Nepokojný a znepokojujúci Berďajev

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2008/2 (Osobnosti)

Encyklika Jána Pavla II. Fides et ratio veľkolepým spôsobom odporúča využívať pri teologickej reflexii filozofiu, ktorá by lepšie pomohla priblížiť sa k Zjaveniu. Prečo však čítať Nikolaja Berďajeva? Bol to pôvodne ortodoxný, neskôr liberálne orientovaný mysliteľ. V súčasnosti existuje dostatok literatúry v slovenskom i českom jazyku,¹ aby si človek mohol utvoriť obraz o tomto nepokojnom a znepokojujúcom mysliteľovi, ktorý istý čas po svojom vyhnaní z Ruska pôsobil aj v Prahe. Ak má poslúžiť pre teológiu, rozhodne to nebudú jeho problematické názory na Boha, zlo a eschatológiu.² To, čo u neho zaujme, je, že to bol človek, ktorý premýšľal o epoche, v ktorej žil. My sa zameriame len na fragmenty jeho myslenia, ktoré sú stále aktuálne.

Znamenia čias

Jedna zo skutočností, ktorá zarazí súčasníka pri lektúre Berďajeva, je to, ako dokázal tento rebel ruského myslenia presne opísať vývoj európskej kultúry. Berďajev sa viackrát priznal, že má apokalyptické sklony. Bol mimoriadne senzitívny na kultúrne otrasy a dokázal vystihnúť zmeny, rozsypanie starých a zrod nových paradigiem. S obdivuhodnou presnosťou vystihol niektoré zmeny a symptómy, ktoré mali nasledovať. Medzi nimi možno spomenúť: predpoveď príchodu revolúcie v Rusku a nástup komunizmu; predpoveď o páde eurocentrizmu a stret rozličných kultúr na pôde starého kontinentu;³ diagnóza ničivého vplyvu pokroku na človeka, ktorý nemá čas. „Moc techniky má (...) veľmi ťažké dôsledky pre človeka, ktorý na ne nie je dostatočné prispôsobený. Dochádza k strašnému urýchleniu času, k rýchlosti, ktorú človek nemôže dohnať (...) Od človeka sa vyžaduje neuveriteľná aktivita, z ktorej sa nemôže spamätať. Ale práve tieto chvíle robia človeka pasívnym (...) Aktivita ľudského ducha ochromuje.”⁴ Tí, ktorí prežili systém komunizmu a dnes sú uprostred rozvoja divokého kapitalizmu, vedia oceniť význam a trefnosť jeho slov. Kapitalizmom bola odstránená nesloboda, ale človek sa nestal slobodnejším ani hlbším. Nemá duchovne bohatší život. Naháňa sa za zdrojmi zisku a technika mu v tom výdatne pomáha. Dá sa povedať, že z istého pohľadu zostal jeho život plošnejší ako v predchádzajúcom období. „Nemám čas” sa stalo symptomatickou frázou dávajúcou za pravdu Berďajevovej predtuche. Pomerne presne sa vyslovil aj o interiorite. Nová doba podľa neho zintenzívni strach, pokles radosti, des z prázdnoty, z nebytia a odcudzenie.⁵

Tieto pozoruhodné intuície vyslovil v roku 1911, dávno pred Heideggerovým Sein und Zeit a nástupom existencialistov. Najrozličnejšie formy zábavy, nárast absurdného v kinematografii, ktorými sa súčasník snaží zaľudniť neradostné existenciálne vákuum, sú najlepším potvrdením Berďajevovej diagnózy súčasného ducha. Veľmi aktuálny je tiež jeho postreh ohľadom psychológie, ktorá akoby v súčasnosti nadobudla charakter sekularizovanej spirituality, či dokonca mystiky. Mystika podľa Berďajeva nie je psychizmus. Nemožno ju nadobudnúť prostredníctvom vedy, pretože duch je daný bezprostrednou neracionálnou skúsenosťou. Racionálnou skúsenosťou sa podľa neho zaoberá psychológia. Berďajev robí prísnu dištinkciu medzi svetom ducha a psyché pod vplyvom šírenia teozofie a okultizmu v jeho dobe, kde sa tieto ľudské dimenzie zamieňali.⁶ V tomto je ruský mysliteľ aktuálny zvlášť v našich časoch, keď alternatívne religiozity, ako New Age, túto zámenu robia vedome alebo nevedecky.

