Problematika vdovstva v dokumentoch Katolíckej cirkvi

Autor: Mária Calpašová - Číslo: 2005/4 (Články)

Redakčně zkráceno.

Problematika ovdovelých je síce v pastoračnej starostlivosti Cirkvi považovaná skôr za okrajovú ako za podstatnú, predsa však v priebehu dejín Cirkvi sa k predmetnej problematike vo svojich dokumentoch vyjadrovali niektorí pápeži, zvlášť súčasný pápež Ján Pavol II.

Aj keď sa tento pápež vo svojom liste adresovanom starším ľuďom prihovára ovdovelým osobám („Osobitným spôsobom spomínam na vás, vdovci a vdovy, čo sami musíte prejsť posledný úsek života“¹) v súvislosti so starobou, nie je stav vdovstva vždy len stavom poslednej etapy ľudského života. Zvlášť vo vojnových časoch alebo v súčasnej dobe automobilizmu a častého výskytu rôznych nehôd, ostávajú v rodinách ovdovelí manželia s deťmi v neľahkej psychickej alebo ekonomickej situácii.

Je zrejmé, že i keď stav vdovstva je stavom iba trpeným, nie je problematika vdovstva kardinálnou problematikou, ktorej by bol venovaný samostatný dokument Magistéria. Z pastoračného hľadiska sa začleňuje starostlivosť o ovdovelých do špeciálnej pastorácie osamelých, rozvedených a ovdovelých osôb. Je však zaujímavé poznať predkoncilové cirkevné dokumenty, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú predmetnej problematiky.

Vdovstvo v historickom kontexte a v cirkevných dokumentoch pred Druhým vatikánskym koncilom

Životný stav vdovstva v náuke Cirkvi je však potrebné vidieť v historickom kontexte. Starostlivosť o ovdovelých, zvlášť však ovdovelé ženy, nachádzame už v Starom zákone napríklad v rámci inštitúcie levirátneho manželstva. Levirátne manželstvo (výraz levirát z latinského levir = švagor) je zriadenie známe odpradávna i medzi pohanmi. Ak zomrie muž bez syna, tak brat, ktorý býval spoločne so zosnulým, je povinný vziať si vdovu za ženu. Môže však splnenie povinnosti aj odmietnuť.²

Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi sa už v rímskom staroveku rozlišovali rôzne životné stavy, medzi ktorými mal stav vdov samostatné miesto. V Cirkvi sú stanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme, už od dávnych čias označuje slovom ordines. Pomenovanie ordo (stav) dostávajú aj skupiny ako napríklad: katechumeni, panny, manželia, vdovy.³

Cirkevné spoločenstvo raného kresťanstva, ako spomína list Filipanom svätého Polykarpa, smyrnenského biskupa a svätého mučeníka, malo rozvinutú pastoračnú starostlivosť o vdovy: „Učme vdovy, aby počestne žili podľa viery Pána a ustavične sa za všetkých modlili, aby neboli lakomé, aby sa nedopúšťali ničoho špatného, aby si boli vedomé, že sú Božím oltárom, že Boh vidí všetko a nezostane mu utajená žiadna myšlienka ani žiadna tajnosť srdca.“⁴ Kňazi nech sú láskaví, nech sú ku všetkým súcitní, nech zblúdilých privádzajú späť, nech navštevujú všetkých chorých, nech nezabúdajú na vdovy, siroty alebo chudobného.“⁵

Z cirkevných koncilov, či už ekumenických alebo partikulárnych, sa otázkou ovdovených zaoberali niektoré z nich, avšak iba marginálne. Zmienky o ovdovených sa dotýkali predovšetkým otázok zasväteného života a pomoci ovdoveným a sirotám.

