Pojem lásky v súčasnej psychológii

Autor: Peter Tavel - Číslo: 2008/2 (Lexikon)

Příspěvek přednesený na interdisciplinárním kolokviu k encyklice Deus caritas est, uspořádaném Katedrou křesťanské sociální práce Cyrilometodějské teologické fakulty UP v Olomouci 4. 5. 2006. Nepatrně zkráceno.

Psychologická analýza samotného fenoménu lásky má pomerne krátku históriu. Hrá významnú rolu v hlbinných a dynamických teóriách. Lásku ako jednu zo základných ľudských potrieb postulujú teórie psychosociálneho vývoja. Ústredné postavenie má problém lásky v humanistickej psychológii.

Psychoanalytické chápanie lásky

Psychoanalýza má, tak ako iné smery, problém definovať pojem láska. Spája sa s pojmom Eros, ako personifikovaná sila alebo princíp. S. Freud hovorí o konflikte medzi dvoma základnými pudmi — sebazáchovným pudom Eros a deštruktívnym pudom Thanatos. Cieľom Erosu je spájanie, vytváranie, a tak uchovávanie stále väčších celkov. Cieľom Thanatos je naopak deštrukcia, rušiť súvislosti, a tak veci ničiť.¹ Láskou sa tak nazýva afekt, ktorý je opakom nenávisti, a ako hovorí Ch. Rycroft, je to schopnosť alebo funkcia, ktorá často podľahne inhibícii, perverzii a sublimácii.²

V súčasnej psychoanalýze sa hovorí o dvoch základných teóriách: pudovej a objektovej. Podľa pudovej teórie sa predpokladá, že všetky formy lásky sú nakoniec odvodené od pudu a že ich funkciou je poskytovať pudovú satisfakciu. Podľa objektovej teórie sa predpokladá, že všetky formy lásky sú prejavom potreby vzťahovať sa k iným ľuďom. Zdôrazňuje sa význam najranejšej väzby dieťaťa s matkou a ukazuje, ako osud tohto vzťahu ovplyvňuje osud všetkých ďalších objektných vzťahov.³

Pojem lásky v psychoanalýze sa časom menil. Napr. už u E. Fromma, ktorý bol významným americkým psychológom a sociológom nemeckého pôvodu, žiakom S. Freuda, predstaviteľom neopsychoanalýzy a humanistickej psychológie, vidíme značný posun. E. Fromm hovorí, že každá teória lásky musí začínať teóriou človeka, teóriou ľudskej existencie. Podstatné v ľudskej existencii je to, že sa človek vymanil z pudového prispôsobenia prírode, v ktorej žil, a vďaka rozumu môže nájsť harmóniu. Jedinec si uvedomuje samého seba, svojich blížnych, svoju minulosť a budúcnosť. Najhlbšia potreba človeka je potreba milovať. Vytratí sa tak panický strach človeka pred izoláciou a opustenosťou.⁴ Ďalej hovorí, že zrelá láska je spojenie za podmienky zachovania vlastnej celistvosti a vlastnej individuality. Láska je aktívnou silou v človeku, silou, ktorá preráža bariéry, ktoré delia človeka od ostatných ľudí, a zjednocuje ho s inými. Láska pôsobí, že človek prekoná pocit izolácie a odlúčenosti, ale i napriek tomu môže byť sám sebou a môže si zachovať svoju celistvosť. V láske dochádza k paradoxu — dve bytosti splynú v jedno, a predsa zostávajú dve.⁵ E. Fromm pokračuje, že láska nie je stav, ktorý môže ľahko dosiahnuť každý, bez ohľadu na to, ako je pre lásku zrelý. Všetko úsilie o lásku nutne zlyhá, keď sa človek nepokúsi čo najaktívnejšie rozvinúť celú svoju osobnosť, aby dosiahol tvorivú orientáciu. Nájsť uspokojenie v individuálnej láske je nemožné bez schopnosti milovať svojho blížneho, bez skutočnej pokory, odvahy, viery a disciplíny. V takom kultúrnom prostredí, kde sú tieto schopnosti vzácne, je nutne vzácne aj dosiahnutie schopnosti milovať.⁶ E. Fromm dodáva, že ak sa človek chce naučiť milovať, musí postupovať rovnako, ako keď sa chce vzdelávať v ktoromkoľvek odbore, napríklad v hudbe, maliarstve, medicíne či inžinierstve. Najprv je potrebné zvládnuť teóriu a potom prax. Avšak okrem teoretického a praktického učenia existuje ešte ďalší činiteľ: pre človeka nesmie byť nič dôležitejšie ako umenie milovať. Jeho zvládnutie musí byť pre človeka vecou najzákladnejšej dôležitosti.⁷

