Úsvit novej apologetiky a prirodzenej teológie? McGrathova odpověď Dawkinsovi

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2008/1 (Články)

Jednou z autorít pre dialóg veda-viera je biofyzik, biochemik a anglikánsky teológ Alister McGrath. Popritom, že sa dobre pohybuje v histórii rozličných kresťanských konfesií, je tiež špecialista na teológiu ako vedu.¹ Nie je neznámy ani pre českého čitateľa, nakoľko sú dostupné niektoré jeho diela o spiritualite,² o dialógu medzi vedou a teológiou,³ a encyklolopédia.⁴ Z novších diel spomenieme dielo Dawkin´s God: Genes, Memes, and the Meaning of Life (Blackwell Publishing, Oxford 2005),⁵ ktorého základnými líniami sa chceme zaoberať. Môj prístup k dielu bude vyslovene teologický, nakoľko nie som prírodný vedec.

Kľúčová kritika

McGrath sa v tomto diele rozhodol v istom zmysle odpovedať na celoživotné dielo Richarda Dawkinsa,⁶ v súčasnosti pravdepodobne najznámejšieho ateistu vedca. Dawkins totiž nie je len výborný vedec, popularizátor vied, nadšenec evolučnej teórie, kvôli čomu si vyslúžil prezývku Darwinov rottweiler, ale aj kazateľ ateizmu, známy svojimi agresívnymi výrokmi proti náboženstvu. Práve jeho arogancia a sebavedomie ohľadom ateizmu, ktoré by mohlo vykoľajiť jednoduchého čitateľa z rovnováhy, sú zarážajúce. Na Slovensku sa ním ako tromfom oháňa aj humanistická spoločnosť „Prometeus“,⁷ ktorá sa istým spôsobom snaží imitovať jeho agresívny štýl. McGrath zareagoval na toto prehnané sebavedomie opierajúce sa o autoritu vedy a prichádza z erudovanou odpoveďou, nakoľko je možné vedou hovoriť k otázke existencie Boha a tiež otázke, nakoľko Dawkins argumentuje vedecky.

Ako v dobrom šachovom zápase úvod McGrathovej knihy je venovaný prezentácii oboch autorov. O McGrathovi som sa v stručnosti zmienil na začiatku môjho textu. Zaujímavosťou jeho knihy je, že autor podáva svedectvo svojej cesty k Bohu. Ako mladý človek vyznával ateizmus a pokladal náboženstvo za „idiotskú stredovekú poveru“.⁸ Predpokladal, že ateizmus má isté pozície, s ktorých dáva smrteľné údery viere v Boha a náboženstvu. Keď však časom začal prenikať hlbšie do problematiky vedy a základných otázok, ktoré znepokojujú ľudské srdce, zistil, že veci nemožno zjednodušovať, ako je to v ateistickej ideológii. V roku 1971 konvertoval. Po úvodnom svedectve prechádza k Dawkinsovi. Váži si ho ako propagátora vedy a nechce v prvom rade kritizovať jeho vedecký prínos, aj keď sa na konci svojej knihy dotkol tzv. teórie memov, ako ešte ukážeme.

McGrath postupuje ako stredoveký majster pri disputáciách — sic et non. Najskôr oboznamuje čitateľa s protivníkovou tézou, potom poukáže antitézou na problematické body, a vyvodí záver. Majstrovsky aj pre nezasväteného čitateľa dokáže jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom predstaviť vedecký problém. Predovšetkým darwinizmus, neodarwinizmus, objav Mendela, Morgana ako základné východisko pre neodarwinizmus.

McGrathova kritika sa zamerala predovšetkým na metodologický prístup a obsah niektorých téz, o ktoré sa Dawkinsove útoky na náboženstvo opierajú. Aké sú teda pripomienky, v čom spočíva jeho kritika?

1. Dawkins urobil z Darwinovej teórie ateistickú víziu sveta. Je zarážajúce, že tam, kde evoluční biológovia vidia v Darwinovej teórii popis reality, Dawkins (A Devil´s Chaplain, str. 78—90) vidí vysvetlenie reality. Tvrdí, že po Darwinovi nie je potrebná viera v Boha, pretože svet sa vyvíja autonómne aj bez Neho (The Blind Watchmaker, str. 141). Dawkins premenil provizórnu teóriu, ktorá nie je bez vedeckých a filozofických problémov,⁹ na teóriu absolútne istú. McGrath upozorňuje, že tu prekračuje súčasné chápanie vedy.¹⁰ Známy český astronóm píše: „(...) veda sa neustále premieňa, niekedy tak rýchlo, že je pre kohokoľvek na svete takmer nemožné zistiť, čo práve ešte platí a čo zostarlo.“¹¹ Vedecké poznanie v modernom chápaní popri mnohých konštantách ostáva predsa len provizórne. Toto vedomie by malo vedca viesť k opatrnejšiemu narábaniu s výrokmi ohľadom teórií, ktoré zastáva, a to aj v prípade, ak ide o konsenzus autorít vedeckej komunity.