Mať takúto priezračnú intuíciu je možné, len keď človek žije a má záujem o svoju dobu. Berďajevov personalizmus je v tomto smere príkladom angažovania sa a žitia „in“.

Primát slobody

Berďajev sám seba definoval ako personalistu a existencionálneho filozofa. Svoj personalizmus buduje na vzťahu k Bohu; keďže človek je obraz Boží, môže sa realizovať len vo vzťahoch, teda v otvorenosti pre Boha, ľudí a svet. Egocentrizmus, ktorým sa človek uzatvára sám do seba, pokladá Berďajev za prvotný hriech, ktorý narušil vzťah „ja a iný”, teda základnú koreláciu dôležitú pre osobný rozvoj. Takýto monolitický egoizmus vedie k rozkladu osobnosti.⁷ Berďajev nebol len teoretickým personalistom. Tento voľnomyšlienkár sa dokázal priateliť napr. s Maritainom a oceniť jeho šarm osobnosti, a to i napriek tomu, že neotomizmus mu bol úplne cudzím spôsobom myslenia o svete.⁸

Boh podľa Berďajeva nie je bytie.⁹ Pre neho je Boh predovšetkým sloboda. Ak sa personalizmus zakladá na vzťahoch, potom Berďajevovský existencionalizmus stojí na slobode: primát slobody nad bytím.¹⁰ Pripomína to Sartrovský existencionalizmus, s tým rozdielom, že Berďajev kladie slobodu do centra božieho života, a nie ako Sartrovskú ateistickú výzvu: buď Boh, alebo ľudská sloboda. Problém slobody, ktorá je podľa neho dušou kresťanskej filozofie,¹¹ ostal po celý život v centre jeho myslenia. Otázkou slobody sa zaoberal v diele Filozofia slobody (1911), kde načrtol svoje vízie; neskôr ich rozvinul predovšetkým v diele O otroctve a slobode človeka (1939). Berďajevov záujem o slobodu vyplynul určite aj z jeho slobodomyseľnej povahy. Bola tu opäť pozoruhodná intuícia, ktorá už počula ďaleký, ale stále rýchlejšie sa približujúci spev Internacionály, oznamujúci nástup červeného totalitarizmu.

Na prvý pohľad sa zdá, že Berďajevova filozofia slobody je široká step, po ktorej sa možno preháňať podľa impulzov autonómneho svedomia. Tak aspoň pôsobí nedogmatické voľnomyšlienkárstvo nášho mysliteľa. Je to však len prvé vzdialené zdanie. Kto sa priblíži k tomuto mysliteľovi, zistí, že jeho chápanie slobody nie je bez nejakých záväzkov. Rast v slobode vedie k premene od rôznych okolností a zákonitostí podmieneného subjektu k osobnosti, ktorá sa kryštalizuje v postupnom oslobodzovaní a nezávislosti od prírody, spoločnosti a štátu.¹² Prejavom slobody je láska a dôraz na vlastné svedomie. Slobodný človek je ten, ktorý dáva, pomáha, oslobodzuje a miluje.¹³ Sloboda sa u Berďajeva nestráca v svojvoľnosti či bezduchej spontánnosti. Ona stojí ako výzva pred Kristom: prijať Ho, alebo nie. V tomto smere Berďajev citlivo vnímal filozofických prorokov svojej doby, ktorých mučila ľudská sloboda. Rozlíšil dve paradigmy s ohľadom na voľbu výzvy pred Kristom. Podľa neho to boli Dostojevskij a Nietzsche, ktorí spoznali, že človek je strašne slobodný a táto sloboda je tragická, lebo kladie na človeka bremeno, ktoré pôsobí utrpenie. Po Dostojevskom a Nietzschem je racionálny humanizmus prekonaný. Ďalej vedie cesta len k Bohočloveku, alebo k nadčlovekovi, človekobohovi. Medzi oboma je obrovský rozdiel. Ruský velikán Dostojevskij preskúmal človekoboha (Kirillov v Besoch) a poznal jeho pokušenie do hĺbky. Človekoboh je svojvôľa, ktorá vedie k zničeniu človeka. V Bohočloveku však zostáva človek zachovaný. Ak sa človekoboh pokúša na nietzscheovský spôsob zabiť Boha, zabíja sám seba.¹⁴ Otázka slobody je podľa Berďajeva christologická, teda otázkou vzťahu ku Kristovi.

