Stvorenie ako sebazjavenie Boha
Autor: Peter Bujko - Číslo: 2007/2 (Studie)
Prináša viera niečo nové pre ľudské vnímanie sveta a v hľadaní správneho postoja voči svetu? Ako pristupuje človek, ktorý sa pokúša utvárať svoj život z viery, ku svetu a k vlastnému životu?
Ani veriaci človek sa nemôže vyhnúť negatívnym skúsenostiam a zážitkom, ktoré prežívajú jeho súčasníci. Skusuje často skôr sekularizovaný svet, z ktorého akoby nebolo priameho prechodu do sveta viery. Veriaci človek prežíva v tomto svete často akúsi stratenosť Boha; svet sa mu javí — tak ako neveriacemu človekovi — celkom profánnym, odsakralizovaným svetom, v ktorom nič nesvedčí o Božej prítomnosti.1 Vinu na tom nemožno pripísať iba jednotlivým kresťanom a ich neschopnosti spoznávať a nachádzať Boha vo svete, ale aj všeobecne rozšírenej konzumnej mentalite, podľa ktorej sa všetko posudzuje na základe kritérií využiteľnosti a príroda sa chápe iba ako prostriedok na napĺňanie vlastnej spokojnosti. Stvorenia sú podľa tohto chápania iba predmety spotreby, ich hodnota sa určuje iba na základe kritérií zisku, alebo na základe toho, aký príjemný zážitok je možné prostredníctvom nich dosiahnuť. Rozlišujú sa iba na základe ISBN-kódov, alebo podľa možnosti použitia. Ide o isté zvecnenie a iba jednorozmerné vnímanie sveta, v ktorom chýba akýkoľvek posvätný, sakramentálny pohľad. Dejinný proces sekularizácie má veľký vplyv na to, ako súčasný človek vníma svet. Tento proces hlboko ovplyvňuje aj nazeranie sveta veriaceho človeka.
1 Porov. VORLAUFER, J.: Säkularer Prozeß und religiöse Sprache. In: ZkTh, 116, 1994, s. 58.
Viera však môže učiť človeka vnímať svet ako stvorenie Božie, čo prináša zo sebou celkom iné hodnotenie a interpretáciu sveta. Viera je tým milostivým životným elementom, ktorý uschopňuje človeka vidieť svet nie ako božský, alebo zbožštený, ale ako Božím konaním umožnenú a nesenú realitu, ktorá vzniká prirodzenou evolúciou a takisto spolupôsobením človeka v dejinách. Viera uschopňuje veriaceho človeka chápať a interpretovať všetky skutočnosti a vzťahy tohto sveta v ich závislosti od Boha, alebo v ich súvise s Bohom.
Viera vo stvorenie prináša ďalej nové hodnotenie ľudského života. To, čo sa v múdrosti Východu a Západu niekedy pokladá za nešťastie, totiž narodiť sa,2 je v posolstve Svätého písma o stvorení označené ako slobodné Božie vyvolenie a povolanie. Človek nie je výsledkom náhody, alebo nejakého svojvoľného konania Stvoriteľa. Človek je už od stvorenia sveta Bohom chcený a milovaný (Ef 1,4). Je kvôli nemu samému povolaný: Hodnotu každého stvorenia vytvára to, že pochádza od Boha a Boh ho miluje. Principiálne má všetko stvorené túto jemu vlastnú stvoriteľskú dôstojnosť.3 Stvoriteľ nepotrebuje existenciu človeka, aby rozmnožil svoju slávu alebo svoje šťastie, preto nestvoril človeka ako svojho otroka.4 V prvom článku vyznania viery vyznávajú kresťania svoju vieru v osobného Boha, Stvoriteľa neba i zeme, ktorého volajú Otcom. Stvorenie existuje v tomto zmysle, podľa tohto vyznania v hlbokom osobnom vzťahu. Stvorenie je konzekvenciou lásky, ktorá sa chce darovať, pretože ona je plodom Božej vôle ku vzťahu. Vnímať svet ako Božie dobré stvorenie, znamená chápať ho v jeho vzťahovosti. Stvorenie má svoj pôvod v sebadarovaní a sebazjavení Boha. Božie sebazjavenie vo stvorení je prekonané iba prostredníctvom dokonalého Božieho zjavenia v Ježišovi Kristovi, ktorý zjavuje posolstvo spásy život tvoriacej Božej lásky ako účinnej prítomnosti a základu života.5
2 Porov. Der Pfeiler der Einsicht (22. Rede). In: Die Reden Gotamo Buddhos II. (Aus der längeren Sammlung). Ed. K. E. Neuman. Zürich; Wien : Artemis Verlag, 1957; 390—397.
