Biblia a teologická estetika

Autor: Róbert Sarka - Číslo: 2005/2 (Články)

Biblia - prameň a inšpirácia teologickej estetiky umenia

„Ak je (...) Písmo čiastočne dielom Ducha, potom tiež umelecké diela môžu byť a zrejme sú v určitom zmysle pokračovaním Biblie. Umenie píše Biblii našich dní.“ (V. Tydlitátová)

Je evidentné, že svet je zaplavovaný množstvom ošklivosti, artefaktmi s patologickým obsahom, ktoré sa prezentujú ako umelecké; ďalej s prejavmi vulgárneho, ale aj veľmi rafinovaného satanizmu, propagujúceho amorálnosť, zlo, chaos a deštrukciu, v mene akéhosi fiktívneho protestu proti zlu vo svete. Iste mnohé z týchto artefaktov sú aj nosičmi určitých ideí, ktoré znepokojujú, ale určite sú mnohé také, ktoré zavádzajú. Pápež Ján Pavol II. v Liste umelcom vyzval k návratu k prameňu Zjavenia ako večnej inšpirácii, ktorá môže viesť k uzdraveniu obraznosti a objaveniu netušených kontinentov fantázie. Ak si kladieme za cieľ rozvinutie teologickej estetiky, jej východiskom by malo byť skúmanie, ako bolo Zjavenie zachytené v umení. Takýto umelecký artefakt je totiž tiež istou formou hermeneutiky a exegézy Písma. Východiskom pre náš text bude postupné trojité skúmanie vzťahov umenia a Biblie, ako ho rozvrhol Gianfranco Ravasi: Biblia o umení, Biblia je umenie, Biblia a umenie, ku ktorému pridáme náš príspevok: Biblia a teologické pozadie umeleckých foriem.

1. Biblia o umení

Biblia je malou knižnicou o Bohu, Ježišovi Kristovi a živote. Jej prvoradým cieľom je sprostredkovať človeku poznanie Boha a ukázať cestu spásy. Aj v biblickom posolstve však môžeme medzi riadkami objaviť estetiku, z ktorej vychádza a na ktorej buduje svoju víziu krásna. Podľa Ravasiho je pre biblickú estetiku charakteristických sedem aspektov, ktorých postupne naznačíme.¹

1.1. Tôb: cirkulačná estetika

K základnému estetickému biblickému slovníku patrí slovo tôb (hebr., gr. kalos). Ak sa pokúsime izolovať význam tohto termínu, zrazu sa objavia sémantické litánie, pretože biblické tôb je sémanticky cirkulujúce slovo, ktoré má v rozličných kontextoch mnoho významov a odtieňov.² Dôležité je však, že tôb (dobro) bolo chápané aj ako ekvivalent krásneho. JHVH videl stvorené bytie nielen ako dobré, ale zároveň naň pozeral aj ako na krásne. „Videl Boh, že to bolo dobré – krásne“ (por. Gn 1). Krásna je tiež zem slobody, ktorú Boh ponúka Izraelu (Dt 1,35; 3,25; 4,21.22). Tôb takisto vyjadruje božiu svätosť a etickú dobrotu. Stretnutie týchto dvoch významov nadobúda výnimočnú silu v osobe Krista, ktorý je ikonou neviditeľného Boha (Kol 1,15). Dobrý pastier je nie len dobrým, ale aj krásnym pastierom (Jn 10,11).

1.2. More, nespútaný rebel: estetika bytia

V Biblii môžeme sledovať určitú dialektiku medzi dobrom a zlom, krásou a ošklivosťou, zmyslom a nihilizmom. V jej svete existuje tôb, ale aj akýsi anti-tôb, ohrozujúci život človeka. Týmto akýmsi anti-tôb je more. Ono je pre svoju nestabilitu, priepastne nebezpečnú enigmatickosť, kvôli prítomnosti monštier ako je Leviatán biblickým symbolom chaosu, nezmyslu, ničoty (Jb 40-41). Boh má však plán so svetom. Dáva zmysel a krásu bytiu, aby sa vytrácal chaos. Človek osciluje medzi pólmi protiv zmyslu a ničoty, krásy a ošklivosti. Je sám pozývaný, aby svojou kultúrnou činnosťou tvoril zmysel a skrášľoval bytie. Tôb je objavením harmónie medzi bytím a ničotou. Je rovnováhou medzi dobrom a zlom, rovnováhou prichádzajúcou od Boha, aby priviedla svet k mesiášskemu tôb, kde: „ani mora už niet (...) ani žiaľ; ani náreku ani bolesti viac nebude“ (Zj 21,1.4).³