Pápež Benedikt XV. v roku 1914 v 3. článku encykliky Ad beatissimi apostolorum apeluje za mier a v súvislosti s hrozbami vojny upriamuje pozornosť na zvýšený počet vdov a sirôt. Podobne, v 10. článku encykliky Pacem, dei munus pulcherrimum o pokoji a kresťanskom zmierení z roku 1920, ten istý pápež zdôrazňuje, že nikdy nebol vhodnejší čas na rozšírenie hraníc dobročinnosti a lásky než v období všeobecného trúchlenia a utrpenia po prvej svetovej vojne, keď bol nielen všeobecný nedostatok základných životných potrieb, ale aj nesmierny počet vdov a sirôt.⁶

Encyklika pápeža Pia XI. Rerum Omnium Perturbationem o sv. Františkovi De Sales v 15. článku pojednáva o jednotlivých dielach sv. Františka Saleského. V tejto súvislosti sa okrajovo spomínajú vdovy, o ktorých píše svätec v diele Filotea. Pápež však nekonkretizuje žiaden aspekt samotných vdov. V 18. článku pripomína tiež Listy sv. Františka Saleského, v ktorých svätec popisuje princípy duchovného života, aplikované na inštitúciu Sestier Navštívenia, ktorú svätec založil. Komunita prijímala s láskavosťou mladé ženy, vdovy a vydaté ženy, ktoré pre svoju chorobu či vysoký vek neboli už schopné náboženskej horlivosti.⁷

Spomenutý pápež sa ešte raz zmieňuje o vdovách, a to v 22. článku encykliky Quas Primas o slávnosti Krista Kráľa, a to v súvislosti s liturgickým slávením sviatkov mučeníkov, panien a vdov.⁸ Je zrejmé, že nadväzuje na zaužívanú ortoprax.

V roku 1935 vydáva pápež Pius XI. encykliku Ad catholici sacerdotii. Encyklika o katolíckom kňažstve, v ktorej v 44. článku v súvislosti s podmienkou celibátu pre prijatie nielen kňazstva, ale aj subdiakonátu sa na adresu vdovcov uvádza učenie sv. Epifania, ktorý žil koncom IV. storočia, a ktorý dokazuje, že celibát sa vzťahuje aj na subdiakonov. Cirkev vysvätí toho, kto sa buď zriekne spoločenstva so svojou jedinou manželkou, alebo je vdovcom.⁹

Nespočetné prípady ovdovenia v dobe počas druhej svetovej vojny majú príčinu práve v hrôzach tejto vojny. Pápež Pius XII. v príhovore všetkým deťom sveta spomína nespočetné množstvo trúchliacich matiek, vdov a sirôt, ktoré sú jedným z mnohých neblahých dôsledkov vojny, teda neželaným životným stavom.¹⁰

O rok neskôr, vydáva ten istý pápež dôležitú encykliku Mystici Corporis Christi. V článku 107 tejto encykliky s bolesťou opäť poukazuje na nespočetné zástupy trpiacich, medzi ktorých zaraďuje aj ovdovených, v dôsledku strašnej vojny. Ekleziologický rozmer vdovstva je v tom, že ako každý pokrstený človek, aj ovdovení tvoria trpiace Mystické Telo Kristovo, ktoré pápež povzbudzuje k nádeji, ktorú môžu nájsť v Bohu.¹¹

I po niekoľkých rokoch po druhej svetovej vojne bolo vo svete veľa jej negatívnych dôsledkov, ktoré zasiahli nielen členov Cirkvi, ale aj odlúčených východných bratov. Pápež Pius XII. ubezpečoval v encyklike Sempiternus Rex Christus v článku 39 o nezištnej pomoci vdovám, sirotám a ostatným núdznym, bez rozdielu prináležania k Cirkvi, v duchu sociálneho učenia Cirkvi.¹²

Odobrenie a povzbudenie panien a vdov, ale i mužov, k zasvätenému životu v čistote podáva pápež Pius XII. v encyklike Sacra Virginitas o zasvätenom panenstve.