3 KESSLER, H.: Das Stöhnen der Natur. Plädoyer für eine Schöpfungsspiritualität und Schöpfungsethik. Düsseldorf : Patmos Verlag, 1990, s. 53.
4 Porov. SPLETT, J.: Zur Antwort berufen, Zeugnis aus christlichem Stand. Köln : Koinonia Oriens, 2003, s. 109.
5 KNOCH, W.: Die Welt — Gottes gute Schöpfung? In: IkaZ, 20, 1991, s. 170.
Človek stvorený stvoriteľským Slovom je pozvaný k účasti na vnútrobožskom trojičnom živote (2Pt 1,4). Vnútrotrojičný dialóg lásky božských osôb sa otvára v stvoriteľskom akte pre nového partnera.6 Stvorenie možno chápať ako začiatok cesty Boha so svojím stvorením až k jeho naplneniu v plnosti jeho života. Človek je takto súčasne Božím partnerom a spolupútnikom v jednom dejinnom dobrodružstve.
6 Človek je pozvaný hneď od svojho vzniku nadviazať dialóg s Bohom. Veď jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje. A žije plne podľa pravdy, iba ak slobodne túto lásku uzná a oddá sa svojmu Stvoriteľovi. (GS 19)
Sväté písmo opisuje stvorenie ako výrazový prostriedok Božieho zjavenia: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.” (Ž 19) Kniha múdrosti potrvrdzuje ďalej: „Pánova sláva napĺňa zemekruh” (Mud 1,7), Boh „prebýva” vo stvorení. Ústami proroka Jeremiáša sa Boh pýta: „Či nezaplňujem ja nebesá?“ (Jer 23,24) Boh, ktorý skrze svoje Večné Slovo zostúpil do sveta a svojím Duchom Svätým všetko napĺňa, „prebýva“ vo stvorení a jeho sláva napĺňa celú zem (porov. Iz 6,3).7 Vrchol tohto prebývania Boha uprostred svojho stvorenia sa uskutočnil v Božom Synovi, ktorý sa stal človekom. Večné Slovo sa stalo človekom, nie aby rečnilo medzi nami, ale aby prebývalo medzi nami (porov. Jn 1,14), doslovne aby postavilo svoj stan medzi nami, a to ešte intímnejším spôsobom, ako sa to stalo postavením stánku stretnutia na púšti (Ex 25,8nn) alebo v stane Mojžišovho zákona (Sir 24,7—22). To zázračné na tom nie je v jeho rozprávaní, ale v jeho príchode k nám (Jn 1,9). Jeho inkarnácia je podstatnou výpoveďou, od ktorej všetko závisí, ona je tým vzácnym svetlom, v ktorého jase sa musí kráčať, pokiaľ je tu, inak prepadneme tme (Jn 12,35).8
7 Božím úmyslom bolo mať spoločenstvo s ľuďmi. (Porov. MOLTMANN, J.: Gott in der Schöpfung. Ökologische Schöpfungslehre. München : Kaiser, 1985, s. 281 — 298. Boh chce bývať uprostred svojho ľudu, Boh chce bývať uprostred svojich stvorení a mať s nimi spoločenstvo (porov. Ex 29,43—46). Spoločenstvo stvorenia má byť prežívané a slávené v deň sabatu. Porov. ZENGER, E.: Die Schöpfung. Augsburg : Pattloch, 1996, s. 76.
8 BALTHASAR, H.U. von: Theologik. Bd. II. Wahrheit Gottes. Einsiedeln : Johannes Verlag, 1985, s. 253.
Ježiš odhaľuje ľuďom, ako stvorenia odkazujú na Stvoriteľa. Preňho sú stvorenia viac ako nemé veci, ony mu rozprávajú o starostlivej Otcovej láske. Sv. Pavol tiež vyjadruje, že stvorenia poukazujú na Božiu moc a suverenitu a človek má možnosť spoznať Stvoriteľa zo stvorenia (Rim 1,19nn). Podľa Pavla je Božia neviditeľná skutočnosť, jeho večná moc a božstvo rozpoznateľné v dielach stvorenia. Svet je konečným výrazom nekonečného Boha.