Problematickým je aj tvrdenie, že darwinizmus (a neodarwinizmus) musia automaticky viesť k ateizmu. Ani táto Dawkinsova téza nie je pravdivá. Darwin bol pôvodne kresťan, časom však stratil ortodoxiu, pretože odmietol vieru vo večnosť pekla. Ku koncu života sa prezentoval ako agnostik. To však neznamená, že darwinista musí byť automaticky ateista. McGrath na príkladoch dokazuje, že vyznavači Darwinovej teórie môžu byť ateisti ako Dawkins, ale aj agnostici ako napr. Gould, alebo aj veriaci ako napr. Dobzhansky. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť, že by Darwinova teória bola vyslovene presvedčením, ktoré vedie jej prívržencov k ateizmu.¹²

2. Dawkins prezentuje bez hlbšieho poznania náboženskú vieru ako slepú dôveru. Pre Dawkinsa je náboženstvo duchovná nemoc a viera slepou dôverou (The Selfish Gene, str. 198). McGrath kritizuje Dawkinsa, vyčíta mu, že postupuje úplne nevedecky. Korektné by bolo, keby si zobral nejakú definíciu viery¹³ a tú podrobil kritickej analýze, avšak Dawkins vsadil na svoje vlastné predstavy o viere, podľa ktorých medzi vierou vo víly, trpaslíkov a vierou v Boha niet žiadneho rozdielu. Táto neodbornosť sa ukazuje aj v ďalšom jeho diele, Slepý hodinár. Názov robí narážku na jeden z klasických dôkazov Boha, ktorý je vo vzťahu k svetu ako hodinár. S týmto obrazom, ktorý sa ešte s času na čas objaví v klasických apologetikách, prišiel vo svojej prirodzenej teológii z roku 1802 William Paley (1743—1805). Na Paleya zapôsobila newtonovská vízia sveta, ktorá mu vnukla obraz Boha, ktorý nastavil svet ako hodinky. Obraz má svoje nedostatky, ktoré kritizoval už Newman, keďže vedie k deistickej predstave a týka sa statickej vízie sveta, ktorú teológia už opustila. Je určite pozitívne, keď Dawkins kritizuje neadekvátny obraz Boha, na druhej strane sa vôbec nepokúsil zistiť, akými metaforami pracuje Biblia či súčasná teológia. McGrath ironicky poznamenáva, že veriť Dawkinsovej predstave znamená veriť v Deda Mráza.¹⁴ Dawkinsov kritik bráni kresťanskú vieru, ktorá sa prostredníctvom teológie a dogmatických formúl od počiatku stále snažila o racionálnu reflexiu nad mystériom Boha a odstraňovanie falošných predstáv a povier.

3. Dawkins sa vyjadruje vedecky neadekvátne a niektoré z jeho téz nemajú vedecký podklad. Pokiaľ ide o Dawkinsov nepresný slovník, tak napr. už titul jeho prvého známejšieho diela Egoistický gén podrobila kritike filozofka Mary Midgley, ktorá mu vyčítala, že používa nevedecký antropomorfizmus, pretože gén nemôže byť ani vedomý, ani nevedomý, ako nemôžu byť atómy žiarlivé, slon abstraktný a piškóty teleologické. Dawkins zareagoval na kritiku neprimerane tvrdo.¹⁵

Biochemik McGrath podrobuje kritike tiež Dawkinsovu tézu o tzv. memoch. Tento termín prvýkrát použil Donald v roku 1974 a mal byť akousi kultúrnou replikou, cez ktorú sa prednáša určitá kultúrna dedičnosť. Dawkins do svojich vedeckých teórií prebral koncept mému, bez toho, aby bolo dokázané, že takáto realita existuje. Podľa McGratha ohľadom memov ide stále len o hypotézu. Kultúra sa prenáša knihami, rituálmi, inštitúciami, alebo ústnym podaním, preto sa zdá byť koncept mému zbytočný,¹⁶ a treba byť opatrný pri jeho používaní. S konceptom mému súvisí aj Dawkinsovo vyjadrenie o Bohu ako o vírusu myslí, ktorý človeku škodí. Čítankový príklad tautológie.

Pri prezentovaní určitej idey sa očakáva zvlášť od vedca presnosť vo vyjadrovaní a argumentácii. McGrath vyčíta Dawkinsovi, že „skôr káže ako argumentuje“.

