Paul M. Zulehner: Rozhovor s Karlom Rahnerom o pastorálnej teológii dnes

Autor: Štefan Šrobár - Číslo: 2005/4 (Recenze)

Serafín, Bratislava 2005, 158 str.

Kniha vychádza z konštatovania, že mnoho veriacich kresťanov sa dnes z hľadiska spoločnosti ocitá v pomaly už celkom bežnej situácii, že sa kresťania dostávajú do menšinovej pozície. Pohania už nie sú len v misijných krajinách, ale aj uprostred nás, ba dokonca s nami obývajú tie isté „malé svety“. Otázka spásy neveriacich či inak veriacich ľudí nadobúda celkom iné rozmery i naliehavosť. V každodenných životných situáciách sa tak dostávame do problematiky toho, čo sa obvykle nazýva duchovná služba alebo misia. To všetko prináša nové otázky v sviatostnej pastorácii.

Druhá časť knihy pojednáva o zaopatrovaní ako tradičnom základnom koncepte duchovnej služby. V tomto koncepte má najdôležitejšiu úlohu klérus, kňazi. Oni sú „správcami sviatostí“, vysluhovateľmi milostí. Kňazi sa tak stávajú prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi. Ono známe „extra ecclesiam nulla salus“ sa takto dôsledne stáva synonymom pre „mimo sviatostí niet spásy“ a pre „bez kňazov niet spásy“, píše Zulehner. Obraz katolíckych cirkevných spoločenstiev sa však za posledné roky veľmi zmenil. Laici sú omnoho aktívnejší. Otázka je na akom teologickom základe vnímajú sami seba.

V tretej časti autor naznačuje možnosti prechodu k novému konceptu duchovnej služby. Novoveký vývoj, dramaticky postupujúce oddeľovanie cirkvi od štátu a spoločnosti, často nazývané ako „sekularizácia“, celkom narušilo homogénnu kultúru západného kresťanstva. Cirkev, ktorá mohla v podmienkach vrchnostenskej pastorácie bez problémov existovať ako ľudová, štátna a väčšinová, sa odrazu v našich zemepisných šírkach dostáva do citeľnej krízy, konštatuje Zulehner. V tejto novej pastoračnej situácii naráža zaopatrovateľský model duchovnej služby na takmer neprekonateľné prekážky. Nová pastoračná situácia však už dnes nemôže byť len trpená. Musíme ju vziať do rúk a oveľa aktívnejšie ako predtým ju aj sami utvárať, hovorí Zulehner a dodáva: Pri vývoji pastoračných plánov, „scenárov budúcnosti“, je rozhodujúce vystopovať často vyblednuté, či jednoducho zabudnuté prvky driemajúce v cirkevnej a teologickej tradícii a nájsť tak novú základnú koncepciu duchovnej služby. Vďaka nej by mohla Cirkev v zmenenej situácii akceptovateľným spôsobom napĺňať svoje nezmenené poslanie.

V štvrtej časti sa hovorí o mystagogickej duchovnej službe. V príspevku Trvalý význam Druhého vatikánskeho koncilu Karl Rahner hovorí: „Kedysi sa teológia ustráchane pýtala, koľkí budú spasení z,massa damnata‘ svetových dejín. Dnes sa pýtame, či nemožno dúfať, že spasení budú všetci. Takáto otázka a takýto postoj sú kresťanskejšie ako prvá verzia a sú ovocím dlhého dejinného dozrievania kresťanského vedomia, postupne sa blížiaceho k základnému posolstvu Ježiša o víťazstve Božieho kráľovstva.“ Podľa Rahnera základná koncepcia dnešnej pastorácie, teologicky podložená a sčasti narábajúca aj so zjavnými faktami, chápe základný Boží počin ohľadne spásy nie (iba) v jednotlivých, časovo a priestorovo vymedziteľných intervenciách do sveta, ale ako zásadné, všeobecné, apriorne a zároveň účinné povolanie všetkých ľudí k večnému životu. Pri misijnom ohlasovaní musíme vychádzať z predpokladu, že milosť prišla k človeku už dávno predtým a že možno poslucháča už vopred sformovala. To nám dodáva odvahu, aby sme sa ako kresťania učili od iných, aj od nekresťanov, a dokonca aj od „neveriacich“.

Kresťanská mystagógia je pokusom vysvetliť konkrétnemu človeku, že aj jemu Ježiš Kristus raz a navždy historicky hmatateľne prisľúbil mystickú skúsenosť Ducha. Čo z toho vyplýva pre časové spojenie vnútorných dejín spásy jednotlivca (do ktorých Cirkev mystagogicky vovádza a ktoré sa v slobode ďalej rozvíjajú) a udelenia sviatosti?, kladie si otázku Zulehner. Je naozaj nevyhnutné, aby existenciálna skutočnosť prinášala so sebou zakaždým hneď aj vonkajšiu, časovo presne ohraničiteľnú, sociálnu a cirkevnú podobu (potvrdenie)? Alebo je možné, že ak je na to pádny dôvod, vznikne medzi oboma skutočnosťami dlhší časový odstup?

Osobne oceňujem prínos Zulehnerovej knihy pre rozvoj pastorálnej teológie. Duchovná služba dnes prestáva byť len „zaopatrovaním“ veriacich a stáva sa motivovaním k hľadaniu hlbšej dimenzie života. Tým sa posúva teologické myslenie dopredu k hľadaniu nového konceptu duchovnej služby.