Neslávne výročie

Autor: Štefan Mordel - Číslo: 2007/2 (Téma)

Poznáme rôzne výročia, ktoré nám pripomínajú slávne, alebo menej slávne, ba dokonca aj hanebné udalosti. Cítim akési vnútorné nutkanie, aby som upozornil na jedno také hanebné, alebo radšej poviem smutné výročie. Totiž, pred 65 rokmi, čiže 25. marca 1942, odišiel z Popradu prvý vlakový transport, ktorý odviezol do Osvienčimu takmer tisíc mladých žien. Tieto mladé ženy, lepšie povedané dievčatá vo veku od 16 do 20 rokov, boli vytrhnuté zo židovských rodín z oblasti Zemplína, Šariša a Spiša, sústredené v kasárňach v Poprade a napokon tohto inkriminovaného dňa naložené do dobytčích vagónov a odvezené do osvienčimských táborov, na strašné miesto ničenia a smrti. Na druhý deň obdobný transport išiel zo Žiliny a tretí z Bratislavy. A potom ďalšie.

Niet čo oslavovať! Možno iba prejaviť ľútosť nad prejavom takejto strašnej neľudskosti. Aký podiel zodpovednosti za takýto čin nesú vtedajší vládni činitelia a koľko nacistická nemecká ríša, nie je ľahké vypovedať. Na to sú historici, aby bádali, analyzovali a vyhodnocovali postoje tých, ktorí boli pri moci a tiež aj tých, ktorí ju podporovali. Treba tu zohľadniť verejné proklamácie a postoje a tiež aj tie neverejné, čiže to, čo sa skrýva za kulisou moci, teda čo sa na verejnosti neobjavuje, a predsa silne ovplyvňuje postoje a činy ľudí. No, napriek tomu sa mi zdá neprijateľné, keď sa mnohé tieto činy bagatelizujú a zároveň ospravedlňujú predstavitelia vtedajšieho štátu.

Uvádzam aspoň malú ukážku z dobových dokumentov, ktorá názorne ilustruje tieto nešťastné udalosti. Vatikánsky nuncius Mons. J. Burzio informoval Sv. Stolicu o udalostiach na Slovensku takto: „Spomenul som už, že protižidovské opatrenia sa uskutočňujú tým najbrutálnejším spôsobom. Čo sa týka zaobchádzania, ktorému sú vystavené židovské dievčatá, zo spoľahlivých a preverených informácii vysvitá, že ich násilne vytrhnú z kruhu ich rodiny (razie, ktoré sa začali 25. t. m., pokračujú každú noc a vykonáva ich polícia a členovia Hlinkovej gardy), potom ich sústredia do miestností budovy nazývanej „Patrónka“, na periférii Bratislavy. Tam ich podrobia osobnej prehliadke, odoberú im všetko, čo majú so sebou (batožinu, kabelku, prstene, náušnice, perá, potraviny, slovom všetko), vezmú im osobné doklady a označia ich evidenčným číslom. Keď niektorá z nich protestuje, alebo sa sťažuje, či prosí, aby jej ponechali nejakú malú rodinnú pamiatku, umlčia ju kopancami alebo údermi palicou. Celú túto hanebnú akciu vykonávajú ľudia najhoršieho druhu, pod velením dozorcu, ktorý prišiel z reichu. Nešťastnice potom zhromaždia do miestností, kde na troške slamy, bez jedla čakajú, kým príde na nich rad, aby ich naložili do dobytčích vagónov a odviezli ich k nemeckým hraniciam. Niekoľko konvojov už odišlo. Toto sa deje v Bratislave; správy z vidieka však nie sú odlišné, a už sa vie o viacerých prípadoch katolíckych dievčat, ktoré postihol rovnaký osud. To všetko dokazuje, ako treba hodnotiť vyhlásenia ministra Macha. Ostatne, nikto im neverí a ľudia sú presvedčení, že tie úbohé dievčatá sú odsúdené na prostitúciu, alebo jednoducho na vyvraždenie.“ (Vatikán a Slovenská republika 1949—1945, str. 92, dok. č. 60., Bratislava 1992)

