Poznávanie tradičných hodnôt subsaharskej Afriky

Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2008/4 (Články)

Robert Schuman písal – v nadväznosti na koncepciu Stredozemnej civilizácie – o budovaní Eurafriky ako slobodného spoločenstva dvoch kontinentov. My dnes často hovoríme o Euro-americkej, resp. Atlantickej civilizácii, o Eurázijskom kontinente. Ako často však uvažujeme o Eurafrike?

Euro-africký koncept naznačuje, že vo vzťahu Európy a Afriky ide o vzájomnosť a dialóg – nielen o jednostrannú pomoc. Aj keď v prítomnej chvíli je predpokladom dialógu správna pomoc a dlhodobý záujem Európy o Afriku.

V krízových situáciách, s akými sa stretajú zdravotnícki pracovníci a novinári, treba reagovať čím promptnejšie, čím operatívnejšie. Tam, kde sú živelné pohromy, vojnové katastrofy, veľké presuny obyvateľstva, kde niet pitnej vody, potravín a základného ošetrenia, treba pomáhať bez veľkých úvah. Rovnakú pomoc by v krízovej situácii potrebovala aj naša krajina.

Kde a načo sú potrebné rozsiahlejšie úvahy? Myslím, že lepšie poznanie Afriky je podmienkou efektívnosti dlhodobo koncipovaných rozvojových projektov. V našom prostredí chýbajú medzi-odborové prepojenia – napríklad medzi sférou spoločenských vied a zdravotníckych profesií. Väčšinou si naši ľudia utvoria obraz konkrétnej africkej krajiny, až keď tam vycestujú. Pritom pre vytvorenie vzťahov je veľmi dôležitý práve začiatok pôsobenia na novom mieste.

* * *

Budem hovoriť o Nigérii, ktorej dejiny môžu byť v istom zmysle modelové pre uvažovanie o afrických krajinách.

Mnohé africké krajiny sa upínajú práve k Nigérii, najľudnatejšej africkej krajine – počet jej obyvateľov prevyšuje 100 miliónov. Táto krajina má rozmanitý reliéf a prírodné prostredie – prestiera sa od Atlantického pobrežia po púšť. Má ropné ložiská, dobré podmienky pre poľnohospodárstvo a veľké kultúrne bohatstvo.

Nigéria má svoje intelektuálne elity a veľkú literatúru. Má aj svoj exil: každý piaty Afričan mimo Afriky je Nigérijčan, a to nehovoríme o Severnej a Južnej Amerike, kde veľká časť čiernej populácie pochádza z nigérijského územia, ktoré v bitke o trh s otrokmi prešlo v 16. storočí od portugalských kolonizátorov do rúk Britov.

Momentálne tam nie je ani diktatúra, ani vojnový konflikt, aj keď ešte pomerne nedávno (v roku 1995) bola krajina pre porušovanie ľudských práv vylúčená z Commonwealthu. Hospodárska kriminalita predstaviteľov vládneho režimu vyvolala nárast kriminality občanov a spôsobila, že mnohé krajiny zaviedli vo vzťahu k Nigérii špeciálny vízový režim. Tieto negatívne charakteristiky krajiny spôsobilo predovšetkým nespravodlivé rozdelenie prírodného bohatstva a zámerne udržovaný chaos, ktorý umožňoval prúdenie ziskov na kontá predstaviteľov vojenskej diktatúry a ropných koncernov. Situácia spôsobila odchod množstva mladých ľudí z krajiny, ktorá im neotvárala perspektívy. Hoci odvtedy bola demokracia obnovená, ozdravenie spoločnosti nejaký čas potrvá.

Napriek početným negatívam, každý, kto Nigériu navštívil, uvedomil si jej veľký potenciál – ten nespočíva v rozmanitom prírodnom bohatstve, ktoré krajinu robí viac ako sebestačnou, ale v ľuďoch. Tamojší ľudia majú často mimoriadne intelektuálne kvality a vo všetkých sférach ľudskej činnosti sú veľmi pracovití. Oni sami chvália krajinu, nazývajú ju zasľúbenou zemou, a ak si sťažujú, tak len na vládu. Ale sťažujú si oveľa menej ako my.

