Premenenie sveta

Autor: Jozef Sedmák - Číslo: 2006/1 (Téma)

Človek je bytosť schopná snívať. Snívať nielen v spánku, ale aj v bdení. Všetci takto snívame, a je čestné priznať to. Jedni snívame vznešenejšie, iní možno menej, ale všetci snívame o šťastí, aj keď ho každý vidí v inom. Šťastie je ten najväčší sen. Byť šťastný, ale nie len na minútu, hodinu, deň či rok, ale "navždy a naveky". To je túžba, "posledný sen", ľudského bytia. Motor, ktorý nami hýbe pri všetkom, čo robíme a na čo myslíme. Byť bez trápení, slz, utrpenia a smrti. Zažívať radosť z existencie a zažívať ju stále.

Všetky náboženstvá a filozofie vznikli, aby odpovedali človeku na otázku, ako to dosiahne, ako môže byť šťastný, čo má robiť, aby zažil tento "veľký sen". Pôsty, modlitby, meditácie, obety, púte, postupy myslenia či rebríčky hodnôt - tým všetkým si chceme zabezpečiť u Boha, či bohov, šťastie. V deťoch, úrode, majetku, vzťahoch, zdraví... Určite to nie je nerozumné. Ale spokojní, úplne naplnení, budeme až s vedomím, že toto šťastie neskončí. Povedané inak - až v nebi.

Nebo je pojem, ktorým kresťanstvo, a monoteistické náboženstvá vôbec, popisujú "veľký sen o šťastí". Je to odmena za život prežitý v dôvere k Najvyššej bytosti.

Neverím, že tu ide len o sentiment, ktorý "filozof" považuje za detské rozprávky vznikajúce prirodzene v ľudstve zoči-voči krutej realite a ktorými sa trochu utešujeme v "slabých chvíľkach". Keby to tak bolo, boli by sme tie najúbohejšie tvory na zemi. My totiž, na rozdiel od zvierat, ideme v ústrety smrti a vieme o tom (K. Rahner). Sme o to viac ľuďmi, o čo silnejšie si uvedomujeme "veľký sen", o čo viac si ho pestujeme. Veď šťastie bolo a bude hlavným motívom myslenia a života všetkých dobrých a veľkých ľudí. Ale ak sme úprimní, dobre vieme, že nie sme v stave stále žiť v nádeji. Zabúdame na nebo, nemáme naň čas, alebo sa klameme, že nie je a že je to len sen. Sme skrátka príliš slabí, aby sme tento "večný sen" človeka dokázali žiť. Aby sme dokázali povedať najväčšej túžbe nášho srdca definitívne "áno", celú bytosť dávajúce "nech sa mi stane". Máme svoje "ale", "čo ak", "možno" - máme v sebe blok, ktorý nás nepustí ďalej a niekedy akoby sme ho mali radšej ako vlastné šťastie. Nech ho už nazveme hriechom, vinou, alebo inak, je to aj nedostatok nádeje a lásky, ktorý spôsobuje smrť.

Dívame sa do hĺbok vesmíru a atómového jadra a snažíme dostať sa čo najbližšie k prapôvodu, k základu a prvému princípu všetkého. Už starí filozofi Milétskej školy pred tisíckami rokov ho hľadali. Vo vzduchu, v zemi, v ohni, vo vode, iní potom v číslach, takmer všade a neskôr vo vlastnom rozume. Musíme hľadať. Sme utkaní z vlákien hľadania.

Prišli sme do bodu sekunda na mínus štyridsiatu tretiu od Veľkého tresku. Zatiaľ. Možno postúpime ešte ďalej a vyššie proti prúdu Herakleitovej rieky času a nekonečnej premeny, do ktorej nemožno vstúpiť dvakrát. Chceme objaviť, pochopiť ten moment vzniku. Moment, od ktorého nadobúda všetko svoje kontúry. Tento bod nula, alebo nekonečno, musí v sebe obsahovať všetko, zmysel všetkého. Prečo je vesmír? Prečo je všetko okolo, a nie radšej nič? A ja? Aký zmysel má moja cesta? Všetky odpovede sú tam na začiatku. Musia tam byť.