Pojem lásky v súčasnej psychológii

V posledných dvoch desaťročiach sa venuje väčšia pozornosť dotazníkovému zisťovaniu foriem či štýlov lásky a využitiu týchto konštruktov k predikcii kvality a trvalosti vzťahu. Najväčšiu pozornosť pravdepodobne vyvolala pojmová konštrukcia, ktorej autorom je sociológ J. A. Lee a ktorá je obdobou starogréckeho rozlišenia štyroch druhov lásky (erós, filia, storgé a agapé). J. A. Lee rozlišuje tri primárne štýly lásky: priateľskú (vzájomné rešpektovanie), vášnivú (vzájomné uspokojovanie) a hravú (nezáväznosť). Trojicu sekundárnych štýlov predstavuje láska obetavá (altruistická), pragmatická (očakávajúca praktické výhody) a obsedantná (privlastňujúca si partnera).⁸ Treba dodať, že empirické štúdium fenoménu lásky pochopiteľne nepostihuje jej duchovný rozmer.

Podľa S. Kratochvíla je láska najčastejšie považovaná za hlboký kladný cit. Rubin ju definuje ako postoj zaujímaný jednou osobou voči druhej osobe, ktorý zahŕňa okrem citu aj sklon myslieť a správať sa. A. H. Maslow, americký humanistický psychológ, rozlišuje lásku B (being) a lásku D (deficiency). Láska B je nesebecký vzťah k druhému, ktorý zahŕňa pripravenosť pomáhať druhému k sebaaktualizácii a radosť z jeho úspechov. V láske D ide predovšetkým o uspokojenie vlastných potrieb. Rôzne štúdie skúmali znaky lásky. Môžeme ich zhrnúť: 1. obdiv ku kvalitám partnera a nevnímanie jeho chýb a nedostatkov, ktoré sa buď ignorujú, alebo sa akceptujú, 2. jednotu prijímania a dávania, 3. túžbu dávať milovanej osobe viac ako iným, 4. vzájomnú emociálnu závislosť a túžbu po duševnej a telesnej dôvernosti, 5. túžbu vytvoriť s milovanou osobou jednotu a celistvosť, 6. znášanlivosť, 7. trpezlivosť, 8. láskavosť, 9. odpúšťanie. Podľa R. P. Libermana a spolupracovníkov, ktorí hľadia na lásku z behaviorálneho hľadiska, sa láska skladá z výmeny príjemných slov a činov, ktorá trvá dlhé obdobie. Láska zahŕňa aj ochotu ku kompromisom pri riešení problémov a tolerantnosť pre slabosti druhého.⁹

Psychológia rozlišuje zamilovanosť a lásku. Zamilovanosť, ktorá je určitou intenzívne prežívanou, ale prechodnou fázou vzťahu, je dobré prežívať, pokiaľ pôsobí. Je zároveň potrebné o nej vedieť, že zákonite pominie. Láska je relatívne trvalý vzťah, ktorý praje druhému dobro, má radosť z jeho spokojnosti a úspechov a zahŕňa v sebe uspokojovanie vlastných potrieb, akceptáciu, bezpečie i pripravenosť uspokojiť potreby druhému — a podľa svojich možností druhému obetavo pomáhať.¹⁰