4. Dawkins je presvedčený, že náboženstvo je škodlivé pre človeka. Opäť ide o nepodloženú domnienku. Dawkins zastáva scientizmus, ktorý má viesť ľudí k šťastnejšiemu a ľudskejšiemu životu. V roku 2001 prebehol výskum, pri ktorom sa zhromaždilo 100 empirických štúdií, ktoré skúmali vzťah medzi zdravím a náboženstvom. Výsledky zistení boli nasledovné: 79 štúdií potvrdilo pozitívny vzťah; 13 potvrdilo významný vzťah; 7 aj pozitívne aj negatívne a len 1 štúdia sa vyjadrila o negatívnom vzťahu.¹⁷ Ukázalo sa, že Dawkins sa vôbec neopieral o vedecké výskumy.¹⁸ Nakoľko je hodnoverná autorita vedca s tak diletantským a neúctivým prístupom, aký ukazuje zoči voči k jednej z najvážnejších filozofických otázok, ako je existencia Boha? Nie je to podozrivé u človeka, ktorý vyčíta veriacim slepú vieru?

McGrath nepopiera, že by neexistovali negatívne a škodlivé javy spájané s náboženstvom (náboženské vojny, netolerancia). Poukazuje však, že to boli vedci, ktorí vymysleli atómovú bombu, že to boli vedci, ktorí vymysleli napalm a použili ho pri bombardovaní Tokia ku koncu druhej svetovej vojny atď. Na základe týchto negatív sa však nedá znegovať celá veda. Pýta sa, či skutočne možno pokladať ateizmus za lepší než náboženstvo. Uvádza príklady totalitných systémov nacizmu a komunizmu, Čiernu knihu komunizmu. Pýta sa, prečo nebol Norimberský proces s komunistami (ozaj prečo?). Teológ končí veľmi vyvážene, keď tvrdí že kvôli niekoľkým čudákom medzi ateistami sú ateisti normální ľudia, ktorí nechcú nikoho zabíjať, utláčať. To isté možno tvrdiť aj o veriacich.¹⁹ Dawkinsa pokladá za typický príklad extrémistu, ktorý sa v zápale boja dopúšťa nepresností a prehliada vlastné pozície. Jeho posledné dielo Diablov kaplán je podľa McGratha prepotené únavou a ukazuje, že jeho autor sa intelektuálne nachádza na mŕtvom bode.

Línie súčasnej prirodzenej teológie

McGrathova publikácia nie je len ukážkou apológie, ale sú tu naznačené aj možné línie tzv. prirodzenej teológie. Dawkins (Unweaving the Rainbow) tvrdí, že veda úplne zbaví človeka konceptov bez obsahu, ako je Boh, účel ap. Tvrdí, že náboženstvo esteticky ochudobňuje, pretože nedovolí vidieť v prírode krásu, zmenšuje dojem zo zázračnosti a tajomstva univerza. Je naozaj zbavenie sa účelu útechou? Známy ateista kozmológ Stefan Weinberg napísal: „Čím je pre nás svet pochopiteľnejší, tým nezmyselnejší sa javí“ — a dodáva, že „obsahy výskumu nám neposkytujú útechu, ale samotné bádanie áno“.²⁰ Stačí nihilizmus vedcovi ako útecha?

McGrath poukazuje, že veriaci človek bol vždy užasnutý pred prírodou. Cituje Žl 19,1: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha...“ Teológovia si boli vždy vedomí, že sa pohybujú na hraniciach tajomstva, ktoré nebudú môcť vyčerpávajúco vyriešiť. Avšak nešlo o tajomstvo ako absurditu, k tomu dospieva ateizmus, ale tajomstvo, pred ktorým si je človek vedomý svojich hraníc.²¹

Dawkins nie je vo svojich tvrdeniach príliš dôsledný. Na jednom mieste (Climbing Mount Improbable, str. 46—51,71) napr. tvrdí, že „zmeny pri mutáciách sú podstatné selekcie, nie náhodné“. McGrath logicky vyvodzuje, že ak mutácie prinášajú podstatné selekcie, nie náhodné, znamená to, že obsahujú nejakú finalitu. Aby boli selekcie podstatné, potrebujú k tomu príčinu. Veľmi opatrne sa odvoláva na cestu Tomáša Akvinského k Bohu podľa poriadku navzájom viazaných kauzalít. Jeho cestu možno zhrnúť: Boh je príčina všetkých vecí. Tomáš počíta so sekundárnymi kauzalitami, ako rozšírením prvotnej Božej kauzality.