1.3. Ako vrecúško myrhy: erotická estetika

Schopenhauer urobil dištinkciu medzi Körper – telo objekt, v ktorom prevláda vedomie: mať telo, a Leib – telo subjekt, kde prevláda: byť telo.⁴ Biblia evidentne sleduje druhú líniu. Odmieta ľudový platonizmus, ktorý vidí telo ako väzenie alebo hrob duše. Tôb nepozná angelizmus či antropologický dualizmus. Biblickým príkladom je kniha Pieseň piesní, zvlášť štvrtá kapitola, ktorá je hymnom na Leib. Telo je subjektom významu. Akt je fascinujúci nielen tým, že zjavuje tvary, ale aj tým, že prezentuje jedinečnosť, neopakovateľnosť tela, v ktorom je zakódovaná originalita osoby. Ako niet dvoch identických charakterov, tak ani dvoch identických tiel.⁵

V Pp 1,13 sa spomína myrha ako voňavá živica, ktorú ženy nosili zavesenú vo vrecúšku medzi prsiami, aby tak jej vôňou prenikli celé svoje telo. Hrdinka popisuje muža, ktorý ju objíma a spočíva na jej prsiach ako vrecúško myrhy. Vôňa jeho tela sa pre ňu stala ozajstnou voňavkou.⁶ V texte niet ani najmenšieho náznaku po nejakom prudérnom spiritualizme. Pieseň piesní sa snaží zachytiť nielen krásu tvarov, ale aj rozmanitosť čuchových vnemov. Biblia nemá problém opisovať skúsenosť s týmto najnižším zmyslovým receptorom. V priebehu stáročí sa teológovia pokúsia takmer úplne potlačiť erotickú symboliku spirituálnym prístupom.⁷

1.4. Človek: pastier a liturg stvorenia

Bez človeka by bol svet nemý. To znázornil autor Gn 2,5-6, kde opísal absenciu človeka obrazmi prázdnoty. Ravasi, odvolávajúc sa na Gn 2,19-20, tvrdí, že v tomto texte je človek opísaný ako pastier bytia, lebo podobne ako pastier pozná svoje ovce po mene, tak i človek dáva mená zvieratám.⁸ Miesto označenia pastier by sa skôr hodil termín záhradník, teda správca bytia, ktorý má chrániť a spravovať matku Zem.

Biblia na inom mieste prezentuje človeka aj ako liturga, tak napr. žalmista v žalme 148 vystupuje ako dirigent kozmickej liturgie, ktorý pozýva prírodné živly, živočíchov a premeny čias k celebrácii. V biblickej estetike má tak človek vzťah k prírode a ku kozmu, nie ako dobyvateľ a vykorisťovateľ, ale aj ako ekologicky cítiaca osoba, prežívajúca úlohu ochrancu stáda či záhrady súcien. Človek má uprostred súcien funkciu hlavy, ktorá všetko vťahuje do svojho láskyplného dialógu so Stvoriteľom.

1.5. Farebná záhrada symbolov: estetika nepriameho zobrazenia

Biblia sa stala dôležitým zdrojom pre vyjadrenie nevyjadriteľného, pre zobrazenie nezobraziteľného. Takto ukazuje kognitívny optimizmus, že sa nevzdáva pokusov symbolickým spôsobom zachytiť Transcendentno. V dielach cirkevných Otcov nájdeme napr. rozličné symbolické zobrazenia Krista viac-menej inšpirované Bibliou.⁹

Z moderných diel, ktoré využili biblické symboly k zachyteniu sacrum, možno spomenúť dielo C. S. Lewisa Letopisy z Narnie,¹⁰ kde je Kristus symbolicky zobrazený ako lev Aslan. Autor sa pravdepodobne inšpiroval Apokalypsou (Zj 5,5). Ide o starý biblický symbol Boha (viď napr. Oz 11,10), ktorý predstavuje JHVH ako leva. V tretej knihe Plavba jitřního poutníka nechá Lewis, aby sa lev Aslan premenil na Baránka. Je to ďalšia biblická narážka na víťazného Leva z Júdu a obetovaného Baránka z Zj 5,5-6.

