Egon Sendler: Byzantské ikony Božej Matky

Autor: Marcel Gajdoš - Číslo: 2006/4 (Recenze)

Egon Sendler, BYZANTSKÉ IKONY BOŽEJ MATKY. Vydavateľstvo Oto Németh, Bratislava 2006.

Na pulty našich kníhkupectiev, možno nielen výslovne kresťanských a náboženských, ale aj takpovediac svetských, sa dostáva publikácia, ktorá si z viacerých dôvodov zasluhuje čitateľskú pozornosť. Už samotná skutočnosť, že autorom je Egon Sendler, nám určitým spôsobom dáva záruku kvality. Tento po francúzsky píšuci autor, jezuitský kňaz, totiž predstavuje celosvetovo uznávaného znalca problematiky byzantskej ikonografie, ktorý nielen napísal viacero kníh z danej oblasti s veľkým dosahom na odborníkov i laickú verejnosť (napríklad Ikona, obraz neviditeľného alebo Tajomstvá Krista, ikony liturgie), ale už celé desaťročia aj sám vedie ikonopisecké ateliéry vo Francúzsku a Taliansku. Výsledky jeho umeleckej práce môžeme vidieť napríklad v Ríme, Libanone a Spojených štátoch amerických. Dá sa povedať, že ide o človeka, v ktorom sa harmonicky spája vzdelanie so skúsenosťami a nábožnosťou.

Z obsahového hľadiska sú Byzantské ikony Božej Matky rozdelené do troch častí. Každá z nich ukazuje, aké je toto dielo v rámci slovenského knižného trhu dôležité, ba priam prevratné. Autor sa totiž neobmedzuje na opis danej ikony alebo na stručné podanie jej duchovného odkazu, nad ktorým by veriaci človek mohol rozjímať. Podobné publikácie by sa u nás pravdepodobne našli. Egon Sendler ide oveľa ďalej, keď erudovane siaha po písomných prameňoch týchto ikon, ktorými sú najmä Sväté písmo, diela cirkevných otcov, bohoslužobné texty a apokryfné spisy, pričom viaceré cituje, zasadzuje do širšieho kontextu a kvalifikovane rozoberá. Práve tento prístup k problematike, takpovediac historický, teologický a liturgický, robí jeho dielo — mimoriadne obsažné, komplexné a systematické — v rámci slovenského knižného trhu unikátnym.

V prvej časti sa autor venuje ikonám piatich sviatkov, ktoré figurujú v liturgických kalendároch východných cirkví konštantínopolskej tradície, teda cirkví gréckokatolíckych a pravoslávnych. Konkrétne ide o sviatky Počatia presvätej Bohorodičky svätou Annou (8. alebo 9. december), Vstupu presvätej Bohorodičky do chrámu (21. november), Narodenia presvätej Bohorodičky (8. september), Zvestovania presvätej Bohorodičke (25. marec) a Zosnutia presvätej Bohorodičky (15. august). Hoci nie všetky uvedené sviatky sú z hľadiska východnej teológie sviatkami presvätej Bohorodičky v najužšom zmysle slova, predsa vo všetkých zohráva Božia Matka dôležitú úlohu.

V druhej časti autor rozdeľuje ikony Božej Matky na typy teologické, symbolické a liturgické, pričom sa v rámci každej uvedenej skupiny viacerým konkrétnym ikonám dôkladne venuje, a to najmä z hľadiska umeleckého a dejinného, ale nevyhýba sa ani súvisiacim teologickým otázkam. Medzi teologické typy zaraďuje Kyriotissu, teda Božiu Matku, ktorá panuje, Hodigitriu, čiže Božiu Matku, ktorá ukazuje cestu, Orantu, to jest Božiu Matku, ktorá sa modlí, a Eleusu, teda Božiu Matku plnú nežnosti. K symbolickým typom podľa neho patrí Nikopeia, ďalej Božia Matka zo Svätej pokladnice, Dojčiaca Božia Matka, Božia Matka — Prameň života, Horiaci ker a Pelagonitissa. Pri liturgických typoch nachádzame Chvály na Božiu Matku, ilustrácie k modlitbe Akatist, Zhromaždenie k presvätej Bohorodičke (26. december) a ikony k hymnom „Dôstojné je“ a „Z teba sa raduje všetko tvorstvo“.

Treťou časťou je katalóg ikon presvätej Bohorodičky. Ani zďaleka však nejde o obyčajný výpočet jednotlivých ikon podľa ich názvu. Pri každej ikone nájdeme jej stručné dejiny, ak sú aspoň trocha známe, krátky popis, dátum sviatku a relevantnú bibliografiu. Z tohto hľadiska je publikácia v rámci rodiacej sa slovenskej ikonopiseckej terminológie v istom zmysle priekopnícka a časom sa dokonca môže stať akoby normatívnou.

Vynikajúco zvládnutým aspektom slovenskej verzie diela Byzantské ikony Božej Matky je formálna stránka. Máme na mysli najmä vhodne zvolenú veľkosť knihy (A5), pevnú a kvalitnú väzbu, vkusný prebal, štyridsaťštyri farebných reprodukcií a vyše dvesto čiernobielych obrázkov. To všetko primerane zasadené do takmer štyroch stoviek strán kvalitného textu.

Keby sme chceli na margo tejto knihy uviesť aj niečo kritické, v podstate by sme to museli hľadať. Samozrejme, niečo by sme našli, veď nijaké ľudské dielo sa chybám a nedokonalostiam nevyhne. Nedostatkom je napríklad skutočnosť, že vysvetlenie niektorých liturgických termínov v závere diela nie je usporiadané podľa abecedného poriadku.

Na záver si dovoľujem zaželať tomuto dielu z vydavateľstva Ota Németha, zaiste jednému z jeho najlepších, veľa horlivých čitateľov, podľa možnosti nielen z kresťanského prostredia, ale tiež zo širšej čitateľskej verejnosti. Pre svoje kvality si to nepochybne zaslúži.