Charles Péguy a jeho vízia

Autor: Anna A. Hlaváčová - Číslo: 2005/3 (Kultura)

Francúzsky básnik a esejista Charles Péguy (narodil sa 7. januára 1873 v Orleáne – zahynul 5. septembra 1914 v bitke pri Marne) vyšiel zo skromných pomerov. Nepoznal si otca, lebo ten padol v nemecko–francúzskej vojne. Detstvo strávil s matkou a starou matkou, ktoré sa živili vypletaním stoličiek. Péguy mal šťastné detstvo a dostal aj dobré vzdelanie. R. 1900 založil dvojtýždenník Cahiers de la quinzaine, ktorý prispel k renesancii francúzskeho spiritualizmu.

Bol stúpencom personálneho socializmu, no ako človek hlboko mysticky založený neskôr sa vrátil ku kresťanskej viere. Tento návrat sa nezakladal na náhlom obrátení, ale spočíval v sústavnom prehlbovaní vnútorného života. Netreba si ho predstavovať idylicky, lebo Péguy mal veľkú úctu k slobode iných. Platil za ňu samotou uprostred najbližších, ktorí nerozumeli tomu, čo písal. Keďže sa priženil do ateistickej rodiny, bol zosobášený civilne a nemohol pristupovať k sviatostiam. Jeho manželka a deti neboli pokrstené, nemodlili sa. Péguy síce stával len na prahu kostola, ale viedol život modlitby. Keď jeho syn smrteľne ochorel, Péguy vykonal peši púť do Chartres a modlil sa za jeho uzdravenie. Synček vyzdravel a tento skutok ho nepochybne zblížil so ženou. Ani ona to nemala ľahké: žili chudobne a štvrté dieťa sa narodilo po Péguyho smrti. Pri krste novorodenca prijali krst aj ďalší členovia rodiny.

Dnes nás možno udiví Péguyho výrazný patriotizmus, ktorý má provokujúco pozitívny obsah. Péguy sa rétoricky obracia predovšetkým na svojich krajanov, avšak jeho zámerom je osloviť i ďalších súčasníkov. Dodajme, že básnik bol aj lokálpatriot. Ako rodák z Orleánu zdôrazňuje najmä význam Panny Orleánskej, ktorej zasvätil dielo Mystérium o milosrdnej láske Jany z Arku (Le Mystčre de la Charité de Jeanne d´Arc, 1910).

Všetko, čo posilňuje identitu človeka, chápe Péguy pozitívne, ale vždy v kontexte katolicity. Svedčí o tom jeho interpretácia Starého zákona i jeho jasný ľudský postoj v známej antisemitskej Dreyfusovej afére. Za Péguyho vzťahom k vlasti a národu sa však neskrýva nenávisť k iným národom a krajinám. Sám je mystik, a práve preto protestuje proti „degenerácii mystiky na politiku”. V predstihu vytuší hrozbu nemeckého militarizmu a stavia proti nemu svoj vlastenecký ideál.

Verbálne sa síce obracia na francúzsky národ, ale oslovuje aj inojazyčného čitateľa. Práve tento presah je zaujímavý, pretože širšia rezonančná plocha zahŕňa latínský svet, či presnejšie kresťanskú Európu rímsko–katolíckeho obradu. Originalita Péguyho biblickej exegézy miestami možno presahuje aj takto vymedzený kontext.

Je to odvaha vložiť do textu desiatky strán dlhý citát. Ale keďže príbeh o Jozefovi Egyptskom je „obrazom paralelným vcelku i v detailoch“, Péguy ho dokáže zakomponovať. Ak uvažujeme v termínoch architektúry: je to ako kusy mramoru z konštantinopolských stavieb zabudované do benátskeho San Marco. Literatúra má v porovnaní so staviteľstvom jednu veľkú prednosť: aj staré – zdrojové – dielo zostáva celé.

Péguy inklinuje k rozsiahlym skladbám. Jeho verš je voľný, no racionálne členený. Autor sa nevyhýba rečníckym figúram, používa ich predovšetkým na rytmickú výstavbu diela, v ktorom dominuje architektonický princíp. Jeho dikcia je spomalená častým opakovaním vetných fragmentov. Myšlienky, zastavené v rozbehu, zmeditatívňujú text a zároveň udržujú napätie, ktorého strata by sa prejavila v poklese čitateľskej pozornosti.