Biblia pre svojou „schopnosť“ zobrazovať nezobraziteľné a inšpirovať obraznosť dostávala najrozličnejšie pomenovania, ako „záhrada obraznosti“ (Eliot), „bohatá pokladnica“ (Claudel), „farebná abeceda nádeje“ (Chagal), „obrazový atlas“ (M. Chagal), alebo „veľký kód umenia“ (Blake) atď., a stala sa tak dôležitým inšpiračným zdrojom minimálne západného umenia.

1.6. Ani ikonoklasti, ani uctievači zlatého teľaťa: neškrupulózna estetika

Biblia napriek všeobecne rozšírenému predsudku nie je ikonoklastická voči umeleckému artefaktu, ani sa neredukuje na kolekciu abstraktných teorém. V Biblii je zakázané materializovať sacrum takým spôsobom, že by sa transcendentný Boh redukoval na objekt manipulácie. Zákaz sa týkal náboženskej sféry. Biblia dáva prednosť slovám, do ktorých sa snažila pomocou predstáv, symbolov a snov zachytiť tajomný boží svet. Inšpirujúcou na tomto aspekte biblickej estetiky je výzva k určitým hraniciam, kódexu nielen pre duchovnú, ale aj pre umeleckú tvorbu ako takú. Bola to večne platná výzva opatrne narábať pri zobrazovaní transcendentných skutočností. Zároveň treba dodať, že Židia neboli až tak škrupulózni v tejto oblasti. Stačí spomenúť napr. zobrazenie anjelov na arche, ktoré sú akousi estetickou „epikiou“.

1.7. Tanec Boha: estetika kozmickosti bytia

Základným zmyslom sapienciálnej biblickej literatúry je ukázať „kozmickosť“ bytia: jeho harmonický poriadok a krásu. Boh je v stvorení prezentovaný ako Tvorca, ktorý svoje vrcholné dielo – kozmos – realizuje s opojením umelca totálne podmaneného svojim projektom.¹¹ Táto idea nachádza svoje spracovanie napr. aj v druhej knihe Princ Kaspirán v už spomínanom diele Lewisa Letopisy z Narnie. Lewis spája Aslana so symbolmi Bakchusa a Siléna, teda božstvami vína, hojnosti a tanca. Práve Aslanov tanec má tú moc, ktorá obnovuje mýto-poetické videnie sveta, a teda aj zázračnú krajinu Narniu.¹²

Biblia deleguje múdrosť božiu ako archetyp všetkých vecí (Mudr 7,21). Táto myšlienka je rozvíjaná aj v inej múdroslovnej literatúre (Pr 8,22-31). Ravasi tvrdí, že verš 30-31 možno interpretovať ako tanec, tým sa vytvára priestor pre úžasný obraz stvorenia ako božieho tancu. V tejto línii podľa autora treba vidieť obraz kreácie ako tanca božieho a úsmev mladých (Zach 8,5; Jer 30,19; 31,4; 1Sam 18,7) alebo ako hru (2Sam 6,11; 1Kr 15,29).¹³

2. Biblia je umenie

Biblia je umením už svojim slovníkom. Exegéti uvádzajú, že filologickým mikroskopom možno objaviť vzácne odtiene a slovné hry, ktoré nie sú postrehnuteľné v dynamických prekladoch. Biblia bola inšpirátorkou pre symboliku. Možno v nej nájsť antropomorfickú symboliku aplikovanú na Boha, ktorý je symbolizovaný materským a otcovským archetypom (Ž 27,10; 103,13; 131,2). Symbolika zvierat je uplatnená pri dešifrovaniu právd o človeku (Ž 42,2; 18,34; 23; 73,22; 102,7 atď.). Alter objavuje niektoré typické techniky pre biblickú naráciu. Sú to:

1. kľúčové slová tematiky, tzv. Leitwort, ktoré referujú o význame a aj o téme.¹⁴ Biblická narácia je príliš lakonická, preto sa pri interpretácii sledujú práve Leitwort, slová alebo krátke výrazy, ktoré sa opakujú, aby sa pochopilo posolstvo textu;

2. akcia, ktorá má svoje analógie a paralely. Sem patrí aj scéna – typos, určitá organizovaná konvenčnosť, ktorá sa v biblickej narácii opakuje. Napr. príbehy o neplodných ženách, ktoré majú posmešníkov, obyčajne v sokyniach - vedľajších ženách. Predsa však ich zúfalé modlitby JHVH nakoniec zázračne vypočuje. Alebo cesta mladých mužov za hľadaním nevesty, pričom sa ich prvé stretnutie s vyvolenou uskutoční pri studni (napr. Gn 24,10-61;Gn 29,1-20; Ex 2,15-21);