Politika a sacrum

Berďajev sa venoval aj politickej filozofii. Určite zostane prorokom s ohľadom na opis podstaty komunizmu, ktorý mu vyrástol pred očami. K tejto téme sa niekoľkokrát vrátil. V diele Pramene a zmysel ruského komunizmu popísal ruskú dušu, urobiac akúsi hlbinnú sondáž, a potom zanalyzoval cestu, ako sa komunizmus dostal k moci. Je pozoruhodné, že komunizmus vo všetkých svojich ázijských a latinsko-amerických aberáciách nebol doteraz postavený mimo zákon ako nebezpečná, nehumánna ideológia, ktorá ohrozuje ľudský druh ako taký. V tomto smere sú Berďajevove štúdie stále aktuálne.

O komunistickej ideológii píše aj v Ruskej idei,¹⁵ ktorá je však inšpiratívna ešte z iného pohľadu. Heslovite predstavil podstatu intuitívnej tvorivosti ruských mysliteľov. Idea je zvlášť po vzniku samostatného Slovenska naliehavou výzvou pre spracovanie podobného diela o slovenskom myslení. Podobná publikácia by bola výbornou rukoväťou pre sebauvedomenie a národno-kultúrnu identitu. V tomto smere Slováci stále tápajú a pohybujú sa v akomsi mrákotnom nacionalizme, kde sa donekonečna vracajú k horkým spomienkam z minulosti. U mladých ľudí zasa možno badať určitú apatiu voči dedičstvu otcov a stále väčšie pokušenie odísť za „väčším krajcom chleba“ do zahraničia.

Jedným z originálnych odkazov politickej filozofie N. Berďajeva je, že ju vybudoval na nábožensko-ontologických základoch. Svoje idey vyjadril v diele Filozofia nerovnosti,¹⁶ od ktorého sa neskôr dištancoval¹⁷ azda kvôli niektorým radikálnym tézam o vojne, aristokracii ap.

Revolúciu Berďajev chápe ako trest za hriechy minulosti.¹⁸ Nehodnotí ju však pozitívne, lebo revolúcia nevytvorila nový typ ľudí, ale dala priestor starému Adamovi.¹⁹ Idea o hriechoch ako dôsledku revolúcie je výzvou stále pretrvávajúcou. Dodnes nebola oficiálne urobená autokritika Cirkvi o jej podiele na preniknutí komunizmu v 50. rokoch do tradičných katolíckych krajín (Poľsko, Maďarsko, Česko-Slovensko, Chorvátsko, Slovinsko atď.). Je zaujímavé, že všeobecná cirkev po páde Berlínskeho múru nezareagovala na fakt komunizmu, ktorý ovládal pätinu zeme. Nebolo urobené ani jedno auto-kritické prehlásenie, ktoré by sa pýtalo, čo chcel Boh povedať Cirkvi vyše polstoročnou nadvládou komunizmu. Stačí len kritika totality, ktorá sa objavila v oficiálnych dokumentoch? Silne o tom pochybujem.

