Divoká krása: Gerard Manley Hopkins SJ

Autor: Peter Bujko - Číslo: 2007/3 (Osobnosti)

Úvod

Jedným z najdôležitejších prvkov spirituality stvorenia je schopnosť vnímať krásu. Práve prostredníctvom vnímania krásy odhaľuje človek transparenciu Boha vo stvorení. Vnímanie krásy sa takto stáva „cestou“ k Bohu. V kráse stvorení sa najintenzívnejšie manifestuje tajomstvo stvorenia, pretože krása stvorení je najatraktívnejšie rúcho, ktorým sa zahaľuje sám Stvoriteľ. Rozvíjať v sebe zmysel pre vnímanie krásy stvorenia znamená otvárať sa pre tajomstvo Stvoriteľa, pretože celé stvorenie je ako plátno, na ktoré Boh maľuje, aby sme srdcom vnímali božskú krásu, ktorú nemôžeme vidieť očami.

Anglický jezuita a básnik Gerard Manley Hopkins učí svojich čitateľov, ako sa prostredníctvom stvorenej krásy dostať k nestvorenej večnej kráse.¹ Keďže aj v dnešnej, konzumnou mentalitou poznamenanej spoločnosti potrebujeme znova aj prostredníctvom vnímania krásy stvorení objavovať stvorenie ako miesto stretnutia s Bohom, stáva sa odkaz tohto básnika jezuitu veľmi aktuálny. V tomto príspevku vám chceme predstaviť život a dielo tohto autora, aj to, ako on vnímal krásu stvorení.

1. Život G. M. Hopkinsa

G. M. Hopkins sa narodil 11. júna 1844 v Stratforde, v grófstve Essex. Už od prvých rokov života mohol priaznivo rozvíjať svoje umelecké schopnosti. Jeho rodina mu poskytovala veľmi vhodné prostredie, v ktorom dostal základnú umeleckú výchovu a inšpiráciu. Od matky zdedil sklon k nábožnosti a od otca všestrannosť umeleckých záujmov. Nielen rodičia, ale takisto aj súrodenci, teta a strýko podporovali jeho umelecké sklony. Veľmi skoro presvedčil okolie o svojich schopnostiach. Počas štúdia na grammar school v Highgate získal dvakrát cenu za poéziu. V roku 1863 začal štúdium klasickej filológie na Baliol College v Oxforde, ktoré ukončil v roku 1867 s vyznamenaním. Za svoje znalosti z klasickej filológie bol označený ako hviezda Baliol College. V tomto období sa zrodilo jeho celoživotné priateľstvo s básnikom Robertom Bridgesom, neskorším nositeľom ceny Poeta laureatus. O tomto priateľstve dosvedčuje Hopkinsova korešpondencia s Robertom Bridgesom.² Jemu vďačíme za to, že sa Hopkinsové básne vôbec stali známymi. Do obdobia Hopkinsových štúdií v Oxforde patrí aj jeho dôležité životné rozhodnutie, ktoré súvisí s jeho náboženským životom. V anglikánskej rodine vychovaný mladý muž konvertuje v októbri 1866 na katolícku vieru. Nasleduje takto príklad veľkej osobnosti Anglikánskej cirkvi, neskoršieho kardinála Newmana, s ktorým bol v tomto čase v spojení. Jeho rozhodnutie je však výsledkom predovšetkým vlastného životného hľadania. Krátko po svojej konverzii pracuje ako učiteľ v Oratory School v Birminghame. Jeho duchovná cesta pokračuje ďalej. Dva roky po svojej konverzii vstupuje Hopkins do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Po dvojročnom noviciáte v Manresa Haus v Roehamptone študuje filozofiu v St. Mary‘s Hall v Stonyhurste. V jezuitskej formácii pokračuje opäť v Roehamptone dvojročnou pastoračnou praxou, počas ktorej vyučuje klasickú filológiu. Nasleduje trojročné štúdium teológie v severnom Walese, v St. Bueno‘s College. V roku 1877 je vysvätený za kňaza. Prvé štyri roky po kňazskej vysviacke sú poznamenané častými zmenami miesta. Hopkins pôsobí ako farár a kazateľ v Londýne, Chesterfielde, Oxforde a v Liverpoole. Po roku strávenom v terciáte (rehoľnej formačnej skúške) sa stáva učiteľom latinčiny a gréčtiny v Stonyhurste. Jeho poslednou životnou zastávkou bol Dublin, kde bol ustanovený za profesora gréčtiny na University College. V Dubline prežil iba päť rokov. Pod ťarchou množstva práce, v neustálej telesnej slabosti a psychickom vyčerpaní, trápený svojou melanchóliou, bez možnosti realizovať veľa odvážnych plánov, ktoré v sebe nosil, zomiera 8. júna 1889 zo slovami: „Som taký šťastný.“ Je pochovaný na cintoríne Glasnevin v Dubline.