3. dialóg. Keď sa Biblia snaží sprostredkovať niečo dôležité, pisateľ to robí prostredníctvom dialógu. Biblia často využíva kontrasty v dialógoch. Po krátkom menej dôležitom nasleduje dlhší; po jednoduchom výpravný, po asymetrickom vyrovnaný. Viď napr. 1Kr 18; 2Sam 13 atď. - kontrastné dialógy, ktoré majú svojim rytmom, gradáciou udržať pozornosť a viesť k pochopeniu dôležitosti v texte;

4. narácia. Biblia sa vyhýba dlhým diskurzom, dáva prednosť príbehu a rozprávaniu.

Biblia ďalej ponúka archetypálne motívy, postavy, stereotypy, ktoré môžeme nájsť v umeleckej tvorbe. Pozná techniku montáže. Zvraty. Rôzne typy paralelizmov.¹⁵

3. Biblia a umenie

Biblia je nie len umením, ale aj prameňom umenia. Existujú v nej témy, symboly, archetypálne situácie, hrdinovia, motívy, ktoré ovplyvnili literatúru, divadlo, poéziu, kino a iné umelecké formy. Tieto artefakty sú akoby exegézou.¹⁶ Pri spracovaní biblického podnetu možno rozlíšiť niekoľko kvalitatívne odlišných postupov, ako boli spracované.¹⁷

3.1. Smädný jeleň: model reinterpretatívny

Tento umelecký hermenutický prístup siaha po biblickej téme a reinterpretuje ju. Niekedy sú k tomu dôvody pre obsahovú viacvýznamovosť textu. Pre reinterpretačný prístup je charakteristické, že objavuje v pôvodnom obraze nové významy, ktoré potom uplatňuje v novom kontexte. Pôvodná intentio autoris je rozšírená objavením intentio operis. Reinterpretatívny prístup existuje v samej Biblii (1Kor 10,1-5). Zaujímavá je napr. umelecká interpretácia Ž 42: „Ako jeleň dychtí za vodou, tak moja duša dychtí za tebou. Po Bohu dychtí moja duša, po Bohu živom.“ Smäd ako neprekonateľná potreba človeka po Bohu sa v dejinách kresťanského umenia zmenil aj na smäd po Eucharistii. Takéto zobrazenie nachádzame napr. na sarkofágu zo IV.- V. stor. v Ravene.¹⁸ Starozákonná skala, z ktorej vytryskla na púšti voda (Nm 20,11) sa v kresťanskom spracovaní stala symbolom krstu (napr. na freskách Katakomb sv. Kalixta, IV. stor.). Manna sa premenila na „pokrm anjelov“ (Mudr 16,20).

Mnoho príkladov reinterpretácie nájdeme pri hľadaní kristologických predobrazov; tak bol ako predobraz Krista reinterpretovaný Jób, Jozue, Jozef ap. Interpretačným modelom zo súčasného umenia môže byť aj Pendereckého St Luke Passion (CD Argo 1990), kde poľský skladateľ spája Lukášove Pašie s rozličným žalmami, ktoré približujú vnútorné stavy Mesiáša alebo atmosféru umučenia.

3.2. Výstup na horu Moria: model aktualizácie

Ide o prístup, pri ktorom sa umelci snažia spracovať biblický podnet zo svojho časového horizontu, teda nájsť v ňom to, čo hovorí príbeh či motív príbehu súčasníkovi. Tento aktualizačný model by sme mohli nájsť už v ranných dielach antických, románskych či gotických, kde sú v biblickej udalosti, napr. pri ukrižovaní Krista, účastníci zobrazení v dobových kostýmoch. Medzi významnejšie práce spracované týmto prístupom patrí filozoficko-teologická esej Bázeň a chvenie S. Kierkegaarda, kde je rozpracovaná v štvorakej verzii udalosť o obetovaní Izáka Abrahámom.¹⁹ Inou aktualizáciou je napr. obraz Záborského Kristus našich dní, kde je na obraze robotník ťahajúci bremeno a v jeho pozadí je Kristus nesúci kríž.