Boh hovorí prostredníctvom stvorení. Aby mohol človek porozumieť tejto reči, potrebuje kľúč k pochopeniu, ktorý mu Boh sám poskytuje. Čo nemohla dosiahnuť filozofia a už vôbec nie prírodné vedy, zjavil nám Boh skrze svoje Slovo ku stvoreniu. Ono nám hovorí, že svet, ktorý nám pripadá niekedy taký ohrozujúci a neosobný — anonymný, je Božím darom pre nás, a síce nie takým darom, ktorý by sme mohli Bohu zobrať z rúk, ale darom, v ktorom sa On sám stále daruje a pôsobiaco zostáva prítomný.9 Boh sa zjavuje prostredníctvom svojich stvorení a prostredníctvom „reči veci“, pretože všetko, čo existuje, je nevyhnutne symbolické, a pretože sa nevyhnutne „vyjadruje“, aby našlo svoju vlastnú podstatu.10 Veci majú symbolický charakter a poukazujú na sebadarovanie Stvoriteľa človekovi. Stvoriteľ zjavuje a interpretuje seba prostredníctvom reči tohto sveta. Preto, že sa stáva zjavným výrazovými prostriedkami sveta vo svete, stáva sa svet miestom jeho sebazjavenia. Boh používa svet a človeka, aby interpretoval seba.11 Podobne ako v medziosobnej komunikácii sú tie najdôležitejšie posolstvá často vyjadriteľné iba rečou tela, a to podstatné často vôbec nie je možné vložiť do slov, tak sa stvorenie stáva výrazom sebavyjadrenia Boha a jeho najhlbších posolstiev.
9 SEMMELROTH, O.: Die „gottlose“ Welt und christliche Schöpfungsglaube. In: GuL, 44, 1971, s. 174.
10 HOEPS, R.: Das Wort Gottes und die Sprache der Dinge. In: ZKTh, 112, 1990, s. 182.
11 Porov. LINK, Ch.: Die Spur des Namens. Wege zur Erkenntnis Gottes und Erfahrung der Schöpfung. Neukirchen; Vluyn : Neukirchener, 1997, s. 192.
Reč vecí je symbolická, bez slov, predsa však vnímateľná, pretože Večné Slovo zaznieva v nej a stáva sa zjavným.12 Reč stvorení je ich vonkajší zjav. Túto reč sa možno naučiť iba prostredníctvom veriaceho vnímania sveta, ona sa odhaľuje kontemplatívnemu pohľadu. Očami viery a kontemplatívnym srdcom vníma veriaci človek reč Stvoriteľa.
12 Porov. HOEPS, R.: Das Wort Gottes und die Sprache der Dinge, s. 18nn.
Symbolická reč stvorenia je Božím komunikatívnym výrazom a príhovorom. Až do neskorého stredoveku zostávala pre kresťanov živou. Predovšetkým postava sv. Františka je príkladom, ktorý nemožno obísť. Vo svojom speve na Slnko chváli Stvoriteľa za slnko, mesiac, hviezdy, vietor, vodu a oheň. Preň sú ony viac ako len nemé stvorenia. Rozprávajú u o Stvoriteľovej dobrote a láske. S nimi ho spája milujúce spoločenstvo.