2. Hopkinsovo dielo

Hopkins začal s písaním poézie veľmi skoro. Už počas štúdií naznačoval svoje literárne možnosti a získal niekoľko ocenení. Po vstupe do noviciátu však spálil všetky svoje básnické výtvory a zaumienil si nezaoberať sa písaním, iba ak na vyslovené želanie svojich predstavených. Horlivý novic videl v tom čase svoje básnické záujmy ako nezlučiteľné so svojím duchovným povolaním. Až po siedmich rokoch prichádza príležitosť, keď je poverený napísať spomienkovú báseň na počesť piatich nemeckých rehoľných sestier, ktoré pre zákony kultúrneho boja v Nemecku museli opustiť svoju vlasť a zahynuli pri potopení sa ich lode pri ústi Temže. Dramatickou udalosťou dotknutý Hopkins píše báseň „The Wreck of the Deutschland“³ (Katastrofa lode Deutschland). Báseň je napísaná v úplne novom, dovtedy neznámom štýle. Hopkins používa prvýkrát tzv. „spring rythm“, ktorý sa podstatne odlišuje od dovtedy používaného viktoriánskeho štýlu.⁴ Pre mnohých je preto Hopkins otcom moderného anglického básnictva. Jeho novátorský počin však nebol hneď prijatý s pochopením. Pre mnohých bol dokonca taký šokujúci, že napríklad jezuitský časopis Month odmietol jeho báseň uverejniť. Hopkins je sklamaný, ale od tohto momentu pokračuje v písaní básní. Dáva ich k dispozícii iba svojmu priateľovi básnikovi Robertovi Bridgesovi. Bridges je síce v počiatkoch skeptický voči novému štýlu svojho priateľa, po jeho smrti však v roku 1918 vydá prvú zbierku Hopkinsových básní.⁵ Tá zaujme najprv iba malý okruh čitateľov. Druhé vydanie sa stáva hitom a s oduševnením ho prijímajú predovšetkým mladí básnici.

Rok 1877, počas štúdia teológie vo Walese, patrí k Hopkinsovým literárne najplodnejším obdobiam, najmä obdobie od februára do septembra je vrcholom jeho poetickej tvorby.

Vrchol jeho diela tvoria sonety, ktoré sa dajú rozdeliť do dvoch hlavných skupín. V prvej skupine nachádzame básne, ktoré sú inšpirované stvorením, oslavujú prítomnosť a krásu Boha v prírode, krásu jedinečnosti každého stvorenia. Do druhej skupiny patria tzv. „terrible sonnets“, ktoré napísal Hopkins počas svojej ťažkej psychickej a duchovnej krízy. Všetky jeho básne však tvoria jeden celok, v ktorom sa prejavuje Hopkinsov spôsob nazerania sveta, stvorenia. Hopkinsove básne možno čisto literárne analyzovať a interpretovať, ale bez teologickej dimenzie zostáva ich interpretácia ďaleko za tým, čo chcel Hopkins svojimi básňami vyjadriť. K Hopkinsovmu dielu patria ešte jeho eseje, komentáre, listy a duchovný denník.