Posledným predkoncilovým dokumentom, v ktorom sa pápež Ján XXIII. vo 4. článku explicitne vyjadruje k potrebe a jednému zo spôsobov sociálneho zabezpečenia ovdovených, je ďalšia dôležitá sociálna encyklika Pacem in terris z roku 1963. Pápež v encyklike spomína ovdovené osoby v súvislosti s právom človeka na život, na telesnú integritu, na primerané prostriedky, ktoré mu zabezpečia dôstojnú životnú úroveň. Upozorňuje, že každý človek má tiež právo na potrebné služby, ku ktorým patrí sociálna starostlivosť, teda právo na pomoc v prípade choroby, invalidity, ovdovenia, staroby, nezamestnanosti, vo všeobecnosti v prípade nezavinenej straty prostriedkov potrebných na živobytie.¹³

Dokumenty 2. vatikánskeho koncilu a ďalej

A. Predovšetkým sa vdovstvo často spomína v súvislosti so slabšou sociálnou situáciou ovdovelých osôb, v súvislosti s rodinou, s potrebou diakonie, služby a apoštolátu o tieto skupiny osôb ako o také osoby, ktoré potrebujú zvláštnu ochranu a pomoc.

1. Zmienka o ovdovelých sa vyskytuje tiež v súvislosti s problematikou diskriminácie osôb, predovšetkým je potrebné spomenúť Apoštolskú exhortáciu pápeža Jána Pavla II. Familiaris consortio, kde sa v bode 24 upozorňuje na ponižovanie a diskrimináciu osobitných skupín žien: „Okrem toho aj v súčasnosti vo veľkej časti našej spoločnosti pretrvávajú rozličné formy ponižujúcej diskriminácie, ktoré ťažko postihujú a urážajú osobitné skupiny žien, ako bezdetné manželky, vdovy, ženy odlúčené od manželov, rozvedené, slobodné matky.“

2. Vdovstvo veľmi úzko súvisí s manželstvom a rodinou a v súvislosti s apoštolátom rodín hovorí o apoštoláte ovdovelých formami podpory a pomoci už spomínaný dokument pápeža Jána Pavla II., Familiaris consortio, v bode 72: „(...) apoštolát rodiny sa šíri skutkami duchovného a telesného milosrdenstva na iné rodiny, najmä tie, ktoré viac potrebujú pomoc a oporu, na chudobných, chorých, starcov, telesne a duševne postihnutých, siroty, vdovy, opustené manželky alebo manželov, slobodné matky (…)“ Avšak už v dokumente Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium v bode 41 sa v súvislosti s rozličnými životnými stavmi a kresťanským manželstvom uvádza povzbudenie a výzva ovdovelým k príkladu svätého života: „Podobný príklad iným spôsobom dávajú tí, čo žijú vo vdovstve alebo sú slobodní: aj oni môžu byť na nemalý osoh svätosti a činnosti Cirkvi. Tí zas, čo musia často tvrdo pracovať, majú sa zdokonaľovať skutkami ľudskosti, pomáhať spoluobčanom, pracovať na zošľachťovaní celej spoločnosti a všetkého stvorenstva, ale aj činorodou láskou nasledovať Krista, ktorého ruky sa venovali telesnej práci a ktorý ustavične pracuje s Otcom na spáse všetkých. Nech sa radujú v nádeji, pomáhajú si navzájom znášať ťažkosti a nech i svojou každodennou prácou napredujú vo svätosti, a to aj v apoštolskej svätosti.“

Encyklika Gaudium et spes v bode 48 ukladá mať v úcte vdovstvo ako životný stav: „Vdovstvo, prijaté s odhodlaným duchom ako pokračovanie manželského povolania, nech majú všetci v úcte.“ Túto skutočnosť je dobre pripomenúť taktiež z dôvodu, že ovdovelé osoby sa často stretávajú s neadekvátnymi reakciami svojho okolia na ich životný stav.