Jeho rehoľný brat Bonaventúra poukázal na reč stvorení, ktoré môžu byť vnímané ako Božie znamenia, odkazy a stopy: „Je slepý, kto nie je ožiarený takým veľkým jasom stvorení. Je hluchý, koho neprebudí také hlasné volanie. Je nemý, kto pre všetky tieto diela Boha nechváli. Je blázon, kto zo všetkých týchto svedectiev nie je schopný poznať ich pôvod. Otvor teda oči, nachýľ svoj sluch, otvor svoje pery a odomkni svoje srdce, aby si vo všetkých stvoreniach svojho Boha videl, chválil, miloval a klaňal sa mu, aby sa celý okruh zeme nezodvihol proti tebe.“13
13 BONAVENTURA: Itinerarium mentis in Deum. (Preklad podľa KAUP, J.: München : Kösel, 1961, s. 71.) V akom kontraste je táto vypoveď zo slovami J. P. Sartra v romane La Nausée: „Som obklopený bezmennými vecami. Sám, bez obrany, sú okolo mňa, sú podo mnou, nado mnou. Nič nevyžadujú, nevnucujú sa: sú tu. (...) Nemohol som to dlhšie zniesť, že tieto veci boli tak blízko. (...) Všetky tieto veci... ako to mám povedať?... idú mi na nervy: želal by som si, aby existovali trocha menej, nevýraznejšie, abstraktnejšie, trocha viac v ústraní. (...) Zbytočné: to bol jediný vzťah, ktorý som mohol konštatovať medzi týmito stromami, zábradliami, kameňmi, (...) aj ja som bol zbytočný. Neurčito som myslel na samovraždu (...) ale aj moja smrť by bola bývala zbytočná. (...) Všetko, čo som mohol na záver pochopiť, viedlo k tejto základnej absurdite. (...) Bol to svet, nahý svet, ktorý sa nečakane ukázal, pocítil som bezmocný hnev, proti tomuto odpornému, absurdnému bytiu (...) určite, nebolo nijakého dôvodu, prečo vlastne existuje táto larva. Ale nebolo možné, aby neexistoval.“ SARTRE, J. P.: Der Ekel. (La Nausée). Do nemčiny preložil Heinrich Wallfisch. Leck (Schleswig) : Clausen & Bosse, 1964, s. 134—143.
Tomáš Akvinský potvrdil svojimi slovami takýto spôsob nazerania sveta: „Ako je duša celá v každej časti tela, tak je celý Boh v každom jednotlivom stvorení.“14 Boh je vo všetkých stvoreniach a bezprostredne v nich pôsobí ako ten, ktorý im dáva bytie, silu a činnosť.
14 Sth I, q.8, 2 ad 3.
Preto sa dá povedať, že stvorená skutočnosť nielenže neprekáža bezprostrednému kontaktu človeka s Bohom, ale ona ho vôbec v historicko-kategoriálnej skutočnosti človeka umožňuje a garantuje.15 Stvorenia sú síce iba ohraničenou a nedokonalou manifestáciou Boha, ktorá ho súčasne aj zastiera, predsa však platí: ony sú stopami, znakmi, spôsobom, akým sa nám prihovára Boh, a túto reč máme znova odkrývať, oživovať a vnímať. Ony sú svojím spôsobom a v rozličnej hĺbke výrazovými formami samého Boha.16
15 Porov. ZECHMEISTER, M.: Gott erfahren? In: GuL, 65, 1992, s. 325.
16 Porov. KESSLER, H.: Das Stöhnen der Natur. Plädoyer für eine Schöpfungsspiritualität und Schöpfungsethik. Düsseldorf : Patmos Verlag, 1990,s. 98.
Pretože stvorenia poukazujú na Stvoriteľa a dosvedčujú jeho lásku, priazeň a starostlivosť a tým, že disponujú človeka na prijatie Božej milosti, možno o stvorení hovoriť ako o „sviatosti Božej skúsenosti“.17 Už v akte stvorenia, ale najmä v inkarnácii Večného Slova získalo celé stvorenie sakramentálny význam. Stvorenia majú „sviatostný charakter“, ony sprostredkujú v zmyslovo vnímateľných znakoch, podľa princípu nepodobnej podobnosti skúsenosť niečoho, čo v podstate presahuje všetky skúsenosti.18 Stvorenia nielen znakovo odkazujú na Stvoriteľa. Ony sú „nesené“ jeho prítomnosťou. Stvoriteľ prebýva v nich. Táto skutočnosť zdôvodňuje chápanie spojitosti skúsenosti sveta (vnútrosvetskej skúsenosti) a skúsenosti Boha.19
17 Ak hovoríme o stvorení ako o sviatosti, potom pojem sviatosti treba rozumieť v širšom zmysle, ako ho používa napr. Augustín v Sermo 272 (PL 38, 1247): „Ideo dicuntur sacramenta, quia in eis aliud videtur, aliud intelligitur“; De civ. D, X, 5 (BA 34, 440): „Visibile invisibilis (...) sacramentum, id est sacrum signum.“ W. Pannenberg neprijíma toto chápanie. Podľa jeho názoru sa pri zovšeobecňujúcej reči o sakramentalite prírody stráca eschatologický rozmer a vzťah, ktorý je obsiahnutý v špecificky chápanom pojme sviatosti. Porov. PANNENBERG, W.: Systematische Theologie. Bd. II. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 1991, s. 162n.
