Kresťanská výchova v súčasnej spoločnosti

Autor: Antón Červeň - Číslo: 2008/4 (Praxe)

Část příspěvku proneseného v srpnu 2007 na Letním semináři křesťanských pedagogů v Badíně. Titulek a mezititulek redakční.

Zatiaľ čo zmyslom kresťanskej výchovy, ako dobre vieme, je príprava na dobrý život, na stretnutie sa s Bohom a vstup do večnosti a do Božieho kráľovstva, postmoderná výchova dáva dôraz na prípravu človeka pre praktický pozemský život a úspešnosť. Zdá sa nám, že dnešný človek akoby stratil určité pravidlá, smerovanie, cieľ a hodnoty, na ktorých spoločnosť budovala svoj rast. Množstvo ľudí ostáva po celý život nedospelými – prežívajú životné provizórium, nikdy nedozrejú. To je základný problém, ktorý chceme riešiť dnes aj u našej mládeže.

Medzi Cirkvou a občianskou spoločnosťou narastá odcudzenie a rozpor. Lebo nazeranie na človeka je odlišné. Pokiaľ občianska spoločnosť podporuje zbabelosť a priemernosť, Cirkev človeka núti prijať „kríž“. Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s náboženstvom človeka, ktorý sa robí Bohom. Čo sa stalo? Vypukol konflikt, roztržka, odsúdenie. Ako sa to mohlo stať, ako k tomu došlo? Jedna odpoveď je, že sme sa vzdialili ako Cirkev ľudským potrebám, možnože sme sa zatvárili ako lévita a kňaz, ktorí si nevšimli zbitého. Možnože sme za najdôležitejšiu vec považovali zahľadenie na transcendentno v jeho čistej podobe. Možnože sme sa báli dotknúť a zamazať ľudskosťou. A preto aj prejav Pavla VI. na II. vatikánskom koncile nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa vrátili k človeku. Plnosť viery by sa mala prejavovať v dimenziách spoločenstva, osobných i medziľudských vzťahoch a dialógu.

Spoločnosť, ktorá na jednej strane otvára debatu o zmysle života, no na druhej strane upevňuje hodnotový rebríček svetských hodnôt, vytvára podmienky pre antihumanistickú filozofiu. Sekularizmus popiera oprávnenosť náboženského rozmeru a zatláča ho do privátnej sféry. A tak sa dáva do chodu individuálna etika, tak vzniká fenomén dvojitej morálky; sme všetci zmätení, každý si ju vykladá ako sám chce, ako názor. A preto neexistujú princípy. Sme produktom slobodnej totality.

Zasiahnutý pesimizmom, skepticizmom z budúcnosti sveta, sa človek podvolí pocitu únavy zo skutočnosti a upadá do kultúry veľkej prázdnoty. Je to kultúra fragmentov, zmätených pocitov a odcudzenia. A tak dochádza k odľudšteniu. Na scénu nastúpil dnes tzv. predbežný človek. Takto ho zadefinoval André Malraux. Ide o obraz jednotlivca, ktorý je vykorisťovaný vlastným individualizmom, prehnaným uctievaním vlastných záujmov, je posadnutý materializmom, kultúrou hmotných dobier a hedonizmom.

Riešenie?

Ako rehoľníci sme vytvorili projekt spolužitia a dialógu s mladými mužmi, študentmi, ktorí študujú profánne odbory. Sú to matematici, ekonómovia, lekári, pedagógovia a ponúkame im projekt kresťanského života, projekt človeka stvoreného na Boží obraz s tým, že tento obraz študenti prežívajú spolu s nami počas 24 hodín. Sledujú náš život, naše modlitby, spôsob rozhovorov, zapájajú sa plnohodnotne do nášho rehoľného života, do meditácií, do svätých omší a modlitieb, a musíme konštatovať, že duchovné hodnoty a kresťanský spôsob života je pre nich celkom prirodzený, ba povznášajúci. Etické princípy pre nich vôbec nie sú ťažké, môžu porovnávať a hodnotiť pravdivosť kresťanského učenia a nemajú problém s cieľom svojho života, ktorý smeruje k Bohu. Vraciame sa k pravde o našom kresťanskom živote, ktorý kážeme, ktorý je prevedený jednoduchým spôsobom do praxe, aby bol videný, overený, správny, nefalšovaný. Toto mladí uveria a prijímajú. Je to 7ročná skúsenosť, u nás je to tak. Preto si dovoľujem v skromnosti podať aj určité riešenie: Byť s mladými alebo s tými, ktorí sú nám zverení. Mladým pomáhať objavovať zmysel života a bohatstvo autority, byť pre nich zjednocujúcim prvkom a silou, ktorá má silný náboj motivácie. Vo vzťahoch je dôležité udržiavať poriadok a pokoj, vnútornú disciplínu, a vybudovať vzťah, v ktorom centrom života je Boh a nie naše ego.