Pri klasifikácii lásky sa často stretávame s polaritou láska romantická a láska priateľská, pričom láskou romantickou sa rozumie emotívne nabitá láska vášnivá a láskou priateľskou pokojný, dlhotrvajúci vzťah citovej zaangažovanosti a oddanosti. Romantická láska, vášnivá láska, či zamilovanosť je vzrušený emočný stav so zmesou citov, ku ktorým sa počíta nežnosť a sexualita, nadšenie a bolesť, altruizmus a žiarlivosť. Je to stav silnej túžby po spojení s druhým. Ak je vzájomná, je spojená s naplnením, až extázou. Neopätovaná je spojená s prázdnotou, úzkosťou a beznádejou. Radosť a utrpenie, rozkoš a bolesť sa v nej často striedajú a miešajú. Sklon k ilúziám, s tendenciou k idealizácii partnera, je tiež jedným z dôležitých aspektov. Významnú rolu tu hrá fantázia. Rozvíja sa závislosť od milovanej osoby a úzkosť pri jej neprítomnosti. Aj keď je v romantickej láske veľa obetavosti, je v nej tiež veľa požadovania, očakávania prejavov a dôkazov lásky od partnera, a túžba po stálom stupňovaní intenzity emočných zážitkov, ktorá však v skutočnosti — väčšinou pri spoločnom manželskom spolužití — začne nutne klesať. Priateľská láska je emócia s nižším nábojom, a preto môže byť aj trvalejšia. Je to priateľský vzťah a oddanosť. V protiklade s dramatickou a vášnivou láskou romantickou by sme ju mohli označiť ako pokojná láska. Obsahuje vzájomnú dôveru, oddanosť a porozumenie, prináša pocit bezpečia. Je v nej vzájomné dopĺňanie s rešpektovaním odlišností. V angličtine sa pre ňu výstižne používa slovo caring. Tento pojem zahŕňa záujem, starostlivosť, angažovanosť (ako protiklad ľahostajnosti), zdieľanie, pripravenosť pomôcť, trvalý pocit, ktorý môžeme najlepšie vyjadriť vetou „mne na tebe záleží“.¹¹

R. Sternberg predložil triangulárnu teóriu lásky, podľa ktorej sú súčasťou lásky tri zložky: dôvernosť, vášeň a oddanosť. Dôvernosť (blízkosť, intimita) zahŕňa pocity vzájomného úzkeho spojenia s partnerom. Obsahuje vzájomné porozumenie a zdieľanie, poctivé odkrývanie vlastných pocitov s výmenou dôverných informácií, vzájomné poskytovanie si emočnej podpory, snahu všestranne pomáhať druhému i očakávanie pomoci od neho, oceňovanie významu partnera vo vlastnom živote. Vášeň zahŕňa pudy, ktoré vyvolávajú zamilovanosť a telesnú príťažlivosť. Vedie k sexuálnemu uspokojovaniu. Prináša veľa intenzívnych emócií, zvlášť kladných, ale i záporných (úzkosť, žiarlivosť), často s významnou fyziologickou aktiváciou (búšenie srdca) a so silnou motiváciou k dotykom a k telesnému zblíženiu. Oddanosť (rozhodnutie, záväzok, angažovanosť) je z hľadiska krátkodobej zameranosti rozhodnutím milovať partnera. V dlhodobej perspektíve je odhodlaním udržať lásku a zostať partnerovi oddaným, angažovať sa vo vzťahu k nemu.¹²

Fenoménom rodičovskej lásky sa psychológia zaoberá od 40. rokov nášho storočia. Rodičovská láska spočíva v trvalom osobnom citovom vzťahu medzi dieťaťom a rodičom a jej nedostatok je spojený s negatívnymi dôsledkami na rozvoj dieťaťa, lebo rodičovská láska významne spoluvytvára vývoj dieťaťa. Nie je rozdiel medzi láskou materskou a otcovskou. Rodičovskou láskou sa zaoberajú, okrem iných psychológov, napríklad R. Spitz, M. Ainsworthová, Z. Matějček, J. Langmeier a J. Bowlby.¹³

