovať od belochov. Podarilo sa im presvedčiť španielskeho kráľa Filipa III. o nevyhnutnosti izolovať Indiánov od bielych osadníkov vytvorením samostatného indiánskeho územia, do ktorého by bieli osadníci nemali prístup a v ktorom by Indiáni našli útočište pred lovcami otrokov. Jezuitom sa podarilo presvedčiť kráľa aj o politických a hospodárskych výhodách, ktoré by z toho pre korunu plynuli. Jezuiti putovali po krajine, zakladali osady, kde sústreďovali rodiny. Keď sa osady preľudnili, zakladali ďalšie. Také koncentrácie obyvateľov v osadách sa začali označovať ako redukcie, sústredenia. Slovo redukcia vzniklo z toho, že Indiánov sústredili kvôli cirkevnému a občianskemu spoločnému životu („ad ecclesiam et vitam civilem essent reducti“). V tejto súvislosti Komorovský poznamenáva, že v 17. a 18. storočí redukcie boli rozšírené po celom kontinente Južnej Ameriky a zakladali ich nielen jezuiti, ale aj františkáni a dominikáni. Ale len v Paraguaji tvorili ucelený organizačný štátny útvar, svojho druhu konfederáciu. V priebehu 18. storočia sa vyvinulo guaranijské spolkové súručenstvo, konfederácia mestských štátov.

Postupne sa redukcie vyvinuli v pevný politický útvar, nad ktorým si lámali hlavy mnohí historici, filozofi a teológovia, keď preň hľadali vhodný politický pojem. Jedni ho označovali ako „jezuitskú republiku“, iní ako „jezuitský štát“, alebo ako „štát kresťanského komunizmu“, či dokonca „jezuitský hudobný štát“. Dielo francúzskeho katolíckeho kňaza Clovisa Lugona, vydané v Paríži, nesie názov La republique communiste chretienne des Guaranis (1610–1768), čiže Kresťanská komunistická republika Guaraniov. Pojem komunizmu, v podstate vyjadrujúci sociálnu spravodlivosť, však skompromitovalo revolučné násilie a snaha presadiť ho v ateisticko-materialistickej podobe. Proti komunizmu a kolektivizmu filozof Nikolaj Berďajev postavil komunitárnosť, termín odvodený od francúzskeho communauté, ktoré má viacero významových odtieňov: jednota, zhoda, spoločenstvo, náboženská obec, spoločný majetok. Vychádzajúc z významu slova communauté, Berďajev chápe komunitárnosť ako duchovnú vlastnosť ľudí, ako komunikáciu, zhodu, bratstvo a solidaritu vo vzťahoch ľudí, teda nie je to realita, ktorá by stála nad ľuďmi a ovládala ich. V cirkevnej slovančine tomu zodpovedá slovo sobornosť, z gréckeho slova koinónia, po slovensky vospolnosť. Toto slovo nemá v slovenčine veľkú frekvenciu. Úhrn významov francúzskeho communauté, komunitárnosť, najlepšie zodpovedá koinonii v sociálnom zriadení paraguajských jezuitských redukcií. Bolo v tom aj spoločenstvo žijúce vo vzájomnom porozumení, komunikácii a súlade, čiže republika v pravom slova zmysle – res publica, práca pre verejné či spoločné blaho, aj demokratická samospráva, aj teokracia, vláda Božia. Všetko vyúsťovalo do organického usporiadania kresťanského spoločenstva v duchu opravdivého bratstva a vytvárania civilizácie lásky, potrebu ktorej v našich časoch tak často zdôrazňoval pápež Ján Pavol II. René Fülöp-Miller charakterizoval spoločenské zriadenie, v ktorom boli zorganizovaní Indiáni Guaraní, takto: „Z hľadiska techniky správy zodpovedal tento indiánsky štát najmodernejším demokratickým požiadavkám, lebo občania tu neboli utláčanou masou ovládanou autokratickými vrchnosťami. Slobode občanov sa kládli medze len potiaľ, pokiaľ to vyžadovali záujmy celku. Slobodne volení domorodí úradníci tejto republiky neboli ničím iným ako neplatenými nezištnými orgánmi verejného blaha.“ Paraguajské jezuitské redukcie svojím sociálnym a hospodárskym zriadením, ktoré pripúšťalo individuálne vlastníctvo, ale zároveň sa zakladalo na kolektívnom hospodárení a delení statkov podľa potrieb, v nejednom ohľade pripomínali realizáciu niektorých utopických teórií. Zdá sa, že jezuitom bola známa Platonova koncepcia štátu, no hlavne Utopia Tomáša Mora i snahy Bartolomea de las Casas o ochranu a obranu Indiánov. Svojím maximalizmom realizovali to, čo sa zdalo byť neuskutočniteľné, konštatuje Komorovský. Podľa neho ešte jedna skutočnosť mohla vplývať na sociálne koncepcie jezuitov. Niektorí z nich, ktorí sa podieľali na budovaní paraguajských redukcií, mali za sebou skúsenosti z misijnej práce v Peru, odkiaľ si zaiste priniesli niektoré tamojšie tradície. Z obdobia vlády Inkov bolo známe, že najzákladnejším prikázaním, ktoré malo význam pre spoločnosť a hospodárstvo ríše, bolo: Nebuď lenivý! Každý radový príslušník štátu Synov Slnka musel pracovať. A každý skutočne pracoval predovšetkým ako roľník. Poľnohospodárska pôda, základný výrobný prostriedok v predinckom Peru, bola pôvodne spoločným nedeliteľným vlastníctvom. Patrila všetkým členom jedného ayllu, obce, ktorí z tohto spoločného pozemkového fondu podľa potreby jednotlivých rodín dostávali prídely na užívanie, nie však do trvalého vlastníctva.

