Nadčasovosť v Pascalovej apológii
Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2008/4 (Osobnosti)
Dokument Pápežskej rady pre kultúru Kde je tvoj Boh?1 vyzýva k obnoveniu kresťanskej apologetiky. Je možné, že aggiornamento a dialóg so sekularizovaným svetom šiel tak ďaleko, že sme sa ako kresťania vzdali dôraznejšej obhajoby svojich pozícií. Pri obnove apológie je potrebné poznať jej dejiny a poučiť sa z rôznych modelov, vybudujúc tak modernú apológiu, ktorá by vyhovovala súčasnej mentalite. Za jedného z klasických apologétov, ktorý dodnes inšpiruje,2 možno nazvať Blaisa Pascala (1623–1662). Kto bol vlastne Pascal? Guitton tvrdí, že nebol filozof, pretože nikdy nenapísal filozofický traktát. Filozof obyčajne prechádza od jednoduchého k všeobecnému, zatiaľ čo Pascal študoval každý problém bez predchádzajúcich analógií. Dokonca, keď sa vracia k rovnakému problému, akoby zabudol, čo o ňom už predtým napísal.3 Je to paradox, lebo filozofa Guittona Pascal ovplyvnil.4 Podľa Guittona, ktorý však už nepodáva také pádne argumenty, nebol Pascal možno ani teológ vo vlastnom slova zmysle,5 alebo aspoň nepísal ako teológovia jeho doby. Pascal nebol svätec, hoci žil veľmi asketicky. Kto bol teda Pascal? Prečo sa prekladajú a sú opakovane citované jeho Myšlienky? Pascal bol predovšetkým svedok živého Boha, s ktorým mal skúsenosť.
1 PÁPEŽSKÁ RADA PRE KULTÚRU, Kde je tvoj Boh? Kresťanská viera pred výzvou náboženskej ľahostajnosti, SSV Trnava 2005.
2 Na Slovensku sa vo svojich apológiách na Pascala odvolával J. CH. KOREC.
3 J. GUITTON, Il genio Pascal, Ed. Paolini 1964, str. 50–51. Mondin naopak uvádza Pascala vo svojom filozofickom manuáli. J. B. MONDIN, Dejiny filozofie. Novovek, Spišská kapitula 1998, str. 162–169.
4 Viď J. GUITTON, Môj filozofický testament, DK Trnava 1999, str. 17–47.
5 J. GUITTON, Il genio Pascal, str. 115–116.
Náš text predstaví jeho prínos pre apologetiku ako aj stále aktuálne, inšpiratívne prvky pre teologickú prácu; ostatnou dôležitou vedeckou činnosťou na poli matematiky, fyziky sa zaoberať nebudeme.
Pensèes
Najdôležitejším teologickým dielom, ktoré bude v centre našej štúdie, sú Myšlienky. Z teologického pohľadu sú Pensèes akousi summou náboženského a morálneho života, či nepretržitou modlitbou v akcii.6 Tvoria ich stovky neusporiadaných fragmentov, ktoré zostali z pozostalosti.7 Veľké dielo vzniká po intuícii, vízii, ktorá má nejasné kontúry, ale už v ňom cítiť hĺbku, prenikavú priezračnosť, ba nadčasovosť, ktorá z neho vyžaruje. Pensèes sú ako archeologické úlomky vylovené z hlbín, ktoré rekonštrukciou dávajú tušiť geniálne dielo. Pascal netvoril systematicky, i keď mal pre svoju apológiu pripravenú schému. Jednotlivé fragmenty sú akoby zápisky, ktoré napádali génia uprostred bežných starostí života.8 Po stránke metodologickej i svojím obsahom zostávajú Myšlienky stále inšpirujúce a objavujú sa aj v nových apologetických dielach a manuáloch fundamentálnej teológie.9 Ich sviežosť treba hľadať jednak za samotnou osobou Blasisa Pascala, ktorý nimi vydal osobné svedectvo viery, ale tiež za dobou ich vzniku a výnimočnou metódou.