Berďajev uvažuje v spomínanom diele o politickom fenoméne takmer mysticky. Spoločnosť je podľa neho spojená s kozmom. Podobne ako v kozme existujú zákony, ktoré ho udržujú, riadia, sú takéto ontologické zákony aj v spoločnosti. Spoločnosť sa nedá vysvetliť len sociologickými hypotézami. Spoločnosť sa vynára z chaosu rovnosti. Rovnosť je podľa nášho autora možná len v nebytí a znamená chaos. Pokus o rovnosť je návratom do chaosu a temného stavu. Rovnosť nepozná prinášanie obety, znášanie utrpenia.²⁰ Berďajev týmito ideami silne vystúpil proti egalitè Francúzskej revolúcie, ktorá sa stala programovou pre ostatné revolúcie. Berďajev zastáva aristokraciu ducha, ktorú možno teologicky zdôvodniť na základe Ježišovho podobenstva o talentoch (Mt 25,14-30), teda rozličnosti darov, ktoré človek dostáva. Nerovnosť, aristokratickosť ducha vo vízii Berďajeva nevedie k nadvláde, manipulácii, zotročeniu druhého, teda ku konaniu, ktorému sa filozof celý život bránil, ale k väčšej službe.

Berďajev neodmieta štát a aj jeho pôvod vidí v ontologickej rovine. Štát zjednocuje, usporadúva a organizuje ontologickú moc, ktorá pretína podľa jeho slov temnotu a hriech.²¹ Ontologická moc vychádza od Boha. Autor argumentuje Kristovým: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je božie.“ Kristus tým uznal dimenziu cisárskej moci. Zničenie štátu by bol návrat do zvieracej ríše.²² V štáte je prítomná asketická idea zdržanlivosti a sebaobmedzenia, aby človek nestratil kontrolu zvlášť nad biologickými a pudovými silami. Štátna moc má však svoje obmedzenie, nemá absolútnu moc nad človekom,²³ lebo Kristus nepovedal, aby sa božie dalo cisárovi. Tu sa ukazuje Berďajev inšpiratívny pre politickú teológiu. Na jednej strane chráni štát pred prehnanou kritikou a anarchizmom, na druhej strane musí dnes teológia reagovať na prílišnú benevolenciu štátu — vyvolanú pravdepodobne pod vplyvom niektorých štrukturalistov —, že sa v štátoch EU dnes viac dbá na práva menšín ako na práva väčšiny. Tzv. menšiny sú dnes tak preferované, že sa občas zdá, že väčšina zostala diskriminovaná. Berďajev je v tomto smere herold hlásajúci bdelosť pred divinizačným a totalizačným pokušením štátu.

Pokiaľ ide o otázku národa, vidí v ňom Berďajev duchovnú podstatu, ktorá vyviera z hĺbok bytia.²⁴ Národná pestrosť patrí k ontologickému usporiadaniu ľudstva. Dnes sú jeho myšlienky aktuálne aj vzhľadom na EU, kde sa nevie, ktorým smerom sa bude vyvíjať. Či tu nevznikne nejaký nový typ kapitalistického internacionalizmu, ignorujúceho pod vplyvom diktátu demokracie národné, náboženské a legislatívne tradície, vytvoriac umelý superštát.

Berďajev nezastáva žiadne zriadenie, kritizuje všetky spoločenské zriadenia. Menovite demytologizuje demokraciu; je to demytologizácia, ktorá je tak akútne potrebná. Vojna v Iraku 2003 ukázala, že demokracia nadobúda „plazivou” formou agresívny ideologický charakter, ktorý nepripúšťa iný spoločenský systém riadenia. Azda prvýkrát v dejinách bola násilne vyvezená demokracia do krajiny, ktorá svojou mentalitou, kultúrou a náboženstvom o ňu nestála (a, podľa stále sa zvyšujúceho počtu mŕtvych vojakov spojeneckých armád v tejto krajine, ani nestojí).