Hopkins, veľmi vnímavý, s ostrou optikou pre detail obdarený človek, bol hlboko dotknutý a nadchnutý zázrakom jedinečnosti, nezameniteľnosti, nezastupiteľnosti každého jednotlivého stvorenia. Očarujúca jedinečnosť každej veci, človeka, stvorenia je inšpiráciou Hopkinsových básní. Hopkinsovo básnické dielo dosvedčuje jeho neustálu snahu zachytiť do slov túto jedinečnosť stvorení. Pre seba samého tvorí vlastnú šifru, dva pojmy, ktoré majú zachytiť skutočnosť jedinečnosti a nezameniteľnosti jednotlivých stvorení. Ide o pojmy inscape a instress. Pojmom inscape chce opísať v podstate stvorení (vecí, osôb, bytia) obsiahnutú, „zakotvenú“ individuálnosť a jedinečnosť každej osoby, veci, bytia, ktoré na základe toho dostávajú konkrétnu zmyslovo vnímateľnú podobu.⁶ Pojmom instress chce vyjadriť vo vnútri každého stvorenia (veci, osoby, skutočnosti) prítomnú vnútornú silu, energiu, ktorá preniká, udržuje každú vec v jej bytí. Súčasne tento pojem chce vyjadriť vnímateľný účinok, pôsobenie (dojem) objektu na subjekt, teda silu, energiu, na základe ktorej je konkrétne bytie vnímané ako jedinečné (vyžarujúce jedinečnú silu, energiu).⁷

Hopkins nebol len literárne nadaný. Bol človekom mnohých talentov a všestranných záujmov. V kontraste k jeho umeleckými záujmom stoja jeho špekulatívno-filozofické eseje. Hopkins mal mimoriadnu schopnosť vnímať stvorenie. Jeho pozornosť pre detail sa odzrkadľuje v jeho precíznom filozofickom rozlišovaní. Najmä jeho vzťah k filozofii Dunsa Scota si zaslúži krátku zmienku. Počas svojho štúdia filozofie v Stonyhurste v roku 1873, keď bol práve na prázdninách na Douglase (Isle of Man), objavil pri čítaní komentára Sentencií od Dunsa Scota potvrdenie svojich myšlienok. U Dunsa Scota, ktorý vyhlasoval, že poznanie neopakovateľnej individuality ľudí a skutočnosti vecí sa uskutočňuje prostredníctvom hĺbky zmyslových vnemov, našiel to, čo sa on sám pokúšal vyjadriť svojimi pojmami inscape a instress. Predovšetkým v Scotovom pojme haecceitas⁸ — ktorým chce vyjadriť princíp individuácie každej skutočnosti, tzn., že ani jedna vec nie je úplne totožná s inou vecou, aj keď majú niečo spoločné (u človeka to možno chápať ako princíp personality každého jednotlivého človeka) — nachádza odraz vlastných ideí.

Môžeme hovoriť o istom symetrickom vyjadrení Hopkinsových myšlienok v jeho esejach a sonetoch. To, o čom Hopkins hovorí v esejach náročnou filozofickou rečou, dostáva v jeho sonetoch podobu konkrétnych čŕt tvárí osôb, a naopak, jeho eseje sú najlepším komentárom jeho sonetov. To, čo je v esejach vyjadrené náročnými filozofickými pojmami, zachycujú verše sonetov celkom originálnym spôsobom v názorných metaforách. Poetická reč básní umožňuje Hopkinsovi odkryť novú perspektívu, ktorou obrazne vyjadruje hĺbku tajomstva.

Dlhý čas neznámy básnik nielenže významne prispel svojím dielom k poetickej literatúre Anglicka, ale takisto sa stáva v súčasnosti významným a inšpiratívnym autorom pre teologickú reflexiu. Predovšetkým teológiou stvorenia preniknutá perspektíva v jeho diele si zaslúži pozornosť. Hopkins učí svojich čitateľov odhaľovať svet, stvorenie ako miesto nachádzania a stretnutia s Bohom.

3. Stvorená a nestvorená krása

Veľká časť Hopkinsových sonetov je venovaná kráse stvorenia. Krása stvorenia je jednou z centrálnych tém Hopkinsovej tvorby. V nej sa spájajú všetky jeho dôležité teologické pohľady. Už ako študent píše Hopkins vo forme platónskeho dialógu esej On the Origin of Beauty.⁹ Téma krásy mala v tom čase v Anglicku osobitý zvuk. Hopkinsovi súčasníci sa ňou zaoberali vo svojich básňach romantickým spôsobom. Hopkins ide však vlastnou cestou. Vychádzajúc zo svojho teoretického konceptu vnímania stvorenia a z vlastných estetických kritérií, ktoré formuloval v spomenutej eseji o pôvode krásy, prináša originálne chápanie krásy. V eseji vysvetľuje svoje chápanie krásy na príklade gaštanového listu ako spontánnu, šťastnú kombináciu, „zmes“ rovnakosti a rozličnosti, zhody a inakosti, uniformnosti a mnohosti, symetrie a odklonu.¹⁰ Krása stvorenia predstavuje preňho jednotu v mnohosti. Krása stvorení je zakotvená v Kristovi. Stvoriteľsko-sprostredkovateľská funkcia Večného Slova je najhlbším základom pre teofanickú vlastnosť stvorenia, ktorá sa realizuje aj vyžarovaním krásy.