6 M. F. SCIACCA, Pascal, Ed. Marzorati, Milano 1972, str. 115–116.
7 Existujú zbierky Myšlienok, ktoré sú často uložené podľa určitých interpretácií. Ku klasickým patrí: zbierka Brunschvicg, označovaná Br (publikovaná 1946), a Chevalierova, označovaná Ch (publikovaná 1957). Pozr. in P. SGUAZZARDO, Epistemologia speciale – Storia della teologia fondamentale in Teologia fondamentale. Epistemologia 1 a cura di G. Lorinzio, Ed. Città Nuova, Roma 2004, str. 316. V slovenčine je k dispozícii preklad Gonsorčíka a Faguľu z roku 1948, bez bližšieho označenia zdroja: B. PASCAL, Myšlienky, Chronos, Bratislava 1995 (revidované a doplnené vydanie). Ďalej M.
8 Podľa Guardiniho by svoje dielo napísal jedným ťahom, keďže mu však nedovolil jeho zdravotný stav, písal si poznámky (R. GUARDINI, Křesťanské vědomí. Studie o Pascalovi, Dobromysl & Studio Contrast, Brno 1998, str. 16).
9 R. LATOURELLE, L‘uomo e i suoi problemi alla luce di Cristo, Cittadella Ed., Assisi 1995, str. 45–114; P. SGUAZZARDO, Epistemologia speciale – Storia della teologia fondamentale in c.d., str. 314–319.
Causa Pascal
Blaise Pascal patril k výnimočným talentovaným mužom svojej doby. Nedožil sa kvôli chatrnému zdraviu dlhého veku. Podľa vlastných slov od svojich dvadsiatich rokov neustále trpel chorobami, stálymi bolesťami hlavy a vnútorností. Nemohol prehltávať nijakú potravu, len tekutú, aj tú len po kvapkách.10 Svoj údel prijal s odovzdanosťou, zriekol sa všetkých potešení a všetkého, čo nepotreboval k životu. V duchu pokánia prijíma ťažké lekárske predpisy. Ku koncu života sa už len modlil a meditoval. Zomrel 19. 8. 1662 po strašnom dvadsaťštyrihodinovom utrpení. Krátko predtým sa vyspovedal a jeho posledné slová boli: „Boh ma nikdy neopustil.“
10 M. F. SCIACCA, Pascal, str. 40.
Stretnutie s vlastnou biedou poznačilo jeho teologické myslenie, preto Myšlienky nie sú štúdiom filozofie, ale predovšetkým poznaním duše, ktorá prenikla do sanctuaria bolesti, ktorú utíši len Boh.11 Popri vlastnom utrpení to bolo rigorózne hnutie jansenizmu, ktoré ovplyvnilo Pascalovo myslenie. Pascala nemožno pokladať kvôli jeho sympatii k jansenizmu za sektára, i keď práve to možno zabránilo, aby sa uvažovalo o jeho prípadnej beatifikácii. Nikdy by nebol kvôli svojej láske k Cirkvi spojený s jansenizmom, keby jansenizmus nepokladal za vnútrocirkevné obrodné hnutie.
11 M. F. SCIACCA, c.d., str. 190.
Rigoróznou optikou jansenizmu sledoval kompromisy, ktoré sa diali medzi kresťanmi, ako aj narastajúci protikresťanský tlak zo strany moderného myslenia. Jedným z významných filozofov jeho doby bol Cartesius, ktorý vystúpil s originálnymi myšlienkami, ktoré po jeho smrti rozdelia mysliteľov na karteziáncov a antikarteziáncov. V súčasnosti sa stalo akýmsi klišé hovoriť pejoratívne o karteziánsko-newtonovskej paradigme, ktorá viedla k jednostrannému vnímaniu reality a prístupu k svetu, ktorý spôsobil napr. súčasnú ekologickú krízu. Pascal vo svojej dobe správne vytušil, že Descartovo pomerne jednostranné racionalistické myslenie sa v budúcnosti neobmedzí na oblasť filozofie, ale nekompetenčne prenikne aj na teritórium teológie.