Berďajev upozorňuje, že v tomto, podľa Platóna najhoršom, spoločenskom systéme sa vôľa ľudu zbožšťuje.²⁵ Demokracia nevytvára podľa neho nové hodnoty, ale je arénou, kde prebieha boj o moc a vlastné záujmy. Zbožňuje rovnosť. Nie je v nej priestor pre svätcov a géniov. Človek sa stáva otrokom spoločenského prospechu a podriaďuje sa okoliu. Demokratický systém podporuje hriech. Neexistuje v ňom záujem o nadpozemský cieľ, iba o konzum.²⁶ Demokracia si vytvára vlastné princípy — lebo nemá žiadny obsah, ten sa určuje hlasovaním. Nechce poznať, v mene čoho sa prejavuje vôľa ľudu. Nemá kritériá pravdivosti, všetko určuje väčšina. Je ľahostajná k dobru a zlu. Predstavuje krajný relativizmus. Popiera všetko absolútne a svojím sekularizmom je v rozpore s každou sakrálnou spoločnosťou.²⁷ Je isté, že pokiaľ bude demokracia európskeho typu pokračovať v smere liberalizmu a nestanoví si nejaký stabilný depozit princípov, hrozí jej kolaps, alebo povedie opäť k totalite, ako to bolo v minulosti. Je to históriou osvedčená pravda, ktorú poznali už demokratické Athény, kde sa pravidelne striedala s vládou tyranov. História 20. storočia zasa ukazuje, ako sa komunizmus a fašizmus dostali k moci: vďaka systému demokratických volieb.

Jeho politické úvahy majú jeden, v stredoveku samozrejmý, dnes nečakaný, leitmotív: ukazujú na prítomnosť sacrum v politickej sfére. V súčasnosti vedomie sacrum v občiansko-politickej sfére úplne chýba. Iste, sacrum v tejto sfére má trochu iný odtieň ako v oblasti náboženstva. Obnovené vedomie sacrum by viedlo politikov, ktorým už často neide o nič iné ako o moc, k väčšej zodpovednosti, ako s ňou narábať, a tiež k vedomiu relatívnosti ich postavenia a rovnako aj politických štruktúr. Ak bola odmietnutá v Európskej ústave zmienka o Bohu, súčasný Európan to už absolútne nevníma ako blasfémiu, ktorá skončí celkom jasným scenárom opísaným v Biblii, teda pádom tejto novodobej babylonskej veže (alebo, ak chcete, kapitalistického RVHP).

Berďajev nie je anarchista. Neskôr preorientoval svoje politické reflexie na Božie kráľovstvo. Tým anticipoval to, čo sa vo fundamentálnej teológii stále viac presadzuje: pozornosť ohľadom Božieho kráľovstva. Ak je realita Božieho kráľovstva dnes znovuobjavovanou Kristovou kerygmou kresťanstva, v časoch Berďajeva to bol revolučný počin. Téma Božieho kráľovstva sa ešte nestala samozrejmosťou v bežnej farskej kerygme, neustále tu prevláda nevedomosť zo strany pastoračných kňazov. Berďajevove texty sú síce potiahnuté patinou času, stále sa v nich však nájde nejaká inšpiratívna a ilustrujúca myšlienka, ktorá túto realitu približuje a môže byť nápomocná nielen pre pastoráciu, ale aj pre fundamentálnu teológiu.

„Nový stredovek“

Romantickí historici, ako Palacký, vytvorili falošný obraz o temnom stredoveku. Berďajev zaujal k stredoveku úplne iný postoj — predpovedal, dokonca túžil po novom stredoveku.²⁸ Takto nazval aj útlu knižočku, ktorá ho podľa jeho slov spravila svetoznámym.²⁹ V jeho prístupe sa stredovek nejaví ako čosi zatuchnuté. Esenciálnymi myšlienkami dokázal vystihnúť jeho podstatu a inšpiratívnosť. Stredovek neplytval energiou navonok, ale ju koncentroval dovnútra. Mal skvelých mysliteľov a podľa neho aj myšlienkovú rôznorodosť ako žiadna doba.³⁰ Bol to mních a rytier, ktorí viedli cestu k rozkvetu. Mních a rytier dotvorili ľudskú osobu, upevnili slobodu a pomohli skoncentrovať kresťanskou askézou duchovné sily.³¹