Výhrady voči psychologickému chápaniu lásky

Samotní psychológovia si uvedomujú nedostatočnosť svojho prístupu k pojmu láska. Napríklad J. Růžička upozorňuje na nebezpečenstvo, že láska sa musí brániť psychoterapii, ktorá ju často a trestuhodne vydáva psychologizmu, ktorý premieňa lásku na pudy, inštinkty, vzorce správania či funkcie biosociálnych systémov. Existuje hranica medzi žiadostivosťou, teda psychologickými potrebami, a láskou. Láska, na rozdiel od potrieb, si je svojím najvlastnejším zmyslom, zatiaľ čo potreby možno redukovať na ďalšie, napríklad biologické „podstaty“.¹⁴

Pre úplnosť je ešte potrebné spomenúť pojem altruizmus, ktorý je blízky pojmu láska. Altruizmus, nezištná pomoc človeka človeku, patrí medzi prosociálne správania. Má za cieľ pomôcť druhému, je zameraný na prospech iného človeka. Sú to aktivity ako láskavosť a drobná služba, ktoré „nič nestoja“, až po nasadenie vlastného života. Nezištná, obetavá pomoc človeka človeku je témou, ktorá sa vyskytuje v celých dejinách ľudskej kultúry. Dôvod je v tom, že je rýdzo špecifickým prejavom človeka, lebo snáď iba ľudská bytosť je schopná vedomého altruizmu. Altruistické správanie sa kvalitatívne líši od ostatného prosociálneho správania, motivovaného napríklad normami osvojenými výchovou. Zásadný rozdiel je v tom, že nie je spojené s nejakým „preto, že...“, ani „preto, aby...“, ale je to konanie z vnútorného princípu a v tomto zmysle spadá pod Kantov kategorický imperatív.¹⁵

Duchovný rozmer lásky u V. E. Frankla

Ťažisko chápania lásky V. E. Frankla je vo filozofickom a duchovnom rozmere. V. E. Frankl hovorí, že láska je najhodnotnejším ľudským zážitkom — výnimočné je existenciálne prežívanie vo dvojici, vo vnútornom spoločenstve ja a ty¹⁶. Láska môže byť vzťahom medzi vzájomne si oddanými milencami, môže to byť blízkosť medzi starými priateľmi, ktorá trvá roky, môže to byť láska, ktorú cítia rodičia k svojim deťom, alebo zduchovnená láska človeka, ktorý sa oddáva službe druhým. Ľudskú lásku môžeme chápať aj ako starostlivý postoj, napríklad ako oddanosť odbornej práci v službe spoločnosti. Jedine láskou si dokážeme v plnosti uvedomiť vnútorné ja druhého človeka. Láska, v ktorej človek prežíva druhého človeka v celej jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti, je teda cestou a poľom, kde možno realizovať zážitkové hodnoty.¹⁷ V. E. Frankl definuje lásku takto: „V láske je vnímaný milovaný človek v svojej podstate ako bytosť, ktorá je svojou existenciou neopakovateľne tu a svojím spôsobom existencie jedinečne práve taká, ako je; je vnímaná ako ty a je takáto prijímaná od iného ja.“¹⁸ Pre toho, kto miluje, je milovaná osoba, bez toho, aby pre to niečo urobila, nenahraditeľná a nezastupiteľná. Láska nie je niečo, čo si človek môže zaslúžiť, ale milosť.¹⁹ V. E. Frankl ďalej hovorí, že láska je kúzlo, ktoré otvára milujúcemu svet v jeho hodnotovej plnosti. Milujúci vo svojej zameranosti na ty zakúša vnútorné obohatenie, ktoré vychádza za toto ty, celý vesmír sa pre neho stáva hodnotovo širším a hlbším. Láska nerobí človeka slepým, ale naopak.²⁰ Láska mimoriadne zvyšuje vnímavosť voči plnosti hodnôt — akoby sa milujúcemu náhle otvorili brány k celému vesmíru hodnôt.²¹ Okrem toho, že je láska milosťou a kúzlom, skrze lásku nadobúda svoju existenciu dieťa, v ktorom vstupuje do života nová osoba, sama vo svojej existencii plná tajomstiev jedinečnosti a neopakovateľnosti.²²