Hoci bývajú aj pouličné nepokoje a straty na životoch, väčšina ľudí povie: „Za túto vládu nik nepôjde zomierať.“ Je to preto, že v rokoch 1966–70 bol pokus o autonómiu republiky Biafra, a biafranská vojna prerástla do etnických zrážok, priniesla hladomor a smrť dvom miliónom ľudí. Aj dnes – po štyridsiatich rokoch – zostáva Biafra traumatizujúcou skúsenosťou populácie, ktorá ju prežila. V hre boli ropné ložiská, ale podstatné je, že konflikt sa preložil do etnických a náboženských pojmov.

Bola by som rada, keby si aj naša kultúrna verejnosť osvojila tento výraz – preklad konfliktu. Práca s týmto pojmom je cestou k mieru. Ide o elimináciu takého videnia konfliktov pragmatického rázu, ktoré daný konflikt prezentujú, ako by šlo o nezmieriteľný problém duchovnej povahy – ako by protivník bol fundamentálne iný, ne-človek. Proti tomu môže pôsobiť aj štúdium afrických kultúr, v rozmanitosti ktorých rozoznávame vďaka odstupu určité univerzálie.

Skúsme pristúpiť k Nigérii ako metafore subsaharskej, alebo Čiernej Afriky. Aj keď Čierna Afrika – to je už ďalšia metafora, lebo táto Afrika je zelená a jej nevyasfaltované cesty sú tehlovo červené.

* * *

Premisou môjho uvažovania o tradičných hodnotách afrických spoločností je predpoklad, že napriek rôznorodosti majú tieto spoločnosti v staršej kultúrnej vrstve veľa spoločného. Väčšina afrických kultúr je islamizovaná alebo christianizovaná. Popri monoteistickom náboženstve však v afrických kultúrach prežíva aj staršia kultúrna vrstva – jej temná stránka sa prebúdza v etnických konfliktoch, ktoré označujeme ako tribalizmus. Je taká pieseň: „Kam sa pohnem, tam sú problémy, boje, zabíjanie – a prečo? Pre tribalizmus.“

Teda ako je to s tými kmeňmi a ich vojnami?

V delte Nigeru, odkiaľ pochádza citovaná pieseň, pri ostrovnatom reliéfe krajiny a z neho vyplývajúcej rozmanitosti môžeme hovoriť o tamojších etnikách ako o kmeňoch. No lepšie poznanie Afriky by nás priviedlo k rozlišovaniu medzi kmeňom a národom. Lebo desiatky miliónov rátajúce spoločenstvá – v Nigérii sú to Hausovia, Jorubovia, Ibovia – je správnejšie označovať ako národy. Aj keď, nikdy som z úst nejakého Nigérijčana nepočula výraz môj kmeň alebo môj národ.

Keď hovoria o svojom etniku, použijú výraz my people – môj ľud, moji ľudia. O sebe povedia radšej konkrétne, napríklad ja som Ibo, alebo som Nigérijčan – čo znamená určitú mieru stotožnenia sa so štátnosťou.

Od slova kmeň – tribe – je odvodený pojem tribalizmus, teda povýšenie hodnôt etnického spoločenstva nad univerzálne ľudské hodnoty. Tento sa v praxi používa, a je v podstatne jasný. Analogicky aj pojem národ – nation – je zložitejší ako z neho odvodený pojem nacionalizmus. V odbornom prostredí sa hovorí o kultúrnom etnocentrizme – ten sám o sebe však ešte nepredstavuje ozbrojené strety.

Negatíva tradičných náboženských predstáv sa môžu prejaviť aj v mieri, vo vnútri jednotlivých kultúr – napríklad, pediatrovi by sa zišlo vedieť, či v danom regióne a etniku niektoré dieťa nie je považované za abiku (u iných etník sa ten istý jav označuje inak) – lebo v takomto prípade môže dochádzať k zanedbaniu starostlivosti.

Abiku je „dieťa, ktoré sa narodí len preto, aby zomieralo“. Zomrie skôr než dospeje – čo sa chápe ako nevďačnosť k rodičom, ktorým nevráti starostlivosť. Podobné povery, vysvetľujúce zvláštnosti správania alebo fyzickú slabosť, sú však len negatívnym vedľajším efektom pozitívnych hodnôt. Takže – čo je vlastne v takomto spoločenstve hodnotou? Čo v Afrike môže byť pre nás inšpiráciou alebo výzvou?