18 SEDELMAYR, H.: Verlust der Mitte. Die bildende Kunst des 19. und 20. Jahrhunderts als Symptom und Symbol der Zeit. Frankfurt a. M. : Ullstein, 1988, s. 167.
19 Ak hovoríme v súvislosti so skúsenosťou stvorenia o kresťanskej skúsenosti Boha, je dôležité si ujasniť, že v tomto prípade nejde o skúsenosť v empirickom zmysle, ale o skúsenosť vo viere (porov. GADAMER, H. G.: Hermeneutik I: Wahrheit und Methode. Grundzüge einer philosophischen Hermeneutik. 6. Aufl. Tübingen : Mohr, 1990.
Stvorené veci sprostredkujú skúsenosť Boha, nie akoby samy osebe boli božské, alebo že by zo seba samých boli účinnými nositeľmi milosti, ale pretože dávajú „zakúsiť“ niečo z Božej slávy, Božej moci a dobroty vo stvorení. Stvorenie sa preto stáva pre veriaceho človeka „médiom skúsenosti Boha“.20 Preto, že Boh sa chce človeku v stvoreniach zjaviť a vstúpiť s ním do milujúceho dialógu, v tomto zjavení je obsiahnutá intencia a iniciatíva k prebudeniu viery a preto je možné chápať stvorenie aj ako „sviatosť viery“.
20 GRESHAKE, G.: Gott in allen Dingen finden. Schöpfung und Gotteserfahrung, Freiburg : Herder, 1986, S. 18.
Celé stvorenie je ako plátno, na ktoré Boh maľuje, aby sme srdcom vnímali božskú krásu, ktorú nemôžeme vidieť očami.21 Svet a všetko, čo v sebe skrýva, sú Božie dary a znamenia. V tejto viere sa nachádza zdôvodnenie sviatostného chápania stvorenia. Stvorenie nie je sviatosťou, ale má sviatostný charakter. Každé stvorenie je symbolom Boha, sviatosťou v širšom zmysle slova.
21 ROHR, R.: Warum katholisch? Freiburg : Herder, 1991, s. 21.
Viera teda uschopňuje človeka k tomu, aby chápal svet ako Božie stvorenie a všetky veci spoznával v ich vzťahu k Bohu. Vo viere sa veriaca existencia otvára pre to, čo neveriacim zostáva na veciach zahalené. Viera ako všetko nesúca a určujúca skutočnosť života veriaceho človeka je kľúčom, ktorý otvára bránu Božieho sveta a všednosť obyčajnosti premieňa na miesto stretnutia s Bohom. Kto sa díva na stvorenie očami viery, odhaľuje ho ako privilegované miesto skúsenosti s Bohom. Predmetom viery vo stvorenie nie je nijaký abstraktný pojem Boha, ale živý, po sebadarovaní túžiaci Boh, ktorý chce dať svojim stvoreniam účasť na božskom živote a vstúpiť s nimi do milujúceho vzťahu. Každá životná udalosť, každé stvorenie, každá situácia môže byť rozpoznaná ako médium Božej lásky. Ak vnímame stvorenie v personálnom zmysle, ako výraz sebadarovania Stvoriteľa, všetko nadobudne pre nás hodnotu milujúcej výpovede. Vierou stretáva človek stvorenia vo svete nie ako úžitkové predmety, objekty, ale ako Božie znamenia, stopy. Podobne ako umelecký obraz nie je len zhluk farieb, ale vyjadruje niečo hlbšie, čo pri povrchnom pohľade nemôže byť odhalené. Je potrebný iný pohľad, ktorý nezostane stáť len na povrchu, ale pokúša sa rozšifrovať hlbší úmysel a výpoveď umelca a porozumieť jeho reči.
Veriace vnímanie sveta nie je nijakým ľubovoľným interpretovaním, ktoré sa pohráva so skutočnosťou, ale znamená byť zachytený Božím Duchom. K pojmu viery ako podmienky pre nachádzanie Boha vo všetkom patrí rovnako pripravenosť ku slobodnému uznaniu Boha v jeho symbolickom sprostredkovaní skrze stvorenia, ako aj pripravenosť dať svetlu viery v sebe pôsobiť. Iba ak sa spoja obidve skutočnosti, je človek schopný prelomiť uzavretý kruh seba samého a vnímať „zvonku“ prichádzajúceho Boha. Viera je najdôležitejšou podmienkou pre nachádzanie Boha vo všetkom.