Vždy budeme vedieť či tušiť len to, čo bolo po, po Big bangu, po tajomstve zrodu. Vesmír sa odvtedy rozpína. Čím vzdialenejšie objekty pozorujeme, tým rýchlejšie sa od nás vzďaľujú, alebo sa obrovským oblúkom časopriestoru vracajú späť k pôvodu podobne, ako siločiary magnetického poľa smerujú od pólu k pólu. Jedine moc zrodu alebo stredu je schopná zakriviť dráhy všetkého späť k sebe.

Kresťanstvo je práve toto - obrat späť k stredu, "záťah na hlbinu", do tajomstva "neprístupného svetla", ktoré naplňuje šťastím z poznania. V nás dospieva vesmír do svojej dospelosti. My sme jeho očami, ktorými sa díva do svojich hĺbok, diví sa, hľadá to svetlo "na konci tunela". My sme sebauvedomením vesmíru. Ale len ak chceme a prijmeme tuto rolu, ak sa obrátime a staneme sa neúnavnými bádateľmi túžiacimi po tajomstve, po zmysle všetkého.

V dejinách časopriestoru nastáva moment obratu, lebo pôvod všetkého sa rozhodol vynoriť z hĺbok nepoznania, rozhodol sa zjaviť, a prehovoriť Slovo. V momente jeho vstupu do dejín sa dráhy všetkého začali zakrivovať jeho príťažlivosťou. Všetko sa obracia z mrazivých diaľav naspäť do hrejivej, nežnej blízkosti. No človek môže tento hlavný "drift" vesmíru aj neuznať, nevidieť ho, či nemyslieť naň. Trápiť sa, "protiviť", a odmietnuť tak "ľahké bremeno".

Práve kresťanstvo je prebudenie, "vzkriesenie" všetkého zo spánku zabudnutia na svoj pôvod. Už vieme, že sme ako lúče slnka, ako hmota vymrštená do vesmíra - čím sme bližšie k svojmu pôvodu, tým sme bližšie aj k sebe navzájom, ku všetkému - k stromom, riekam, zvieratám, hviezdam a k ľuďom. Ale čím ďalej od stredu, tým rýchlejší je ťah do tmy. Čím menej závislosti od stredu, tým viac chladu a tmy. Až kým si nepriznáme vo vlastnom vnútri túžbu po strede a pôvode, po zmysle toho rútenia sa, až kým si nepriznáme samotu a zavislosť. Až potom sa dráha začne zakrivovať, o to dramatickejšie, o čo viac tepla a lásky sa v nás začne brániť temnote.

Bez príťažlivosti stredu nič nie je schopné zachovať seba a nestratiť sa v čiernych dierach ničoty a pesimizmu.

Hmota v nás je hmotou vesmíru, ktorá sa príťažlivosťou stredu stáva osobou. Môžem byť sám sebou viac ako doteraz, ak tú príťažlivosť objavím a budem sa z toho tešiť ako z objavu hodného Nobelovy ceny.

Sloboda je paradoxne v tejto príťažlivosti, v závislosti na stred: na tom, ktorý je počiatok aj koniec. A stred, pôvod všetkého, nemôže byť len "univerzum", "matka príroda" (ktorá je viac macochou, veď dáva len to, čo si zoberieme). Na začiatku a na konci nemôže byť len "niečo" osudové a neslobodné. Ja som niekto, som osoba túžiaca po slobode a zodpovedať mi v absolútnom zmysle môže len osoba. Len niekto, komu môžem povedať TY.