Cartesius a Pascal sú dva rozličné spôsoby myslenia. Cartesius buduje svoj systém iba na autorite rozumu, Pascal je anti-racionalistický, korene jeho autority sú v teológii. Cartesius nedokázal udržať rozdiel medzi fyzikou a metafyzikou, pričom často nelegitímne posunul hranice. Pascal je škrupulózny vedec, ktorý nemieša fyziku a metafyziku, vediac, že princípom fyziky sú pokusy a nie reflexia. Cartesius je skôr scholastický. Pascal antischolastický. Cartesius identifikuje myslenie s rozumom. Pre Pascala je dôležitý rozum, zmysly i srdce. Karteziánskym znakom pravdivosti bola racionálna zrejmosť, pre Pascala zrejmosť poznania. Ak by sa mal vyjadriť obrazom Cartesiov spôsob myslenia, bolo by to myslenie, ktoré má jedno oko ako Kyklop, zatiaľ čo myslenie Pascala by malo sto očí ako Argos.12
12 M. F. SCIACCA, c.d., str. 56.
Na Pascalovi možno vidieť, že ozajstná teologická reflexia má svoje zakotvenie v subjekte. V tejto reflexii sa odráža snaha odpovedať na otázky Zjavenia z pohľadu jeho existencie. Teológ sa stavia do prúdu dejín, ktorý ním prechádza a on sa ho pokúša zachytiť do konceptov, ktoré menia v slovách dejinnosť na históriu. Teológia má vždy niesť stopy osobného nekanonického kréda, ktoré si tvorí každý teológ z horizontu svojej osoby a doby, v ktorej žije. Pascal nemohol rozmýšľať a ani žiť inak ako reflektujúci teológ, cítiaci s Cirkvou a životom, ktorý ho obklopoval.
Metóda v Pensèes
Nemožno zachytiť všetky línie, ktoré otvoril Pascal vo svojom diele. K tejto problematike existujú seriózne štúdie. V našom texte sa pokúsime prezentovať niektoré princípy, na ktorých sa pokúšal vybudovať svoje dielo.
A. Epistemológia srdca. Pre každý intelektuálny výkon je potrebné stanoviť pozíciu, z ktorej sa bude odvíjať myslenie. Pre Pascala to bol „coeur“ – srdce, ktoré stavia do protikladu s „raison“ – s rozumom, chápanom v karteziánskom zmysle ako orgán s jasnými ideami (tzv. geometrické myslenie). Rozum nie je pre Pascala len orgánom poznania, ale aj fakultou, ktorá vedie k morálke (M, § 282). Srdce je orgánom náboženskej istoty, vnútorný cit, intelekt srdca13 nespochybňuje múdrosť zjavených právd, ale verí (M, § 283). Pascalova philosophia a theologia cordis14 nie je emotivita ako protiklad logiky, nie je to sentiment ako protiklad intelektu, nie je to duša ako protiklad ducha. Srdce je fundamentálnou štruktúrou človeka, má axiologický charakter.15 Srdce nie je preň iracionálnym cítením. Tento náboženský orgán chce povedať, že v Pascalovej epistemológii poznanie predpokladá lásku. V tomto ostáva Pascal verný augustinianizmu. Fragmenty jeho apológie možno pochopiť len z tohto horizontu. Teológia preň nie je racionalistickým štúdiom, ale stojí na hlbokom vzťahu k Bohu, ktorého prežíva v centre svojej bytosti. Nie boh filozofov, ale Evanjelium. Boh nie je objektom špekulácií, ale osobou, s ktorou sa vstupuje do vzťahu, a tak sa poznáva. Bez „coeur“ nemožno robiť teológiu, ani objaviť Boha nemožno, ani hlboký význam Písma, ani významy dejinných udalostí (M, § 278, 279). Pascal, prísny vedec, ukázal, že racionálna reflexia nie je jedinou metódou, ako možno „robiť“ teológiu.