3.3. „Odcudzený“ Boh Aróna a Mojžiša: model degeneračný

Popri hodnotných umeleckých hermeneutických dielach sa môžu objaviť aj drásavé rozkoly s originálom, ktorým dal Ravasi paradigmatický nadpis Odcudzený Boh. Ako príklady uvádza napr. diela S. Freuda, Muž Mojžiš a pôvod monoteizmu²⁰ a C.G. Junga Odpoveď Jóbovi.²¹ Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť film Martina Scorseseho Posledné pokušenie Krista alebo paródiu Brian z Nazaretu či Lingerodov román Batšaba.

Degeneratívny model sa však neobjavuje len medzi autormi, ktorí neveria v Boha alebo chcú podať určitú kritiku či paródiu biblického príbehu. Tento model môžeme nájsť aj medzi paleokresťanskými autormi. Ravasi uvádza príklad, knihu Jób, po ktorej siahli mnohí Cirkevní Otcovia (napr. Klement Rimský – Kor 17,3-4; Tertulián, De Patientia; Ambróz, De interpellatione Job et David; Gregor Veľký, Moralia)²² a bez kontinuitného pridŕžania sa celého kontextu biblického príbehu ho pretvorili na imitačný model kresťanskej morálky. Má to iste význam pre duchovný život, ale metóda bola predsa len podriadená záujmu a zbožným prianiam toho ktorého Otca.

3.4. Laudate Dominum omnes gentes: model transfiguračný

Transfiguračný model dokáže pôvodný biblický text nabiť pôsobivými rezonanciami, nevypovedanými emóciami, prepísať ho v celej jeho čistote, nechať vyraziť nečakané potencionály. Príkladom by mohla byť filmová „love story“ Samson a Dalida. Ale aj diela Mozarta, Haydna, Bacha, Vivaldiho, Messiaena, Avro Pärta atď. V literatúre napr. Piata hora Pavla Coelha.

4. Biblia a teologické pozadie niektorých foriem umenia

Biblické texty sú čítané, komentované už dvetisíc rokov, preto nie je nič prekvapujúce, že sa Kniha kníh stala podnetom pre rozličné formy umenia. V nasledujúcej podkapitole sa pokúsime zachytiť teologické pozadie, ktoré dalo podnet pre kresťanské umenie, pričom sme sa v našej štúdii zámerne vyhli hudbe, ktorá bude spracovaná podrobenejšie v samostatnom texte.

4.1. Biblia a literatúra

Biblia ako „zápis“ Božieho slova mala samozrejme vplyv na literatúru. Slovo je pre Bibliu najprirodzenejší výraz. Boh komunikoval od začiatku s človekom prostredníctvom slova. Ono nebolo nikdy spochybnené ako legitímny výraz pre komunikáciu s božím svetom. Skrze slovo, s ním a v ňom je vyjadrené tajomstvo transcendentného Boha. Slovo spája viditeľné stopy s neviditeľnými vecami. Starovekí kresťanskí teológovia, ako napr. Bazil Veľký, odporúčali čítať literatúru pohanských autorov ako prípravu pre štúdium Biblie.²³

O vplyve Biblie na západnú obraznosť sa vo všeobecnosti nepochybuje.²⁴ Tento vplyv sa prejavil v dvoch skutočnostiach:

1. čo sa týka formy. V Biblii existujú rôzne literárne formy: rozprávka, dialóg, príbeh, bájka, hádanka ap. ako nositeľky idey. Vplyv týchto foriem sa prejavil na tvorbe európskej literatúry;

2. symbolikou, motívmi a hrdinami. Biblia je vlastne knižnicou, ktorá ako celok ovplyvnila západnú obrazotvornosť, preto nie je z hľadiska európskej kultúry prehnané tvrdenie Wiliama Blakeho, ktorý nazval Starý a Nový zákon „Veľkým Kódexom Umenia“.²⁵ Je zaujímavé, že dnes moderná literatúra spätne znepokojuje teológiu. Objavujú sa pokusy vidieť v jej tvorbe výzvu k inšpirácii, ako vytvoriť originálnu aktuálnu teológiu.²⁶

4.2. Biblia a obraz

Pôvodne poznal Starý zákon zákaz zobrazovania duchovného (Ex 20,4).Tento zákaz mal dvojaký dôvod: 1. teologický, aby sa vyhlo nebezpečenstvu modloslužby, ale tiež 2. ontologický, aby sa nedošlo k ohrozeniu identity a interiority, lebo obraz nikdy nezachytí realitu takú, aká je.²⁷ Ako sme už poznamenali, ani Židia neboli celkom dôslední v tomto nezobrazovaní, lebo o niekoľko kapitol ďalej po tomto zákaze sú inštrukcie, ako vytvoriť anjelov na archu (Ex 25,18-20).