Hopkins má oči, ktoré sú schopné vidieť krásu stvorenia. Jeho poetické a teologické dielo sa koncentruje v jeho úsilí vidieť krásu stvorenia a vyjadriť ju. Nejde mu o umenie ako cieľ sám osebe, alebo o štylizovanú poetickú pózu. Vyjadruje to, čo videl a teologicky premyslel. Ako reprezentatívny príklad pre Hopkinsovo chápanie krásy uvádzame sonet Pied Beauty¹¹ (Pestrá krása):

Chval Boha všechno pestře zbarvené,

obloha červánků, strakatá kravička,

růžové tečky na ploutvích pstruhů,

křídla pěnkavy, kaštany v žáru žhavené,

kraj plotů s pásy pastvin, meze, políčka,

kroj i zbroj, výstroj i nástroje všech druhů,

vše původní, podivné, vzácné, úchvatné,

kdovíjak pihovaté, prchavé, plné skvrn,

čilé i líné, kyselé, sladké, závratné!

Za vším je Otec, bez proměn nádherný, jen On!

Před ním se skloň!¹²

Konkrétne, jedinečné, nezameniteľné, nezastupiteľné v každom stvorení vyžaruje a súčasne zahaľuje krásu, ktorá je odrazom nestvorenej krásy.

Hopkins vníma krásu človeka vo všetkých jej dimenziách, pretože „to vlastné Ja človeka“ vyžaruje z jeho zjavu a tváre. Práve toto „vlastné Ja človeka“ sa usiluje Hopkins odhaliť a pozorovať s obdivom v ľuďoch vo svojom okolí. Predovšetkým v neskorších etapách svojho poetického diela venuje niektoré sonety priateľom a ľuďom, ktorí ho oslovili svojim zjavom a esteticky pozoruhodným štýlom svojej práce.¹³ Ako charakteristický príklad pre túto skupinu sonetov možno uviesť sonet Harry Ploughman.¹⁴ Hopkins, ktorý v prvých rokoch svojej pastorálnej činnosti v mestských štvrtiach Liverpoolu a Chesterfieldu často prichádzal do kontaktu s chudobnými ľuďmi, bol oslovený týmito jednoduchými ľuďmi a pozoroval ich s osobitnou pozornosťou. Ako píše v jednom zo svojich listov, chcel, aby Harry Ploughman stál pred čitateľmi jeho básne ako živá postava pred ich očami.¹⁵ V postave Harryho Ploughmana vyžaruje niečo z Hopkinsom často vyjadrovanej „divokej prírody“, „divej krásy“, (brute beauty,¹⁶ barbarous in beauty¹⁷), ktorá môže byť chápaná doslovne, ale aj v zmysle pravosti, čistoty, pôvodnosti, neporušenosti, alebo v celkom špeciálnych odtieňoch, ktoré siahajú až po hlboké kresťanské významy. Pravosť (rýdzosť) postavy, ktorá vyrastá v harmónii s prírodou a je v súzvuku s vykonávanou prácou, je pre Hopkinsa obrazom ideálu človeka, ktorého bytostné Ja je v súlade s osobným povolaním.