13 „Srdce cíti Boha, nie rozum. Hľa, čo je viera: cítiť Boha v srdci, nie rozumom“ (§ 278).
14 „Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná; to sa vie o tisícoch vecí. Vravím, že srdce miluje nekonečnú bytosť, – pravda, aj seba, – prirodzene podľa toho, ako sa čomu oddáva; zatvrdzuje sa proti jednému, alebo druhému – podľa svojej vôle. Odhodili ste jedno a podržali druhé: milujete sa rozumom?“ (M, § 277).
B. Experiencialný aspekt. Vynikajúci matematik a fyzik bol ďaleko od toho, aby vylúčil z viery rozum ako možnosť reflexie a racionálneho posudzovania právd kresťanstva.16 Vo svojich fragmentoch odmietol istý typ filozofie a teológie, ktoré chceli úplným racionálnym spôsobom zdôvodniť pravdy viery. Odmietol boha filozofov, teda koncepty Boha, ktoré sa Ho snažili abstraktne zachytiť (prvá príčina, najvyššie bytie ap.).17 Omylom týchto filozofov bola snaha nájsť Boha bez Boha.18 Tieto koncepty odmieta, lebo on stretol živého Boha, ktorého zakúsil v Kristovi. Dôležitú úlohu v jeho živote zohral osobný zážitok so živým Bohom, mystická skúsenosť opísaná v tzv. Memoriále,19 o ktorom nevieme nič bližšie, ale ku ktorému sa teológovia vracajú, aby ho analyzovali.20
15 R. GUARDINI, Pascal, Morcelliana, Brescia 1972, str. 174–176.
16 P. SERINI, Pascal, Giulio Enuadi Ed., Torino 1975, str. 244.
17 R. GUARDINI, c.d., str. 40; pozr. o kritike boha filozofov T. DE BOER, Bůh filosofů a Bůh Pascalův, Eman, Benešov 2003, str. 37–91. Boer zašiel vo svojej kritike ďalej, ako mal Pascal v úmysle. Jeho porozumenie Pascala je výrazne ovplyvnené postmodernou.
18 R. LATOURELLE, L‘uomo e i suoi problemi alla luce di Cristo, str. 98.
19 Po smrti Pascala sa našiel v jeho kabáte prúžok pergamenu, kde mal napísané svedectvo o osobnom zážitku: „Rok lásky 1654, v pondelok 23. novembra, od 10.30 hod. do polnoci. Oheň. Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov, a nie filozofov a nie mudrcov. Istota. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista. Veľkosť duše ľudskej. To je život večný, že poznajú Teba, jediného a pravého Boha, i Ježiša Krista, ktorého si Ty poslal. Odlúčili sme sa od neho. Utekali sme pred ním, zapreli sme ho, ukrižovali sme ho. Aby som už nikdy nebol odlúčený od neho. Večná radosť za jediný deň núdze na zemi. Amen.“
20 P. FLORENSKIJ, Pascalův „Amulet” in ID., Sloup a opora pravdy, Centro Aletti Velehrad – Roma, Olomouc 2003, str. 478–481; R. GUARDINI, Pascal, str. 40–55; L. HANUS, Múdrosť Pascalovej „Apológie“ in úvodná štúdia B. PASCAL, Myšlienky, Chronos, Bratislava 1995, str. 10–14.