* * *

V lone monoteizmu sme si privykli nazerať iné kultúry akosi zhora. Čoraz nástojčivejšie sa však ozýva argument, nakoľko je ktoré presvedčenie žité, aký stupeň zmyslu pre posvätné existuje v konkrétnom ľudskom spoločenstve.

V dnešnej Európe sa liberálne postoje k etickým otázkam striedajú s moralizovaním konzervatívcov. Akoby sme si ani neuvedomovali, že prehrou je už fakt postulovania existenciálnych otázok až na úrovni zákona – legalizmus často nastupuje tam, kde má byť mystérium.

Dnes sa často hovorí o veľkých svetových náboženstvách, myslia sa tým monoteistické (judaizmus, kresťanstvo, islam) a hinduizmus. No darmo je náboženstvo veľké, či vyššie, ak nie je žité. Keď si prostý Afričan nielen v slávnostných, lež i vo svojich bežných činnostiach, pri fyzických úkonoch, spomína na svojich predkov a snaží sa robiť ich ako oni, nejeden kresťan si uvedomí: koľko vecí robím bez akejkoľvek myšlienky na Boha. Že toto metafyzické zabudnutie neprebieha len v individuálnom pláne, vidno na tom, ako sa západná civilizácia odtŕha od svojho religiózneho substrátu, od svojich kresťanských koreňov.

Odkiaľ sa vzala redukcia človeka na hodnotu meranú výkonnosťou v sovietskych a nemeckých pracovných táboroch? Prečo sa v súčasnej demokratickej spoločnosti za vrchol života považuje mladosť a produktívny vek? Veď orientácia na vrchol fyzických síl má na svedomí deformované postoje k začiatku a koncu ľudského života.

Aj v Afrike boli a sú vojny a genocídy, diali a dejú sa neľudské veci. Pri priamych stretnutiach, ale aj v dokumentárnych filmoch však prekvapuje ľútosť ich aktérov. Tak plakať nad tým, čo spôsobili, sme nacistov nikdy nevideli. „Zatemnenie pojmu hriechu je súčasťou nášho hriešneho bytia,“ napísal Kierkegaard. Z tohto zorného uhla je vo vyspelom svete alarmujúce hlavne to, že deformované bioetické správanie všednie a – na rozdiel od Afriky – neviaže sa na krízové fázy, ale samo sa stáva jednou veľkou krízou.

V súvislosti s hodnotami si spomínam na povzdych jedného z afrických priateľov: „Vieš, niektorí belosi robia okultné veci, ktoré sme už dávno opustili.“ Tu musíme rozlišovať. Čierna mágia alebo okultizmus je tou časťou tradičných praktík, ktorú väčšina africkej populácie vždy zavrhovala. Keď hovoríme o tradičných afrických kultúrach, oblasť čiernej mágie prísne vydeľujeme zo sféry nášho záujmu – nemá nijaký pozitívny inkulturačný potenciál.

Často mi prichádza na um jedna pieseň etnika Idžov: v prvom pláne hovorí o kresťanoch, ktorí sa neodriekli čiernej mágie. Zdá sa mi však, že sa vzťahuje aj na našu kultúru. Takto mi ju preložili: „Bože, pozri sa, niektorí ľudia hovoria, že Ťa uctievajú, ale stále chodia do lesa k čarodejovi...“

* * *

Hodnoty súvisia s vnímaním času. Ak sú dejiny úzko späté s jedinečnosťou ľudskej osoby, pozitívum cyklického vnímania času je v dôraze na organickosť pokrvných väzieb, čo ústi do úsilia o rovnováhu pozornosti venovanej potomkom a predkom.

Pravdaže, cyklický čas zakúsi každé ľudské spoločenstvo, čo je dané skutočnosťou, že človek je súčasťou prírody. Miera zakúšania tejto dimenzie času je však rôzna – súvisí s každodenným prežívaním závislosti človeka od prírody.

Africké etniká bývajú označované aj ako „prírodné národy“. O súčasnej christianizovanej a urbanizovanej Afrike taká charakteristika už celkom neplatí. O nej však možno povedať, že tradičná úcta k predkom, súvisiaca s reinkarnačnými predstavami, sa transformuje a integruje do kresťanského hodnotového systému. Lebo hoci je reinkarnácia v rozpore s kresťanskou koncepciou sveta, jej dôsledok – tradičná úcta k predkom – je s ňou v súlade.

