Eucharistia ako dynamické pôsobenie Krista
Autor: Ivana Spišiaková - Číslo: 2005/3 (Články)
Skláňajúc sa ako veriaci pred tajomstvom Eucharistie, chceme sa pozerať na ňu pod uhlom úžasnej jej dynamiky pôsobenia ako trvalej prítomnosti Krista vo sviatostnom znaku. Ide o skúsenosť, ako Eucharistia formuje život v našom čase a ako sa pričiňuje o jeho naplnenie vo večnosti. Eucharistia je pokrm, ktorý dáva večný život. Eucharistia nie je len pokrm na uchovávanie, na konzerváciu, pretože k jeho podstate patrí dynamika vydávania sa. To znamená, že ona nemá v sebe len aspekt iba akéhosi „zotrvania pre seba“. Ona je vždy darom. Prirodzene to neprekáža v žiadnom stupni, aby sme Eucharistiu uchovávali a adorovali. Avšak aj vtedy, keď je predmetom adorácie, je pokrmom, ktorý chce a má moc urobiť človeka schopným toho, aby nebol pre seba, ale otvorený pre spoločenstvo. Ak však takýto prístup k adorácii chýba, hrozí nebezpečenstvo idolatrického chápania a prežívania Eucharistie. Musíme si teda hlboko premyslieť našu úctu k Eucharistii.1
1 KIERNIKOWSKI Z.: Prednáška prednesená v seminári mariánov v Lubline, 15. marca 2001, v Pastores 4/2002, 7-15.
Eucharistia – cesta k otvorenej zmene vnútra
Celebrovanie a prijímanie Eucharistie, to je prijatie rizika zmeny seba, zmeny svojho srdca; je to možné vtedy, keď vieme, že Ktosi iný sa zmocní môjho života. Tak ďaleko ide dôvera v Boha Otca, že spolu so Synom možno vydávať seba za iných. Pochopenie toho je dnes veľmi potrebné, keď všetci chcú akúsi samostatnosť, nezávislosť, sebaistotu, svoj východiskový bod. Toto nevyriešime zmenou okolností či istou úpravou vonkajších postojov. Treba sa dostať do vnútra človeka, do jeho srdca. Činnosť človeka závisí od toho, čo človek nosí vo svojom srdci.
Prorok Jeremiáš hovorí, že priepasťou je srdce človeka.2 Pre nás prijímajúcich je dôležité to, aby sme sa k tejto priepasti dostali a vlastne tam aby sme stretli Kohosi, kto mal odvahu vojsť do priepasti nášho ľudského srdca. Aby sme dobre chápali Eucharistiu, treba mať najprv správnu koncepciu seba ako človeka, ktorý má svoje potreby a pozná svoje obmedzenia.
2 Porov. Jer 17, 9; Mt 15, 18-19; Mk 7, 19-21.
Božia vôľa ako fundament kresťanov
Eucharistia sprítomňuje „hodinu Ježiša“, čas, v ktorom sa On dáva výlučne k dispozícii Otcovi a plní Jeho vôľu: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“3 Nekonečná láska Syna k Otcovi sa prejavuje v hľadaní Jeho vôle. V našej vzájomnej láske sme pozvaní k tomu istému postoju, čo sa nás týka: aby sme sa navzájom odovzdali a hľadali splnenie svojich vzájomných túžob. Každodennosť však ukazuje, že spoločenský, manželský, priateľský, rodinný život sa stáva často miestom boja o uskutočňovanie vlastnej vôle. Kristus, keď povedal svojmu Otcovi: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ - vyzýva nás k prejavovaniu lásky a priateľstva v zhodnom hľadaní a plnení vzájomných túžob a prianí.
3 Lk 22,42.
Pre kresťana, ktorý je prítomný na Eucharistii, to znamená, že sa má celkom osobne spojiť s obetovaním Krista, aby sa podriadil Božej vôli. Tu treba uskutočniť to, k čomu nás dôrazne vedie apoštol Pavol vo svojom liste Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu.“4 Toto zjednotenie nemá byť len chvíľkovým pohnutím srdca, ale musí sa uskutočňovať a osvedčovať v živote kresťana. Na to poukazuje Pavol: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale zmeňte sa a obnovte sa v zmýšľaní, aby ste mohli zakúsiť a spoznať Božiu vôľu: čo sa mu páči, čo je dobré a dokonalé.“ Sú to spomínané „duchovné obety, príjemné Bohu“.5 Takéto úmyselné podrobenie sa kresťana Božej vôli patrí k životu viery, ktorý radikálne nasleduje Krista a požaduje jedinečnú lásku k Bohu a blížnemu. Z toho vyplýva mnohotvárnosť, bohatstvo a zmysluplnosť takto pochopeného kresťanského života naplneného kalvárskou obetou,6 a tak sa obeta kresťana stáva konsekventnou odpoveďou na vykupiteľskú obetu Krista.