C. Primát zjavenia. Pascal sa snažil svoju metódu postaviť na biblickej argumentácii a eliminovať na najmenšiu možnú mieru filozofické dôkazy a iné racionalistické preambuly viery.21 Starší pascalisti (V. Strowski, Pascal et son temps, Paris 1907, III, str. 122) tvrdia, že ukázal geniálny pokus aplikovať na biblickú tradíciu kritériá a postupy historicko-kritickej metódy a racionálnej hermeneutiky.22 Nech je už v tomto smere akákoľvek pravda, Pascal položil základ svojej demonstratio na Písme. Primát Písma je dnes úplne automatickým pravidlom v každej serióznej teologickej reflexii.
21 P. SERINI, Pascal, str. 248.
22 P. SERINI, c.d., str. 320–321.
D. Zakotvenosť v existencii. V porovnaní s existujúcimi apológiami má Pascal jeden dôležitý originálny prvok vo svojej vízii. Podarilo sa mu vtiahnuť do teologickej sféry ľudskú existenciu. Aj kvôli tomu je pokladaný za predchodcu existencionalizmu.23 Človek vo svojej prirodzenosti cíti napätie medzi anjelom a zvieraťom. Pascalovi sa podarilo vystihnúť existenciálny stav ľudí svojej doby. Vystihol nudu, prázdnotu, ktorá zaplavovala človeka stojaceho v napätí svojej prirodzenosti, preto mu „chcel dať knihu, ktorú by pri čítaní v istom momente zanechal a kľakol si“.24 Pascal si dokonale uvedomoval, že významné momenty ľudskej existencie sa nachádzajú v kríze, že existencia, ak má byť realizovaná, potom sa realizuje v rozličných stupňoch, ktoré sa však ťažko dosahujú, a preto potrebujú ľudské problémy vykúpenie.25 Odmietol abstraktnú teológiu a svoje reflexie založil na fenoméne konkrétnosti, vychádzajúc z konkrétneho života, nie zo špekulatívnych konceptov a dôkazov Boha, ktoré sa jeho súčasníkom zdali bez kontaktu s existenciou. Viera preň nie je náukou, ale životom.26 Poznanie Boha preň nie je špekuláciou prostredníctvom filozofie „ciest“, ale poznaním, stretnutím sa s Bohom prostredníctvom neschopnosti a biedy človeka.
23 Pozr. L. HANUS, Múdrosť Pascalovej „Apológie“, str. 22–29.
24 J. GUITTON, Il genio Pascal, str. 22.
25 J. GUITTON, c.d., str. 116.
26 „Milujem chudobu, lebo i Ježiš Kristus ju miloval. Milujem hmotné statky, lebo pomocou nich možno pomáhať biednym. Zachovávam vernosť každému. Neodplácam zlo zlým; ale im prajem podobný stav, ako je môj, v ktorom sa neprijíma zlo ani dobro od ľudí. Snažím sa byť spravodlivý, pravdivý, úprimný a verný každému a zo srdca milujem tých, s ktorými ma Boh spojil užšie; a či som sám alebo pred zrakmi ľudí, pri všetkých skutkoch myslím na Boha, ktorý ich má súdiť a ktorému som ich všetky zasvätil. Takéto sú moje city a po všetky dni svojho života zvelebujem svojho Vykupiteľa, ktorý ich vštepil do mňa a ktorý z človeka plného slabosti, biedy, žiadostivosti a ctižiadostivosti urobil človeka oslobodeného od všetkého tohto zla silou svojej milosti; jej patrí všetka sláva z toho, lebo zo seba mám len biedu a blud“ (M, § 550).