Šťastie a sloboda človeka je cieľom vesmíru, naplnením jeho nádhery a vznešenosti. Aj pohár vody podaný s láskou, ktorá je pôvodom všetkého, je z tohto pohľadu "vesmírnym úkazom", udalosťou meniacou dejiny. Každý skutok, slovo, myšlienka, každý pohľad je cestou k svetlu a jednote, alebo k tme a samote. Vdychovaním života do vesmíru, alebo jeho "zamrazením".

Niekedy naše dráhy, často aj našou vinou, vstúpia do tieňa, do zatmenia okolností a situácií ťažkých ako Jupiter. Vtedy sa ochladí, lúče stredu už nás nehrejú na tvári a gravitácia tých náročných dní sa nás snaží vyhodiť mimo dráhy. Ale Boh je silnejší a "stačí nám milosť jeho príťažlivosti" a túžba.

Pamätám sa, keď som ešte chodieval miništrovať na sviatok Tela a Krvi Kristovej, skoro vždy sa robil sprievod vonku okolo kostola. Väčšinou to trvalo riadne dlho, veľa gýčových obrázkov a sošiek, z ktorých ľudia skladali oltáriky, a kadidla - skrátka nemal som ešte dosť rozumu, aby som pochopil viac. Ale jedno mi z tých slávností ostalo - ten zvláštny a tajomný pohľad na ligotavú sviatosť, v pozadí so stromami, tvárami, domami a kopcami za dedinou. Nebolo, a ani nie je, bežné vidieť sviatosť inak ako medzi pozlátenými ozdobami a výšivkami - vidieť ju vo svete. Bývalo vždy pekne, teplý májový vetrík, spev vtákov a kvety, veľa kvetov.

Až postupom času som si začal uvedomovať, že nejde iba o "liturgickú show", ale o viac - o mystiku spojenú s realitou. O Prítomného a Čakaného. Už vtedy som si trošku uvedomoval: "Teraz sa posväcuje svet, ktorý tak dôverne poznám. My, rodná dedina, celý svet - cez ten malý kúsok tajomnej oplátky." Ako? To som nevedel. Ostávalo mi len tušenie: všetko je určené pre radosť a šťastie. Nechcem zdôrazniť sentiment, ale pochopenie, ako to takto možno vôbec povedať. V poludňajšom svetle akoby z tej slávnosti sálala tajomnosť viery v Boha-človeka, viery našich predkov, ľudí, ktorí tento sprievod oddávna robili. Museli predsa vedieť, alebo aspoň tušiť, prečo.

Eucharistia je asi najtajomnejšia a najnepochopiteľnejšia sviatosť, a predsa ju prijímame najčastejšie. A možno ju iba robíme zložitejšou, ako je. Veď všetko skutočne veľké a podstatné je jednoduché, aj Kristus je učiteľom jednoduchosti. Ale všetko veľké je aj tajomné.

On je tu, prišiel, no predsa ešte stále prichádza. Sviatosť života - napätia medzi slzami a šťastím. Sviatosť zhmotňujúca krásu a dramatickosť života. Ešte nie sme bez trápení a bolestí, ale už je vyhrané. Ako pri kľúčovej bitke vo vojne - kto vtedy vie, že sa rozhoduje o definitívnom víťazstve či o porážke, že sa láme boj. tí pozorní to tušia. My "lámeme chleba", lebo bo vieme, ideme na hostinu uprostred boja. Jedine toto napätie robí život krásnym.

Dostávame "dobrý dar", lebo to presne znamená Eucharistia. Udržiava v nás vedomie víťazstva, vedomie večnej Prítomnosti. Každý deň sme volaní do chrámov, aby sme túto Prítomnosť prijali a posilnili si vedomie nádeje - On je tu. Čo môže byť viac ako toto?

Boj však nemôžem vyhrať sám. Boj a Chleba sa lámu len spolu, iba spolu vyhráme. A v čom spočíva víťazstvo? Paradox - nechať sa "zlomiť", rozdať, ako On, večný víťaz. Žiť pre iných, žiť spoločenstvo. Nebudem váhať. On raz pozbiera kúsky so mňa, ktoré takto nechám v iných a vo svete, a poskladá z nich to ja, ktoré som od začiatku mal byť. Už teraz to robí, aj v tejto tajomnej sviatosti.