V. E. Frankl uprostred ťažkej situácie v koncentračnom tábore premýšľa o vzťahu k svojej žene a hovorí, že si po prvýkrát v živote uvedomuje pravdu, ktorú vyslovilo už toľko mysliteľov, „že láska je to posledné a najvyššie, k čomu sa človek môže vzopnúť“,²³ a hovorí, že už chápe zmysel toho posledného a najkrajnejšieho, čo môže vypovedať ľudské myslenie, poézia a viera: „vykúpenie láskou v láske“.²⁴ Píše, že pochopil, že človek, aj keď mu na tomto svete nezostáva už vôbec nič, môže byť blažený (aj keď iba na okamih), ak je vo svojom najhlbšom vnútri oddaný obrazu milovaného človeka. Hovorí, že v hraničnej situácii, keď sa už človek nemôže realizovať vlastným pričinením, v ktorej jeho jediný výkon spočíva v naozajstnom utrpení, má človek schopnosť sám seba naplniť milujúcim pohľadom, kontempláciou duchovného obrazu milovaného človeka, ktorý v sebe nosí. Hovorí, že pochopil význam toho, čo sa hovorí, že anjeli sú blažení v nekonečnom láskyplnom hľadení na nekonečne slávnu Krásu.²⁵

V. E. Frankl hovorí, že sa v koncentračnom tábore naučil, že „láska sa zďaleka neviaže iba s telesnou existenciou človeka. V najväčšej hĺbke v láske ide o duchovnú bytosť milovaného človeka.“²⁶ Takže to, či je milovaná osoba práve prítomná, či telesne existuje a či ešte žije, nepotrebuje človek v tej chvíli vedieť. Láske, láskyplnému spomínaniu, láskyplnému pohľadu na duchovnú podobu to vôbec nemôže škodiť. Frankl hovorí, že keby bol v tábore vedel, že jeho žena zomrela, asi by ho toto poznanie vôbec nerozrušilo a on by sa s rovnakou oddanosťou oddával láskyplnej kontemplácii svojej milovanej a duchovný rozhovor s ňou by bol býval rovnako intenzívny a naplňujúci. V tej chvíli pochopil, čo znamená pravda: „Prilož ma k svojmu srdcu ako pečať, lebo silnejšia ako smrť je láska.“²⁷

V. E. Frankl, podobne ako P. Tillich,²⁸ hovorí, že láska pomáha v nachádzaní zmyslu. Franklovi pomohla k prežitiu krutých podmienok koncentračného tábora a pri hľadaní zmyslu jeho života spomienka na manželku.²⁹ Píše: „Začínaš hovoriť s milovanou bytosťou, cítiš jej prítomnosť, cítiš: Ona je tu“ a uprostred šedivosti bolestného života, v stálej blízkosti smrti a v boji o zmysel utrpenia „cítiš, ako tvoj duch preniká celým týmto bezútešným a nezmyselným svetom von a tebe na posledné otázky o poslednom zmysle odniekiaľ jasá víťazné Áno!“³⁰

Je veľa ponímaní lásky. V. E. Frankl upozorňuje, že láska nespočíva v tom, keď jedinec iba pudovo vzplanie k niekomu, kto sa dá nahradiť iným, ktorý má podobné vlastnosti. Láska nie je to, keď niekto miluje filmovú hviezdu na základe príjemného hlasu alebo pekného vzhľadu. Možno tu hovoriť o zamilovanosti. Láska začína tam, kde nejde len o vlastnosti, ale kde ide o ich nositeľa, kde ide o osobu samu, o jedinečného človeka, ku ktorému sa dá v láske priblížiť a s ktorým sa dá stretnúť. Láska nie je prenosná. Milovanú osobu sa nedá nahradiť inou, ktorá má jej vlastnosti. V láske nie je osoba anonymná.³¹ Milovať niekoho znamená oslovovať ho ty. Milovať znamená druhého nielen pochopiť, ale ho aj prijať. Milovať znamená nevidieť len to, čím skutočne druhý je, ale aj to, čím by byť mohol, ako povedal F. M. Dostojevskij: „Milovať znamená vidieť druhého človeka takého, akým sa mal stať podľa zámerov Božích.“ Skutočná láska nezaslepuje. Zaslepuje iba zamilovanosť. Láska dovoľuje vidieť reálne, jasnozrivo, predvídavo a vidieť možnosť ešte neuskutočnenú, možnosť, ktorá sa uskutočňuje.³²