Kresťanstvo postupne nabralo odvahu a odpútalo sa od židovského rigorizmu. Základ duchovného obrazu – ikony – je zakotvený v kristologickej dogme o Vtelení. V Starom zákone nemohol byť Boh zobrazený, lebo bol netelesný, keď sa však Druhá božská osoba stala telom, otvorila sa možnosť pre vizualizáciu neviditeľného (Ján Damaský, PG 94, 1245). Neviditeľný Boh sa stal vtelením viditeľný, a tak teofánie Starého zákona našli svoje naplnenie v jedinej Teofánii Nového zákona. Tajomstvo Vtelenia otvorilo nielen možnosti zobrazovať duchovné, ale pripravilo cestu k umeniu v nastupujúcej kresťanskej kultúre. Nikdy však nebola medzi jednotlivými konfesiami otázka zobrazenia jednotná. Protestanti rozličných konfesií k nej pristupujú od fundamentalistickej rezervovanosti, ktorá sa pridŕža Starého zákona, až po slobodu v zobrazovaní. Zatiaľ čo ortodoxná tradícia užíva pre liturgicko-sakrálne účely len ikony, mozaiky, teda obraz, katolícka tradícia vizualizácie sa slobodne rozvíjala a dospela až k sochárstvu.²⁸ Ako v maliarstve, tak v sochárstve našli biblické témy a príbehy svoj výraz v symboloch, alegóriách a vyjadrovaní.

4.3. Biblia a divadlo

Zdá sa, že k divadlu ako k umeleckej forme mali kresťania pozitívny vzťah už od svojich prvopočiatkov. Tak Pavol poznal hry antických autorov a evanjelizačne ich pri kerygme využíval. V liste Korinťanom vidí dokonca divadlo ako stav sveta, ako javisko existenciálnej biedy apoštolov, ktorí sa stali „divadlom pre svet, ľudí a anjelov“ (1Kor 4,9). Apoštol používa v tomto texte obraz gladiátorských zápasov - krvavého divadla, kde „účastníci“ strácajú posledné zbytky dôstojnosti, keď musia pre zábavu divákov obetovať svoj život.

U Klementa Alexandrijského sa objavuje obraz Boha ako herca.²⁹ Hieronym sa zasa priznáva v Liste Eustachovi, že po nočných vigíliách a slzách berie do rúk hry Plautove. Ukazuje sa ako kresťanský intelektuál, ktorý sledoval aj nekresťanské literárne modely, konkrétne drámu.³⁰ Urs von Balthasar napísal svoju viac zväzkovú Theodramatik v presvedčení, že len teológ môže a je schopný autenticky interpretovať dejiny vzťahu medzi Bohom a človekom prebiehajúce v Theatrum Mundi.

Prvé dramatické prvky možno vidieť v zavedení dialogickej modlitby žalmov, ktorá sa rozvinula do chórovej modlitby Officia. Medzi prvé zachované dramatické hry patrí mimické predstavenie Cena Cypriani, Giovanniho Immonideho, ktorý prepracoval pôvodný dramatický text Rabana Maura. Hra sa predstavila v roku 876 na dvore pápeža Jána VIII. Jej obsah tvorila kráľovská svadba v Káne. Vystupujú tu mnohé osoby Starého a Nového zákona, včítane Márie Magdalény.³¹ Dramatické prvky možno nájsť v gregoriánskom speve, neskôr v ľudovej spiritualite inšpirovanej a rozvíjanej františkánmi (pašie, vianočné zvyky, viď tiež Meditationes Vitae Christi, krátke dialogické scény z evanjelia zostavené Bonaventurom pre novicov).³²

Divadlo, to je predovšetkým: hlas, gesto a mimika. Potrebuje príbeh, dialóg ap. Biblia je v tomto ohľade bohatou studnicou inšpirácie. Takto možno nájsť v divadelnej tvorbe: 1. biblické príbehy zachytené v jednotlivých knihách (napr. Pieseň piesní /Cavallotti, 1889/); 2. biblických hrdinov (napr. Pavol z Tarzu /G. Moore, 1911/); 3. jednotlivé biblické udalosti (napr. pašie; Innocenti e fuga in Egitto /Laude perugina XIII. stor./); ale aj 4. témy inšpirované krédom (napr. Zostúpenie do limbu a oslobodenie Patriarchov /dramatická byzantská homilia V. stor./).