E. Christocentrizmus. Pascal postavil svoju intuíciu na dvoch centrách: bieda a veľkosť človeka. Bez Boha je človek biedny, s Bohom nájde svoju veľkosť. Bez Boha je hlúposťou, porušiteľnosťou, biedou a temnotou, s Bohom je všetkým.27 Obe centrá vidí v Adamovi a v Kristovi – v biede a blaženosti. Zatiaľ čo Cartesius videl etický ideál v aristokratickej cnosti – v poznaní čistého rozumu – Pascalova morálka stojí na láske ku Kristovi, ktorý trpel pre ľudskú biedu.28 Všetky fragmenty viac-menej krúžia okolo Krista – Vykupiteľa. Pascal odmieta, že by svet existoval kvôli tomu, aby zjavil Boha človeku. V jeho vízii svet bol stvorený a existuje – kvôli Kristovi.29 Odmietol najrozličnejšie itinerária mysle k Bohu, aby ukázal na príčiny zla, bolesti, absurdity – rany ľudskej existencie, ktoré vyvolávajú túžbu po vykupiteľskom riešení. A tak sa otvára ceste ku Kristovi Vykupiteľovi a skrze neho k Bohu. Pre Pascala nie je Kristus príležitosťou k nejakej teologickej anatómii o jeho prirodzenostiach, o schopnostiach a rozsahu jeho poznania a vedomia, ale živou osobou, po ktorej Pascal túži a chce ju nasledovať. Uvedomuje si, že sa nedostane k Bohu, ak sa nezriekne samého seba, preto je pre Pascala teológia tak hlboko spätá so spiritualitou. To je neustála výzva aj pre súčasnú vedeckú teológiu, ktorá sa môže ľahko premeniť na prácu, futurológiu, sociológiu, psychoanalýzu, ale nie stretnutie sa s Božím tajomstvom.
27 M. F. SCIACCA, c.d., str. 110.
28 M. F. SCIACCA, c.d., str. 192.
29 P. SERINI, Pascal, str. 251.
F. Mystérium. V Pensèes zostáva čosi nevypovedané, čo nesie prvok intelektuálneho asketizmu. Objavuje sa docta ignorantia, ktorou Pascal opäť sleduje svoj vzor, sv. Augustína, a prijíma s pokorou fakt, že nie všetko možno vysvetliť a obsiahnuť ľudským poznaním. Aj po Kristovi ostáva Deus absconditus – skrytý Boh. Je to dôležitý aspekt najmä pri tvorbe katechizmov, pastoračných príručiek, ale aj teologických manuálov, aby sa neuzavrela schematizovanými a zjednodušenými závermi možnosť permanentnej reflexie nad tajomstvom Boha, zároveň aby sa ale toto tajomstvo neredukovalo ľudovými príkladmi. Docta ignorantia pomôže teológovi, aby si udržal kritický odstup od svojich hypotéz a pokornú otvorenosť pre nové poznanie o Bohu.
Záver
Pascalova apológia je svedectvom, výzvou, ktorá nechce len polemizovať, ale pozýva ku konfrontácii. Predsa však čosi chýba. Niet tu zmienky o prírode, nič o umení, o hudbe. Pascal nemal zmysel pre humor. „Príroda, hudba, humor – u Pascala chýba všetko to, čo dotvára ľudského ducha, čo oslobodzuje, tíši, pomáha.“30 Za touto absenciou možno cítiť hrozbu zo zničenia, ktorá po celý život na neho číhala. Tu sa ukazuje Achillova päta apológie, ktorá mala byť svedectvom viery. Pascal ju budoval na osobnej skúsenosti. Ak má byť apológia vedecká, nesmie teológ natoľko prepadnúť subjektivizmu, že by sa pri vyslobodzovaní z teologických deformácií usiloval natoľko pilne, že by vytvoril nové.
30 ROMANO GUARDINI, Pascal, str. 286.
Apológia za nedočkala dokončenia a ani jej autor uznania. Je torzom, ktoré pripomína posledné obdobie Michelangelovej tvorby, kde tento génius predbehol dobu a vytvoril sochy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nedokončené, ale oni vlastne anticipujú expresionizmus. V živom vzťahu k Bohu, dejinnosti, v biblickom základe a christocentrizme, ktoré nachádzame v Myšlienkach, možno poznať zárodky nadčasovej metódy v teológii, ktorá zostane trvalou inšpiráciou, ktorú nám Pascal zanechal.