V. E. Frankl ďalej hovorí, že láska potrebuje pudovosť, lebo pudovosť je prostriedkom jej vyjadrenia. Ľudský pohlavný život je vtedy ľudským, keď je niečo viac ako iba pohlavným, keď obsahuje lásku. Ponímanie pohlavného života v manželstve iba ako prostriedku rozmnožovania znehodnocuje manželstvo. Pudovosť potrebuje lásku pre svoj správny vývoj. Láska je pre pudovosť podmienkou a predpokladom správnej orientácie. Schopnosť milovať dáva procesu pudového dozrievania smer a podriaďuje ho milovanej osobe. Dozrievanie pudového života spočíva v postupnom integrovaní pudovosti, v ktorom osoba postupne zjednocuje a začleňuje pudovosť. Ide o proces personifikácie.

Dva momenty môžu narušiť tento proces: strata odvahy a sklamanie. Stratiť odvahu znamená, že si človek nedokáže predstaviť budovanie šťastného milostného vzťahu, a sklamanie znamená, že človek bol už raz odmietnutý a teraz jeho vývoj stagnuje. Takíto ľudia žijú potom z opojenia pudového zážitku, iba z pudového uspokojenia. Nepotláčajú sa pudy, ale láska. Dochádza k prekompenzovaniu a namiesto kvality nastupuje kvantita, namiesto vytúženého pocitu láskyplného šťastia musí postačiť iba pudové uspokojenie. Čím menej človek verí v to, že dosiahne naplnenie svojej túžby po láske, tým viac sa mu zdá, že je postavený pred nutnosť iba pudového uspokojenia.³³ Pudovosťou, sexuálnym omámením môže človek kompenzovať nielen sklamanie v láske, ale aj existenciálne sklamanie, stroskotanie ľudskej vôle ku zmyslu. Čím viac zostáva požiadavka zmyslu života nenaplnená, tým viac sa prostriedkom zážitku stáva pudové uspokojenie, dokonca sa stáva zážitkom samým, prostriedok sa mení na účel. Vôľa ku slasti sa dostáva k slovu až vtedy, keď človek cíti nedostatok v oblasti vôle ku zmyslu, keď sa človek stáva podriadený princípu slasti v psychoanalytickom zmysle.³⁴

V. E. Frankl dodáva, že v láske je človek výhradne a jedinečne nastavený na duchovnú osobu druhého. Ak človek navždy stratí druhého, ktorého miloval, nemožno ho nahradiť dvojníkom, iným, ktorý sa mu psychofyzicky podobá. Láska sa totiž nedá na neho preniesť, nemožná je dokonca ani takáto predstava. Zastupiteľnosť v láske je snáď ešte možná v zamilovanosti. Milujúci svoju lásku nezakladá na vlastnostiach druhého, na jeho tej alebo onej zvláštnosti, ale na jedinečnosti bytia druhého, ktorá je nezastupiteľná.³⁵