3. Ochrana ľudského života, ktorý je vzácnym Božím darom, je v dokumentoch i v dielach Jána Pavla II. dominantnou skutočnosťou, ku ktorej sa súčasný pápež neustále vracia. Je to otázka tak kardinálna, že sa jej pápež venoval v samostatnom dokumente, v encyklike Evangelium vitae. V 41. článku tejto encykliky zdôrazňuje v súvislosti s ochranou života ako takého aj ochranu života vdov v okamihoch slabosti a ohrozenia. Ježiš jasne predkladá pozitívne požiadavky, týkajúce sa nenarušiteľnosti života. Možno ich nájsť už v Starom zákone, ktorého zákonodarstvo sa snažilo chrániť život a starať sa o cudzincov, vdovy, siroty, chorých, chudobných rôzneho druhu, ako aj brániť život nenarodených (porov. Ex 21,22; 22,20-26). Ježišovým príchodom tieto pozitívne požiadavky nadobúdajú novú životnosť a rozmach, väčší dosah a hĺbku. A teda, najhlbším rozmerom Božieho prikázania, chrániaceho život človeka, je požiadavka preukazovať úctu a lásku každej osobe a jej životu, nevynímajúc vdovy a vdovcov.¹⁴

Pápež ďalej uvádza dôvody utrpenia žien, nevynechávajúc vdovy. Tak ako bolesti rodiacej ženy, aj vdovstvo patrí do dedičstva po prvom hriechu. K bolesti a utrpeniu žien prispieva vrodená citlivosť ženskej povahy. K týmto bolestiam patrí aj smrť najmilších osôb, osamelosť matiek i opustenosť vdov, utrpenie žien, ktoré sa samy boria so životom, žien ukrivdených, alebo vykorisťovaných. Okrem toho jestvujú aj trápenia svedomia pre nejaký hriech, ktorý raní materinskú a ľudskú dôstojnosť ženy; tieto rany svedomia sa ťažko hoja.¹⁵ Ako už bolo povedané vyššie, vdovstvo úzko súvisí s manželstvom a so vzťahom muža ženy. Vzťah ženícha a nevesty pápež, na základe Svätého písma, prirovnáva ku vzťahu Boha a vyvoleného ľudu, pričom používa symbolické vyjadrenie vdovstva vo vzťahu k pohane vyvoleného ľudu.¹⁶ Z textu možno vyvodiť skutočnosť, že stav vdovstva bol pre ženu istým druhom pohanenia.

B. Zaujímavou sa javí zmienka o ovdovelých osobách v súvislosti so zasväteným spôsobom života, povolaním, duchovným životom človeka a s laickým apoštolátom.

1. Otázka vdovcov sa vyskytuje v dokumentoch, týkajúcich sa kňazov a diakonov, zvlášť v dokumente Kongregácie pre klérus Základný poriadok pre formovanie trvalých diakonov. Tento dokument definuje podmienky a požiadavky na trvalý diakonát pre kandidátov podľa životného stavu. Pre stav vdovcov platí zákon, ktorý nedovoľuje trvalým diakonom po prijatí diakonátu uzavrieť manželstvo, čo platí aj pre vdovcov. „Ich povolanie spočíva v príklade ľudskej a duchovnej bezúhonnosti preukázanej vo vlastných životných podmienkach. Okrem toho, aby vdovci mohli byť prijatí, majú preukázať, že zabezpečili ľudskú a kresťanskú starostlivosť o svoje deti alebo sú schopní sa primerane o ne postarať.“¹⁷