Začaté vety, akoby narážajúce na nedostatok dychu a dokončené až po niekoľkonásobnom opakovaní, majú čosi z nárazov morských vĺn o breh. Tento zápas autora o rozšírenie dychu pripomína aj archaickú poéziu eposov. No nepravidelná pulzácia Péguyho verša odhaľuje, že ide o moderného básnika.

Rozvíjanie motivických paralel je prorocké a zároveň didaktické. Myšlienkovo je Péguyho dielo vzácne súdržné a priezračné a miestami v ňom preblesne i kus čistej poézie. Verbálna redundancia, pôsobiaca na prvý pohľad dojmom lešenia ponechaného v stavbe, dodáva Péguyho štýlu iniciačný rozmer, vlastnosť takú ojedinelú v modernej poézii.

Péguyho forma – časté opakovania, v ktorých sa číria formulácie, spresňujú sa kontúry slova – pripomína aj iné vrstvenie: podobne sa ukladajú farby pri písaní ikony. Posledná vrstva ikony je nanášaná najužšie a tvorí ju najsvetlejší odtieň. Ikonopisec ide od temného k svetlému, od tmy k svetlu a vstupuje do vopred vyzlátenej plochy. V našej analógii – u Péguyho – sú tým vyzláteným biblické a liturgické pasáže textu.

Kľúčové postavy Péguyho diela spája schopnosť vidieť neviditeľné. Dobre spravovať krajinu vie len ten, kto má sny, vízie a usiluje sa ich pochopiť. Kto sa v neviditeľnom, nestvárnenom usiluje pochopiť budúcnosť.

Jozef Egyptský má prorocké sny. Svätý Ľudovít vidí neviditeľné malomocenstvo zla. Neviniatka stále spia, snívajú – a v nebi sa hrajú.

Všetci prekračujú národ: Jozef Egyptský židovstvo, Ľudovít Francúzske kráľovstvo, Neviniatka pozemský svet, keď krstom krvi prechádzajú zo starozákonného sveta do sveta evanjelií.

Spisovatelia Péguyho pokolenia ideovo anticipovali myšlienky II. vatikánskeho koncilu v prísnom účtovaní s náboženským formalizmom v podobe legalizmu a rubricizmu. Zároveň formovali nasledujúcu generáciu, ktorá sa k ich odkazu vrátila po kataklizme druhej svetovej vojny. Tá konštatovala, že „patriotizmus, tento vznešený cit, ktorý ukul národy a umožnil im naplnenie veľkolepých úloh, sa často odchýlil od svojho poslania”. Ale verila aj, že „zmysel pre solidaritu medzi národmi prevládne nad odteraz prekonaným nacionalizmom, ktorému štát vďačí za tradíciu a pevnú vnútornú štruktúru. Na týchto starých základoch treba vybudovať nové poschodie. Na národné vrstvy položiť nadnárodné. Nevznikne nijaké popieranie slávnej minulosti, ale nový rozmach národných síl, ktoré budú jednotne slúžiť nadnárodnému spoločenstvu. Takýto ideál je skutočne francúzsky. Je v súlade s duchom národa, ktorý napriek svojim osobitostiam a rôznorodosti vždy smeroval k univerzalizmu.” (Schumann, R.: Pre Európu. Vydavateľstvo Michala Vaška, Bratislava, 2002, s. 37, 27)

Vízia Európy v jej pôvodnej forme, o ktorej sa, žiaľ, málo hovorí, nepredpokladá uzavretie sa Európanov vo vlastnom blahobyte, ale uskutočňovanie kresťanského ideálu v jeho univerzalite. Teda presiahnuť nestačí len národ, veď „už rímske zmluvy predpokladajú začiatok budovania Euroafriky, ktorá je spoločným dielom dobrých úmyslov a energie, vloženej v prospech slobodného spoločenstva dvoch kontinentov” (tamtiež, s. 91).

Tieto citáty sú staré pol storočia, a ešte stále sú víziou. Lebo aj dnes sa ešte často stretávame len s oklieštenou ideou Európy. O Európe sa často hovorí tak bezducho, akoby ju pragmatické motívy celkom vyvlastnili jej pôvodným kultúrnym počiatkom.

Táto Péguyho skladba, ale aj biblický príbeh o mužovi, ktorý mal sny, a práve preto vedel nasýtiť národy, nám pripomína, že bez vízie, bez sna, ktorý oduševňuje, sa nezaobíde ani dnešná Európa a ani dnešné Slovensko.