Z tohto dokumentu teda získavame konkrétne informácie o tom, ako to vyzeralo v takomto sústreďovacom tábore. Iné to asi nebolo ani v iných táboroch. Sotva tu človek môže zostať netečný. Tieto činy nemožno ospravedlniť teóriou menšieho zla. Vyvážanie nevinných ľudí nebolo nevyhnutné tak, ako je napr. vo vojne nevyhnutné obetovať život niekoľkých vojakov, aby sa zachránila armáda. Tieto bytosti boli vyvlečené preto, lebo bol prijatý na Slovensku rasistický zákon, ktorý v ničom nezaostával za tzv. Norimberskými zákonmi. Na základe takýchto ukrutných zákonov bolo možné konať toto zlo. Natíska sa mi otázka: Ktoré bolo to väčšie dobro, pre ktoré bolo nevyhnutné obetovať tak veľa? Podľa mnohých to bol Slovenský štát. Ale naozaj, ak vznikne štát za cenu životov toľkých nevinných obetí, je potom takýto štát z mravného hľadiska legitímny? Kladiem to ako otázku, nech sa s ňou trápia právnici aj historici, lenže nemôžem sa ubrániť pocitu, že zvelebovanie Slovenského vojnového štátu a jeho predstaviteľov je opäť veľkou nespravodlivosťou, ktorá môže znovu rozleptávať dušu človeka a paralyzovať jej citlivosť na nespravodlivosti súčasného sveta.

Napokon, po vojne sa potom predstavitelia Slovenského štátu ospravedlňovali tým, že nevedeli, že ľudia, ktorí boli zo Slovenska vyvážaní, išli na smrť. Nemôžeme prehliadať ani tú okolnosť, že tieto ľudské bytosti boli ponížené a znevážené už na Slovensku. Veď tie transporty sa nekonali vo vlakoch s druhou alebo treťou triedou, ale vo vagónoch, v ktorých sa prevážal dobytok. Ľudské bytosti boli teda obraté o majetok a domov už tu na Slovensku a až potom následne aj o život vo vyhladzovacích táboroch v Poľsku. Tiež veľmi ťažko je možné akceptovať argumentáciu, ktorá tvrdí, že potom čo sa slovenská vláda dozvedela, že vyvezených Židov zo Slovenska v Osvienčime zabíjajú, vláda ihneď zastavila transporty. Táto argumentácia veľmi pokuľháva, keďže skutočnosť je taká, že v rokoch 1942—1943 bolo vypravených 70 transportov a takto bolo vyvezených až 70 000 ľudí. Úloha stanovená „Židovským kódexom“ bola takmer splnená. A napokon po povstaní boli ďalšie transporty, ktorým už iste bolo ťažko zabrániť, pretože správu krajiny prakticky už prevzali Nemci. Zo zverejnených vatikánskych dokumentov je tiež zrejmé, že slovenská vláda bola v otázke vyvážania Židov veľmi aktívna, a keď napokon sa transporty zastavili, tak bolo to predovšetkým pre ostré protesty Svätej stolice.

Často počujeme aj argumenty, že v tejto dobe nebolo inakšieho východiska, len vyhlásiť Slovenský štát, aby sa zachránil slovenský národ. Toto tvrdenie je tiež veľmi pritiahnuté za vlasy. Samozrejme, že Hitlerovi veľmi záležalo na tom, aby sa mohol zmocniť Československa a tak si urobiť most na Východ. Podarilo sa mu to, pretože rozohral spravodajské hry na všetky strany. Poliakom ponúkal časť Slovenska, Maďarom tak isto a Slovákom zasa samostatný štát, pričom pripájal aj vyhrážky, že ak sa tak nestane, potom nás pohltia tí druhí, kým on sám je ochotný nás ochrániť. Poukazujem na tieto skutočnosti len veľmi zbežne, ale som presvedčený o tom, že je to objektívne. Karol Sidor, ktorý bol na krátky čas predsedom autonómnej vlády, odmietol Hitlerovu ponuku na vyhlásenie samostatného štátu, pretože si bol vedomý nebezpečenstva okupácie Československa. Napokon tak urobil Dr. Jozef Tiso, ktorý odišiel za Hitlerom 13. marca, 14. marca bol vyhlásený Slovenský štát a 15. marca už nemecké vojská obsadili Čechy a Moravu, ktoré si „vzal Hitler pod svoju ochranu“. Vzápätí nacisti zaviedli v okupovaných krajinách teror. Jednou z obetí je napr. P. Štefan Trochta, neskorší kardinál, ktorý koncentrák v Dachau prežil len zázrakom. Mimochodom, bolo by veľmi užitočné urobiť životný medailón tohto vzácneho človeka, ktorý sa stal obeťou dvoch režimov, národno-socialistického a komunistického, ktoré boli postavené na báze nenávisti rasovej a triednej.