Nový stredovek je výzva pozdvihnúť sa k Najvyššiemu, aby ľudstvo nezahynulo.³² Podľa neho bude charakterizovaný prechodom novovekého racionalizmu k iracionalizmu, či skôr superracionalizmu stredovekého typu.³³ Súčasnosť ako by mu opäť dávala za pravdu. Stalo sa akýmsi klišé hovoriť o dvoch hemisférach. Kritizuje sa myslenie tzv. ľavej hemisféry, ktorá spôsobila prevahu logiky, racionality, vojny, ekologickej nerovnováhy, sexizmus ap. V súčasnej kultúre však už rozhodne racionalita nevládne. Namiesto stability hodnôt osobná voľba, namiesto pravdy relativizmus, namiesto zodpovednej slobody svojvoľnosť a inštinktívna či okolnosťami spôsobená spontánnosť, namiesto stability mutácie, namiesto racionálneho spôsobu myslenia a konania reakcia na emócie, namiesto spirituality pokušenie psychoteológie à la Grün či Drewermann, namiesto mystiky jungovská psychoanalýza. Nie je dnes až príliš veľa iracionality, stojacej na emóciách? Berďajev nemyslel na takúto deformáciu v myslení a konaní človeka. U neho ide predovšetkým o súhru medzi intuíciou a rozumom. Jeho diela o tom neustále vypovedajú. Dnes chýba meditatívnosť. Človek je zasypávaný stereotypnými informáciami, reklamou, množstvom obrazov, ktoré nevládze spracovať. Sníva bez činnosti rozumu, prevláda imaginatívnosť, ktorú propagoval Marcuse (Eros a civilizácia). Nový stredovek nie je o tomto, pre Berďajeva je výzvou k mystike a intuícii spolupracujúcej s rozumom.

Nový stredovek bude otvorením sa pre nové kultúry a náboženstvá. Tak ako bol stredovek dialogický a syntetický, tak sa to očakáva aj od nového stredoveku. Ak by Tomáš Akvinský žil dnes v duchu stredovekej syntézy, snažil by sa pre Evanjelium siahnuť po všetkom, čo by napomáhalo jeho vysvetleniu. Ak to v stredoveku boli arabskí a židovskí scholastici, dnes by to možno boli Buddhove reči, moderné umenie či kinematografia, aby pomocou nich našiel cestu, ako lepšie vysvetliť Evanjelium súčasníkovi, žijúcom v mnohokultúrnom spoločenskom kontexte.

Záver

Personalizmus je filozofiou blízkou kresťanstvu, Berďajev si túto skutočnosť veľmi dobre uvedomoval.³⁴ V jeho filozofii možno nájsť veľa podnetov. Slobodu, ktorá uvoľňuje krídla, prináša zdravé sebavedomie zoči voči spoločenskému establishmentu, ale aj supermarketu novej religiozity a masovej kultúry. Vo svetle tohto myslenia možno predstaviť Bohočloveka ako Osloboditeľa od vonkajších i vnútorných otroctiev a odcudzení. A po určitej úprave a selekcii môže byť dielo O otroctve a slobode človeka pokladané za modernú verziu Ignácových Duchovných cvičení pre sekularizovaného človeka, ako príprava pre Evanjelium, ktoré je dobrou správou. Berďajev je príkladom mysliteľa a teológa bdelého k svojej dobe. Bol hlboko ponorený do života. Prejavuje sa v ňom prorocká schopnosť, typická pre hlbokého ducha, schopnosť listovať a čítať v odkazoch, ktoré sa objavujú v politických udalostiach, ale aj v každodennosti. Sám tvrdil, že svoje inšpirácie nadobudol pri bežnej činnosti, v rozhovore, návšteve kina ap. Po kritickej úvahe o jeho omyloch Losskij konštatuje, že: „(...) filozofi ako Berďajev vyjadrujú podstatné pravdy kresťanstva modernou a originálnou formou, ktorá sa od štýlu tradičnej teológie líši, prebúdza záujem o kresťanstvo v mysliach ľudí, ktorí sa od neho odvrátili.“³⁵ Jeho filozofia provokuje otázku, aká filozofia by bola vhodná pre slovenskú teológiu. Inšpirujúcim je aj jeho odkaz na Božie kráľovstvo, ktoré je cieľom, ale aj zdrojom ľudskej slobody. Berďajev je pre súčasneho teológa tiež príkladom prístupu ku svetu, ktorý ukazuje na to, čo je život v duchu: žiť tu a teraz, bdelý a prítomný.