Ďalší dokument, Direktórium pre službu a život trvalých diakonov, sa zaoberá v jednej svojej časti aj špiritualitou diakona vo vzťahu k životnému stavu. „K trvalému diakonátu môžu byť pripustení predovšetkým slobodní muži, ale aj muži žijúci vo sviatostnom manželstve, aj ovdovelí muži.“¹⁸ (bod 59) V inom bode (62) ten istý dokument doporučuje potrebu citlivo sa zaoberať životným stavom vdovstva, pretože smrť manželky diakona prináša do každodenného života nový životný stav. Tento úsek života je treba prežívať v kresťanskej viere a nádeji. Vdovstvo nesmie škodiť venovaniu sa deťom, ani privádzať niekoho do smútku bez nádeje. Je to obdobie života, ktoré prináša pozvanie k vnútornému očisteniu a k rastu v láske a službe pre svoje rodiny aj k členom celej Cirkvi. Treba uznať, že udalosť smrti prináša do každodenného života rodiny nielen nový stav, ktorý vytvára putá medzi členmi rodiny, ale tiež často prináša mnohé ekonomické ťažkosti. Preto sa odporúča, aby diakon, ktorý ovdovel, bol podporovaný veľkou láskou, aby pochopil a prijal na seba tento svoj nový stav, aby nezanedbával povinnosť vychovávať deti a nové potreby rodiny.

Osobitným spôsobom ovdovelý diakon má byť podporovaný v plnení povinnosti zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť. V týchto prípadoch diakona veľmi poteší bratská pomoc ostatných služobníkov a veriacich aj blízka prítomnosť biskupa. Ak však diakonova manželka zostane vdova, podľa možnosti nikdy nemá byť opustená od ostatných služobníkov a veriacich vo svojich životných potrebách.¹⁹

2. V súvislosti so zasväteným spôsobom života nielen mužov, ale aj žien, ku ktorému sú pozývaní aj ovdovelí, sa ovdovelé ženy ale aj muži, avšak predovšetkým ženy, spomínajú v dokumentoch týkajúcich sa zasväteného života, ako je to napríklad v posynodálnej apoštolskej exhortácii Jána Pavla II. Vita consecrata, kde sa v bode 7 v časti „Stav panien zasvätených Bohu, pustovníci, vdovy“ uvádza zmienka o znovuzavedení zasvätenia vdov ako to bolo v časoch prvotnej Cirkvi: „V ostatnom čase sa znovu uviedlo do života zasvätenie vdov, známe od apoštolských čias (porov. 1Tim 5,5; 1Kor 7,8), ako aj zasvätenie vdovcov. Keď tieto osoby skladajú večný sľub čistoty, prežívanej ako znamenie Božieho kráľovstva, zasväcujú sa vo vlastnom životnom stave, aby sa tak venovali modlitbe a službe Cirkvi.“

Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 922 k zasväteniu ovdovelých žien spomína existenciu tohto zasvätenia už v časoch apoštolov: „Už od apoštolských čias boli kresťanské panny a vdovy, ktoré Pán povolal, aby sa k nemu nerozdelené pripútali s väčšou slobodou srdca, tela a ducha, a ktoré sa so schválením Cirkvi rozhodli žiť v stave trvalého panenstva alebo trvalej čistoty,pre nebeské kráľovstvo‘ (Mt 19,12).“

3. V súvislosti s laickým apoštolátom, ktorý je úzko spätý s duchovným životom laikov, sa spomínajú ovdovelí predovšetkým v apoštolskej exhortácii Christifideles laici, kde v bode 56 sa v súvislosti s rozličnými povolaniami laikov uvádza: „Tento duchovný život laikov si má nadobudnúť osobitné charakteristické vlastnosti v manželskom stave alebo v rodine, v bezženstve alebo vo vdovstve, v chorobe, v zamestnaní a v spoločenskej činnosti. Preto nech neprestajne zdokonaľujú vlastnosti a vlohy, ktorých sa im dostalo, súhlasne s týmito podmienkami a nech uplatňujú dary, ktoré majú od Ducha Svätého."

C. Najčastejšie sa zmienka o vdove zo Sarepty, o naimskej vdove a o chudobnej vdove z Evanjelia uvádza ako prirovnanie, prípadne ako povzbudivý príklad.

Súčasný pápež vo svojich dokumentoch a dielach sa dotýka otázky a problematiky vdovstva z rôznych aspektov učenia Cirkvi.