Čo nasledovalo, vieme. Je to iba nedávna história, ešte mnoho pamätníkov tohto obdobia žije. Každý ho zažil z tej alebo onej strany. Zaiste niektorí vôbec nemohli postrehnúť ukrutnosti, ktoré boli páchané na obetiach. Nič mimoriadne nezbadali, slniečko svietilo priamo na prekrásne slovenské hole, takže vlastne nič mimoriadne sa nedialo. Bol pokoj a pohoda. Tí však, ktorí mali tú nevýhodu, že patrili do nepriateľskej skupiny, zakúsili tvrdosť diktátorskej päste. Väčšina z nich neprežila, a tí čo prežili, zažili po návrate ďalší šok z toho, že boli odmietnutí. Dôvody iste neboli celkom nezištné: domy, polia i záhrady po týchto obetiach zostali tu a tie si „niekto“ privlastnil.

Takže ako ďalej? Stojíme pred súdom dejín i pred súdom Božím. No, stojíme aj pred súdom vlastného svedomia. Staviam sa na stranu prenasledovaných a bezmocných obetí v nádeji, že aspoň tento hlas zmierni trpkosť spomienky na tých, ktorí vo svojej mladosti stratili všetko: domov, rodinu, majetok i život. A pritom žili medzi kresťanmi. Preto moja spomienka zároveň aj bolí. Rád by som ich napokon aj čo najpokornejšie odprosil za to pohŕdanie, ktoré museli neustále zakusovať, za hlad, ktorým boli počas tých nekonečných dní plných utrpenia morení, za strach, ktorý ich napĺňal z blížiacej sa smrti, za všetko to poníženie a zneváženie ich ľudskej dôstojnosti. Rád by som ich aj poprosil, aby napokon odpustili všetkým, ktorí sa podieľali na ich utrpení, ktorí mlčali a tvárili sa, že nič nevidia, ktorí sa aj dnes tvária, akoby sa nič nestalo, ktorí kvôli „veľkým cieľom“ nevideli v nich viac Boží obraz.

25. marec teda evokuje v nás tieto tklivé spomienky na to, čo sa stalo pred 65 rokmi, keď opustil vlak popradskú stanicu a odviezol do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime prvé obete, ktoré mali byť prinesené hrozivému Molochovi, zvanom „národný socializmus“. Nemyslím si, že takouto spomienkou zbytočne jatríme možno ešte nie celkom zacelené rany. Domnievam sa, že niekedy je vyčistenie rany aj predpokladom jej zhojenia. Úprimný a priamy, pravdivý a spravodlivý postoj zoči voči týmto skutočnostiam je jediným predpokladom, ako sa možno vysporiadať s vinou a krivdou. Jej zastieranie, alebo ospravedlňovanie nevyrieši nič, ba práve naopak; z nej začnú rašiť nové otrávené prúty, ktoré veľmi rýchlo prinesú svoje zlé ovocie. To evanjeliové je hlbokou a neotrasiteľnou realitou, že totiž dobrý strom rodí dobré a zlý strom zlé ovocie. Preto, práve preto, môže byť užitočná aj táto spomienka na toto neslávne výročie.