Kresťanstvo rozšírilo pojem blížneho za rodinu a, počnúc nemocnicami a ošetrovateľskými rádmi, vytvorilo širšiu sociálnu sieť – tá sa neskôr sekularizovala a stalo sa z nej naše civilizačné špecifikum. V problémoch presahujúcich sily rodín potrebujú dnes mnohé africké krajiny vybudovať takúto sieť. A v tom im máme pomôcť.

Rodinná súdržnosť, prirodzený zákon, právo narodiť sa, právo na prirodzenú smrť – ktoré vo vedomí afrických spoločností pretrvávajú – sú zase pre nás pripomienkou, že širšia sociálna sieť a spoločenské štruktúry vznikli ako doplnok prirodzených rodinných väzieb, a nie sú tu preto, aby tie prvotné alternovali či popierali.

* * *

Tradičné africké spoločnosti význam matérie nepopierajú, v ich vnútornom členení však nedominujú materiálne hodnoty. Po časovej osi sa v nich vydeľujú generácie – deti, dospievajúci, dospelí v produktívnom veku, starí – a táto vertikála živých pokračuje predkami a bohmi: tam niekde dochádza k zakriveniu a os sa mení na reinkarnačný oblúk: deti sa vracajú...

Vo vnútri jednotlivých tradičných spoločenstiev prebieha aj horizontálne členenie – polarizácia dospelých na mužskú a ženskú časť populácie po iniciácii do dospelosti. Už samotný princíp iniciácie do dospelosti má určité psycho-sociálne pozitíva. Pohlavie novorodenca nie je danosťou, ale len predpokladom na to, aby sa jednotlivec stával mužom alebo ženou. Záležitosť nie je redukovaná na biologický proces, a preto za jej správny priebeh nezodpovedá jednotlivec, lež celé spoločenstvo.

Vstupom do dospelosti sa končia spoločné detské hry chlapcov a dievčat a obe skupiny sú zaúčané do toho, čo budú potrebovať vo fáze produktívneho a reproduktívneho veku. Správanie mužov a žien vo veku fyziologickej zrelosti a vzájomnej príťažlivosti pohlaví vymedzujú prísne pravidlá.

Za vrchol života sa však – a tu možno opäť hovoriť o celej Afrike – nepovažuje produktívny vek ako u nás, ale vysoký vek. Človeka v starobe nesprevádza strach a pocit zbytočnosti. Vystúpenie z produktívnej fázy života je v istom zmysle oslobodením od striktných noriem správania. Starí muži – a ženy po menopauze – nadobúdajú pôvodné všeobecne ľudské kvality, aké mali v detstve. Každým dňom sa približujú k predkom, čím z hľadiska postavenia vo svojej komunite iba získavajú.

A potom príde smrť a pohreb – ten býva vo väčšine tradičných afrických spoločností ústredným obradom prechodu: pridanie sa zosnulého k predkom prežíva spoločenstvo ako veľmi dôležité. Prirodzená je smrť v pokročilom veku, predčasné úmrtia sú pociťované ako traumy – na niektoré z nich si africké kultúry vytvorili pozoruhodné špecifické terapie.

Z náboženských dôvodov sa u viacerých tradičných afrických kultúr v obradoch pochovania uskutočňujú symbolické úkony – napríklad pridanie pupočnej šnúry, resp. znaku opačného pohlavia, k telu zosnulého. Tieto úkony majú zabezpečiť, že sa človek do zeme vráti celistvý, ako z nej vyšiel – aby sa mohol reinkarnovať ako dieťa v niektorej budúcej generácii. Tieto úkony uvádzam skôr pre úplnosť charakteristiky prírodných náboženstiev, lebo christianizované spoločenstvá ich už nepraktizujú.

A predsa: ak súčasná medicína hovorí o odkladaní pupočnej šnúry, ktorej biologický materiál sa môže novorodencovi v budúcnosti zísť, vystupuje aj antropologická intuícia niektorých obradov tradičných afrických náboženstiev v novom svetle.