Žiadna sviatosť tu nie len nato, aby posvätila tú jednu chvíľu a jeden čin, v rámci ktorých sa koná, ale každú chvíľu a každý náš čin. Aj sviatosť z oltára, sviatosť Tela a Krvi Krista, je posvätením celého sveta, celého života, ducha aj matérie. Je sviatosťou večnej obetavej lásky - "stáleho vtelenia". Veď Eucharistia je "zrieknutím sa" seba samého, znamená brať na seba "prirodzenosť sluhu". Mať silu prijať tento štýl života, na to potrebujeme "pravý pokrm a pravý nápoj" - silu Krista - "zlomeného Boha" - aké nepredstaviteľné a aké reálne. Len taký môže byť Boh, len taká môže byť láska. Len On uzdravuje naše zlomené srdcia.

Možno je neľahké pochopiť a uznať "každodenné vtelenie". "Tvrdá reč" - že Boh sa môže stať takým "zanedbateľným" a že sa môže vystaviť takému zanedbaniu, vstupovať do takej biedy, akou je vnútro človeka. To by mala byť predsa len symbolika, nič viac.

Ale ak do veľkých dejín univerza vstupuje uzdravujúce Tajomstvo, tak vstupuje aj do mojich malých dejín. A ja to len prijímam, "živím sa" touto udalosťou. A tak, ako všetko, Tajomstvo obracia aj mňa späť k pôvodu a prameňu všetkého. Eucharistia je sprítomnením zmyslu všetkého - obnovovaním najhlbšej podstaty našej bytosti. Teda "ku komu by sme išli..."

"Dobro sa chce rozdávať" - v tom je jeho podstata. Milovať napriek nenávisti, dať aj tie posledné dva haliere, poslednú kvapku krvi. A to je najľudskejší aj najrozumnejší život - rozdávať sa "na jeho pamiatku". Nemôže ísť len o obraznú reč, o podobenstvo. Kríž nebol, a nie je, podobenstvo. Boh netrpel, a netrpí, len "akoby". Nie je tu len "akoby". Láska je predsa vždy konkrétna, materiálna - "vteľuje sa". Nevie, a nechce, byť len abstraktná, ale prejaví sa v skutkoch, v darovaní.

Nekonečno sa "rozdalo do dejín nielen naoko, ale skutočne. A bude sa rozdávať "po všetky dni až do skončenia sveta" a o to tu ide. Eucharistia je zhmotnením tejto pravdy.

Svet je tu pre lásku. Nekonečný Boh sa rozhodol, že "potrebuje" svet, aj keď ho nepotreboval, rozhodol sa, že potrebuje mňa, aj keď ja sám tak často zabúdam načo. Láska robí viac ako potrebuje, viac, ako je nevyhnutnosť. Láska je teda princípom existencie sveta. Kristus je stelesnením tohto rozhodnutia Otca, že nás, že mňa, potrebuje. Keď teda prijímam Krista a jeho štýl života, znovu láskou tvorím svet a sám sa stávam tým, kým som. Len Láska tvorí osobu. Čím viac lásky, tým viac bytia. Eucharistia je vo svojej hĺbke "neprestajným stvorením - creatio continua". Návratom k jadru, k Láske, ktorá dáva bytie. Ježiš chce takto aj cezo mňa "prepodstatniť", "premeniť" svet na svet sebadarovania a nezištnej obety. Obrátiť ho smerom k svetlu jeho pôvodu.

Keď teda idem, aby som prijal ten kúsok chlebíka so znakom kríža, som pozvaný zložiť hlavu na jeho hruď ako milovaný učeník pri poslednej večeri. Som pozvaný byť "znovustvoriteľom" vesmíru, protagonistom nového sveta plného Ježišovej nepredstaviteľnej lásky.