4 Rim 12,1.
5 Porov 1Pet 2,5.
6 SCHILSON A.: Art, Opfer, Praktisches Lexikon der Spiritualität, Freiburg 1988, 949.
Keď sa Kristus ako hlava svojho mystického tela sprítomňuje v Eucharistii, ide o sakramentálne sprítomnenie, pričom Kristus zostáva jediným obetným kňazom a jedinou vykupiteľskou obetou, ktorým je on spolu so svojím mystickým telom – s Cirkvou. V Kristovi a s Kristom sa aj Cirkev duchovne obetuje s tým cieľom, ktorým bola určená Kristova obeta: oslava nebeského Otca a spása ľudstva.7
7 CABAN P.: Eucharistia – obeta Krista, Cirkvi a obeta kresťanov, v Liturgia 4/2003, č. 52, 376.
Duch Svätý a zjavenie jeho moci a činnosti smeruje k budovaniu takejto oslavy. Keď sa po umučení, v deň Zmŕtvychvstania, Ježiš postavil pred učeníkov, dýchol na nich Ducha Svätého a po slovách: „Pokoj vám!“ povedal: „Prijmite Ducha Svätého! Komu hriechy odpustíte...“8 Je to veľmi silný a výrazný obraz, ktorý ukazuje zmysel života človeka po stretnutí so Zmŕtvychvstalým.
8 Jn 20, 22-23.
Terminologická skutočnosť
Telo a krv Kristova, Eucharistia ako aj lámanie chleba – sú tri termíny, ktorými označujeme tú istú sviatosť, aj keď nie bezprostredne identicky sa vzťahujú na tú istú sviatosť. Najmenej vysvetľovania potrebuje prvý výraz: telo a krv. Samotný termín telo v obidvoch gréckych podobách sóma i sarx je síce viacvýznamový, ale v kontexte „telo a krv Kristova“ označuje v Novom zákone výlučne obidva eucharistické spôsoby premenené mocou konsekrácie v telo a krv Kristovu. Termín „Eucharistia“ sa taktiež vzťahuje ku Kristovmu telu a krvi, označuje však aj istý aspekt eucharistickej skutočnosti, ako aj konanie eucharistickej obety. Eucharistia doslova znamená vďačnosť alebo čin prejavovania tejto vďačnosti, teda vďakyvzdávanie. Taký je význam termínov eucharistein-eucharistia tak v Starom ako aj v Novom zákone.9 V opise konania Poslednej večere u Matúša slová vypovedané nad chlebom nazýva „dobrorečením“10, formulu kalicha vyjadruje ako „vďakovčinenie“11. Toto dobrorečenie alebo vďakovčinenie sa vždy spája nerozlučne s pravou židovskou úctou, a dokonca s každodenným pokrmom. Eucharistia je vyjadrením kresťanského požívania Božích darov, pričom výnimočnosť týchto darov smeruje človeka k preukazovaniu výnimočnej vďačnosti Bohu.12
9 Plný význam termínu Eucharistia sa objavuje v pripomenutí Božích dobrodení, za ktoré ľudia ďakujú Bohu (eulogein), a to pri príležitosti požívania jeho tela a krvi.
10 Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: “Vezmite a jedzte, toto je moje telo“ (Mt 26,26).
11 Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac:“ Pite z neho všetci...“ (Mt 26,27).
12 Porov. Rim 14,6, 1 Kor 10,30.
Formula „lámanie chleba“ (klasis tú artú) objavuje sa v Novom zákone len dva razy: u Lk a Sk13. Nejestvuje však zhoda ani exegétov, ani historikov liturgie, či je možné túto formuláciu považovať za technické označenie ranokresťanského spravovania Eucharistie. Podľa mienky niektorých teológov sa tento problém nedá jednoznačne vyriešiť.14 Nie je vylúčené, že autor tretieho evanjelia prijal túto formulu z ranokresťanskej tradície.15
13 „Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba“ (Lk 24,35). „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42).
14 Napr. A. Wikenhauser píše: „(...) es wird sich bei der unbestimmten Formulierung der beiden Verse keine Entscheidung fällen lassen.“ Die Apostelgeschichte, Regensburg 1961, s.56.