Cirkev nezabúda na ovdovených ani v liturgii, keď slávi sviatky svätých ovdovených, keď zaraďuje do posvätných čítaní alebo prosieb v liturgii hodín texty týkajúce sa vdov a vdovcov.²⁰ V tejto súvislosti je potrebné spomenúť odporúčania Cirkvi k prijatiu a prežívaniu životného stavu vdovstva, ktoré sú akceptované v životoch svätých vdov a vdovcov.

Sumarizácia učenia cirkvi o životnom stave vdovstva

Z uvedeného prehľadu cirkevných dokumentov urobeného z hľadiska otázky životného stavu vdovstva vyplýva, že o danej problematike je potrebné hovoriť v kontexte historicko-biblickom, sociálnom, liturgickom, špirituálnom, eschatologickom a pastoračnom.

A. Z historického a biblického aspektu je prvotnou prapríčinou vdovstva hriech. Svedectvo o tom podáva Sväté písmo. Priamou príčinou vdovstva je teda smrť životného partnera. Tu možno hovoriť aj o martyrológiu, keď v priebehu dejín sa zoznam svätých doplňoval aj o svätých vdovcov a vdovy.

B. V kontexte sociálneho učenia Cirkvi sú najdôležitejšie skutočnosti: úcta a ochrana ovdovených, sociálna pomoc a podpora. Ovdovení sú ako trpiace údy putujúceho Mystického Tela Kristovho začleňovaní do sociálnej skupiny chudobných, slabších a úbohých. V tejto súvislosti sú potrebné:

1. diakonia, služba a apoštolát o tieto skupiny osôb ako o také, ktoré potrebujú zvláštnu ochranu a pomoc (napr. Pacem in terris 4, Evangelium Vitae 41);

2. urobiť zo strany Cirkvi všetko pre odstránenie diskriminácie osôb, zvlášť žien a medzi nimi i vdov (napr. Familiaris consortio 24);

3. v súvislosti s laickým apoštolátom a s apoštolátom rodín je potrebný aj apoštolát ovdovených formami podpory a pomoci (napr. Familiaris consortio 72) a príkladom svätého života (Lumen gentium 41, Christifideles laici 56);

4. prijať vdovstvo s odhodlaným duchom a mať ho v úcte ako životný stav (napr. Gaudium et spes 48).

C. V kontexte liturgickom sa jedná o zaradenie liturgického slávenia sviatkov svätých vdov a vdovcov, včítane liturgie hodín.

D. V kontexte pastoračnej starostlivosti a špirituálnej teológie je možné hovoriť o rôznych spôsoboch a formách prežívania životného stavu vdovstva:

1. zasväteným spôsobom života (napr. Vita consecrata 7a 42, Katechizmus Katolíckej cirkvi 922);

2. povolanie ovdovených k prehĺbeniu duchovného života (napr. Christifideles laici 56, Apostolicam actuositatem 4), zvlášť pozvanie k hlbšej modlitbe, prijímaniu sviatostí;

3. trvalý diakonát, prípadne kňazstvo vdovcov (Základný poriadok pre formovanie trvalých diakonov, Direktórium pre službu a život trvalých diakonov);

4. odporúčanie Cirkvi pre dobrovoľné prijatie vdovstva a jeho prežívanie v zachovávaní vdovskej čistoty;

5. Cirkev nebráni novému manželstvu, v niektorých prípadoch ho aj odporúča;

6. zapojenie sa ovdovených do apoštolátu vlastným príkladom prijatia a prežívania životného stavu, apoštolátu v rodinách, v prostredí, v ktorom sa nachádzajú.

E. V eschatologickom kontexte je vdovstvo pripomienkou nádeje, dočasného odlúčenia, očistenia života, svedectvo upriamenia na absolútnu budúcnosť.

F. V učení Magistéria sa predkladajú príklady o vdovách zo Svätého písma (zo Sarepty, o naimskej vdove a o chudobnej vdove z Evanjelia, o vdove Anne), pričom sa uvádzajú ako prirovnanie, povzbudenie k súcitu, k hlbšej modlitbe alebo príkladu života.