Keď sa jezuiti, pochádzajúci z rôznych európskych národov a stavov, medzi nimi početní príslušníci šľachty, podujali na paraguajské misie, boli si dobre vedomí toho, že keď majú hlásať blahozvesť chudobným, musia im na to vytvoriť priaznivé životné podmienky. Paraguajský sociálny experiment jezuitov dokazuje, že kresťanstvo nie je náboženstvom a ideológiou rojkov, ako ho niektorí chápu, keď riešenie problémov tohto sveta odsúvajú do nebeského kráľovstva, zdôrazňuje Komorovský. Láska k blížnemu sa nemôže vyčerpávať almužnou a individuálnou dobročinnosťou. Musí mať aj inštitucionálne formy. Perry Anderson (nar. 1938), významný anglický ľavicový mysliteľ našej doby, napísal:

„Je možné, že historici budúcnosti budú považovať skúsenosť socializmu v (dvadsiatom) storočí jednoducho za niečo podobné jezuitskému experimentu v Paraguaji. Osvietenských učencov táto epizóda priam fascinovala. Po viac ako storočie (1610–1760) organizovali jezuitskí otcovia Indiánov kmeňa Guaraní na územiach na hornom toku Rio de la Plata do rovnostárskych komunít pod svojou správou. Každá indiánska rodina v týchto osadách mala právo užívať a obrábať parcelu, no najväčšia časť pôdy bola obhospodarovaná ako Božie vlastníctvo kolektívne, celou komunitou, za spevu náboženských piesní a hudby. Plody práce sa delili medzi všetkých, ktorí na pôde pracovali, s časťou odloženou pre chorých, starých a siroty. Komunity mali svoje sýpky, dielne, malé manufaktúry a pekné mestečká. Peniaze v nich však neexistovali. Prebytky rastliny yerba-maté, čaju, s ktorým sa dalo obchodovať, jednoducho vyvážali do Buenos Aires, aby zaň nakúpili priemyselné výrobky, ktoré sa v komunitách nevyrábali. Jezuiti sa starostlivo zaoberali vzdelávaním svojich zverencov a bystro prispôsobovali svoje doktrinálne povinnosti miestnej viere. Služba v armáde bola povinná a v službe španielskej monarchii za hranicami jezuitského územia sa jazda guaranských Indiánov vyznamenala. Žiaden španielský úradník však nesmel na tomto území prebývať a až na pár výnimiek ho nesmeli navštevovať ani žiadni obchodníci. Indiánov neučili náboženstvo po španielsky, čítať a písať sa pod autokratickou správou rádu učili vo svojom vlastnom jazyku. Vďaka presne opačnému zaobchádzaniu, než akého sa dostalo domorodému obyvateľstvu inde na americkom kontinente, i vďaka svojej starostlivej izolácii od okolitého miestodržiteľstva, i vďaka relatívnej prosperite (ktorú legendy ešte preháňali) vzbudzoval jezuitský štát v Paraguaji u miestnych vlastníkov pôdy chamtivosť a nenávisť a u španielskeho kráľovského dvora podozrievavosť a závisť. Madrid nakoniec neočakávaným dekrétom nariadil rád z Paraguaja vyhnať. Miestokráľom bez milosti vykonaná operácia sa nestretla s odporom. Jezuiti poslúchli nariadenie Ríma. Indiánov odzbrojil prísľub, že ich komunity zostanú zachované a že dostanú univerzitu, ktorá im chýbala. Akonáhle však Spoločnosť Ježišova zmizla, zabrali im pôdu, zničili ich mestá a obyvateľstvo rozohnali. Zo skúsenosti, ktorá si vyslúžila obdiv francúzskych osvietenských filozofov, zostalo dnes len zopár pohľadných ruín kostolov a možno vďaka nej prežil aj miestny jazyk“. (Slovo, č. 44, 1.–7. 11. 2006, s.10)

„Koncepciou, základnou myšlienkou som sa pokúsil aspoň v hrubých črtách ukázať, ako jezuiti svojim neprekonateľným maximalistickým úsilím realizovali to, čo mnohí pokladali za utópiu. Pred nami sa však stále vynára ako strhujúci príklad a podmanivý kresťanský ideál hodný nasledovania aj v našich časoch, napriek podstatne odlišným historickým podmienkam. Nemožno dnes budovať redukcie, ale možno organizovať kresťanské spoločenstvá založené na myšlienke bratstva a solidarity, na inštitucionálnej základni, z ktorej by mohla vyrastať civilizácia lásky, za ktorú horlil pápež Ján Pavol II.“ Týmito slovami končí svoje podnetné úvahy Komorovský.