Ďalšie poukazy na Hopkinsovo vnímanie stvorenia nájdeme v jeho korenšpondencii. Svojmu priateľovi Robertovi Bridgesovi píše: „Neverím, že niekto dokáže viac obdivovať telesnú krásu (krásu tela) ako ja, a je to samozrejme útecha môcť vidieť krásu v priateľovi. Predsa je tento prejav krásy nebezpečný.“¹⁸ V sonete To what serves Mortal Beauty?¹⁹ vyjadruje túto myšlienku poeticky, že táto krása, hoci je sladkým darom nebies, privádza krv nebezpečne do tanca.²⁰ Na rozdiel od poznania inscape ostatných stvorení v prírode vedie odhalenie ľudského inscape a instress, poznanie osobného vlastného Ja človeka s jeho silou príťažlivosti, ku čoraz hlbšiemu vzťahu a dynamike a k nebezpečenstvu zmyslového „očarenia“ individuálnou krásou. Hopkinsova osobitná schopnosť vnímavosti a senzibility pre túto krásu sa stáva preňho vo vzťahu k jeho duchovnému povolaniu jedným aspektom účasti na „veľkej obete“ Syna.

Túto obetu nechápe Hopkins iba negatívne ako sebazaprenie. Vie, že existuje väčšia krása Božia (God‘s better beauty)²¹ a vonkajšia krása sa môže veľmi rýchlo stratiť. Hoci sa človek často vášnivo pokúša ju zadržať, je ňou fascinovaný a očarený, zákon pominuteľnosti je neúprosný. Iba ten, kto stratí svoj život, môže si ho zachrániť. Tá istá dynamika platí pre Hopkinsa aj v prípade krásy. Čo je položené do rúk darcu krásy, bude s najväčšou nežnosťou a starostlivosťou prijaté, chránené a darom nestvorenej krásy obdarované. V našich rukách by sa to bolo stratilo, uňho bude všetko až do „posledného vlasu“ zachované.

Dej krásu zpět, krásu, krásu, krásu, zpět Bohu,

Kráse samé a dárci krásy.

Věz, ani vlas či jedna z řas se neztratí, každý vlas,

Vlas hlavy je spočítán.²²

Aj v sonete Morning midday and evening sacrifice²³ (Ranní, polední a večerní oběť) vyjadruje túto obetu ako disponibilitu k službe:

Mysl, šlachy, pružný sval,

vše, čím příroda tě nese,

hlavu, patu, hrudník, dlaň,

a co v nich tepe, dýchá, pne se,

hrdost, rozkoš odevzdej,

sebe za nástroj, ne hračku her

Kristu k použití dej.²⁴

Vonkajšia krása človeka nie je pre Hopkinsa to najdôležitejšie; hoci preňho znamená veľa, obdiv a útechu, jeho pohľad ide ešte hlbšie. Vidí v človekovi väčšiu krásu. V liste R. Bridgesovi môžeme čítať: „Potom prichádza krása ducha, ako ju vidíme u géniov, a táto je väčšia ako krása tela a nie je nebezpečná. Ešte krajšou ako krása ducha je krása charakteru, krásne srdce.“ V sonete The handsome heart²⁵ (Přívětivé srdce) nachádzame k tomu poetický komentár:

Přívětivé srdce, toť víc než hezká tvář,

ta krása výrazu, ta jasnozřivá zář

duše vykoupené v posvěcující milosti,...²⁶

Ako kňaz vie Hopkins veľmi dobre, ako rýchlo a tragicky môže byť táto krása zničená. V jeho sonetoch je preto poznateľná úzkostná obava kňaza-básnika, zdesenie nad zničením tejto vnútornej krásy najmä u mladých ľudí.

Co je všechna ta šťavnatost, ten šťastný smích?

Prvotní sladká stopa v bytí země, zvané

zahradou ráje. Ber, ochutnej, jen dbej, ať hřích

hořkostí nepotřísní, Kriste můj a Pane,

máj duší nevinných, dívčích i chlapeckých,

vždyť, Synu Panny, k tvé slávě jsou povolané.²⁷

Keď ho osobné pastoračné puto alebo priateľský vzťah spája s nejakou osobou, je jeho obava preniknutá ešte intenzivnejšou, bolesťou preniknutou nežnosťou. Už zničenie krásy v prírode ho robí smutným, pretože „už neuzří krásu, kdo přijdou po nás“.²⁸ Najbolestnejšie sa Hopkinsa dotýka, keď človek, koruna stvorenia, nezodpovedá svojmu povolaniu a určeniu a krása Stvoriteľa v ňom nežiari. Hopkins vidí, ako celá príroda prináša obetu chvály Otcovi v spojení so Synom. Iba človek stráca svoje smerovanie, nenapĺňa svoje poslanie. Nechce nasledovať toho, ktorý je najkrajší z ľudských synov (porov. Ž 45).