Literatura: BLECHA, I. a kol. Filosofický slovník. 1. vyd. Olomouc: FIN, 1995. 479 s. ISBN 80-7182-014-8. — BUBER, M. Já a Ty. 1. vyd. Přel. J. Navrátil. Olomouc: Votobia, 1996. Přel. z: Ich und Du. 120 s. ISBN 80-7198-042-1. — BUBER, M. Problém člověka. 1. vyd. Přel. M. Skovajsa. Praha: Kalich, 1997. 159 s. Přel. z: Das Problem des Menschen. ISBN 80-7017-109-X. — FRANKL, V. E. Ärztliche Seelsorge. Grundlagen der Logotherapie und Existenzanalyse. Ungekürz. Aus. Wien: Fischer Taschenbuch Verlag GmbH, 1985. 268 s. 1480-ISBN-3-596-42157-8. (Čes. vyd.: Lékařská péče o duši. Základy logoterapie a existenciálni analýzy. Přel. V. Jochman. [2. vyd.] Brno: Cesta, 1994. 237 s. ISBN 80-85319-39-X.) — FRANKL, V. E. Der Mensch vor der Frage nach dem Sinn. Eine Auswahl aus dem Gesamtwerk. München Zürich: R. Piper & Co. Verlag, 1979. 311 s. ISBN 3-492-02492-0. — FRANKL, V. E. Psychotherapie für den Laien. Rundfunkvorträge über Seelenheilkunde. 2. Aufl. Freiburg im Breisgau: Herder, 1971. 185 s. Herderbücherei. Bd. 387. (Čes. vyd.: Psychoterapie pro laiky. Přel. V. Smékal. Brno: Cesta, 1998. 158 s. ISBN 80-85319-80-2.) — FRANKL, V. E. ...trotzdem Ja zum Leben sagen. Ein Psychologe erlebt das Konzentrationslager. München: Deutscher Taschenbuch Verlag GmbH & Co. KG, 1982. 197 s. Bd. 10023. ISBN 3-466-10019-4. (Čes. vyd.: A přesto říci životu ano. Psycholog prožívá koncentrační tábor. Přel. J. Hermach. Kostelní Vydří: Karmelitánske nakladatelství, 1996. 127 s. ISBN 80-7192-095-9.) — FREUD, S. Sebrané spisy Sigmunda Freuda. Spisy z pozůstalosti 1892—1938. Sedmnácta kniha. 1. vyd. Přel. M. Kopal. Praha: Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, 1996. 155 s. Přel. z: Schriften aus dem Nachlass (G. W. B. 17). ISBN 80-901601-7-4. — FROMM, E. Umění milovat. Přel. J. Vinař. Praha: Nakladatelství Josefa Šimona, 1996. Ed. Český klub. 125 s. Přel z.: The Art of Loving. ISBN 80-85637-26-X. — JANÁT, B. Viktor Emil Frankl a příběh XX. století. Zamyšlení nad knihou V. E. Frankla „Člověk hledá smysl. Úvod do logoterapie“. Československá psychologie, 1995, roč. 39, č. 3, s. 259—264. — KRATOCHVÍL, S. Manželská terapie. 3. roz. vyd. Praha: Portál, 2000. 264 s. ISBN 80-7178-332-3. — PATOČKA, J. Přirozený svět jako filosofický problém. Praha: Československý spisovatel, 1992. 251 s. ISBN 80-202-0365-6. — POSPÍŠIL, J. Principy rodiny a jejich historické kořeny. In Paidagogos — internetový časopis pre pedagogiku a s ňou súvisiace vedy. [online] 2000, I.,1 , [akt. 2000-11-15], [cit. 2004-12-07]. Dostupné na www: www.paidagogos.net — RYCROFT, CH. Kritický slovník psychoanalýzy. Přel. P. Votýpková. 1. vyd. Edice Psychoterapie sv. 5. Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 1993. 156 s. Přel z: A Critical Dictionary of Psychoanalysis. ISBN 80-901601-1-5. — SRNEC, J. 68. Klinicko-psychologický den na téma „Fenomén lásky“. Československá psychologie, 1993, roč. 37, č. 3, s. 250—254. — TILLICH, P. Poznanie prostredníctvom lásky. Křesťanská revue, 1998, roč. 65, č. 4, s. 86—88. — VYMĚTAL, J. Úvod do psychoterapie. 1. vyd. Praha: Psychoanalytické nakladatelství J. Kocourek, 1992. 170 s. Ed. Psychoterapie. Sv. 1. ISBN 80-85495-33-3.