* * *

Starnúť však v Afrike ešte stále znamená stávať sa človekom ako takým – v takejto optike sa pokročilý vek právom nazýva vekom požehnaným. Veď na to, aby sa do spoločenstva rodili deti, je v ponímaní vyznavačov tradičných afrických náboženstiev potrebná ochota duchov mŕtvych predkov k reinkarnácii. A kto by sa chcel narodiť do rodiny, kde sa zle správajú k starým? Čo dobré by ho na svete čakalo?

Pre tradičné spoločenstvá západnej Afriky je príznačné vnímanie smrti a života v ich transcendencii. Pritakávanie životu vo všetkých jeho fázach, ako aj situovanie kľúčového bodu života do okamihu smrti, kedy sa človek najúplnejšie stretá s transcendentnom, je aj v súčasnej – z veľkej časti christianizovanej – subsaharskej Afrike stále živé.

* * *

Počas študijných ciest do Afriky ma nadchýnala psychologická jemnosť vo všedných situáciách. S ňou sa človek stretá celkom mimovoľne. Napríklad, na ulici ste si kúpili banány a chcete nastúpiť do autobusu. Radi by ste odhodili banánovú šupu, ale nie je tam kôš. Niekto si to všimne, pristúpi k vám, zoberie smeť a elegantne ju pustí na zem.

Táto situácia je neprenosná, ale sú aj iné. Keď niekomu niečo padne, ten, čo je nablízku, povie „pardon“ alebo „sorry“: v tejto situácii ten, kto to povie, „berie na seba“ to, čo sa stalo, za človeka, ktorému sa to stalo. Význam takého konania je v tom, aby človek neobracal svoj hnev proti sebe samému. Zničená vec je pritom sekundárna, hlavné je povzniesť sa nad úsilie byť stopercentný vo všetkých úkonoch a neočakávať stopercentnosť ani od iných. Situácia má v sebe prvok hry.

Alebo keď niekto ochorie, spravidla mu nepovedia, že si za to môže sám. Naopak, ostatní ho často navštevujú, aby ho odprosili, že ho nemali dosť radi, že sa oňho nestarali, a preto ochorel. Ak má chorý nejaké spory a nepriateľov, príbuzní im môžu povedať o jeho chorobe a požiadať ich, aby sa s ním zmierili – sú presvedčení, že príčinou choroby je neuzavretý spor.

Je pravda, že tradičné africké spoločenstvá na dennom poriadku hľadajú vinníkov a berú spravodlivosť do vlastných rúk – ale o kameňovaní čarodejníc sa dozvieme aj z médií. Nemenej časté sú však chvíle, o ktorých sa z médií nedozvieme – chvíle, kedy tie isté spoločenstvá nestrácajú sily a čas zisťovaním toho, kto je na vine a kto má pravdu. Okrem dobrej vôle to chce určitú hravosť, čiže ludickosť.

Ludické správanie je znakom duševnej pružnosti, a keďže pružnosť predpokladá schopnosť odstupu od problému, považujem ju za znak ľudskej zrelosti. Postupné miznutie tejto kvality v európskej civilizácii zaznamenáva Johan Huizinga v diele Homo ludens, kde sa pokúša nastoliť definíciu človeka práve na základe hravosti.

Hravosť je teda univerzálna antropologická kvalita. Čo sa od Afričanov môžeme naučiť, je preto hlavne niečo, na čo sme v Európe zabudli: radosti zo života vo všetkých jeho fázach.

Zakúšaniu sakrality sveta a trpezlivému vnímaniu plynutia času. Pružnému mysleniu a hravosti, ktorá je nielen základom tvorivosti, ale aj podstatou veľkorysosti odpúšťania.

Možno sa aj veľké vzájomné zmierenie Nigérijčanov po biafranskej vojne – a nedávne zmierenie rwandských kmeňov Hutu a Tutsi – opiera o práve popísané všedné pardon, pri ktorom sa človek rozhodne pre niečo dôležitejšie, ako je hľadať a nájsť vinníka.

Předneseno při prezentaci autorčiny knihy Homo ludens africanus (Kalligram, Bratislava 2007). – Autorka studovala dějiny umění a divadelní režii, a na základě výzkumného pobytu v Nigérii absolvovala v Kabinetu divadla a filmu Slovenské akademie věd aspiranturu v oboru kulturní antropologie.