15 WANKE J.: Die Emmauserzählung. Eine redaktions-geschichtliche Untersuchung zu Lk 24,13-35, Leipzig 1973, 410.
Eucharistia – dve sviatostné činnosti obetnej hostiny
Sviatosť Eucharistie je aj podľa týchto správ situovaná dvoma sviatostnými činnosťami. Ak použijeme scholastickú terminológiu sakramentológie, Eucharistia sa môže chápať ako sacramentum in fieri (moment konsekrácie – presbyter, biskup) a ako sacramentum in facto esse (ako trvalá sviatosť, dokiaľ trvajú spôsoby). Z toho nám vyplýva aj dvojité chápanie služobníkov Eucharistie: prvého na sprítomnenie Kristovej obety – presbytera alebo biskupa – a druhého na rozdávanie svätého prijímania.16 Tak sme došli k momentu eucharistickej hostiny, v ktorom hostia prijímajú a požívajú z rúk Hostiteľa jeho telo a krv. On totiž pozval na Hostinu priateľov, aby objavili svoju ľudskú hodnosť. A táto hodnosť spočíva v starosti o pokrm, ktorý rozhoduje o našej nesmrteľnosti. Aby som bol človekom, nestačí sýtiť iba telo, nestačí starať sa o dočasný chlieb. Iba ten si zasluhuje titul človeka, kto siaha po večnosti, kto hľadá pokrm, ktorý dáva život večný. Preto sa pri stole objavuje veľkosť človeka i jeho malosť. Na samom začiatku verejnej činnosti Ježiš vyznal otvorene: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“
16 CABAN P.: Pojem a osoba riadneho a mimoriadneho rozdávateľa Eucharistie, v Acta facultatis theologiae, 3/2002, roč. 2, 264.
Eucharistia ako modlitba vďačnosti
Eucharistia je aj modlitbou vďačnosti prijímajúceho kresťana. Ňou sa kresťan začleňuje do veľkého vďakyvzdávania, ktoré Ježiš Kristus prednáša Bohu Otcovi. Ďakujeme predovšetkým za lásku Boha k človeku, za dielo stvorenia ako aj za všetko, čo Boh vykonal v celých dejinách spásy i v našich osobných dejinách. Ďakujme taktiež za prísľub, ktorý nám dal, že bude s nami po všetky dni až do konca sveta. Momentom zvláštneho vďakyvzdávania počas svätej omše je prefácia. Kňaz vyzýva veriacich: „Vzdávajme vďaky, Pánovi, Bohu nášmu“, a oni odpovedajú: „Je to dôstojne a správne“. Po týchto slovách kňaz pokračuje: „Je naozaj dôstojné a správne, vzdávať vďaky...“ V tomto peknom dialógu kňaz i veriaci sa navzájom povzbudzujú, aby vstúpili do ducha modlitby vďakyvzdávania. Kresťan, ktorý sa zúčastňuje na Eucharistii, učí sa tým postoju vďačnosti voči Bohu i ľuďom za všetko, kto je a čo má. „Byť vďačný, znamená neprijímať veci ako samozrejmé, ale ponáhľať sa po ich stopách až k prapočiatku, k Bohu“ (P. van Breemen).
V Eucharistii sa učíme najprv postoju vďačnosti voči Bohu. Priateľstvo a láska je darom samého Boha, je odbleskom jeho nekonečnej lásky. Eucharistia nás učí nielen vďačnosti voči Bohu, ale taktiež vzájomnej vďačnosti voči sebe. Spoločný život v manželstve, rodine, v priateľstve, v spoločenstve je neustálym obdarúvaním seba. Všetko to, čo robíme pre seba navzájom, je vzájomným darom. Vedomie tohto obdarúvania povzbudzuje k láske. Čím väčšie bude vedomie obdarúvania a s ním spojená potreba vďačnosti, tým väčšia bude vzájomná láska a priateľstvo.
„Iďte do celého sveta...“
Eucharistia má taktiež apoštolský a misijný rozmer. Kresťania, ktorí sa na nej zúčastňujú, dostávajú dary nielen pre osobný úžitok, ale taktiež pre dobro ľudí, s ktorými denne žijú. Slová, ktorými sa končí svätá omša: „Iďte v mene Božom“, sú rozoslaním veriacich, aby vydávali svedectvo o Ježišovi celým svojím životom. Oni musia byť mostom medzi Eucharistiou a každodenným životom, v ktorom kresťania odovzdávajú iným tú skutočnosť, ktorej sa stali účastníkmi. Keby sa kresťan neotváral pre iných vo vydávaní svedectva Ježišovi svojím životom, vtedy jeho účasť na Eucharistii by bola iba určitou formalitou. Apoštolský rozmer každej lásky a priateľstva sa prejavuje najprv faktom, že každá láska a priateľstvo sa otvára pre iných. Láska a priateľstvo túžia deliť sa s inými, nie sú nikdy uzatvorené pre iných. Často sa zdôrazňuje a správne doceňuje apoštolský charakter kňazského či rehoľného povolania, ale súčasne sa možno trochu zanedbáva objavovanie misijného a apoštolského charakteru každého manželstva a rodiny. Láska sa musí deliť a rozširovať. Láska manželov sa neuzatvára a neobmedzuje na nich, ale skôr opačne - otvára ich. Taká je prirodzenosť lásky.
Eucharistia je silou, ktorá sviatostne umožňuje kvalitu nášho kresťanského života. Slovo sa stalo telom a telo sa stalo pravým pokrmom v Eucharistii. Večný život, ktorý sa nám vo vtelení zviditeľnil, teraz sa nám dáva, aby sme ho náležite pripravení požívali v eucharistickom chlebe, ktorý je pre nás pokrmom večného života.