Podľa môjho názoru môže byť výklad dogmy Prvého vatikánskeho koncilu o istom poznaní Boha z prirodzených vecí²² stavaný na tejto Tomášovej ceste. Intelektom prichádza človek k poznaniu o Bohu, aj keď ho nenazve týmto menom, ako Prvej príčine, a to dokonca aj pri náboženstvách, kde nie je explicitne vyjadrená idea Boha, napr. pri buddhizme,²³ taoizme (Tao — Zákon) ap., vo vyjadrení nejakého posledného základu všetkého. McGrath uznáva túto silnú stránku Tomášovej cesty. Sekundárne kauzy sú skúmané prírodnými vedami bez toho, aby sa musela aplikovať teistická či ateistická vízia sveta. Tieto kauzálne príčiny sa dajú vysvetliť tzv. prírodnými zákonmi. Z toho môže vyvodiť veriaci vedec, že Boh stvoril svet, ktorý má poriadok a určitý beh.²⁴ Slabinou tejto cesty je, že neveriaci prírodný vedec bude hovoriť o autoregulácii sveta, podľa ktorej možno svet vysvetliť aj bez Boha. Niektorí z vedcov túto autoreguláciu pokladajú za boha (Capra, Davies). Autoregulácia hmoty, podľa môjho názoru, nemusí hneď viesť k popretiu Boha, ale toto vysvetlenie sveta bez Boha môže byť v prospech reálnej existencie sveta, ako ho chápu príslušníci monoteistických náboženstiev, pre ktoré svet nie je ani mayou — zdaním, ani telom Boha, ale autonómnou skutočnosťou.²⁵

McGrath rozlišuje tri prístupy, ktoré by mohli byť uplatnené v modernej prirodzenej teológii:

1. ľudský rozum. Je to prístup Augustína z Hippo, ktorý vychádzal z predpokladu, že Boh je poznateľný a že ho možno poznať v najvyššom stvorení, teda v človeku, v procese usudzovania;

2. usporiadanosť sveta, prístup, ktorý predpokladá, že svetu sa dá rozumieť (Tomáš Akvinský, Polkinghorne);

3. krása sveta, teda pocit krásy, ktorá vedie k rozjímaniu (Jonathan Edwards, von Balthasar).²⁶

Podľa iného teológa vedca Polkinghorna (Science and Theology: An Introduction, SPCK, London 1998) nová prirodzená teológia:

1. musí byť skromnejšia vo svojich tvrdeniach. Neponúka dôkazy, ale tvrdí, že teizmus chápe svet a ľudskú skúsenosť hlbšie ako ateizmus;

2. nezameriava sa na jednotlivé prípady, ale na globálny pohľad. Sústredí sa na základ všetkého vedeckého vysvetlenia, na prírodné zákony, ktoré sú predpokladom a nevysvetliteľným základom vedeckého vysvetlenia. Pýta sa, či možno o nich povedať čosi viac ako ich len konštatovať. Metaotázky: Prečo je fyzikálny svet pre nás inteligibilný? Prečo sú jeho zákony tak jemne nastavené, že sú možné dejiny, prinášajúce bohaté plody? Prečo je veda možná? Prečo je vesmír práve taký? Zaoberá sa kozmologickým argumentom, Leibnizovskou otázkou: Prečo je skôr niečo než nič? Odpoveď na otázky, dôvody inteligibility, existencie môže ponúknuť teológia.²⁷

Záver

Po Druhom vatikánskom koncile zanikla apologetika. Ostala viac menej len medzi fundamentalistickými skupinami kresťanov. McGrath ponúka istú inšpiráciu: drží sa kriticky analýzy Dawkinsových textov a v závere opatrne naznačuje hypotézu Boha.

Nová apológia vyžaduje aspoň informatívne poznanie o predstavách súčasnej vedy o kozme, ako aj obohatenie o predmety ako filozofia vedy, filozofia prírody v seminároch. Na Slovensku kurzy tohto typu v seminároch absentujú.

Ukončil by som text svedectvom ateistu, nositeľa Nobelovej ceny za fyziku v roku 2003, Vitalija Ginzburga: „(...) raz, v rozhovore s kolegom fyzikom, som povedal akúsi netaktnú protináboženskú poznámku. Nato sa kolega urazil a vyhlásil, že je katolík, veriaci človek. Našťastie som sa nielen okamžite ospravedlnil, ale som aj povedal, že nie som ‚bojový bezbožník‘, že chápem možný pozitívny vplyv viery a uviedol konkrétny príklad: ‚Keby som sa ocitol v postavení Robinsona Crusoe a dali by mi vybrať si Piatka spomedzi dvoch kandidátov, veriaceho a neveriaceho, vybral by som si veriaceho. Pretože aj keď divoch, ale veriaci, ten vás pravdepodobne nezabije v noci sekerou, čo nie je isté pri neveriacom divochovi.‘ Kolegu táto úprimná poznámka uspokojila.“²⁸