Ztratili jsme původní půvab, vzlet a vznět.

Zlomené dílo nám dolů drolí se dál

v poslední lidský prach, v prvotní lidský kal.²⁹

Kristus je pre Hopkinsa vzorom a ideálom všetkej krásy. V jednej kázni v Bedford Leigh 23. 11. 1879 povedal, že v Kristovi sa spája všetko, čo človeka robí príjemným a lásky hodným.³⁰ S veľkým oduševnením hovorí v tejto kázni o Kristovej telesnej kráse. Táto krása bola v jeho umučení zničená, ale vo zmŕtvychvstaní zažiarila nanovo v Božom svetle. Dokonalá krása nám bola zjavená v Kristovom duchu. V sonete The Windhower,³¹ ktorý Hopkins píše pre „Krista, nášho Pána“, prirovnáva krásu, ktorú vidí v osobe Ježiša Krista, k letu sokola. Kristus je brute beauty, divoká krása; teda pôvodná, čistá, nepoškvrnená, pravá krása, ktorá môže najsilnejšie očariť ľudské srdce.

Divá krása, smělost, čin, ó vzduch a pýcha perutí

v jednom! Oč víc Tvá výheň ohně, stotisíckráte

násobí strmou závrať krásy té, ó můj rytíři!³²

Hopkinsova záľuba v kráse nie je nijakou estetickou vášňou kvôli poetickej inšpirácii. Ona je oveľa viac kryštalizačným bodom jeho viery, jeho teologického chápania a umeleckej vnímavosti (senzibility). Iba tak je možné pochopiť, že v kráse kvetu je schopný vnímať krásu svojho Pána. Učiť sa vnímať krásu nie je podľa Hopkinsa nijaký snobistický luxus, ale súčasť viery vo stvorenie, pretože vnímanie krásy vedie k jej pôvodcovi.

Záver

Aj keď je G. M. Hopkins básnikom 19. storočia, jeho literárne dielo nestráca nič zo svojej aktuálnosti, práve naopak prináša súčasnému človekovi mnoho zaujímavých podnetov. Pre Hopkinsa je každé stvorenie zázrakom krásy, ktorá ho odkazuje na pôvodcu krásy.

Človek dneška je často neschopný vnímať krásu skrývajúcu sa v jedinečnosti každého stvorenia. Hopkinsov pohľad na svet je preniknutý vierou. Stvorenie je preňho „médiom a sviatosťou“ pre skúsenosť s Bohom. Takto nazeraný svet je miestom teofánie a stretnutia, a nie priestorom, v ktorom sú veci prijímané ako neosobné produkty strojov a anonymných podnikov, v ktorom neosobná mediálna komunikácia zabraňuje hlbšiemu osobnému stretnutiu.³³ Hopkins svojím silným zdôraznením individuálnej jedinečnosti každého stvorenia podčiarkuje jeho pravú hodnotu a význam. Jeho nazeranie sveta je neustálou kontempláciou, ktorá však nie je nejakou samozrejmosťou. Hopkins sám sa celý život cvičil v takomto pohľade na svet. Povrchná konzumná mentalita zvádza k povrchnému pohľadu, Hopkinsov pohľad na svet je plný pozornosti, vnímavosti a záujmu. Aj v zdanlivej chatrnosti, biede, jednoduchosti, všednosti objavuje krásu. Kto si osvojí takýto pohľad na svet, nemôže byť ničiteľom prírody, pretože by sa stával ničiteľom krásy, ničil by stopy, znamenia zjavujúceho sa Boha a tak sa ochudobňoval o možnosť nachádzať ho v tejto kráse.

Počas svojho života musel Hopkins zápasiť s mnohými problémami, čo sa odráža aj v jeho tvorbe. Nebol však iba básnikom. Vždy znova a znova nachádzal novú nádej v Kristovi a v slávení svätej omše. Zvelebovať Boha za krásu stvorenia bolo preňho podstatne kňazským úkonom. Svojou poéziou, rovnako ako pri slávení svätej omše, oslavoval trojjediného Boha.