4.4. Biblia a film

Aká je komparácia medzi filmom a Bibliou, keď táto umelecká forma ako jediná nevznikla z nábožensko-magických počiatkov, ale ako produkt kapitalistickej spoločnosti a technickej revolúcie? Taliansky teológ Bruno Forte vidí vo filme locus theologicus, pretože vo svojom umeleckom prejave používa: 1. ikonu, obrazy na zobrazenie toho, čo sa hneď nevidí. Vidieť ikonu v ikonopisectve znamená prekročiť prah k Mystériu. Film využíva hudbu a obraz, aby ukázal na skrytú realitu. Niektorí autori robia svoje umenie zámerne ikonopiseckou formou (Tarkovskij); 2. príbeh, ktorý patrí k typickému prejavu kresťanstva, ktoré sa nezakladá na spoločenskej argumentácii a interpretácii, ale na komunikácii spomínajúceho a rozprávajúceho.³³ Filmový príbeh však môže byť aj niečo ako materializácia či vizualizácia snov a videní biblických prorokov.

Pokiaľ ide o vplyv Biblie na film, možno ho rozoznať ako: 1. filmové interpretácie biblických príbehov;³⁴ 2. využitie biblických symbolov. To iste neznamená, že vo filme musí mať vždy pro-kresťanské zameranie (viď tvorba Buňuela, ktorá sa inšpirovala biblickou symbolikou väčšinou s antikresťanskou reinterpretáciou); 3. využitie biblických tém, ktoré opakovane ovplyvňujú film, ako napr. Eden, Babylon, Exodus, Apokalypsa.³⁵ 4. Rovnako ako sujety, objavujú sa aj biblické postavy. Stačí spomenúť Kaina ako tieňovú postavu k protagonistovi (napr. proti-postava Nea, agent Smith v Matrix); proroka (Morfeus z Matrix); vykupiteľa (Neo z Matrix).³⁶

Záver

V štúdii sme ukázali vplyv Biblie na rozvoj umenia. Táto stopa zostáva neustále prítomná v európskej kultúre, i keď sa artefakt priamo nehlási ku kresťanskému dedičstvu. Biblia ostáva pre kresťanského umelca dôležitým inšpiračným zdrojom. Pápež vyzval umelcov, aby sa vracali k prameňom Zjavenia, ktorého svedectvom je práve Biblia. Ona svojim personalistickým charakterom zároveň ostane vzorom pre komunikatívnosť, ktorá sa dnes stráca v umení atomizovanom v subjektivizme.

Inšpirujúcou je biblická estetická kategória tôb, v ktorej sa zároveň stretáva etický a spirituálny akcent. Túto syntetizujúcu biblickú tôb, ako ideálnu kategóriu estetiky a umenia, by nemal súčasný kresťanský umelec strácať z horizontu (1.1.), mohla by byť určujúcim rozlišovacím znakom kresťanského diela uprostred artefaktov, produktov fantázie odtrhnutých od etických a spirituálnych zreteľov. Pre kresťanského autora môže byť zaujímavý a inšpiratívny biblický zákaz zobrazovania duchovnej sféry (1.6.). Tento zákaz bol síce faktom Kristovho vtelenia prelomený a prekonaný, avšak jeho aktuálnosť by sa mala zohľadňovať pri zobrazovaní sacrum, pri ktorom neraz najmä v katolíckej proveniencii dochádza k degenerácii na gýč či bezbrehému karikaturizmu, ako ho vidíme napr. v imitácii biblických príbehov tzv. detským spôsobom.

Biblická estetika je inšpirujúca aj ohľadom poslania umelca. Biblia by sa mala stať pre kresťanského umelca jednak zdrojom duchovnej potravy, ktorá mu zabezpečí jeho vnútornú rovnováhu a pomôže mu poznávať tajomstvo Boha a človeka, ale tiež zdrojom inšpirácie pri jeho kreatívnych výbojoch. Poslaním umenia má byť hľadanie zmyslu, aby sa vytrácal chaos, aby svojou kultúrnou činnosťou tvoril zmysel a skrášľoval bytie (1.2.). Umenie by potom nemalo strácať charakter celebrácie (1. 4.).