Čo potrebujeme:

1. Nezľaknúť sa prehlbovať a prežívať svoju vieru, nádej a lásku vo svete, aby sme Boha Ježiša Krista, ktorého sme svedkami, predstavili hodnoverným spôsobom.

2. Vieme, že staré pustovnícke a mníšske hnutia v prvých storočiach Cirkvi dali vo svojom živote na prvé miesto „absolútnosť Boha“. Nezľakli sa prostredia, v ktorom žili, nelamentovali, nebáli sa, nemali strach. Nebáli sa náročnosti ani na seba. Volili spôsob života, ktorý bol presvedčivý a oslovoval okolie, ktoré bolo aspoň tak sekularizované, rozpustilé, amorálne, ako je to dnes.

3. Potreba nadšeného nasledovania a napodobovania Ježiša Krista ako druhej Božskej osoby.

4. Na základe 27ročnej osobnej skúsenosti vo výchove mládeže vidím nutnosť dať zmysel životu, a to náročnou výchovou a rozlišovaním. Ako píše prof. M. Gogacz: „Výchova je neustále vykonávanie činnosti, ktorá spôsobuje premenu klamu na pravdu, zla na dobro, aby sme boli v stálom spojení s pravdou a dobrom, čo nás zdokonaľuje v múdrosti a slobode. Prejavuje sa to aj v pravdivosti vôle, ktorá integruje osobnosť do súladu, vďaka nej je jej konanie obohatené múdrosťou, vernosťou a blahom človeka.“ Čiže táto náboženská výchova, ktorá vyrastá na kresťanských prameňoch, na osobe Ježiša Krista, ktorý sa stal človekom, si vyžaduje vo výchove neustálu trpezlivosť a vykonávanie činností, tak ako to vidíme v liturgii: opakovane. Získať návyk a vzťah človeka s Bohom. A tento návyk je vlastne čnosť.

5. Vrátiť sa k realite. Cirkev a tak isto aj dnešný človek sa musí vrátiť ku krížu, ktorý je tiež realita, vrátiť sa k askéze. Dnes už nemôžeme budovať ochranné valy, nemôžeme vytvárať nejaký „paralelný“ svet. Nemôžeme vytvárať kontrakultúru voči dnešnej kultúre. Dnes je treba učiť sa žiť a svedčiť v tejto kultúre. Našou úlohou je zakoreniť sa v tejto kultúre, zmeniť ju a vytvoriť si v nej vlastný priestor. Nie sa prispôsobiť, ale žiť Krista v priestore kultúry, v ktorej sa nachádzame. Vyžarovať Krista a byť prítomný vo svete. Opravdivo žiť to, čomu som uveril. Na XVI. svetovom dni mládeže v Ríme Sv. otec Ján Pavol II. dal heslo: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23) Sv. otec nás tu vyzýval, aby sme mali odvahu byť solidárni v službe a byť poníženými až na smrť. Taký bol Kristus, ktorý sa vymyká akýmkoľvek schémam a senzáciám. Nemožno ho pochopiť logikou úspechu a moci, ktorá sa používa vo svete ako kritérium hodnotenia plánov a činnosti, ale tam, kde začína láska, začína aj cesta človeka, takže aj jeho formácia, jeho definovanie, jeho Boží obraz.